Romány možno žrať, poézia núti tráviť

Mordovať sa v kameňolome metafor a veľkých vízií sa v poézii neopláca. Oveľa dôležitejší je dôvod, pre ktorý vzniká. Najmä, keď spoločnosť stráca elementárnu citlivosť a čoraz viac rezignuje na stáročia vytvárané spoločné hodnoty. Husle nahradil perom. Napísal ním texty piesní, ktoré sa stali hitmi. Vyšli na štyridsiatich piatich dlhohrajúcich platniach v podaní Mariky Gombitovej, Miroslava Žbirku, Pavla Hammela, Prúdov a ďalších. Ale písal ním aj básne. Prvá vyšla v Slovenských pohľadoch v roku 1964, keď absolvoval konzervatórium. Potom ich napísal stovky. Ale aj dnes Kamil Peteraj hovorí: "Samotného ma niekedy prekvapí, ak nájdem v básni niečo nečakané."

Zdroj: Pravda; 31/05/2008; s.: 5; Mária Fekar Jenčíková
Dátum: 23. 6. 2008

Čím sa líši báseň a text piesne?
Okrem slov a rýmov takmer všetkým, ale asi najviac účelovosťou a rytmickým pôdorysom. Pesničkový text môže byť básňou, môže mať znaky poézie, ale v mnohých prípadoch ním nie je. Keď človek píše na hudbu, vyzerá text ako rozhádzané slová, ktoré získajú logiku a význam v spojení s melódiou.

Poézia je v pesničkovom texte čosi ako pridaná hodnota. Povedzme, že predlžuje piesni život, dáva jej trvácnejší rozmer. Naopak, príliš veľa poézie textu škodí.
Neprekáža vám, že vaše texty sa stali vlastníctvom všetkých? Ľudia ich citujú bez udania prameňa, maturanti či snúbenci ich píšu na oznámenia...
Je to dôležitá spätná väzba a možno aj dôkaz, že nepíšem márne: takéto veci sa vždy vynoria na nejakom nečakanom mieste. Som zvyknutý aj na veľké publiká, ktoré spievajú so spevákmi, ale tie miniatúry potešia zvlášť už len pre tú vynaliezavosť - čo si vedia ľudia vybrať, čo ich oslovuje.

Než ste sa dali na písanie, vyštudovali ste hru na husle. Prečo ste vymenili noty za slová?
Neviem na to odpovedať presne. Asi v treťom ročníku konzervatória som začal písať básne a vedel som, že s husľami skončím. Tušil som, že sólistom nebudem a sedieť v orchestri a počúvať dirigenta sa mi zdalo ponižujúce. Napokon o mne rozhodol Milan Šútovec, v kedysi chýrnych Slovenských pohľadoch v šesťdesiatych rokoch mi uverejnil prvé básne. Inak debut, ako aj ďalšie tri knihy som písal v akomsi ošiali - sú to viac experimenty ako básne a veľmi sa k nim nepriznávam.

Preto ste básne z roku 1965 po tridsiatich rokoch prepísali?
Prepísal som dve, a potom ma to otravovalo. Takéto autoreštaurátorstvo môže byť zaujímavé, ale či chceme, či nie, každý väčší zásah mení aj podstatu. Myslím si, že stačí, ak po autorovi zostane niekoľko básní, ktoré sú skutočne dobré.

Od ktorej zbierky ste so sebou spokojný?
Spokojnosť je silné slovo - nepoznám spokojného autora. Do určitej miery je zaujímavý Lipohrádok, potom nastalo niekoľko rokov mlčania a začal som písať obnaženú, kondenzovanú lyriku. Do nového výberu Toto je moja reč som však zaradil aj niekoľko básní písaných viazaným veršom. Vtedy som sa za ne akosi hanbil - viazaný verš sa nenosil.

Do ktorého literárneho prúdu by ste sa zaradili?
Považujem sa za solitérneho autora. S literátmi sa vlastne ani nestretávam, sám som sa "zakázal" vo viacerých antológiách, nejazdím v nijakých zoradených peletónoch. Snažím sa, aby moje knihy boli také isté ako knižky, ktoré ma oslovujú, čosi ako - použijem také nepekné slovo - inšpiromaty. Aby sa čitateľ nezľakol a nepovedal: toto nie je pre mňa! A aby ho nestrašila kdesi v hlave nálepka: pozor, lavína poézie! Básne nepatria do bestsellerových rebríčkov, ale to neznamená, že by sme mali rezignovať na čitateľa. Zatiaľ je to skôr tak, že čitateľ rezignoval na väčšinu štandardne vydávanej poézie.

Vladimír Holan napísal: "Poesie je princezna - co chvíli se změní v divoženku. Nedáva se mužům, kteří mají místo krve syrovátku"...
Poézia vie byť veľká a drahá dáma. Nedáva len tak zadarmo. Najlepšia je, keď chce ona sama. Lebo je veľa básní dobrých či vynikajúcich, formálne dokonalých, ale iba niektoré majú "viac", a to musí vyplynúť samo od seba. Ako napríklad v posledných knižkách Jaroslava Seiferta alebo trebárs v básňach Wislawy Szymborskej - objavuje sa ako niečo jednoduché, prirodzené - akoby na svete nebolo nič ľahšie, ako napísať tieto básne.

Písanie teda nie je krotenie slov?
Mordovať sa v kameňolome metafor a veľkých vízií sa v poézii neopláca. Keby bola len o pracovitosti, takých by bolo! Oveľa dôležitejší je dôvod, pre ktorý vzniká. Najmä, keď spoločnosť stráca elementárnu citlivosť a čoraz viac rezignuje na stáročia vytvárané spoločné hodnoty. Spirituálny priestor sa čoraz viac vyprázdňuje, namiesto skutočnej demokracie máme mediokraciu, vládu virtuálnych právd a poloprávd. Zrkadlo diktuje hlave, čo si má myslieť! Neviditeľné pracie prášky rozožierajú zvyšky našej sebareflexie. Nezadržateľne sme nastúpili na cestu barbarizácie, pričom všetko sa odohráva v kulisách prosperity a akoby na akejsi diskotéke: je nám veselo, dobre, ale zároveň tiesnivo, čím máme viac, tým toho máme menej. Dnes možno čítať kopu básní, ktorých prvý plán vyzerá asi tak, ako by mal vyzerať až ten tretí, sú to šifry šifier, len kľúč chýba. Stratil sa kdesi v autorskom chcení vypovedať niečo superoriginálne. To je asi problém väčšiny autorov. Poézia už dávno nie je kanonizovaný útvar, dnes si autor musí vytvoriť taký rukopis, aby čitateľa zaujal. Toto nie je obdobie experimentovania, asi treba hovoriť lapidárnejšie, k veci.

Poézia spája zdanlivo nespojiteľné veci - napríklad v básni Strihanie kameňa. Ako je možné pokoriť logiku?
Len ňou samou, lebo niekedy najviac logické je nelogické a naopak. Báseň musí provokovať. Nesmie to však byť nefunkčná schválnosť, len akási prihrávka náhody - aj výstrednosť, či úlet majú svoje hranice. Dovolené je všetko. Len nie vždy, všade a hocikomu. Treba sa, paradoxne, "obmedziť" touto slobodou a nestratiť pritom rozkoš z hry.

Upustili ste od diakritiky aj veľkých písmen. Reč ste oslobodili od zaužívaných noriem. Forma zväzuje?
Aj zvádza, ponúka bláznivé možnosti virtuozity. Po Lipohrádku som začal písať básne, ktoré sú strohé, majú racionálne jadro, upustil som od diakritiky - sú to básne, ktoré majú formu správy. Čiarka, bodka, výkričník, či otáznik sa mi na viacerých miestach zdali zbytočné. Diakritika však skrýva iné potešenia - funguje ako istý diktátor rytmu, dikcie. Básne s diakritikou sú minucióznejšie, majú jemnejšie významové odtiene.

Pri každom čítaní vydá báseň nové tajomstvo. Aj autorovi?
Samotného ma niekedy prekvapí, ak nájdem v básni niečo nečakané. Každá báseň má svoj osud: časom buď niečo získa, alebo stratí. V slovách sa niekedy dejú zázračné veci, chémia významov pracuje, ale netreba sa na ňu spoliehať. Báseň je vždy dialógom s vonkajším svetom, ale zároveň aj akýmsi vnútorným monológom. A je samozrejme aj pokusom aspoň na chvíľu nazrieť tam, odkiaľ vychádzajú signály života a kam ľudí posiela smrť. Aj preto mám rád racionálnu poéziu, ale musí v nej byť aspoň za špičku noža toho iracionálneho, čo nás presahuje, trocha piesku z druhého brehu, kde sa končí myslenie a významy slov a kde sa dá dostať iba prostredníctvom básnicky zadefinovaného pocitu.

Jedna z vašich kníh sa nazýva Minútové básne. Majú rôznu dĺžku. Znamená to, že čas v básni je relatívny?
Nedá sa merať stopkami ani hodinkami. V poézii možno objaviť pohľad do hĺbky času, jeho spomalenie i zastavenie, cez ,,vyzoomované" detaily v krásnych obrazoch je ho možné až živočíšne precítiť. Čas má mnohé podoby, je to piesok medzi prstami, plynúca voda, oblak nad hlavou, ale aj - aby som parafrázoval Szymborskú - mravec, ktorý človeku prechádza od jednej topánky k druhej. Čas v básni patrí len básni a čitateľovi, on ho odkrýva, on ním prechádza. Povedal by som, že skôr ako relatívny je subjektívny.

Prečo vlastne píšete básne? Nie je to ani finančne zaujímavé, ani priestor na veľkú slávu...
Skúmam, čo všetko dokáže jazyk, mám rád istú odľahčenosť, civilnosť, radšej ako básnik používam slovo autor. V poézii mám rád vtip, eleganciu, úlet, schopnosť lapidárne pomenovať to, čo visí vo vzduchu alebo aj čo ešte len bude visieť. Teda anticipáciu. Čas radodajnosti poézie je vzácny, krátky, je to hra okamihov. Aj preto poézia nie je masovka. Nemôže súperiť v rebríčkoch bestsellerov s románmi či kuchárskymi knihami, má však väčšieho súpera: vlastnú nekomunikatívnosť. Inak, nerozumiem, prečo niektorí autori vyplakávajú, že dnes nikto nečíta. Spisovatelia, ktorí vyplakávajú, že sa dnes číta menej ako kedysi, by mali spresniť, že sa nečítajú ich knihy.

Čo zaváži, že sa čitateľ rozhodne pre poéziu? Napríklad pre vašu?
Snažím sa vydávať knihy, aké by som si kúpil aj sám. Tvrdím, že básnická kniha má byť taká krásna, že by si ju mal aj sám autor závidieť! Exkluzivita poézii neškodí, naopak! Básnická kniha by mala byť niečo zvláštne, čo vytvára v čitateľovi iný vzťah ako napríklad román. Romány, príbehy sa dajú čitateľsky "žrať", poéziu musíte tráviť. Nedá sa hltať. Pri knihách funguje zvláštna vec - časť románov po prečítaní putuje von z knižníc, niektoré zaujímavé zbierky poézie sa tam udržia dlhšie.

V knihe Toto je moja reč ste ponúkli celý svoj život. Nemáte strach, že budete ľahko čitateľný, teda aj zraniteľný?
Nie je to básnická biografia, skôr topografia. Ako autor som už dostatočne "presvietený", prekvapením môže byť to, že ide o poéziu bez poptextov. Každý obsiahlejší výber stavia autora do sústredenejšieho svetla, ale ono sa vždy napokon ukáže, kto je kto. V každej tvorbe sa nájdu prínosy aj retardácie, spoľahnime sa na čas. Ako hovorí istý komik: čas uvidí.

Kamil Peteraj
Narodil sa 18. septembra 1945 v Bratislave. Absolvoval hru na husle na Konzervatóriu v Bratislave, študoval divadelnú dramaturgiu na VŠMU. V rokoch 1970 - 1980 bol dramaturgom spevohry Novej scény, potom pôsobil v slobodnom povolaní. Podniká v reklame. Debutoval zbierkou Sad zimných vtákov (1965), za ktorú získal cenu PEN klubu. V posledných rokoch mu vo vydavateľstve Ikar vyšli knihy Breviár lásky, Čo bolí, to prebolí, Čo sa šeptá dievčatám. Spolu vydal 22 zbierok, najnovšie sa čitateľom predstavil reprezentatívny výber z tvorby Toto je moja reč s ilustráciami Martina Augustína. Ako textár spolupracoval s Pavlom Hammelom, Mariánom Vargom, Miroslavom Žbirkom, Marikou Gombitovou, Robom Grigorovom a ďalšími. Napísal texty piesní pre film Smoliari, muzikál Adam Šangala a spolu s Jánom Štrasserom Cyrano z predmestia. Preložil texty muzikálov Loď komediantov, Husári a Svadby z klobúka. Spolupracoval s rozhlasom a televíziou.

Výber ďalších diel od Kamila Peteraja