Dojímavý román o sile rozprávania, nádeje a priateľstva v pekle Osvienčimu

Osvienčim, 1942.
„Keď sa toto všetko skončí, mohla by si celému svetu povedať, čo nám urobili.“
Nacisti už priveľa príbehov ukončili priskoro. Môže však človek skutočne zomrieť, ak jeho príbeh žije ďalej? Musím prežiť. Musím vyrozprávať svetu náš príbeh, aby mohol žiť ďalej...

Keď židovská spisovateľka Etty Weilová prekročí desivé brány Osvienčimu, túži vrátiť sa do svojho bytu s výhľadom na Seinu, kde sa kedysi pri milovanom písacom stroji pod širokým oknom smiala s priateľmi. S hrôzou sleduje, ako akési mladé dievča bez milosti odtrhnú od plačúcej matky.

Etty si vezme štrnásťročnú Danielle pod ochranné krídla a zakrátko ju začne vnímať ako vlastnú sestru. Etty každý večer rozpráva Danielle príbehy – vytvára krásny svet plný predstáv a nádeje, do ktorého sa dievča môže na chvíľu uchýliť. Čoskoro si uvedomí, že príbehy počúvajú aj ostatné ženy v preplnenom baraku. Vyzve ich, aby hovorili o svojich životoch – o milovaných deťoch, ktoré behajú po vonku s obľúbenými hračkami v náručí, o svojich láskach i o rodinách, ktoré už stratili.

Etty musí túto hrôzu prežiť – ak nie pre seba, tak preto, aby dodržala sľub, ktorý dala týmto statočným ženám: že ich príbehy nezostanú zabudnuté. No čím viac nádeje Danielle cíti, tým viac riskuje svoj život – vzpiera sa brutálnym esesákom a núti Etty ochraňovať ju. Raz však Danielle zájde priďaleko…

Silné postavy, ktoré sa vryjú do srdca

Etty je postava, ktorú si čitateľ zapamätá. Nie je to hrdinka v tradičnom zmysle. Je zraniteľná, plná strachu, no aj odhodlania. Jej sila spočíva v rozprávaní, v empatii, v tom, že dokáže dávať druhým nádej, hoci sama často stráca vieru.

Danielle je naopak symbolom mladosti a vzdoru. Odmieta sa podriadiť beznádeji, hoci tým ohrozuje seba aj Etty. Ich vzťah je krehký, matersky nežný, no zároveň poznačený bolesťou. A je jedným z najdojemnejších momentov románu.

V knihe Rozprávačka z Auschwitzu slovo nadobúda moc zbrane. Nie takej, ktorá ničí, ale takej, ktorá zachraňuje dušu. Autorka veľmi presne vystihla, ako môže rozprávanie príbehov pomáhať prežiť – nielen tým, ktorí počúvajú, ale aj tým, ktorí rozprávajú.

Možno budete patriť k tým čitateľom, ktorí knihu musia čítať po častiach, pretože emócie sú príliš silné. Napriek tomu je to jedna z najkrajších kníh o ľudskosti. Niečo ako Dievča, ktoré prežilo Osvienčim alebo tetovač z Auschwitzu. No s tým rozdielom, že sa sústreďuje viac na vnútorný svet žien než na romantickú líniu.