Čo vlastne znamená byť niekomu naozaj blízko? Matej Rumanovský napísal príbeh, ktorý vás prinúti spomaliť

Leonie vyrastá bez biologického otca. Neskôr do jej života vstúpi Franz, obyčajný muž, ktorý sa rozhodne zostať a stať sa nevlastným otcom. A niekedy je práve zostať tým najťažším rozhodnutím. Medzi Franzom a Leonie nevznikne láska na prvé stretnutie. Neobjaví sa veľká filmová scéna, po ktorej si padnú do náručia.

Ich vzťah vzniká pomaly. Tak pomaly, ako rastie strom. A práve preto mu veríte.
Krásna scéna prichádza už v úvode počas spoločnej túry. Franz ešte len hľadá cestu k malej Leonie. Dievčatko ho zoberie k starému, deravému pňu a ukazuje mu jeho vnútro s nadšením, akoby práve objavila nový vesmír. Dospelý vidí len kus rozpadávajúceho sa dreva.
Dieťa vidí celý svet.
A potom sa v kroví objaví majestátny jeleň.

Scéna nepôsobí ako lacný symbol. Skôr ako okamih, keď si človek uvedomí, že deti často nevnímajú svet menej presne ako dospelí. Práve naopak. Len ho ešte nestihli prekryť vrstvami skúseností, cynizmu a neustálej potreby všetko vysvetľovať. Franz si v tej chvíli uvedomí niečo, čo by pokojne mohlo visieť na prvej strane knihy:
„Svet tu nie je od toho, aby mu človek rozumel, ale aby sa s ním zmieril.“

Takýchto momentov je v románe viac. Nie sú hlučné. Ale zostávajú.

Blízkosť ako niečo, čo sa nedá vlastniť

Matej Rumanovský sa nesnaží rozprávať len príbeh nevlastného otca a dcéry. Rozpráva o blízkosti samotnej. Čím vlastne je? Je to čas? Dotyk? Spoločná domácnosť? Alebo schopnosť mlčať vedľa druhého človeka bez toho, aby bolo ticho nepríjemné?

Dôležitou témou knihy je aj sťahovanie a hľadanie nového domova. Rodina opúšťa známe prostredie a začína odznova v cudzej krajine. Lenže domov sa zrazu nedá označiť prstom na mape. Je to človek? Spoločné spomienky? Alebo miesto, kam sa chcete večer vrátiť?

Rumanovský píše spôsobom, ktorý dnes nebýva samozrejmosťou. Jeho vety majú rytmus. Občas sa zastavia pri drobnosti, ktorú by iný autor preskočil. Neponáhľajú sa k pointe. Skôr vás pozývajú, aby ste sa na chvíľu zastavili spolu s nimi. Je to poetická próza, ale nie samoúčelná. Metafory nevznikajú preto, aby boli krásne. Vznikajú preto, že pomáhajú lepšie pochopiť ľudí.
Blízkosť je jeden z tých príbehov, ktoré vo vás zostanú ako spomienka na dávnu túru. Možno si už po rokoch nespomeniete na všetky odbočky, ale veľmi presne budete vedieť, aký pocit vo vás zanechala.