Tyran, krotká obeť a ich „láska“

O domácom násilí so spisovateľkou Janou Šimulčíkovou

O domácom násilí sa veľa rozpráva. Aj mnohí z nás poznáme vo svojom blízkom či vzdialenejšom okolí ľudí, ktorí sa neostýchajú ubližovať slabším, a predsa bývajú násilníci často spoločensky tolerovaní. Prečo? Zhovárať sa o tejto téme tentoraz nebudeme so psychológom, ale so spisovateľkou Janou Šimulčíkovou, pretože práve domáce násilie rezonuje v jej novele Jed nášho milovania.

Téma domáceho násilia je aj v našich podmienkach veľmi aktuálna. Veľa známych osobností sa zapája do kampaní proti tomuto neduhu. Chceli ste sa k nim pridať aj vy svojou novou knihou? Alebo čo vo vás vyprovokovalo napísať knihu, v ktorej rezonuje domáce násilie?
Kampane vo všeobecnosti nemám rada, avšak domáce násilie nemožno zľahčovať. A ak sa o niečom veľa hovorí, po slovách, i keď väčšinou veľmi pomaly, prichádzajú na rad aj činy. No týrané obete sa o tom prevažne boja alebo hanbia hovoriť. Sú to väčšinou len vzdychy do bútľavej vŕby. A ja som sa takou vŕbou vo viacerých prípadoch stala.

Obeťami domáceho násilia sú najmä ženy. Stretli ste sa aj vy osobne s niekým, kto žil alebo žije s tyranom?
Áno, pasívne. Nesamostatné ženy sú často vďačnými obeťami násilia. To však neznamená, že aj ženy nie sú v mnohých prípadoch práve doma neznesiteľne tyranské, hoci voči mužovi uplatňujú rafinovanejšie formy psychickej tyranie. No krutejšie je týranie detí (a nemyslím tým, keď bezmocná, vynervovaná matka dá nezvládnutému dieťaťu na ulici pár zaúch). Za obludné považujem najmä týranie alebo ponižovanie nevládnych, totálne predtým vyžmýkaných starých ľudí (rodičov). Takéto mlčiace obete, zmanipulované neraz k sebaobviňovaniu, žijú v našom okolí nepovšimnuté často. Nejeden domáci tyran je navonok (po)slušný, ba zakomplexovaný a svoj jed si vybíja v súkromí. A prečo verejnosť toleruje násilie? Prečo mlčia aj svedkovia závažných zločinov? Nenazvala by som to toleranciou, ale strachom do niečoho sa zapliesť a čeliť brutalite. Aj v rodinných konfliktoch sa stáva, že búrka prehrmí, partneri sa udobria a na vine je ten tretí, čo sa do toho zamiešal.

Novela Jed nášho milovania je fiktívny príbeh. Napriek tomu, opierali ste sa pri písaní o výpovede žien, ktoré prešli takýmto peklom?
Chcela by som zdôrazniť tú fiktívnosť, aby si niekto - keďže som ho napísala v prvej osobe - nemyslel, že je to môj vlastný príbeh. Nespovedala som týrané ženy so zámerom napísať o tom knihu. Téma domáceho násilia sa mi akosi sama dostala do pera. Ako osud jednej protagonistky, ktorá popri svojej individualite má mnohé typické povahové črty, čo priam priťahujú násilie.

V čom je podľa vás najväčší problém? Prečo sa ženy dlho alebo niekedy aj nikdy nedokážu vzoprieť partnerovi?
Boja sa svojho tyrana, ktorý sa im, keď chcú od neho odísť, vyhráža neraz i smrťou. Sú od neho závislé: citovo, finančne, sexuálne. Niekedy je v tom aj kus masochizmu alebo martýrstva. Manželstvo chápu ako nezrušiteľný celoživotný zväzok alebo sa ho stoj čo stoj snažia udržať kvôli deťom, i za cenu, že deti trpia v každodennom strachu a strese. Otázne je tiež, či majú kam odísť do bezpečia.

Jedna z postáv vašej knihy hovorí: - Cukor a bič. To je spôsob, akým si budujú moc nad svojimi obeťami nielen veľkí, ale aj malí domáci diktátori. Majú to v krvi, a keď zistia, že metóda zaberá, naučia sa ju zneužívať...
To je ten lepší prípad, keď popri biči je ešte aj cukor. Od takého muža (alebo ženy) sa ťažšie odchádza. Násilie má veľa podôb a stupňov a každý človek má inú mieru únosnosti. Niekto potrebuje navigáciu a nebúri sa ani proti tvrdému diktátu. No práve prestížny boj o dominanciu (kto bude koho poslúchať) a citlivosť na každé ponižovanie je príčinou rozvratu mnohých manželstiev.

Hovorí sa, že veľmi nebezpečný je tiež fakt, že týraná partnerka je pre tyrana vo svojej podstate drogou. Preto, ak nájde silu odísť, diktátor urobí čokoľvek, aby sa vrátila. Nájde silu oslobodiť sa hrdinka vašej novely? Alebo to nechcete prezrádzať?
Sama pred dočítaním knihy nikdy nepozerám na zadnú stranu. Dokonca ani keď prekladám, si nezisťujem, ako sa dej skončí, aby ma pri práci poháňal dopredu. Konanie postavy vyplynie z jej charakteru. Marcela v mojom príbehu svoju situáciu váhavo rozoberá a hodnotí zo všetkých strán. Kým je sama, robí to triezvo, i keď boj rozumu s emóciami je boľavý. No len čo sa jej muž zjaví na obzore, je znova v jeho moci. Aj o svojej matke, ktorej vyčíta, že ju nevychovala k samostatnosti, si s uspokojením vraví: "Som pod ochranou, všetko sa samočinne vyrieši." Nechávať za seba konať iných je pre ňu pohodlnejšie a v tom sa nezmení.

Aké posolstvo ste mali v úmysle pretlmočiť čitateľom svojou novou knihou?
Išlo mi o pochopenie zmýšľania jednej z tých, čo sa v dnešnom svete zdajú nepochopiteľné. Marcela si sama hovorí: - Ak jeho spôsob lásky znamená tyranizovať svoju "milovanú" a mojím spôsobom lásky je znášať, ba provokovať jeho týranie, naozaj patríme k sebe. Kde inde by našiel také vzácne spojenie? A ako inak by mohli existovať aj mučitelia oveľa väčšieho kalibra nebyť ich krotkých, prispôsobivých obetí? - No ako autorka sa pýtam: Ako pomôcť obeti, ak stráca ľudskú dôstojnosť alebo je dokonca v ohrození života? Máme sa na to nečinne dívať?

Jana Šimulčíková, spisovateľka, novinárka a prekladateľka sa v súčasnosti sa venuje prekladateľskej a vlastnej literárnej a publicistickej tvorbe. Pre deti Šimulčíková napísala zbierky veršov Prstom po glóbuse (1980), Veselý telefón (2004), Už dočiahnem na kľučku (2008) a prózu Ružový program pre sestričku (1987). Pre dospievajúcu mládež jej vyšli úspešné romány Dievča s bocianími nohami, v slovenčine aj maďarčine (1987 a 2007), Na hojdačke (2000), Nebuď labuť (2003) a Kukučie mláďa (2006) - posledné tri z nich aj v českom preklade. Pre dospelých vydala novelu Zradná láska (1993), zbierku básní Brnkanie na city (1999), poviedky Šťastie podľa horoskopu (1996) a spolu s Terezou Michalovou Návrat divošky (2001).

Zhovárala sa Mária Lešková