bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Stephen King završuje veľkolepú trilógiu

Krvavé vyvrcholenie príbehu, ako aj celej trilógie ukazuje, že King je stále vo vrcholnej forme. Kniha poteší nielen kingofilov, ale aj každého milovníka kvalitnej detektívky. Podľa slov Kinga začiatok série inšpirovala skutočná udalosť, keď žena s autom vrazila so reštaurácie McDonald's...

Koniec hliadky je voľné pokračovanie románov Pán Mercedes Stratení nájdení – veľkolepý záver bestsellerovej detektívnej trilógie. King v nej majstrovsky skombinoval detektívny žáner a jeho obľúbené mysteriózne témy.

Detektív vo výslužbe Bill Hodges dúfal, že všetky závažné životné bitky už vybojoval. Ale mýlil sa. Tentoraz má toho najhoršieho nepriateľa priamo v sebe!

Brady Hartsfield alias pán Mercedes sa po údere do hlavy, ktorým ho zneškodnila Holly Gibneyová a zabránila mu tak v masovej vražde, nadlho stal iba telom bez duše. Vďaka experimentálnej liečbe sa však vrátil z tmy a je silnejší a nebezpečnejší než predtým. Jeho chorá myseľ má schopnosť pohybovať nielen predmetmi, ale aj ľuďmi a teraz rozpútala vlnu samovrážd.

Kto sa stane Bradyho obeťou? A kto nedobrovoľným spolupáchateľom? Aj tí, ktorí vždy stáli na strane dobra, počujú v hlave jeho zlovestný šepot. Brady ich ako sám diabol navádza na tie najnepredstaviteľnejšie šialenosti.

Bill Hodges, Holly Gibneyová a Jerome Robinson sú odhodlaní Bradyho zastaviť. Lenže tentoraz nie sú na ich strane ani čas, ani okolnosti.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Marián Šidlík:

Koniec hliadky je 55.román Stephena Kinga, No. 1 bestseller prestížnych novín New York Times. Najlepšia kniha júna 2016 na Amazone. Pri 3500 hodnoteniach získala 4,6 hviezdičky z 5. „Skvelý koniec úžasnej série,“ rozplývajú sa čitatelia: „Prečítate ju za tri dni. Nebudete totiž vedieť prestať!“
Napínavý a krvavý pohľad na ľudskú zraniteľnosť. Chladný, šokujúci a prekvapivý. Príbeh, ktorý mieša pomstu, zločiny a nadprirodzené sily, ktoré sú v nás i všade okolo. To všetko do mrazivého záveru trilógie.
Tak ako to vie iba Stephen King.

V roku 1973 sa Stephenovi Kingovi podarilo predať vydavateľstvu prvý román s názvom Carrie. Potom už nasledovala dlhá šnúra úspechov s knihami Podpaľačka, Mŕtva zóna, Žiarenie, Cujo, Prekliatie Salemu. Písal aj pod pseudonymom Richard Bachman, no všetci ho milujeme ako Stephena Kinga.
Napísal vyše päťdesiatich kníh. Jeho román 22. 11. 1963 časopis New York Times Book Review zaradil medzi desiatku najlepších kníh roka 2011 a dostal aj ďalšie ocenenia.
Pán Mercedes získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015.

Začítajte sa do novinky Koniec hliadky:

10. apríl 2009
Martine Stoverová

Najväčšia tma je vždy pred úsvitom.
Táto postaršia perla ľudovej múdrosti zišla Robovi Martinovi na um, keď sanitka, ktorú šoféroval, pomaly prechádzala po Marlborough Street smerom k domovskej základni, ktorou bola Požiarna zbrojnica 3. Zdalo sa mu, že ten, kto tú perlu stvoril, nebol slepý, lebo dnes ráno bola väčšia tma ako vo svišťom zadku, a do úsvitu už nebolo ďaleko.
Niežeby dnešné rozvidnenie za niečo stálo – dalo by sa opísať ako svitanie po opici. Hmla bola hustá a páchla neďalekým jazerom Great Lake, ktoré napriek svojmu menu takisto nebolo bohviečo. A aby toho nebolo málo, cez hmlu ešte začalo chladne mrholiť. Rob prehodil stierače z občasného režimu na pomalý. Neďaleko pred ním sa zo šera zdvihli dva dôverne známe žlté oblúky.
„Zlaté cecky Ameriky!“ zvolal zo sedadla spolujazdca Jason Rapsis. Rob za svojich pätnásť rokov v záchranke pracoval s množstvom zdravotníkov a Jace Rapsis bol najlepší: keď sa nič nedialo, pohoďák, a keď sa to sypalo, flegmatik, ktorého nič nemohlo rozhádzať. „Dostaneme nažrať! Bože, žehnaj kapitalizmus! Odboč! Odboč!“
„To vážne?“ pozrel naňho Rob. „Nestačila ti praktická ukážka, čo to svinstvo s človekom robí?“
Výjazd, z ktorého sa vracali, ich zaviedol do jedného z kaštieľov vo štvrti Sugar Heights, odkiaľ muž menom Harvey Galen telefonoval na núdzovú linku a sťažoval sa na strašné bolesti v hrudníku. Našli ho ležať na pohovke v miestnosti, ktorú boháči nepochybne volajú „salón“, vykoteného ako veľrybu na súši v modrom hodvábnom pyžame. Skláňala sa nad neho manželka, presvedčená, že každú chvíľu vydýchne naposledy.
„Mekáč! Mekáč!“ prevolával Jason a poskakoval na sedadle. Vážny a schopný odborník, ktorý pánu Galenovi zmeral životné funkcie (Rob bol pri ňom s taškou prvej pomoci, kde mali všetko potrebné na spriechodnenie dýchacích ciest a lieky pre kardiakov), zmizol. Jason s plavými vlasmi v očiach vyzeral ako prerastený štrnásťročný chalan. „No tak, odboč!“
Rob odbočil. Aj on mal chuť na žemľu s klobáskou a možno aj na jednu z tých zemiakových placiek, čo vyzerali ako upečený bizóní jazyk.
Pri okienku pre autá bol krátky rad. Rob sa postavil na koniec.
„Chlapík ani nemal naozaj infarkt,“ prehodil Jason. „Len sa predávkoval mexickými dobrotami. Prevoz do nemocnice odmietol, nie?“
Veru áno. Po niekoľkých poctivých odgrgnutiach a jednom zatrúbení zo spodných partií, ktoré jeho spoločensky uvedomelú manželku okamžite odoslalo do kuchyne, sa pán Galen posadil, vyhlásil, že sa cíti oveľa lepšie, a oznámil im, že v nijakom prípade nepotrebuje transport do Kinerovej nemocnice. Rob a Jason s ním súhlasili, keď si vypočuli zoznam jedál, ktoré do seba Galen večer napratal v reštaurácii Tijuana Rose. Pulz mal silný, a hoci krvný tlak bol na hranici, pravdepodobne ho mal taký už celé roky a momentálne bol v stabilizovanom stave. Automatický externý defibrilátor ani len nedostal šancu vykuknúť z vaku.
„Dám si dva slané mafiny s vajcom a dve zemiakové placky,“ hlásil Jason. „Čiernu kávu. Momentík, keď o tom tak uvažujem, placky chcem tri.“
Rob stále uvažoval o Galenovi. „Tentoraz to boli tráviace problémy, ale onedlho to bude naozaj. Infarkt ako hrom. Koľko podľa teba vážil? Stoštyridsať? Stopäťdesiat?“
„Najmenej stoštyridsaťpäť,“ prikývol Jason, „a nesnaž sa mi sprotiviť raňajky.“
Rob mávol rukou k zlatistému M, ktoré sa dvíhalo z jazernej hmly. „Táto a všetky ďalšie mastné smažiarne rovnakého typu vyrábajú polovicu problémov súčasnej Ameriky. Ako zdravotník to určite vieš. Čo si si práve objednal? Deväťsto kalórií na jeden šup, braček. Daj si tam ešte horu klobásy a máš tisíc tristo, ani sa nenazdáš.“
„A čo si dáte vy, pán doktor Zdravovský?“
„Klobásovú žemľu. Možno aj dve.“
Jason ho buchol po pleci. „Môj človek!“
Rad postupoval. Boli len o dve autá od okienka, keď zabľačala vysielačka pod počítačom zabudovaným v prístrojovej doske. Dispečerky bývali zvyčajne ležérne, pokojné a chladnokrvné, ale táto vykrikovala ako moderátorka zjašenej rádiostanice, ktorá si dala priveľa redbullov. „Všetkým sanitkám, všetkým požiarnym vozidlám, máme NMO! Opakujem, NMO! Neodkladne voláme všetky sanitky a požiarne vozidlá!“
NMO bola skratka pre nehodu s mnohými obeťami. Rob s Jasonom si vymenili pohľady. Letecká havária, vlaková havária, výbuch alebo teroristický útok. Takmer určite to bolo jedno z toho.
„Lokalita je City Center na Marlborough Street, opakujem, City Center na Marlborough. Opakujem, toto je NNO, pravdepodobne veľa mŕtvych. Buďte opatrní.“
Robovi Martinovi sa stiahol žalúdok. Nikto vás nikdy nenabáda na opatrnosť, keď sa približujete k miestu havárie alebo výbuchu plynu. Takže zostával teroristický útok, ktorý možno ešte stále pokračuje.
Dispečerka začala odznovu. Jason zapol maják aj sirénu, Rob zvrtol volant, vytiahol sanitku na cestu, ktorá obchádzala reštauráciu, a tesne minul nárazník auta pred sebou. City Center bolo len o deväť blokov ďalej, ale ak to tam mienila al-Kajdá rozstrieľať kalašnikovmi, mohli jej paľbu opätovať jedine svojím verným externým defibrilátorom.
Jason schmatol mikrofón. „Rozumiem, dispečing, tu je sanitka číslo 23 z Požiarnej zbrojnice 3, o nejakých šesť minút sme na mieste.“
Z ostatných častí mestá sa tiež ozývali sirény, ale Rob podľa zvuku tipoval, že ich sanitka je k cieľu najbližšie. Nad mesto sa už plazilo svetlo liatinovej farby, a keď vyšli od McDonaldu na Upper Marlborough Street, zo sivej hmly sa vymotalo sivé auto, veľký sedan s poprehýbanou kapotou a so škaredo zhrdzavenou mriežkou chladiča. Intenzívne reflektory zapnuté na diaľku chvíľu mierili rovno na nich. Rob tresol po dvojitom klaksóne a strhol volant. Auto – vyzeralo ako mercedes, hoci istý si tým nebol – sa vrátilo do svojho pruhu a vzápätí z neho nezostalo nič, len zadné svetlá, čo sa scvrkávali v hmle.
„Ježišmária, to teda bolo tesné,“ zamrmlal Jason. „Asi si si nezapísal číslo, čo?“
„Nie.“ Robovi bilo srdce tak prudko, že cítil pulz na oboch stranách krku. „Mal som dosť, aby som nám obom zachránil život. Počúvaj, ako môžu mať pri City Center množstvo obetí? Ani sám Boh ešte nevstal. Určite je tam zatvorené.“
„Možno havaroval autobus.“
„To sotva. Tie chodia až od šiestej.“
Sirény. Zovšadiaľ zneli sirény, zbiehali sa ako bodky na obrazovke radaru. Prefrčalo popri nich policajné auto, ale ak to Rob vedel odhadnúť, pred ostatnými sanitkami a požiarnymi vozidlami mali stále náskok.
Takže máme šancu byť prví, ktorých zastrelí alebo vyhodí do vzduchu šialený Arab vykrikujúci Allahu akbar, pomyslel si. Milé.
Ale robota je robota, a tak odbočil na strmú cestu, ktorá viedla k hlavným administratívnym budovám v meste a k hnusnému auditóriu, kam chodieval voliť, kým sa nepresťahoval na predmestie.
„Brzdi!“ zvrieskol Jason. „Kristepane, Robbie, BRZDI!“
Z hmly sa k nim hrnuli desiatky ľudí, niekoľkí po svahu šprintovali, div sa im nezaplietli nohy. Niektorí kričali. Jeden chlapík spadol, prekotúľal sa, zdvihol sa a utekal ďalej, spod saka mu povievala roztrhnutá košeľa. Rob videl ženu v rozdriapaných pančuchách, s krvavými lýtkami a len jednou topánkou. V panike prudko zastavil, predok sanitky klesol a čo nebolo vnútri pripevnené, vzlietlo. Lieky, fľašky s infúziami a balíčky ihiel zo skrinky, ktorú nechali nezamknutú a porušili tým bezpečnostné pravidlá, sa zmenili na projektily. Nosidlá, ktoré nemuseli použiť pre pána Galena, sa odrazili od steny. Stetoskop trafil priehradku, rozbil na nej sklo a spadol na strednú konzolu.
„Choď, ale pomaly,“ zašomral Jason. „Plaz sa, jasné? Nech nenarobíme ešte väčšiu škodu.“
Rob špičkou topánky pohladkal plynový pedál a tempom kráčajúceho človeka stúpal do svahu. Ľudia stále prichádzali, boli ich hádam aj stovky, niektorí krvácali, väčšina nebola viditeľne zranená, všetci boli vydesení. Jason stiahol okno na strane spolujazdca a vyklonil sa.
„Čo sa deje? Povedzte mi niekto, čo sa tu deje!“
Zastal pri ňom muž, červený v tvári a zadychčaný. „Bolo to auto. Preletelo cez dav ako kosačka. Vydrbaný maniak, tesne ma minul. Neviem, koľkých zrazil. Boli sme tam natlačení ako prasatá v koterci, lebo tam dali stĺpiky, aby ľudí udržali v rade. Spravil to naschvál a teraz tam ležia ako... ako... človeče, ako bábiky plné krvi. Videl som najmenej štyroch mŕtvych. Určite ich je viac.“
Chlapík sa znovu pohol, už nebežal, skôr sa potkýnal, opúšťala ho vlna adrenalínu. Jason si odopol bezpečnostný pás, vyklonil sa ešte väčšmi a zakričal za ním: „Videli ste, akej bolo farby? To auto, ktoré to urobilo?“
Muž sa obzrel, bledý a zničený. „Sivé. Bolo to obrovské sivé auto.“
Jason sa posadil a pozrel na Roba. Nik z nich to nemusel povedať nahlas: bolo to auto, ktorému sa ledva vyhli, keď vychádzali od McDonaldu. A na mriežke nemalo hrdzu.
„Choď, Robbie. To vyriešime neskôr. Dovez nás tam a nikoho nezraz, jasné?“
„Okej.“
Kým Rob došiel na parkovisko, panika ustupovala. Niektorí ľudia pomaly odchádzali, iní sa pokúšali pomôcť tým, ktorých sivé auto zrazilo, a hŕstka, sviniari, akí sa vyskytnú v každom dave, fotili alebo nakrúcali videá na mobily. Dúfajú, že z toho bude na YouTube virálka, pomyslel si Rob. Chrómové stĺpiky, z ktorých visela žltá páska s nápisom ZÁKAZ VSTUPU, sa váľali na asfalte.
Policajné auto, čo ich cestou minulo, stálo pri budove neďaleko spacieho vaku, z ktorého vyčnievala štíhla biela ruka. Krížom cez spacák, ktorý sa nachádzal v strede šíriacej sa krvavej mláky, ležal muž. Policajt kýval na sanitku, jeho ruka v krúžiacom svetle modrého majáka vyzerala, akoby sa pri pohybe zasekávala.
Rob schmatol mobilný dátový terminál a vystúpil, Jason zatiaľ prebehol k zadným dverám sanitky. Vynoril sa s taškou prvej pomoci a externým defibrilátorom. Stále sa rozvidnievalo a Rob už dokázal prečítať transparent, čo povieval nad hlavným vchodom: 1 000 PRACOVNÝCH MIEST ZARUČENÝCH! Naše mesto sa svojich ľudí zastane! STAROSTA RALPH KINSLER.
Okej, tým sa vysvetľovalo, prečo sa tu zišiel taký dav a tak skoro ráno. Veľtrh práce. Všade boli ťažké časy, boli ťažké, odkedy pred rokom ekonomika utrpela infarkt, ale mimoriadne zlé boli v tomto pobrežnom mestečku, kde pracovné miesta začali miznúť ešte pred prelomom storočí.
Rob a Jason vykročili k spaciemu vaku, ale policajt zavrtel hlavou. Mal popolavú tvár. „Ten muž je mŕtvy a dve osoby vo vaku tiež. Asi jeho manželka a dieťa. Určite sa ich pokúsil ochrániť.“ Hlboko v hrdle sa mu ozval krátky zvuk, niečo medzi odgrgnutím a napnutím na vracanie, policajt si zakryl dlaňou ústa, potom ruku odtiahol a ukázal smer. „Ale tamtá pani je možno ešte medzi živými.“
Dotyčná pani ležala na chrbte, s nohami vykrútenými od trupu v uhle, ktorý veštil vážny úraz. Rozkrok béžových kostýmových nohavíc mala tmavý od moču. Tvár – to, čo z nej zostalo – bola zafúľaná. Časť nosa a väčšina hornej pery bola odtrhnutá. Zuby, krásne korunky, cerila v bezvedomom úškľabku. Odtrhlo jej aj sako a polovicu roláka. Na krku a pleci sa jej šírili veľké tmavé podliatiny.
Doboha, to auto prešlo cez ňu, pomyslel si Rob. Rozpučilo ju ako veveričku. S Jasonom si k nej kľakli a obaja si navliekli modré rukavice. Neďaleko ležala jej kabelka poznačená odtlačkom pneumatiky. Rob ju zdvihol a vložil ju dozadu do sanitky, pomyslel si, že ten odtlačok vzorky môže byť stopa, alebo tak. A, samozrejme, žena sa bude po kabelke zháňať.
Teda ak prežije.
„Prestala dýchať, ale cítim pulz,“ povedal Jason. „Slabý, nitkovitý. Roztrhni ten rolák.“
Rob to spravil a spolu s rolákom odpadla aj podprsenka, mala prasknuté ramienka. Zvyšok odhrnul, aby látka nezavadzala, a začal s masážou srdca, kým Jason spriechodnil dýchacie cesty.
„Prežije?“ spýtal sa policajt.
„Neviem,“ odvetil Rob. „Už to máme pod palcom. Vy riešite iné problémy. Ak sa sem dovalia ďalšie záchranárske autá, tak ako sme sa takmer dovalili my, niekto skončí mŕtvy.“
„Bože, všade tu ležia zranení. Ako na bojisku.“
„Pomáhajte tým, ktorým môžete.“
„Už dýcha,“ oznámil Jason. „Poď sem, Robbie, ideme zachraňovať život. Skoč na terminál a nahlás do Kinerovej, že vezieme možnú fraktúru šije, traumu chrbtice, vnútorné zranenia, zranenia tváre. Bohvie, čo ešte. Nadiktujem ti jej hodnoty.“
Rob zavolal z mobilného dátového terminálu, kým Jason ďalej stláčal ručný resuscitátor. Urgentný príjem v Kinerovej sa ozval hneď, hlas na druhom konci bol energický a pokojný. V Kinerovej mali traumatológiu prvej triedy, ktorú občas volali VIP, a na také prípady tam boli pripravení. Päťkrát do roka sa na ne cvičili.
Nadviazali spojenie, načítal množstvo kyslíka v krvi (ako sa dalo predpokladať, mizerné) a vzal zo sanitky pevný krčný golier aj oranžové nosidlá. Už prichádzali aj ďalšie záchranky a hmla sa dvíhala, takže rozsah katastrofy bol čoraz viditeľnejší.
A to všetko jedným autom, mihlo sa Robovi hlavou. Kto by si to bol pomyslel?
„Okej,“ povedal Jason. „Ak aj nie je stabilizovaná, viac s ňou teraz neurobíme. Naložme ju dozadu.“
Opatrne, aby sa nosidlá nevychýlili z horizontálnej polohy, ju zdvihli do sanitky, položili na lôžko a pripútali. S bledou zohavenou tvárou a fixačným golierom vyzerala ako rituálna obeť z hororového filmu... ibaže tie bývali vždy mladé a zvodné, kým táto žena bola štyridsiatnička, možno už mala aj po päťdesiatke. Až by človek povedal, že je na hľadanie novej práce pristará, a Robovi na ňu stačilo pozrieť, aby odhadol, že viac si už prácu hľadať nebude. Podľa toho, ako vyzerala, asi ani chodiť. Ak bude mať obrovské šťastie, neochrnú jej všetky štyri končatiny, ale Rob tipoval, že jej život od pása dole sa skončil.
Jason si kľakol, zakryl jej ústa a nos priehľadnou plastovou maskou a pustil jej kyslík z nádrže pri hlave lôžka. Maska sa zahmlila, bolo to dobré znamenie.
„Teraz?“ spýtal sa Rob a myslel tým: Čo ešte môžem urobiť?
„Nájdi v tom chaose, čo sa tu rozsypal, nejaký epinefrín alebo mi ho vytiahni z tašky. Chvíľu mala slušný pulz, ale už je zase nitkovitý. A potom kopni do mašiny. So zraneniami, ktoré utrpela, je zázrak, že vôbec žije.“
Rob našiel pod prevrhnutou škatuľkou s obväzmi ampulku epinefrínu a podal mu ju. Potom zabuchol zadné dvere, sadol za volant a naštartoval. Pri NMO sa tí, ktorí prišli na miesto prví, aj prví dostali do nemocnice. To mohlo tejto žene trošku vylepšiť slabé šance. Ale aj v riedkej rannej premávke to bola pätnásťminútová trasa a Rob čakal, že kým sa do Kinerovej nemocnice dostanú, bude nebohá. Vzhľadom na rozsah jej poranení by to bol vlastne najlepší výsledok.
Ale nebola.

Milan Buno, 9.8.2017
Foto: Simon and Schuster, Ikar, Amazon.

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.