Pekne spinkaj, bábika

Arlidge je však majstrom vo vytváraní mrazivej atmosféry, pri ktorej vám naskakujú na tele zimomriavky – najmä keď sme spolu s unesenou ženou na temnom mieste a nevieme, čo bude nasledovať. Prežije? Zachránia ju? Je všetko stratené?

Tu ťa nikto hľadať nebude

Po búrlivej noci sa Ruby prebudí na veľmi čudnom mieste – je zavretá v studenej, tmavej pivnici. Sama. Nemá ani potuchy, ako sa tam dostala.
Pomaly sa jej zmocňuje panika, a to všetko je len začiatok jej desivej nočnej mory. Vtom ticho preruší nejaký hluk, kroky, únosca sa blíži... a vzápätí jej pokojným hlasom hovorí, že po nej nikto nebude pátrať, že ju už nikto nebude potrebovať. Iba on...

Približne v rovnakom čase nájdu na odľahlej pláži pochované telo inej mladej ženy. Bola mŕtva celé roky, no nikto na polícii nenahlásil jej nezvestnosť. A prečo by to aj robil, keď svojej rodine celý čas posielala o sebe správy.

Prípadu sa ujíma inšpektorka Helen Graceová, ktorá je presvedčená, že jej protivníkom nie je nijaký amatér. Inštinkt jej hovorí, že bude mať dočinenia so sériovým vrahom, navyše inteligentným, vynachádzavým, a čo je najhoršie, veľmi trpezlivým. No kým sa ona snaží pochopiť motív jeho konania, čas sa neúprosne kráti pre obeť, ktorá je možno ešte nažive... Kto vyhrá tieto kruté preteky s časom?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov ako Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness.

Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellermi Jeden musí z kola von a Na koho to slovo padne s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej, ktorú prostredníctvom prekladov spoznalo množstvo čitateľov vo viacerých krajinách sveta.
Ďalší mrazivý triler Pekne spinkaj, bábika pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.

Začítajte sa do novinky Pekne spinkaj, bábika:

1

Ruby nespala dobre, prehadzovala sa v posteli. Mala pocit, že sa celú noc zmietala medzi spánkom a bdelosťou – nebola celkom pri vedomí, no ani poriadne nezaspala. V hlave sa jej miešali divoké úzkostlivé sny a čudné pocity, ako keď ju mama v detstve ukladala do postele. Bolo to síce príjemné, ale, prirodzene, nemožné. Ruby žila sama a rodičia ju naposledy ukladali do postele azda pred pätnástimi rokmi.
Ľutovala, čo v noci vystrájala v Revolution. Bola naštvaná na svoj život, nastavila sa na samozničujúci režim a nebola schopná či ochotná odmietať drinky, ktoré jej núkali chlapci, čo si robili nádeje. Nezaobišlo sa to ani bez tabletiek a kokaínu – z večera jej v pamäti zostala len rozostrená šmuha. Naozaj toho vypila a pohltala toľko, aby jej bolo až takto zle?
Opäť sa prevrátila a pulzujúcu hlavu zaborila do perín. Dnes ju čakali dôležité úlohy – čoskoro sa u nej mala zastaviť matka –, no nevládala sa do nich pustiť. Túžila sa skryť pred svetom, schúliť sa so svojou opicou, mať svätý pokoj od rodiny, zodpovednosti, zrady či sĺz. Chcela mať pokoj od svojho života – aspoň na pár hodín.
Hlavu si vopchala pod vankúš a ticho zastonala. Bolo tam prekvapivo chladno, chladnejšie ako obyčajne, a na chvíľu ju oblialo osvieženie a úľava. Našla si dobrý úkryt, prinajmenšom na chví...
Niečo nesedelo. Pach. Čo sa jej nepozdávalo na pachu tých návliečok? Voňali... nesprávne.
Napriek opici sa jej v hlave ozval poplach. Jej návliečky vždy mali citrusovú vôňu. Používala rovnakú aviváž ako mama. Prečo teda voňali levanduľovo?
Oči mala zavreté a k hlave si pritískala vankúš. Jej mozog sa horko-ťažko usiloval zrekonštruovať udalosti včerajšej noci. Oblizovala sa s jedným chalanom a s niekoľkými ďalšími flirtovala... ale k žiadnemu predsa nešla, všakže? Nie, sama sa vrátila domov. Spomenula si, ako na stôl odložila kľúče, v kuchyni sa napila rovno z vodovodného kohútika, prehltla zopár tabletiek proti bolesti hlavy a zvalila sa do postele. Bolo to minulú noc, všakže?
Cítila, ako jej pri tých myšlienkach zovrelo hruď a ťažko sa jej dýcha. Opäť sa o ňu pokúšala astma. Potrebovala svoj inhalátor. Natiahla ruku k nočnému stolíku, aby ho nahmatala – akokoľvek bola opitá, vždy dbala na to, aby mala inhalátor poruke. Lenže tam nebol. Načiahla sa poriadne. Nič. Nebol tam ani ten poondiaty stolík. Jej dlaň sa zastavila na stene. Holá tehla. Steny u nej doma neboli...
Strhla si z tváre vankúš a sadla si. Spadla jej sánka, no z úst jej vyšiel len krotký vzdych – v bezradnej panike jej stuhlo telo. Ľahla si do svojej krásnej, útulnej postele. Zobudila sa však v chladnej, tmavej pivnici.

2

Nádherná Carsholtská pláž sa kúpala v žiare slnka vysoko nad obzorom. Morské vlny Solentskej úžiny ledabolo obmývali dlhé nánosy zlatého piesku. Andy Baker sa v duchu potľapkal po chrbte – Carsholtská pláž sa nachádzala doslova na konci sveta, takže sem napriek nádhernému počasiu takmer nikto nezablúdil. Cathy, on a deti ju mali celú len pre seba a čakala ich nádherná sobota pri mori. Dať si niečo pod zub, zahádzať si lietajúci tanier, vypiť pár pív – stačilo na to pomyslieť a už zabúdal na stres pracovného týždňa.
Andy nechal chlapcov, aby si vykopali zákop – čo medzi bláznivými dvojčatami veštilo nezmieriteľnú bitku –, a vybral sa k vode. Prečo ho toto miesto tak upokojovalo? Že je také izolované? Ten výhľad? Zvuky mora omývajúceho pláž? Andy sa postavil tak, aby mu vlnky zalievali chodidlá. Chodieval sem od detstva. Priviedol som aj svoju manželku – svoju prvú manželku – a chlapcov. Pravda, neskončilo sa to dobre, ale teraz, keď sa obzrel na Cathy, ako kope zákop a žartuje s Tomom a Jimbom, cítil sa blažený.
Toto miesto bolo jeho útočisko, kam sa tešil celý týždeň. Podnikanie v bezpečnostnej oblasti vyzerá na papieri dobre, ale mal s tým večné opletačky. Kedysi sa darilo najímať slušných ľudí, dnes už nie. Možno to bolo prílivom cudzincov alebo jednoducho modernými časmi, ale Andy mal pocit, že každý tretí zamestnanec má buď problémy s drogami, prípadne slabosť na dievčatá. Minulý mesiac ho zažaloval majiteľ istého nočného klubu, lebo jedného z Andyho chlapov prichytil, ako na záchode díluje ketamín. Na také veci už bol trochu starý – možno by nebolo na škodu popremýšľať o odchode do dôchodku.
Z myšlienok ho vytrhol akýsi zvuk. Doliehal k nemu spoza chrbta. Kde boli chlapci. Kričali. Nie, nekričali – revali.
Andy sa v mihu rozbehol po piesku, srdce mu bilo ostošesť. Ubližuje im niekto? Zbadal Cathy, ale kam sa podeli chlapci?
„Cathy?“
Nepozrela naňho.
„Cathy!“
Konečne k nemu zdvihla oči. Tvár mala popolavú. Pokúsila sa otvoriť ústa, kým však bola schopná niečo vysloviť, hodili sa na ňu chlapci a zvierali ju, akoby im išlo o život.
Andy na nich zízal, zmätený a vystrašený. Cathy si pritískala chlapcov na prsia, no pohľad upierala do priekopy. Objavili niečo, čo ich vydesilo? Mŕtve zviera alebo...
Andy podišiel k okraju priehlbiny. Tušil, čo v nej uvidí. Ten obraz sa mu pomaly vynáral v mysli. No keď nazrel do jamy, aj tak mu na okamih zamrelo srdce. Na dne strmej, asi meter hlbokej priekopy ju uvidel. Vlhkým pieskom dokonale orámovanú mladú ženskú tvár.

3

Vo výhľade jej bránil snehobiely závoj a ešte silnejšie jej stískalo hrudník. Teraz sa už Ruby naplno zmocnil astmatický záchvat, v panickom zmätku plytko a prerývane dýchala. Srdce jej neúnavne búšilo, akoby sa chystalo každú chvíľu explodovať. Čo sa to, dopekla, deje? V duchu zapochybovala, či sa jej to len nesníva.
Zahryzla si do ramena. Do tela sa jej rozliala mučivá bolesť. Rýchlo uvoľnila zovretie zubov a nadýchla sa. Takže sa jej nesnívalo. Na to mohla prísť už podľa tej svinskej zimy. Pri myšlienke, že pri sebe nemá inhalátor, išla z kože vyskočiť, potrebovala sa však upokojiť a skrotiť paniku, inak hrozilo, že stratí vedomie. A to si nemohla dovoliť. Nie tu.
Pokoj. Snaž sa upokojiť. Mysli na niečo pekné. Mysli na mamu. A na otca. A na Cassie. A na Conora. Mysli na polia. A rieky. Na slnečné lúče. Mysli na detstvo. Na ihriská. Ako si trávila letá v záhrade. Behala pomedzi kvapky zo zavlažovača. Mysli na veselé, veselé spomienky.

Ruby sa teraz dvíhala hruď o čosi menej zúrivo, dýchala o trochu menej zúfalo. Daj sa do pohody. Zvládneš to. Na toto všetko sa nájde jednoduché vysvetlenie. Oprela sa o vankúš, zhlboka sa nadýchla a vykríkla:
„Haló?“
Jej hlas znel čudne, s tupou ozvenou sa odrážal od holých tehlových stien. Miestnosť bola zahalená v temnote, výnimkou bol len žltý pásik derúci sa spod dverí, ktorý vrhal dovnútra práve toľko svetla, aby vedela, na čom je. Miestnosť mala rozmery zhruba päťkrát päť metrov a pripomínala garsónku – posteľ, stôl, stoličky, sporák a kanvica –, až na to, že v nej nebolo jediné okno. Nízky strop tvorili drevené dosky, no na počudovanie medzi nimi neboli žiadne medzery a nepresvitalo cez ne svetlo.
„Haló?“ ozvala sa opäť chvejúcim sa hlasom a snažila sa zahnať paniku. Ani tentoraz sa nedočkala odpovede, žiadneho prejavu života.
Skočila na nohy – čokoľvek bolo lepšie ako sedieť a umárať sa v tých príšerných myšlienkach. Prešla krížom cez izbu a vyskúšala stlačiť kľučku na ťažkých kovových dverách, ale boli zamknuté. Horúčkovito obišla neveľkú miestnosť a hľadala čosi, čo by jej pomohlo uniknúť, no nič nenašla.
Chvela sa. Bola na smrť vyľakaná a do kosti premrznutá. Pohľadom pristála na sporáku. Bol to starý plynový typ s dvoma rúrami a štyrmi horákmi. Zrazu ju opantala predstava, že ho použije. Štyri ohnivé kotúče by priestor vyhriali a aj trochu rozjasnili. Pootočila gombík a stisla tlačidlo na zapálenie ohňa. Nič. Vyskúšala druhý a potom tretí horák. Stále nič.
Obišla sporák, aby skontrolovala, či je vzadu všetko v poriadku. O sporákoch síce nevedela zhola nič, ale vravela si, že chyba môže byť zjavná na prvý pohľad.
Sporák nebol pripojený. K zadnej strane neviedli žiadne rúrky, ktoré by do horákov privádzali plyn. Bol tu len na ozdobu. Ruby sa zviezla na dlážku. Z očí jej vyhŕkli slzy od rozčarovania a strachu.
Čo je to za miesto? Prečo sa tu ocitla? Zatiaľ čo sa snažila spracovať túto čudnú situáciu, v hlave jej vírili myšlienky. Čoraz rýchlejšie sa prepadala do zúfalstva, z brady jej na dlážku kvapkali slzy.
Náhle ju vyrušil nejaký hluk a zdvihla oči.
Čo to bolo? Bolo to na poschodí alebo tu dole?
Potom to začula opäť. Kroky. Neomylne spoznala kroky. Blížili sa. Zastali pred dverami. Vycítila hrozbu a vyskočila na nohy.
Ticho. Nato zarachotil kov, odsunul sa priezor na dverách a v štrbine sa objavil pár očí. Ruby sa zatackala dozadu a uchýlila sa do opačného rohu miestnosti – chcela byť čo najďalej od dverí.
Zvuk odomykania zámkov.
„Pomoc!“ zrevala.
Ďalej sa však nedostala. Dvere sa rozleteli a miestnosť zalialo svetlo. Ruby oslepená náhlym jasom, rýchlo zovrela viečka. Potom ich pomaly, opatrne opäť otvárala.
Vo dverách stála vysoká postava. Vystupovala zo svetla za chrbtom, takže črty sa nedali spoznať. Bol to len tieň – týčil sa a pozoroval ju.
Rovnako náhle, ako sa ťažké dvere pred chvíľou otvorili, sa opäť zabuchli. Ocitli sa spolu v tmavej miestnosti.
Ruby si rukami zakryla tvár a modlila sa k bohu, v ktorého neverila, prosila ho o milosť. No jej modlitby nezastavili zvuk približujúcich sa krokov.

Milan Buno, 22.5.2017