Zničený americký sen

O živote, vzostupoch i pádoch tejto slávnej dvojice rozpráva román „Alabama song“ od francúzskeho autora Gillesa Leroya. Je to pôsobivý príbeh ženy, ktorá tak veľmi túžila žiť naplno, až ju to zabilo. Alabama song tvorí, okrem poslednej kapitoly, denník, v ktorom rozpráva príbeh samotná Zelda. „Lepšie som sa takto do nej prevtelil a precítil jej strašný osud,“ tvrdí v rozhovore pre Ikar autor Gilles Leroy.

Pán Leroy, prečo ste sa vlastne rozhodli rozprávať príbeh tejto slávnej dvojice v prvej osobe a navyše z pohľadu Zeldy?

Gilles Leroy (GL): Zelda a Scott žili v neustálom popieraní konvenčnej morálky, limitov svojich tiel a tiež svojich duší. Voči tomu som nedokázal zostať chladný. No a z tých dvoch ma oveľa viac fascinovala Zelda, pretože mala neuveriteľný temperament. Z románového hľadiska je teda zaujímavejšia ako Scott... A tiež, z môjho pohľadu by bolo vcítiť sa do kože Scotta banálne, akoby očakávané, lebo som muž. Ja sa však v každej knihe snažím prísť s čímsi novým, potrebujem prekvapovať aj sám seba. Chcel som sa prevteliť do Zeldy, precítiť jej strašný osud, vyšplhať sa spolu s ňou až na vrchol a potom padnúť na dno, do pekla. A najlepší spôsob ako to urobiť, bolo rozprávať v prvej osobe. Pretože „ja“ ruší vzdialenosť medzi autorom a dejom, upevňuje vzťah s čitateľom. Takmer zmyslová blízkosť, príbuznosť duší, ktorá sa vyvinie medzi čitateľmi a „mojou“ Zeldou.

Predsa len, nie je komplikované vcítiť sa do takej slávnej osoby? A navyše takej, nazvime to problematickej, rozorvanej?

GL: Zložité ani nebolo to vcítenie sa do ženskej kože. Spisovatelia sa zvyknú „prevteliť“ do rôznorodých postáv, či už ide o pohlavie, vek alebo prostredie. Ja osobne sa domnievam, že autori beletrie sú už zo svojej podstaty hermafroditi, obojpohlavné organizmy! Naozaj zložité bolo pre mňa ponoriť sa do jej šialenstva, nájsť v sebe to tlačidlo, ktoré spustí vo mne ako Zelde schizofréniu, stihomam, bláznovstvo. To je skutočne znepokojujúce. A tiež vyčerpávajúce a nebezpečné!

Je román takpovediac obranou, rehabilitáciou Zeldy?

GL: Áno, zámerom bolo očistiť túto ženu, ktorú tak dlho americká literatúra očierňovala a pohŕdala ňou. Ktorej pripisovali všetky problémy a ťažkosti, v ktorých musel Scott Fitzgerald žiť a tvoriť. Niektorí, po vzore Hemingwaya, dokonca naznačovali, že to Zelda priviedla Scotta k alkoholu a pijanstvu. Je to však historická lož v kombinácii s neznalosťou situácie. Sledujúc jeho násilnú a zároveň jedinečnú povahu, osud Zeldy je príkladom zložitých podmienok, v akých žili ženy začiatkom minulého storočia. Vzhľadom na mimoriadnu literárnu povesť Scotta Fitzgeralda, sa Zelda snažila existovať a realizovať v tanci, umení, maľovaní či písaní. Toto nepochopenie a utrpenie je stále aktuálne a univerzálne.

Myslíte si, že to Scott Fitzgerald priviedol Zeldu k šialenstvu a schizofrénii?

GL: Nie. Určite nie viac ako Zelda priviedla Scotta k alkoholizmu. Každý nosí v sebe svoje zlo, ktoré má dobre zapustené korene a ktoré sa začne prejavovať, keď stretne iné zlo. Máme tendenciu veriť, že keď sa zamilujeme, budeme očarení a doslova zmagnetizovaní tým druhým, jeho sľubmi o šťastí. Prirodzene, že chceme byť šťastní, ale podľa mňa – teraz to už viem – rovnako priťahujeme obidve stránky toho druhého, temnú i tú slnečnú. Chorobnosť i slabosti toho druhého. Zacitujem Scotta: „My obaja sme zničení, ale nedomnievam sa, že by sme zničili jeden druhého. Nič totiž nemohlo prežiť pri našom spôsobe života.“

Možno trochu špekulatívna a trúfalá otázka - bol by podľa vás Scott Fitzgerald spisovateľom, akým sa stal, aj bez Zeldy?

GL: Teraz sa to už nedozvieme. Čo však vieme je, že stretnutie s mladou Zeldou Sayerovou malo kľúčový vplyv na Scottove písanie. „Oženil som sa s hrdinkou mojich kníh,“ napísal Scott svojmu priateľovi krátko po sobáši. Je teda otázkou, nakoľko je Zelda neoddeliteľnou súčasťou Fitgeralda, keďže viac-menej písal o ich živote. Navyše pred módnou vlnou autobiografií. Zelda bola však dôležitým prvkom pri mediálnom úspechu Scotta Fitgeralda. Samozrejme, Scott bol spisovateľ, ktorý písal dobre, ale mnohí novinári a aj inzerenti či reklamní pracovníci, hľadali pár, dvojicu Zelda + Scott. Partnerstvo ich preslávilo. Zelda bola pre neho veľkým tromfom, to ona stelesňovala emancipáciu a slobodu. Pretože len málo žien jej generácie malo v sebe toľko odvahy, ohňa, nadšenia a pôvabu.

Kedy a ako vám v hlave skrsla tá myšlienka – napíšem román o slávnej dvojici džezovej éry. A prečo názov Alabama song?

GL: Na ich príbehu ma fascinuje najmä tá predčasná zrelosť, hektika a odumieranie. Všetko sa v ich živote deje veľmi rýchlo a rovnako rýchlo aj všetko uniká. Šťastie, úspech, peniaze. Moje postavy sú často predčasne zrelé, ich život vzplanie a preletí ako kométa. Rýchlosť ma fascinuje. Raz v noci som šoféroval po ceste Interstate 85 medzi Alabamou a Georgiou. V rádiu práve hrali pieseň Alabama Song, ktorú som poznal od detstva, a tak úžasne ju prespieval David Bowie. Originál je 30 rokov starý kúsok, ktorý zložili Bertolt Brecht a Kurt Weill. V piesni sa spieva o Zeldinej rodnej Alabame, meste prohibície a puritánstva. O meste, v ktorom bolo svojho času zakázané všetko. Text piesne sa pekne hodí k môjmu románu, k dobe, k osobnostiam Zeldy a Scotta. A napadá mi ešte čosi. V jedinom Zeldinom autobiografickom románe si uvádza rodné meno Alabama. Takže Alabama song znamená tiež Zeldinu pieseň.

Alabama song získala veľmi prestížnu Goncourtovu cenu. Čo podľa vás rozhodlo a presvedčilo porotu, a čo na knihe nadchýna čitateľov?

GL: Úspech je záhada. Nie som si istý, či som ho dosiahol... Sám som bol prekvapený z nadšenia médií, kníhkupcov a čitateľov krátko po vydaní knihy. Je to možno postavou Zeldy, jej osud je aj dnes veľmi aktuálny. A tiež samotná dvojica. Ich spolužitie je moderné tým, ako fungovalo...a napokon aj tým ako nefungovalo a celé sa zrútilo. Niektorí kritici a čitatelia mi tiež vraveli, že boli dojatí obrazom slobodného a žiarivého Paríža v 20. rokoch 20. storočia, ktorý som v knihe vykreslil. Bývalo to prekvitajúce mesto plné invencie a vynaliezavosti. Francúzsko bolo vtedy majákom. Krajinou, po ktorej ľudia túžili, ktorá bola žiadaná a v ktorej sa stretávala sloboda umelcov a spisovateľov z celého sveta. Mnohí čitatelia netušili, že ich krajina bola v minulom storočí taká atraktívna.

Na Slovensko prichádzate 12.mája. Čaká vás prehliadka Bratislavy, beseda vo Francúzskom inštitúte, autogramiáda a samozrejme krst knihy Alabama song. Boli ste už u nás, poznáte Slovensko?

GL: Nie, nikdy som sa na Slovensku nebol, no veľmi sa teším. Neviem sa dočkať, ako vašu krajinu takpovediac odhalím, objavím.

Zhováral sa Milan Buno