Prečo sa hanbíme sami za seba? David Bedrick ponúka inú cestu

„Nie som dosť dobrý.“
„Nie som hodný lásky.“
„Prečo nedokážem byť ako ostatní?“
„Čo je so mnou zle?“
Takéto vety môžu znieť ako obyčajná sebakritika. Hanbu si často zamieňame s vinou, smútkom alebo ľútosťou. Bedrick však medzi týmito skúsenosťami rozlišuje. Vina môže hovoriť: urobil som niečo zlé. Hanba ide ďalej a môže znieť: ja som zlý, chybný, nehodný. A práve tento posun je pre autora zásadný. Človek môže byť nespokojný so svojím telom. To samo osebe ešte nemusí byť hanba. No ak sa k tomu pridá vnútorný verdikt „som škaredý, nestojím za nič“, mení sa spôsob, akým sa na seba pozeráme.

Podobne môžeme cítiť hnev, smútok alebo bezmocnosť. Hanba sa môže objaviť až v ďalšej myšlienke: „Prečo to nedokážem ovládať? Čo je so mnou?“
Bedrick sa preto nesnaží čitateľa naučiť, ako takéto pocity jednoducho odstrániť. Jeho otázka znie skôr: Čo nám tento vnútorný hlas hovorí a odkiaľ pochádza?

Život bez hanby

Jedným z ústredných pojmov knihy je trauma. Bedrick ju spája nielen s veľkými a očividnými udalosťami, ale aj so skúsenosťami, pri ktorých človek nebol vypočutý, pochopený alebo chránený v čase, keď to potreboval. Hanba môže vzniknúť v situácii, keď človek prežíva zranenie, no nemá možnosť svoje pocity vyjadriť alebo požiadať o potrebnú starostlivosť. Dôležitým prvkom je podľa Bedricka aj to, že jeho skúsenosť nikto „neuvidel“ a neuznal. Tak sa môže stať niečo veľmi nenápadné.

Dieťa počúva, že je príliš citlivé. Že plače pre hlúposti. Že je lenivé. Že sa správa nevhodne. Alebo sa opakovane stretáva s posmechom, odmietaním či porovnávaním. Postupne si nemusí odniesť iba spomienku na konkrétne situácie. Môže si vytvoriť presvedčenie o sebe.
A práve s takýmto vnútorným príbehom potom človek môže vstupovať do dospelých vzťahov, práce aj každodenného života.

Jedna z najvýraznejších myšlienok knihy sa dá zhrnúť veľmi jednoducho: cieľom nie je človeka „opraviť“. Bedrick svoju metódu nazýva UnShaming a opisuje ju ako prístup založený na hlbšom pochopení hanby, traumy a vlastných reakcií. Namiesto toho, aby sme sa snažili nepríjemnú časť seba odstrániť, máme sa na ňu naučiť pozerať s väčšou pozornosťou a súcitom. To je zaujímavý obrat. Ak sa človek celý život snaží zbaviť svojej „slabosti“, môže pritom pokračovať v rovnakom vzorci, ktorý hanbu vytvára: niečo vo mne je zlé a musím to opraviť. Bedrick navrhuje začať opačne. Skúsiť pochopiť, čo sa za tým skrýva.

• Prečo sa tak veľmi bojím odmietnutia?
• Prečo ma kritika zasiahne viac než ostatných?
• Prečo mám potrebu neustále sa ospravedlňovať?
• Prečo sa hanbím za svoje telo?
• Prečo mám pocit, že si musím lásku zaslúžiť?

Odpoveď nemusí byť „pretože som taký“. Možno existuje príbeh, ktorý tomu predchádzal.
Bedrick kladie veľký dôraz na to, aby sme hanbu dokázali rozpoznať a pomenovať. Kým zostáva iba neurčitým pocitom, môže riadiť naše správanie bez toho, aby sme si to uvedomovali. Človek napríklad odmietne pracovnú príležitosť, pretože si neverí. Neprihlási sa na kurz, pretože sa bojí, že bude vyzerať hlúpo. Neozve sa vo vzťahu, pretože nechce byť „otravný“. Alebo radšej nepovie, čo potrebuje, aby náhodou nevyzeral slabo. Navonok môžu tieto rozhodnutia vyzerať ako charakterová vlastnosť. Vo vnútri však môže pracovať hanba.

Práve preto kniha neponúka iba vysvetľovanie. Venuje sa aj praktickým cvičeniam a spôsobom, ako sa na vlastné skúsenosti pozerať inak. Je to praktický model, ktorý má čitateľovi pomôcť dostať hanbu „z tieňa“, porozumieť jej a pracovať s príbehmi, ktoré ho držia späť.

Život bez hanby je postavený na myšlienke, že cesta von nemusí viesť cez ďalší tlak na seba. Nie „musím byť lepší“, „musím sa prestať hanbiť“, „musím sa konečne naučiť mať rád sám seba“. Skôr cez otázku: Čo sa so mnou stalo, že sa na seba pozerám práve takto?
Takže autor nesľubuje, že hanba zmizne jedným rozhodnutím. Ponúka však spôsob, ako sa na ňu prestať pozerať iba ako na nepriateľa a začať skúmať jej pôvod.