Po rozvode nechcela o mužoch ani počuť. Osud to však zariadil inak

Alica Ďurčová má 39 rokov, manželstvo v troskách, žiadne deti a dočasne býva u mamy. Nie je to práve situácia, ktorú by si človek nalepil na nástenku s názvom „moja vysnívaná budúcnosť“. Alica to navyše vie veľmi dobre pomenovať.
Hneď na prvých stranách sedí na schodoch maminho domu, mieša kávu a pozerá do záhrady, ktorá sa jej kedysi zdala obrovská. Ako dieťa v nej s bratom Šimonom stavala bunkre a svet dospelých bol kdesi ďaleko. Teraz je dospelosť až nepríjemne blízko. Manžel býva v ich byte s inou ženou a Alica sa musí vyrovnať nielen s rozvodom, ale aj s pocitom, že jej niekto potichu ukradol predstavu o tom, ako mal jej život vyzerať.

A potom zazvoní telefón.
Na druhej strane je pracovníčka Národného registra darcov kostnej drene. Alica pred viac ako dvoma rokmi darovala kostnú dreň a zachránila život. Teraz sa jej ozýva človek, ktorému pomohla. Sedemnásťročný Gregor ju chce spoznať.
Je to veľmi dobrý námet na otázku: čo by ste cítili, keby vám po rokoch zavolal človek, ktorému ste možno nevedomky dali druhú šancu na život? Radosť? Zvedavosť? Zodpovednosť? Alebo trochu strachu z toho, čo vlastne také stretnutie môže priniesť?

Na Alici je sympatické predovšetkým to, že nie je vykreslená ako dokonalá žena, ktorá všetko zvláda s noblesou. Je zranená, občas ironická, unavená a má plné právo byť nahnevaná. Veď keď o svojom bývalom manželovi premýšľa ako o mužovi, ktorý ju „vymenil za plodný model“, je jasné, že rozvod ešte zďaleka nespracovala. Práve tieto drobné poznámky robia jej rozprávanie osobným.

Gregor do Alicinho života vstupuje úplne inak než muž, ktorého by ste čakali v romantickom príbehu. Je to mladík, ktorému zachránila život, a sám pritom nemá jednoduchý osud. Po smrti rodičov žije u tety, ktorá ho až príliš chráni. Aj jeho príbeh tak vytvára druhú líniu knihy: dvaja ľudia, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii, sa stretávajú vďaka rozhodnutiu, ktoré Alica urobila pred rokmi.

A potom je tu Andy, mamin sused. Scestovaný, charizmatický muž, ktorý Alicu postupne vyťahuje z jej ulity a ukazuje jej, že život sa nemusí skončiť jedným nevydareným manželstvom. Alica pritom tvrdí, že s mužmi skončila. Definitívne. Naozaj definitívne?
Kto však niekedy niečo podobné povedal a potom zistil, že život má s našimi definitívnymi rozhodnutiami vlastný plán?

A autorka Dana Viktória rozhodne nie je človek, ktorý by sa k slovám dostal náhodou. Už v detstve písala básne, poviedky a úvahy, vyštudovala bicie nástroje na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a pôsobí aj ako rocková speváčka, autorka hudby a textov. Venuje sa tiež kostýmovej tvorbe a abstraktnej maľbe. Myšlienka na román podľa vydavateľa prišla náhle – a výsledkom je práve tento príbeh. „Pred niekoľkými rokmi som začala písať príbeh. Netušila som, kam ma zavedie, koľkokrát ho prepíšem, koľkokrát pri ňom budem plakať, ani to, že raz príde deň, keď uvidím svoje meno na obálke knihy,“ približuje Dana. „Je to pre mňa oveľa viac než len vydanie knihy. Je to splnený sen a kus môjho srdca.“

V náručí odvahy tak môže osloviť čitateľky, ktoré majú rady romantické príbehy, ale nechcú v nich iba cukrovú vatu a dokonalé postavy. Je tu rozvod, druhé šance, rodina, darcovstvo kostnej drene, nové vzťahy aj tajomstvo, ktoré príbeh posúva do dramatickejšej polohy. A možno je na Alicinom príbehu najzaujímavejšie práve to, že keď si myslí, že už vie, čo od života nechce, život jej začne ukazovať, čo ešte stále môže dostať.