Storočný starček, Analfabetka a Zabijak Anders

Áno, konečne sme sa dočkali!
Od autora bestsellerov Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol a  Analfabetka, ktorá vedela počítať vychádza novinka, ktorá je podľa mnohých ešte vtipnejšia a zábavnejšia. „Bláznivý ako Storočný starček.“ či „Nádherný a inšpirujúci príbeh,“ píšu švédske médiá o novinke Zabijak Anders a jeho priatelia.

Zoznámte sa.
Farárka Johanna nadobro opustila kazateľnicu. Stalo sa tak narýchlo, keď ju kongregácia odsúdila a hádzali do nej spevníky. Nikdy si to povolanie sama nezvolila, donútili ju. Má preto ťažké srdce rovnakým dielom na nebeského aj na vlastného otca.

Per Persson sa tešil na miliónové dedičstvo, lenže majetok deda, konského handliara, sa akosi rozplynul v dyme z dieselových motorov. A tak sa teraz živí ako zle platený recepčný v treťotriednom hoteli, bývalom bordeli.

Vyhnaná farárka náhodou stretne na lavičke v parku recepčného. Obaja sa cítia podvedení predchádzajúcim pokolením a nemajú preto problém podvádzať iných.

Objednajte si novinku Zabijak Anders a jeho priatelia.

A osud im do cesty privedie trochu naivného, svojsky dobrosrdečného, zato poriadne srditého muža. Volá sa Johan Andersson a práve ho prepustili z väzenia, kde si odpykal trest za tri vraždy. Robí, čo môže, ale zarobí málo a alkohol je drahý. Farárka a recepčný sa postarajú o to, že zakrátko sa Zabijak Anders stane známym v celom Švédsku. Títo traja vytvoria nesvätú trojicu a pustia sa do veľmi výnosnej, no úplne pochybnej obchodnej činnosti. Všetko by šlo ako po masle, keby im to gróf, grófka, samotný Pán a jeho Syn tak prekliato neskomplikovali...

Vypočujte si AUDIO úryvok
Číta herec Richard Stanke:

Zabijak Anders je typická jonassovská bizarná postavička, podobne ako storočný starček a múdra analfabetka. Ich príbehy pobavia a rozosmejú, ale do literatúry vstúpili najmä preto, aby sme hlbšie vnímali svet, ktorý nás obklopuje, a robili ho lepším.

„No, navrhujeme toto,“ pokračovala farárka v tej istej sekunde, ako prišla na riešenie. „Vyplatíte Zabijakovi Andersovi tých päťtisíc, čo mu dlhujete za minulú objednávku. Vzhľadom na brandžu, v ktorej pôsobíte, ho o nejaký čas budete potrebovať znova. Ak my vo vedení konzorcia uznáme, že tá úloha ho je hodná, a to určite spravíme, ujmeme sa toho podľa platného cenníka a vrátime sa k objektu A, dohliadneme, aby v blízkosti neboli nijaké deti, a znova mu zlomíme ruky. Jednak tú, ktorá sa práve scelila, jednak tú druhú, ktorá minule tak nešťastne vyviazla. A to bez príplatku!“
Bolo zvláštne vyjednávať s farárkou... a s tým, čo to bol zač... v týchto záležitostiach, ale gróf akceptoval to, čo počul. Zaplatil päťtisíc, podal si ruku s farárkou a tým druhým a prisľúbil, že sa vráti, keď nastane čas na ďalšiu lekciu komukoľvek za čokoľvek.
„A pánu Perovi Janssonovi by som sa chcel ospravedlniť za toho čuráka,“ rozlúčil sa.
„Prijíma sa,“ odvetil Per Persson.
„Zlomeninu za zlomeninu...“ stihla povedať farárka v rýchlosti, ale zháčila sa, skôr než dopovedala oko za oko a zub za zub, všetko podľa Tretej knihy Mojžišovej, kapitola 24.

Objednajte si novinku Zabijak Anders a jeho priatelia.

Jonas Jonasson po štúdiu jazykov pracoval ako novinár, neskôr sa venoval konzultačnej činnosti v oblasti médií a nakoniec založil vlastnú mediálnu agentúru OTW.

Po dvadsiatich rokoch práce sa rozhodol radikálne zmeniť život, predal všetko, čo mal, a odsťahoval sa na juhovýchod Švédska. Neskôr žil s manželkou vo švajčiarskom kantóne Ticino. Tu dokončil svoj celosvetovo úspešný debut Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, z ktorého sa predalo neuveriteľných 8 miliónov výtlačkov a vyšiel v 40 jazykoch.
Po rozvode sa usadil na švédskom ostrove Gotland v Baltskom mori. Jeho druhý úspešný román Analfabetka, ktorá vedela počítať vyšiel v Ikare v roku 2014.

Začítajte sa do novinky Zabijak Anders a jeho priatelia:

Kapitola 1

TEN, KTORÉHO ŽIVOT sa mal čoskoro naplniť smrťou, bitkami, zlodejmi a zločincami, stál zasnívaný v recepcii najsmutnejšieho hotela vo Švédsku.
Jediný vnuk handliara Henrika Bergmana pripisoval svoje nedostatky ako vždy svojmu dedovi. Ten chlapík bol najznámejším obchodníkom s koňmi v južnom Švédsku, nikdy nepredal menej ako sedemtisíc zvierat za rok, samozrejme, všetky prvotriedne.
No od roku 1955 začali judášski sedliaci meniť dedove studenokrvné a teplokrvné kone za traktory takým tempom, že to dedo odmietal pochopiť. Zo sedemtisíc transakcií bolo sedemsto, potom sedemdesiat a napokon sedem. Za päť rokov zmizol rodinný mnohomiliónový majetok v oblaku dieselového dymu. Dedo ešte nenarodeného synovho syna sa snažil v roku 1960 zachrániť, čo sa dalo, tak, že obchádzal sedliakov v okolí a kázal im o prekliatí mechaniky. Šírilo sa tak veľa chýrov. Vraj ak vás zasiahne dieselové palivo, spôsobí rakovinu, a aj spôsobilo.
A potom dodal, že výskumy hovoria, že diesel môže u mužov zapríčiniť sterilitu, hoci nezapríčinil. Po prvé to nebola pravda a po druhé to znelo príliš nádherne v ušiach sedliakov, ktorých ťažila povinnosť živiť po tri až osem detí, no vôbec nezmenšila ich chlipnosť. Kúpa kondómov na rozdiel od traktorov značiek Massey Ferguson alebo John Deer bola háklivejšia.
Dedo umrel ožobráčený, a ako by to nestačilo, na smrť ho udupal jeho posledný kôň. Jeho skľúčený syn bez koní presedlal, ukončil kurz a časom sa zamestnal vo firme Facit AB, svetovom lídrovi vo výrobe písacích strojov a kalkulačiek. Tak sa mu prihodilo, že ho budúcnosť za jeho života prevalcovala nie raz, ale rovno dva razy, pretože na trhu sa znenazdajky vynorili elektronické kalkulačky. Ako na výsmech kolosálneho produktu Facitu sa japonský variant zmestil do vnútorného vrecka saka.
Stroje koncernu Facit sa nescvrkli (teda aspoň nie dosť rýchlo), zato koncern áno, až napokon zmizol úplne.
Syna konského handliara prepustili. Aby zahnal pocit, že ho život dvakrát podviedol, skamarátil sa s fľaškou. Nezamestnaný, zatrpknutý, nemytý a stále pod parou vzápätí prestal byť atraktívnym pre svoju o dvadsať rokov mladšiu ženu, ktorá to dokázala znášať chvíľu a potom ešte jednu.
No napokon si trpezlivá mladá žena pomyslela, že vydaj za nesprávneho muža sa dá zvrátiť.
„Chcem sa rozviesť,“ oznámila v jedno predpoludnie manželovi, zatiaľ čo on sa premával po ich byte v spodkoch posiatych tmavými fľakmi a niečo hľadal.
„Nevidela si fľašu koňaku?“ spýtal sa manžel.
„Nie. Ale chcem sa rozviesť.“
„Včera večer som ju dal na drez, musela si ju odložiť.“
„Mohlo sa stať, že skončila v barovej skrinke, keď som upratovala kuchyňu, nepamätám sa, no snažím sa ti vysvetliť, že sa chcem rozviesť.“
„V barovej skrinke? Hej, tam som mal hľadať. Som ja ale tupec. Odsťahuješ sa odtiaľto? A určite vezmeš so sebou aj toho, čo je stále posratý, nie?“
Áno, dieťa vzala so sebou. Chlapca s vlasmi plavými ako raž a milými modrými očami. Toho, ktorý sa oveľa neskôr stal recepčným.
Matka si voľakedy predstavovala, že spraví kariéru ako učiteľka jazykov, ale drobec prišiel na svet chvíľu predtým, ako nastal čas záverečnej skúšky. Do Štokholmu odišla s deckom, so zbalenými vecami a s podpísanými rozvodovými papiermi. Znova sa vrátila k svojmu dievčenskému menu Perssonová, nenapadlo jej uvažovať nad dôsledkami pre chlapca, ktorý už mal pridelené meno Per (niežeby sa človek nemohol volať Per Persson alebo Jonas Jonasson, ale mohlo sa to zdať dosť fádne.)
V hlavnom meste ju čakala práca v parkovacej službe. Matka Pera Perssona chodila hore-dole po uliciach a takmer denne napomínala mužov, čo zle zaparkovali, predovšetkým takých, čo mali na pokutu, ktorú práve dostali. Sen o učiteľstve sa rozplynul, rovnako šírenie vedomostí, aké nemecké predložky sa viažu s akuzatívom, respektíve s datívom, študenti na to vždy zvysoka kašlali. A keď už matka strávila polovicu večnosti v zamestnaní, ktoré malo byť len dočasné, stalo sa, že jeden z mnohých zle parkujúcich stratil hlavu, len čo uprostred napomínania zistil, že v uniforme parkovacej služby je navlečená žena. Jedno viedlo k druhému, a tak sa ocitli na večeri v peknej reštaurácii, kde pri káve a koňaku roztrhli pokutu za zlé parkovanie vo dvoje. Druhé viedlo k tretiemu a zle parkujúci požiadal matku Pera Perssona o ruku.
Nápadník bol islandský bankový úradník, ktorý sa sťahoval späť do Reykjaviku. Svojej budúcej manželke nasľuboval hory-doly, ak s ním pôjde. Islandská ponuka zahŕňala aj syna. No čas už tak pokročil, že chlapček s vlasmi plavými ako raž sa stihol stať plnoletým a mohol o sebe rozhodovať sám. Rátal so svetlejšou budúcnosťou vo Švédsku, a pretože nikto nemôže porovnávať to, čo sa stalo, s tým, čo sa mohlo stať, nevedno, či kalkuloval správne, alebo nesprávne.
Per Persson si už ako šestnásťročný našiel popri štúdiu na gymnáziu, ktorým sa priveľmi nezaťažoval, prácu. Matke nikdy podrobnejšie nepovedal, v čom spočíva. A mal na to svoje dôvody.
„Chlapče, kam ideš?“ mohla sa matka spýtať.
„Do práce, mami.“
„Tak neskoro?“
„Hej, je to činnosť na plný úväzok.“
„Čo teraz vlastne robíš?“
„Už som ti to vysvetlil tisíc ráz. Som asistent v... zábavnom priemysle. Kontakty medzi ľuďmi a tak.“
„Čo za asistent? A ako sa volá...“
„Musím bežať, mami. Môžeme to dokončiť potom.“
Per Persson opäť raz vykĺzol. Samozrejme, nemohol podrobne hovoriť o tom, že jeho zamestnávateľ predával príležitostnú lásku vo veľkom ošarpanom žltom drevenom dome v Huddinge južne od Štokholmu. Alebo že podnik sa volá Club Amore. Alebo že jeho prácou je zvládnuť logistiku, robiť sprievodcu i kontrolóra. Išlo o to, aby každý špecifický návštevník trafil do správnej izby na správny druh milovania počas správneho časového rozsahu. Chlapec vypracoval rozvrh, meral dĺžku návštev, počúval za dverami (a nechal fantáziu lietať). Ak niečo nešlo, ako malo, spustil poplach.
Tak či onak, matka sa vysťahovala a Per Persson dokončil štúdiá aj formálne, keď sa jeho zamestnávateľ rozhodol zmeniť odvetvie. Z Clubu Amore sa stal Penzión na myse.... hoci nikde nablízku nebolo more, ba ani nijaký mys. No ako povedal majiteľ hotela:
„Nejako sa to volať musí.“
Štrnásť izieb. Po dvestodvadsaťpäť korún za noc. Spoločné toalety a sprchy. Raz do týždňa nové obliečky a uteráky, ale len vtedy, ak tie použité vyzerali naozaj použito. Zmeniť živnosť z hniezdočka lásky na treťotriedny hotel nebolo práve to, čo by si majiteľ želal. Zarábal oveľa viac peňazí, keď mali hostia v posteli spoločnosť. A ak sa v rozvrhu dievčat našla medzera, sám mohol s niektorou do nej na chvíľu vkĺznuť.
Penzión na myse mal jedinú výhodu, bol legálny. Bývalý majiteľ sex klubu sa vyznal, čakal osem mesiacov a myslel si, že to stačí, aby bol z toho vonku.
Per Persson preukázal talent na logistiku, preto mu ponúkol prácu recepčného a to naozaj nebolo to najhoršie (aj keď plat bol). Musel prihlasovať a odhlasovať hostí, dozerať, aby zaplatili, kontrolovať objednávky a storná. Šlo to a bolo to aj milé, ale len dovtedy, kým to negatívne nevplývalo na výsledok.
Bola to nová činnosť pod novým menom a úloha Pera Perssona bola nielen iná, ale aj omnoho zodpovednejšia ako predtým. To spôsobilo, že vyhľadal šéfa, aby ho úctivo požiadal o úpravu platu.
„Nahor či nadol?“ zaujímal sa šéf.
Per Persson odpovedal, že by dal prednosť platu upravenému nahor. Rozhovor sa neuberal očakávaným smerom. Teraz tam stál a dúfal, že mu zostane aspoň ten plat, čo už má.
A zostal. Šéf bol natoľko štedrý, že mu navrhol:
„Nasťahuj sa do kutice za recepciou, došľaka, nemusíš platiť nájomné za byt po svojej materi.“
Jasné. Per Persson súhlasil, že je to spôsob, ako ušetriť nejaký ten peniaz. Keďže bol navyše platený načierno, mohol si zažiadať nielen o sociálnu výpomoc, ale aj o dávky v nezamestnanosti.
A tak sa stalo, že mladý recepčný bol v práci ako doma. Býval a žil v recepcii. Prešiel rok, prešli dva, prešlo ich päť a v podstate sa chlapec nemal o nič lepšie ako jeho otec či dedo pred ním. A mal voči dedovi dlh. Starý muž bol viacnásobným milionárom. A teraz tretia generácia z jeho vlastnej krvi stála za pultom a vítala nevábne voňajúcich hotelových hostí, ktorí počúvali na meno ako Zabijak Anders či iné príšernosti.
Práve Zabijak Anders patril v Penzióne na myse medzi dlhodobo ubytovaných hostí. Pravým menom sa volal Johan Andersson a celý život sedel v base. Nikdy nebol veľmi výrečný, ale veľmi skoro pochopil, že človek získa niečo len vtedy, keď tomu, čo pyskuje alebo vyzerá tak, akoby uvažoval, že to spraví, jednu vrazí. A dá mu po papuli ešte raz, ak je to potrebné.
Takýto typ rozhovorov viedol časom k tomu, že mladý Johan skončil v zlej spoločnosti. Nové známosti spôsobili, že miešal svoju už aj tak agresívnu techniku argumentácie s chľastom a práškami, a potom šlo všetko veľmi rýchlo. Už keď mal dvadsať, vyniesli mu chľast a prášky dvanásť rokov, lebo nedokázal vysvetliť, ako sa jeho vlastná sekera ocitla v chrbte hlavného distribútora amfetamínu v kraji.
Po ôsmich rokoch bol Zabijak Anders vonku a prepustenie na slobodu oslavoval tak vehementne, že ani nestihol poriadne vytriezvieť, keď dostal ďalších štrnásť rokov k predchádzajúcim ôsmim. Tentoraz v tom bola namočená brokovnica. Zblízka. Vystrelila rovno do tváre chlapíkovi, čo prebral štafetu po tom so sekerou v chrbte. Mimoriadne nepríjemný pohľad pre osoby, ktoré zavolali, aby to upratali.
Zabijak Anders na súde tvrdil, že to nespravil úmyselne. Aspoň si to myslel. Zo samotného sledu udalostí si veľa nepamätal. Asi ako pri ďalšej runde, keď podrezal hrdlo tretiemu dodávateľovi piluliek, lebo ho neuvážene obvinil zo zlej nálady. Muž s ihneď podrezaným hrdlom mal očividne pravdu, aj keď osoh z toho nemal nijaký.
Zabijak Anders mal päťdesiatšesť rokov a opäť bol voľný. Na rozdiel od predchádzajúcich razov nešlo o dočasnú návštevu, skôr trvalú. Taký bol úmysel. Šlo len o to vyhnúť sa chľastu. A práškom. A všetkému a všetkým, čo s nimi mali do činenia.
Pivo nebolo také nebezpečné, to ho veľmi tešilo. Alebo aspoň trochu. No aspoň sa z neho nezbláznil.
Penzión na myse vyhľadal v dobrej viere, že miesto stále poskytuje zážitky, ktorých mal človek nedostatok, pokiaľ sedel desaťročie či tri. Keď sklamanie z toho, že sa všetko zmenilo, odznelo, rozhodol sa ubytovať. Musí predsa niekde bývať a tých dvesto za noc nestálo za hádku, najmä ak má na pamäti, k čomu hádka zvyčajne vedie.
Skôr ako si Zabijak Anders po prvý raz vyzdvihol kľúč od izby, stihol vyrozprávať svoj životný príbeh mladému recepčnému, ktorý sa mu priplietol do cesty. Príbeh obsahoval aj detstvo, hoci zabijak si myslel, že nebolo podstatné pre to, čo po ňom nasledovalo. Rané roky plynuli tak, že po práci sa otec spil do nemoty, aby ju vôbec zniesol, a matka s tým začala, aby zniesla otca. Napokon otec nemohol zniesť matku, čo preukazoval tým, že ju pravidelne mlátil, väčšinou v prítomnosti syna.
Recepčný sa po vypočutí príbehu neodvážil urobiť nič iné, len Zabijaka Andersa privítať podaním ruky a predstaviť sa:
„Per Persson,“ povedal.
„Johan Andersson,“ odvetil zabijak a sľúbil, že sa vynasnaží vraždiť čo možno najmenej.
Potom sa spýtal recepčného, či má pivo, bez ktorého by sa mohol zaobísť. Po sedemnástich rokoch bez neho však človeku hneď vyschlo v krku. 
Per Persson neplánoval začať svoj vzťah so Zabijakom Andersom tým, že by mu odmietol dať jedno pivo. No keď mu nalieval, spýtal sa, či sa pán Andersson mieni vzdať chľastu a práškov.
„Hej, to je dosť pravdepodobné,“ odvetil Johan Andersson. „Ale volaj ma Zabijak Anders. Tak ma volajú všetci.

Milan Buno, 5.4.2016