Čo nám zostane, keď sa všetko ostatné rozpadne? Virginie Grimaldi má odpoveď

Čo robí z človeka rodinu? Spoločná krv? Rovnaké priezvisko? Alebo skôr chvíľa, keď vám niekto bez veľkých slov naleje čaj, pretože vidí, že dnes jednoducho nemáte svoj deň?
Práve okolo tejto otázky sa nenápadne, ale veľmi presvedčivo točí nový román francúzskej autorky, ktorá už niekoľko rokov patrí medzi najčítanejšie spisovateľky vo svojej krajine a nie je ťažké pochopiť prečo. Nepotrebuje šokovať. Nepotrebuje vytvárať komplikované zápletky ani dramatické cliffhangery. Stačí jej zopár obyčajných ľudí, pár rozhovorov pri kuchynskom stole a zrazu máte pocit, akoby ste poznali ich život celý život.

Na prvý pohľad medzi nimi nie je vôbec nič spoločné.
Tridsaťtriročná Iris žije s pocitom, že nikde nie je doma. Celý jej svet sa zmestí do jedného kufra. Neustále sa presúva z miesta na miesto, akoby verila, že ak nebude príliš dlho stáť, minulosť ju nedobehne.
Osemnásťročný Théo je pravý opak mladíka, ktorý má pred sebou otvorený svet. Už príliš skoro pochopil, že nádej býva drahá. Keď sa sny opakovane rozbijú o realitu, človek si zvykne radšej nesnívať vôbec.
A potom je tu Jeanne. Sedemdesiatštyriročná žena, ktorá prežila väčšinu života a teraz sa občas pristihne pri otázke, či po nej zostalo niečo viac než spomienky uložené v starých fotografiách.

Ich cesty sa skrížia úplnou náhodou.
Alebo možno nie.
Autorka sa s touto myšlienkou príjemne pohráva a necháva čitateľa premýšľať, koľko náhod vlastne v živote existuje.

Grimaldi má vzácny dar zachytiť okamihy, ktoré by väčšina autorov preskočila jednou vetou. Ona ich nechá dozrieť. Nie preto, aby spomalila dej, ale preto, že práve tam sa odohráva skutočný život.

Samota. Chudoba. Starnutie. Strata.
To všetko sú témy, pri ktorých by román veľmi ľahko mohol skĺznuť do sentimentu. Virginie Grimaldi sa tomu našťastie vyhýba. Jej postavy sa ľutujú len zriedka. Skôr sa podpichujú, robia si zo seba žarty a občas povedia vetu, pri ktorej sa človek usmeje, hoci vie, že za ňou stojí veľká bolesť. Práve tento francúzsky cit pre jemný humor robí z knihy niečo výnimočné. Smiech tu nie je protiváhou smútku. Je jeho prirodzenou súčasťou. Život predsa tiež nefunguje tak, že jeden deň iba plačeme a druhý sa iba smejeme.

Autorka necháva priestor emóciám, rozhovorom aj obyčajným dňom. Niekedy sa môže zdať, že sa vlastne nič veľké nedeje. Lenže práve v tom spočíva sila románu. Veľké zmeny totiž často neprídu s treskom. Prídu potichu. Jedného dňa si uvedomíte, že človek, ktorého ste kedysi považovali za cudzieho, sa stal niekým, komu chcete zavolať ako prvému.

Máte chuť na niečo iné, čítavé a jedinečné? Skúste To jediné, čo nám zostane a po dočítaní  nezatvoríte knihu s pocitom, že ste spoznali troch literárnych hrdinov. Skôr budete mať dojem, že ste na chvíľu bývali s ľuďmi, ktorých budete ešte dlho nosiť v pamäti.