Čo ak zdedíme po rodičoch viac než farbu očí? Naše svetlé roky sú silným príbehom o láske, závislosti a odpustení

Na začiatku sú Ryan a Lillian Brightovci. Mladí, zamilovaní, čerstvo zosobášení. Človek pri takomto úvode čaká rodinnú ságu, v ktorej bude veľa spoločných večerov, detí, osláv a fotografií, ktoré po desaťročiach vytiahnete zo zásuvky. Lenže Sarah Damoffová má s touto rodinou iné plány.
Lillian pred Ryanom zatajila, že už raz mala syna a dala ho na adopciu. Ryan zase skrýva čoraz vážnejší problém s alkoholom. A kým obaja svoje tajomstvá nosia v sebe, narodí sa im dcéra Georgette, ktorej hovoria Jet. Je to zvláštny paradox. V rodine môže byť veľa lásky a zároveň veľmi málo úprimnosti. A práve na tomto rozpore Damoffová postavila svoj debut.

Ryanov príbeh má o to väčšiu váhu, že s alkoholizmom sa stretol už ako dieťa. Hneď v prvej kapitole sledujeme jeho matku Elise, ktorá v roku 1958 vezme malého Ryana a odíde od manžela, pretože už nedokáže znášať jeho pitie a násilie. Ryan teda veľmi dobre vie, čo alkohol dokáže urobiť s rodinou. A potom sa jeho vlastný život začne podobať tomu, pred čím kedysi utekal.

Jet je dcérou Ryana a Lillian a postupne sa stáva jednou z najdôležitejších postáv príbehu. Sleduje, ako sa manželstvo jej rodičov mení, ako alkohol vchádza do ich domácnosti a ako sa veci, o ktorých sa nehovorí, začnú usádzať medzi ľuďmi. Keď rodinu zasiahne tragédia, Jet sa od všetkého odstrihne. Od rodičov, od minulosti, dokonca aj od ľudí, ktorí jej kedysi boli blízki. Chce začať odznova. Lenže ako dlho sa dá utekať pred vlastným priezviskom?

O niekoľko rokov sa jej ozve muž, o ktorom vôbec netušila. Lillianin dávno stratený syn hľadá svoju biologickú rodinu. A Jet zrazu musí otvoriť dvere do minulosti, ktoré sa celé roky snažila držať zatvorené.

Jednou zo zaujímavostí knihy je spôsob rozprávania. Príbeh dostávame z troch intímnych perspektív - Lillian, Georgette a Ryana. Čas pritom preskakuje desaťročia a sleduje rodinu naprieč štyrmi generáciami. Kniha tak nie je klasickým príbehom od bodu A po bod B. Skôr skladá rodinnú históriu po kúskoch a postupne ukazuje, prečo sa jednotliví ľudia správajú tak, ako sa správajú.

A práve tu sa dostávame k jednej z najzaujímavejších otázok románu: čo vlastne po rodičoch dedíme?
Nie sú to iba oči, nos alebo spôsob, akým sa smejeme. Môžeme zdediť aj strach. Mlčanie. Pocit viny. Spôsob, akým reagujeme na konflikt. Alebo predstavu, čo znamená milovať.
A ak sme to všetko dostali do vienka, môžeme to vôbec zmeniť? Sarah Damoffová odpoveď nedáva lacno. Nehovorí, že stačí „neopakovať chyby rodičov“. Ukazuje, aké ťažké je vymaniť sa zo vzorcov, ktoré človek pozná od detstva.

Zaujímavé je aj pozadie samotnej autorky. Sarah Damoffová pracovala ako sociálna pracovníčka v oblasti starostlivosti o deti a má certifikáciu z ochrany detí z Harvardu.

Naše svetlé roky sú debut, ktorý sa nesnaží predstierať, že rodinné rany sa dajú jednoducho zašiť. Niektoré zostanú. Človek sa však môže naučiť s nimi žiť, hovoriť o nich a možno jedného dňa nepreniesť ich ďalej. A možno práve v tom spočíva skutočný význam názvu knihy. Svetlé roky nemusia byť tie, v ktorých sa nič zlé nestane. Možno sú to tie, v ktorých napriek všetkému dokážeme zostať spolu, podať si ruku a povedať: skúsme to ešte raz.