Záhadná smrť cyklistky

... a teraz je tu novinka Chaos.
Už 24.kniha v sérii s Kay Scarpettovou.

Za horúceho letného večera v Cambridgei začne vyšetrovateľ Pete Marino pracovať na prípade mŕtvej cyklistky, ktorá zahynula v parku neďaleko bežeckej dráhy. Na spoluprácu prizvú aj doktorku Scarpettovú. Ukáže sa, že mladá žena, ktorú Scarpettová v ten deň už dvakrát stretla, zomrela pôsobením záhadnej, takmer nadprirodzenej sily.

Hoci o prípade oficiálne informovali Cambridgeské forenzné centrum, doktorkin manžel Benton Wesley aj Marino dostanú záhadné telefonáty, údajne z Interpolu. Nemá to však logiku. Prečo by sa o miestny prípad zaujímala medzinárodná policajná organizácia? Alebo sa aj za týmito telefonátmi ukrýva záhadný Charlie, ktorý v poslednom čase doktorku obťažuje svojimi podivnými audionahrávkami?

Dokonca ani Scarpettovej brilantná neter Lucy nedokáže vystopovať, kto je záhadný Charlie a ako je možné, že disponuje súkromnými informáciami z doktorkinej minulosti až z detstva. Zdá sa, že ona a jej najbližší majú do činenia s niečím väčším a nebezpečnejším, ako sa zdalo. Až podrobná analýza rezídua na tele mŕtvej cyklistky ukáže, že ranu spôsobil materiál, ktorý sa na zemi nevyskytuje. Scarpettová a jej spolupracovníci musia odhaliť, čo spája všetky tieto záhadné skutočnosti, aby mohli čeliť neznámemu nebezpečenstvu.

V novinke Chaos Patricia Cornwellová opäť ukazuje, prečo patrí medzi najobľúbenejšie autorky detektívok na svete. Majsterka šokujúcich zvratov, prekvapení, vzrušujúceho dobrodružstva a najmodernejších forenzných detailov, ktoré jej fanúšikovia milujú. Ako napísal Vancouver Sun, „doktorka Scarpettová je jedna z najspoľahlivejších postáv v krimi literatúre.“
Cornwellová vytvorila postavy so skutočnými emóciami a skúsenosťami, s ktorými sa rýchlo stotožníte a uveríte im. Vie vytvoriť vzrušujúcu zápletku, pridať viac ako štipku nebezpečenstva a prekvapenia, ktoré vás budú miasť.

Patricia Cornwellová patrí medzi najpredávanejších autorov sveta, jej diela preložili do 36 jazykov a vyšli v 120 krajinách.
Je zakladateľkou Virgínskeho inštitútu forenzných vied a medicíny, Národnej forenznej akadémie a členkou Poradného výboru forenzných vied v New Yorku.
V roku 2008 získala Galaxy British Book Awards za najlepší kriminálny triler roka a stala sa prvou Američankou, ktorá dostala toto ocenenie.

Patricia vie pilotovať helikoptéru, má licenciu na potápanie a intenzívne sa zaujíma o forenzné technológie, čo jej pomáha pri písaní románov. V slovenčine jej už vyšli knihy ako Posteľ z kostí, Zvrátené srdce, Faktor Scarpettová, Predná línia, či Kniha mŕtvych.

Prečítajte si prvé strany z novinky Chaos:

Za tehlovou stenou obklopujúcou Harvard Yard spoza konárov listnatých stromov vyčnievajú štyri komíny a sivá bridlicová strecha s vikiermi natretými nabielo.
Budova v georgiánskom štýle prestavuje príjemný pohľad a nie je odo mňa vzdialená viac ako pätnásť minút chôdze vzdušnou čiarou, ale kráčať pešo asi nebolo múdre. Bolo hlúpe odmietnuť odvoz. Dokonca aj v tieni je na pocit horúco ako v rúre. Vlhký vzduch stojí a vôbec nič sa v ňom nehýbe.
Keby nebolo vzdialeného hluku dopravy, občasného chodca a vlhkého vzduchu nado mnou, možno by som uverila, že som jediný človek, ktorý prežil apokalypsu zeme. Nikdy som nevidela harvardský kampus takýto opustený, možno by tak vyzeral počas bombového útoku. Doteraz som však v tejto časti sveta nezažila ani takéto extrémne počasie, ak nerátam snehové a arktické búrky.
Novoangličania sú na to zvyknutí, ale teplota nesmie presahovať tridsaťsedem stupňov. Slnko preniká až do kostí a horúčava doslova bieli modrú farbu, tak by sa to dalo opísať. Skleníkový efekt. Globálne otepľovanie. Boží trest. Diablovo dielo. Merkúr ustupuje. El Niňo. Koniec všetkých čias.
Existujú vysvetlenia jednej z najhorších vĺn horúčavy v histórii štátu Massachusetts. Práca v našom Cambridgeskom forenznom centre nám prerastá cez hlavu a je paradox, čo robím. Keď sú veci zlé, sú normálne, keď sú horšie, sú dobré. Je to dar aj prekliatie, že mám zaistenú prácu v tomto nedokonalom svete. V tomto horúcom počasí kráčam skratkou cez stred kampusu a v duchu si ešte dolaďujem prejav, ktorý budem mať zajtra v Kennedyho vládnej škole.
Múdro sa pohrávam so slovami, s provokatívnymi príbehmi, ktoré sú skutočné. Azda moja sestra Dorothy nie je taký beznádejný prípad, ako som si vždy myslela. Hovorí, že mám byť zábavná, ak budem mať pred sebou plnú aulu otrávených intelektuálov z ôsmich najprestížnejších škôl na východnom pobreží USA Ivy League a tvorcov politiky, ktorí ma majú počúvať. Možno ma dokonca pochopia, ak sa s nimi podelím aj o temnú stránku, o slabinu, o strašný suterén, do ktorého nechce nikto vkročiť ani ho spoznať.
Nebudem opakovať staré ošúchané vtipy, určite nie tie, ktoré stále počúvam od policajtov, otrasné slogany, čo občas končia na tričkách a šálkach kávy. Nepoviem im, že náš deň sa začína vtedy, keď sa u iných končí, aj keď je to pravda. Predpokladám však, že je v poriadku vtipne žartovať aj o týchto okolnostiach. Áno, katastrofy sú náplňou mojej práce. Hrozné správy ma dvíhajú z postele. Tragédie sú môj chlieb a moja soľ a cyklus života a smrti zostáva nenarušený bez ohľadu na naše IQ.
Takto premýšľa moja sestra, vraj tak by som mala predstaviť sama seba pred stovkami vplyvných študentov, fakultou, politikmi a globálnymi vodcami zajtrajška. Podľa môjho názoru by som nemala o sebe hovoriť nič. Robím to však, ako povedala Dorothy do telefónu včera večer. V pozadí naša zostarnutá matka šomrala na ich zlodejskú juhoamerickú domácu menom Honesty – teraz nežartujem. Honesty napriek svojmu menu, ktoré znamená počestnosť, údajne znovu ukradla viac šperkov aj hotovosť, skrýva matke tabletky, je jej jedlo a premiestňuje jej nábytok v nádeji, že niekde zakopne a zlomí si panvu.
Honesty je domáca, ktorá také veci nikdy nerobila, nerobí a nebude robiť. To, že mám takmer fotografickú pamäť, nie je občas moja výhoda. Spomínam si znova na telefonickú drámu z minulej noci vrátane častí v španielčine. V hlave opäť počujem každé slovo. Dokážem zopakovať Dorothin ostrý prúd slov, ktorý vyriekla sebaistým tónom o tom, ako neprísť o poslucháčov a zaujať ich, lebo ja by som to isto nezvládla. Povedala mi doslova toto:

Vyjdi rovno na pódium a prezri si dav s kamennou tvárou. Potom povedz: „Vitajte. Som doktorka Kay Scarpettová, prijímam pacientov bez predchádzajúcej dohody a často ich chodím navštevovať aj domov. Nechceli by ste sa dostať do mojich rúk? Lebo to sa dá zariadiť.“ A potom na nich žmurkni.
Kto by tomu odolal? Presne to by si im mala povedať, Kay. Niečo zábavné, sexi a určite nie o počítačoch. Budú ti zobať z ruky. Raz v živote by si mala veľmi pozorne počúvať svoju mladšiu sestru. Ani ja by som sa nedostala tam, kde som, keby som sa aspoň trochu nevyznala v publicite a marketingu.
Jeden z najväčších problémov práce, ktorá na smrť unavuje, a teraz to nemyslím ako slovnú hračku, ako je činnosť na pohreboch a v márniciach, je ten, že nikto ju nevie podporiť ani predať, lebo načo sa trápiť? Buďme fér, márnice sú dobré vtedy, keď v nich pracujete, inak nie. Ak budete hovoriť o svojej práci, nebudete opisovať mŕtvolu ani sa starať, aká pekná je truhla. Takže máte všetky nevýhody z pohrebníctva, a na druhej strane nemáte čo predať a nikto sa vám ani nepoďakuje.

 

Počas svojej kariéry súdnej lekárky sa moja mladšia a jediná sestra postupne stotožnila s tým, čo robím v takomto povolaní ja alebo hocikto iný, kto si musí poradiť aj s touto nepríjemnou stránkou života, ktorej sa druhí nechcú ani dotýkať.
Akosi to vyplynulo z toho, že som sa ako dieťa starala o svojho umierajúceho otca. Stala som sa osobou, ktorá šla tam, kde sa prihodili niečo bolestné alebo nechutné, a bolo to treba zariadiť či upratať. Ak nejaké zviera prešlo auto, vták vrazil do okna alebo sa otcovi zasa pustila z nosa krv, moja sestra sa s krikom rozbehla za mnou. Robí to stále, keď niečo potrebuje, a nikdy neberie do úvahy vhodnosť situácie alebo načasovanie.
V tomto životnom úseku je môj postoj taký, že my dve už nebudeme mladšie. Rozhodla som sa udržať si otvorenú myseľ, hoci moja sestra je možno najsebeckejšia bytosť, akú poznám. Je však múdra a talentovaná a ani ja nie som svätá. Pripúšťam, že aj ja som tvrdohlavá a občas nechcem priznať jej kvality, a to nie je fér.
Možno je to naozaj tak, že moja sestra vie, čo robí, keď mi radí v tom, ako by som mala hovoriť o svojej práci pred publikom. Menej o laboratórnej práci a viac ako odborníčka alebo poetka. Musím pridať hlasitosť, jas aj farbu a to musím mať na zreteli, keď budem hovoriť o svojej práci. Dokonca mi radí aj v tom, čo mám zdôrazniť a kedy urobiť prestávku na smiech.
Odpijem si vody z fľaše, ktorá je taká horúca, že by sa ňou dal zaliať čaj. Posuniem si na nose vyššie tmavé okuliare, lebo sa mi stále po ňom kĺžu nadol, ako sa mi potí. Slnko je ako neľútostný kováč, ktorý neľútostne udiera aj teraz. Dokonca aj vlasy mám horúce. Nízke kožené sandále mi klopkajú po tehlami vydláždenej cestičke a môj cieľ je odo mňa vzdialený asi desať minút. V duchu si znovu prechádzam svoj príhovor:

Dobrý večer, študenti Harvardovej univerzity, priatelia, lekári, vedci a iní vzácni hostia. Ako si tak dnes večer prezerám zhromaždených, vidím držiteľov Pulitzerovej aj Nobelovej ceny, matematikov aj astrofyzikov, ktorí sú zároveň spisovatelia, maliari a hudobníci.
Pozoruhodné zhromaždenie najlepších a najmúdrejších ľudí. Je nám nesmiernym potešením, že tu môžeme privítať aj guvernéra, generálneho prokurátora, niekoľkých senátorov a kongresmanov, novinárov a podnikateľov. Vzadu vidím aj svojho dobrého priateľa a bývalého mentora generála Johna Briggsa. Krčí sa na svojom sedadle, doslova sa tam krčí pri predstave, že som tu aj ja. (Mala by nastať pauza na výbuch smiechu.)
Pre tých, ktorí neviete, je to šéf armádnej forenznej medicíny, skrátene AFMES. Inými slovami, generál Briggs by mal byť generálnym forenzným lekárom Spojených štátov, keby sme mali takú pozíciu. O chvíľu sa ku mne pridá v časti odpovedí a otázok, aby viedol diskusiu o katastrofe raketoplánu Columbia v roku dvetisíctri.
Podelíme sa o to, čo sme sa dozvedeli z vedeckých materiálov a aeromedicíny, ale aj zo zistení a z objavov zvyškov siedmich astronautov, ktoré boli roztrúsené v Texase v okruhu viac ako sedemdesiat kilometrov...

Musím sa poďakovať Dorothy.
Je teatrálna, hovorí zaujímavo a ja som dojatá, že ma poúča, aj keď nechápem prečo. Vraví, že ani ona si nedá ujsť zajtrajší večer, ale neverím jej. Moja sestra nebola v našom forenznom centre posledných osem rokov, čo stojím na jeho čele. Nebola tu ani moja matka, ale tá nerada cestuje a vlastne už cestovať odmieta. Doteraz nepoznám Dorothino vysvetlenie.
Viem iba, že ju to až doteraz nikdy nezaujímalo, a je hanba, že si vybrala práve dnešný večer pred všetkými ostatnými, aby priletela do Bostonu. Prvú stredu v mesiaci, s výnimkou dní, keď hrozí nejaké nebezpečenstvo, sa ja a môj manžel Benton stretávame na večeri v harvardskom fakultnom klube, ktorého nie som členkou. On je, ale nie preto, že pracuje v FBI. V Harvarde tým nezískate nijakú špeciálnu vymoženosť, ani v Massachusettskom inštitúte technológie, ani v inej inštitúcii ôsmich najprestížnejších ustanovizní na východe USA, ktorá sa nazýva aj Ivy League.
Môj manžel Benton pracuje ako poradca forenzných psychológov v nemocnici McLean Hospital, pričlenenej k Harvardu, a je tvorcom profilov pre FBI. Má k dispozícii tie najprestížnejšie knižnice, múzeá a štipendiá na celom svete, kedykoľvek zachce. Takže pokojne môže zájsť aj do spomínaného klubu.
Umožňuje nám to rezervovať si niektorú z hosťovských izieb hore a mali sme viac ako jednu príležitosť, keď sme si tu dopriali dosť whisky alebo vína k večeri. To sa teraz nestane, lebo priletí Dorothy. Radšej som nemala súhlasiť, keď ma požiadala, aby som ju dnes večer odviezla do Lucinho domu. S Bentonom sa teda dostaneme domov veľmi neskoro po polnoci.
Neviem, prečo ma Dorothy o to špeciálne požiadala, možno je to zasa jej spôsob, ako zabezpečiť, že spolu strávime trochu času osamote. Len čo som povedala áno, prídem a Benton bude so mnou, jej reakcia znela: „Som si istá. Nuž, na tom nezáleží.“ Pochopila som, že na tom dosť záležalo. Chcela so mnou v súkromí niečo predebatovať a aj keby sme dnes večer nemali šancu, budeme mať ešte čas.
Moja sestra si nechala otvorenú spiatočnú letenku a ja si nemôžem pomôcť, uvažujem, aké by bolo nádherné, keby sa ukázalo, že som sa v nej vždy mýlila. Azda jej skutočný dôvod, prečo cestuje na sever do Nového Anglicka, je ten, že cíti to, čo ja. Možno aj ona napokon chce, aby sme boli priateľky.
Aké krásne by bolo, keby sme stáli v jednej frontovej línii v okamihoch, keď si máme poradiť s našou starnúcou matkou, s Lucy a jej partnerkou Janet, s ich adoptovaným deväťročným synom Desim. A okrem toho s ich novým prírastkom menom Tesla, zachráneným šteniatkom buldoga, ktoré už nejaký čas býva u mňa s Bentonom v Cambridgei. Niekto musí Teslu vycvičiť a náš starnúci chrt Sock má celkom rád spoločnosť.

 

Prvá kapitola

Šúcham sandálmi po horúcej suchej tráve a pod šatami mi tečie pot. Steká mi po hrudi aj po chrbte. Znovu sa hýbem, hľadám tieň a slnko pomaly zapadá. Svetlo sa mení na šikmé.
Zakaždým keď uniknem pred páľavou, znova si ma nájde. Harvardský kampus obklopuje múr a kúpe sa v zeleni trávnikov, nádvorí a častí pospájaných chodníčkami a cestičkami. Budovy z tehál a kameňa porastá brečtan a pôsobia až stereotypne. Spomínam si, čo som cítila, keď som si ho ako pätnásťročná prvý raz prezerala. Ako keby som sa s každým krokom vracala do sladkej minulosti.
Bolo to počas jedného z mojich zriedkavých výletov na Floridu, keď som chodila do vyššieho ročníka na strednej škole. Začala som si obchádzať vysoké školy a premýšľala som, čo asi chcem v živote robiť. Nikdy nezabudnem, ako som prvý raz prišla na miesto, kde som práve teraz, a pocítila som akýsi záchvev. Cítila som sa sebavedome a zároveň akoby som sem nepatrila. Tú spomienku však preruší akési vibrovanie, ktoré ma vyľaká. Pripadá mi to ako nejaký veľký hmyz.
Zastanem na rozpálenom chodníku, obzerám sa a všimnem si vysoko nad Yardom letieť dron. Vzápätí si uvedomím, že to bzučanie je môj vlastný mobil, ale mám ho vo vrecku na saku, ktoré ho chráni pred slnkom a horúčavou. Pozriem sa, kto mi volá. Je to policajný vyšetrovateľ Pete Marino, a tak zdvihnem.
„Deje sa niečo, o čom neviem?“ spustí, ale spojenie je veľmi zlé.
„Nemyslím si,“ odvetím a ďalej sa pečiem na slnku.
„Prečo chodíš pešo? Nikto by v tomto teple nemal byť vonku.“ Hovorí úsečne a je podráždený a mne ihneď zíde na um, že to asi nie je priateľský telefonát. „Dopekla, čo to do teba vošlo?“
„Povinnosti.“ Som v strehu a on sa hnevá. „Okrem toho sa mám stretnúť s Bentonom.“
„Z akého dôvodu?“ opýta sa Marino a telefonické spojenie je raz horšie, raz lepšie. Vzápätí sa napraví a potom už nič nepočujem.
„Dôvod, prečo sa mám stretnúť so svojím manželom, je prozaický. Ideme na večeru,“ odvetím ironicky. Nechcem s Marinom teraz strácať čas. „Je všetko v poriadku?“
„Možno by si mi to mala povedať ty,“ zvrieskne tak hlasno, až ma zabolí v pravom uchu. „Ako to, že nie si s Bryceom?“
Môj utáraný hlavný asistent musel Marinovi povedať, že som sa odmietla vrátiť naspäť do auta na Harvard Square, rovnako aj o tom, že som porušila protokol a vykašľala sa na vlastnú bezpečnosť.
Skôr ako stihnem odpovedať, Marino ma začne konfrontovať, akoby som bola podozrivá z nejakého zločinu. „Vystúpila si z auta asi pred polhodinou, približne dvadsať minút si strávila v Coope,“ hovorí. „A keď si konečne vyšla z obchodu na Mass Ave? Kam si šla potom?“
„Mala som nejaké povinnosti na Arrow Street.“ Bočné chodníky v Yarde sa ťahajú na všetky strany ako pavúčia sieť. Stále sa snažím vybrať si čo najvhodnejší, kde by bol chládok a zároveň by bol najrýchlejší.
„Aké povinnosti?“ pýta sa Marino, akoby to bola jeho starosť.
„V Loeb Centre, mala som ísť po lístky na Čašníčku, muzikál Sary Bareillesovej,“ odvetím a nasilu sa snažím byť zdvorilá. „Myslela som si, že pôjde aj Dorothy.“
„Podľa toho, čo som počul, správala si sa ako veverička. Alebo ako domáci potkan.“
„Čože?“ Od údivu zastanem.
„Tak mi to povedali.“
„Kto? Bryce?“
„Nie. Dostali sme o tebe informáciu z tiesňovej linky,“ dodá Marino a ja zostanem ako omráčená.

Informuje ma, že jeho policajné oddelenie niekto kontaktoval s oznamom, že nejaký mladý muž a jeho staršia priateľka sa o šestnásť štyridsaťpäť pohádali na Harvard Square.
Toho mladého muža opísali tak, že mohol mať do tridsať rokov, mal pieskovohnedé vlasy, modré kapri nohavice a biele tričko, tenisky, značkové slnečné okuliare a tetovanie listu marihuany. S tým tetovaním to nie je pravda, ale ostatné je.
Nejaký aktívny občan asi zavolal na políciu, keď ma spoznal, lebo som často v správach. Znervózňuje ma, že aj opis môjho oblečenia je presný. Naozaj mám na sebe sukňový kostým farby kaki, bielu blúzku a svetlohnedé pančucháče. Žiaľ, pravda je aj to, že som vybehla v pančucháčoch. Hneď si ich vyzlečiem a vyhodím tam, kam mierim.
„Povedal aj moje meno?“ Nemôžem tomu uveriť.
„Tá osoba povedala, že doktorka Kay Scarpettová sa pohádala so svojím výbušným priateľom a vyletela z auta ako raketa.“ Marino stále hovorí veľmi pobúrene.
„Nevyletela som. Vystúpila som z neho ako normálny človek a on zostal za volantom a rozprával ďalej.“
„Naozaj nevystúpil aj on a neotvoril ti dvere?“
„Nikdy to nerobí a ja to nevyžadujem. Možno to niekto videl a vysvetlil si to tak, že sme sa pohádali. Bryce otvoril okno, aby sme mohli dokončiť rozhovor, to je všetko.“
Marino mi dá najavo, že keď budem nabudúce násilnícka a podráždená, budem fackovať Brycea cez otvorené okno a potom mu štuchať prstom do hrudníka, bude zle. Vraj kričal, ako keby som mu spôsobila nejaké vážne zranenie, ale celé je to hlúposť. Nepoviem však ani slovo, len mi zviera žalúdok. Viem, čo to znamená: predo mnou máva červená vlajka.
Marino je policajt. Poznám ho už celú večnosť a Cambridge je jeho územie. V podstate by mi mohol skomplikovať život, keby chcel, a to je nová hlúpa myšlienka. Nikdy ma nezatkol, niežeby mal niekedy dôvod. Pokutu za parkovanie by mi však určite dal a upozornil by ma, aby som prechádzala cez ulicu opatrne. Profesionálna zdvorilosť je ako dvojsmerná ulica, ale rýchlo sa môže stať slepou, ak nie ste opatrní.
„Pripúšťam, že som možno reagovala trochu inak, ale nie je pravda, že by som niekomu dala facku,“ vysvetľujem.
„Začnime prvou časťou tvojej výpovede,“ preruší ma detektív Marino. „Čo tak trochu spomaliť?“
„Vari ma vypočúvaš alebo čo? Čítaš mi myšlienky? Potrebujem právnika?“
„Ty si právnička.“
„Nežartuj, Marino.“
„Nežartujem. Reagovala si inak? Pýtam sa ťa preto, lebo ktosi oznámil, že si začala kričať.“
„Predtým alebo potom, ako som mu dala facku?“
„Ak sa budeš hnevať, nepomôže ti to, doktorka.“
„Nehnevám sa a urobme si jasno v tom, o kom vôbec hovoríš. Začnime od toho. Dobre vieš, ako Bryce zveličuje.“
„Viem len toľko, že vy dvaja ste sa pohádali a narušili ste všeobecný pokoj.“
„To presne povedal?“
„To oznámil svedok.“
„Aký svedok?“
„Ten, ktorý volal a sťažoval sa.“
„Rozprával si sa s tým svedkom osobne?“
„Nemohol som nájsť nikoho, kto niečo videl.“
„Teda si hľadal,“ zdôrazním.
„Len čo sme dostali to hlásenie, prešiel som po námestí a vypytoval som sa. Také veci ako normálne. Nikto však nič nevidel.“
„Presne tak. Je to celé hlúposť.“
„Vieš, mám obavy, či po tebe niekto nejde,“ vraví Marino. Niečo podobné sme v priebehu spoločných rokov zažili už veľakrát.
Marino stále žije a dýcha vo svojom fóbickom presvedčení, že sa mi stane niečo hrozné. Radšej by sa mal starať sám o seba. Je to rovnaké, ako to bolo s jeho bývalou ženou Doris, skôr ako mu ušla s predajcom áut. Marino nechápe rozdiel medzi núdzou a láskou. Preňho je to jedno a to isté.
„Ach chceš míňať peniaze daňových poplatníkov, môžeš skontrolovať kamery rozmiestnené na námestí, najmä pred Coopom,“ navrhnem. „Sám uvidíš, že som Bryceovi ani nikomu inému nestrelila facku.“

Milan Buno, 14.12.2017