Čo ak dom, ktorý tak úzkostlivo strážite, ukrýva úplne inú minulosť?

Isabel žije sama v dome po svojej zosnulej matke. Jej svet má jasný poriadok. Veci majú svoje miesto, dni svoj rytmus a hranice sú hranice. Potom jej brat Louis príde s novou priateľkou Evou, ktorá sa má v dome na nejaký čas ubytovať. A Isabel z nej ide poraziť.
Eva spí dlho. Chodí po dome hlučnejšie, než by sa patrilo. Berie do rúk veci, ktorých sa podľa Isabel jednoducho nemá čo dotýkať. Pre niekoho maličkosti. Pre Isabel takmer útok na samotný poriadok sveta.
Potom zmizne strieborná lyžica. Nôž. Miska.
Naozaj ich Eva kradne? Alebo Isabel už nedokáže rozlíšiť medzi tým, čo sa skutočne deje, a tým, čo si o Eve začala myslieť?

Práve tu sa kniha začne nebezpečne približovať k psychologickému trileru. Isabel je Evou podráždená, pozoruje ju, sleduje jej pohyb po dome a zároveň ju niečím priťahuje. A to je jedna z najzaujímavejších vecí na románe. Van der Wouden pracuje s hranicou medzi odporom a túžbou. Isabel totiž nie je jednoducho „žena, ktorá sa zamiluje do inej ženy“. Je to človek, ktorý si postupne uvedomuje niečo o sebe, čo sa mu vôbec nemusí hodiť do doterajšieho obrazu vlastného života. Navyše v roku 1961, v prostredí, kde sa o takýchto veciach rozhodne nerozprávalo tak otvorene ako dnes.

Medzi Isabel a Evou preto vzniká zvláštne napätie. Nie romantické v klasickom zmysle. Skôr také, pri ktorom máte pocit, že jedna z nich sa stále snaží zistiť, čo vlastne tá druhá robí a možno ešte viac, čo robí ona sama.

Dom je v tejto knihe takmer samostatnou postavou. Je plný predmetov, ktoré Isabel pozná do poslednej lyžičky. Práve drobnosti sú pritom veľmi dôležité. Rozbitý kúsok keramiky nájdený pod koreňmi, riad, ktorý má svoje miesto, predmety, ktoré zrazu nie sú tam, kde byť majú. Autorka tým vytvára atmosféru, v ktorej aj obyčajná miska môže pôsobiť podozrivejšie než niekto, kto sa v noci potuluje po záhrade. A čím dlhšie Eva v dome zostáva, tým viac sa ukazuje, že nejde iba o konflikt dvoch rozdielnych pováh.

Najväčšia sila knihy však leží pod povrchom. Píše sa rok 1961, teda pätnásť rokov po skončení druhej svetovej vojny. Holandsko sa už spamätalo, krátery po bombách sú zasypané a domy opravené. Lenže minulosť sa nedá jednoducho premaľovať.
Skryté v bezpečí sa pýta, čo zostane po vojne v rodinách, domoch a spoločnosti. Kto čo získal? Komu čo zostalo? A čo ak niektoré veci, ktoré dnes považujeme za „svoje“, kedysi patrili niekomu úplne inému?

Yael van der Wouden je holandská spisovateľka a učiteľka kreatívneho písania. Skryté v bezpečí je jej prvý román a v roku 2024 sa dostal do užšieho výberu Bookerovej ceny. Samotný nápad vraj vznikol počas cesty autom z pohrebu. Autorka sa pozerala na plochú holandskú krajinu a niekde medzi smútkom a potrebou uniknúť jej napadlo: dom, žena a cudzinec. Inšpirovala ju tiež fascinácia tým, ako si Holanďania rozprávajú vlastnú národnú históriu, ale aj predstava domu ako niečoho, čo chceme vlastniť a chrániť.

Z anglického jazyk preložila Andrea Vargovčíková.

Milan Buno, knižný publicista