Úvodná stránka › Rozhovory › Andrzej Mularczyk: Dejiny otáčajú tí, čo prekročia...

Andrzej Mularczyk: Dejiny otáčajú tí, čo prekročia zvieracie pudy

O čom bol katynský masaker? Na príkaz Stalina v roku 1940 komandá NKVD zavraždili štyritisíc poľských záložných dôstojníkov, a dedinka Katyň pri ruskom Smolensku sa tak stala najväčším popraviskom vojnových zajatcov. Niekoľko desaťročí sa o tomto zločine nesmela hovoriť pravda, Sovietsky zväz zvaľoval vinu na Nemcov, tí tvrdili opak. O tom, ako to všetko bolo, sa svet dozvedel až po páde studenej vojny. Autor knihy Post Mortem Katyň Andrzej Mularczyk však tvrdí, že prejsť k realite sa nedá ľahko, najmä ak 40 rokov žijete dvojako a v klamstve, ak si jedno myslíte a iné hlásate. Dodáva, že zamlčiavanie historických právd bolo celospoločenskou chorobou.

Počas približne polhodinovej debaty pôsobil trochu unavene, mal za sebou viacero rozhovorov pre slovenské médiá a pred sebou vystúpenie v TA3. Tvrdí, že občania sú len fanúšikmi, ktorým je dovolené vykrikovať ako na štadióne, hru však predvádza niekto úplne iný.

Ste ročník 1930, v čase vrcholiacej vojny ste vchádzali do puberty. Nikdy vám nenapadlo, že by bolo lepšie narodiť sa o pár rokov neskôr a vyhnúť sa všetkým tým hrôzam?

Andrzej Mularczyk Ani nie, pár rokov hore-dole by príliš nepomohlo. Pravdou je, že som asi najhorší možný ročník pre život v Poľsku, nakoľko som musel prežiť tak hitlerovskú okupáciu, dobu komunistov, ako aj jej rôzne metamorfózy po roku 1989. To však nezmením, takže je zbytočné sa nad tým zamýšľať.

Ľudia to najhoršie zo svojich životov vytesňujú z pamäte. Aké máte spomienky na detstvo?

Otec bol v roku 1939 veliteľom jazdeckého pluku kavaleristov. Počas okupácie sa stal šéfom inšpektorátu podzemnej Krajinskej armády (poľsky Armia Krajowa - najväčšia odbojová organizácia počas vojny v Poľsku, napojená bola na západné mocnosti, pozn. autora) Naša rodina všetkým tvrdila, že je v ruskom zajatí. Museli sme klamať, inak sa nedalo, hoci sme vedeli, že žije, dokonca sme sa po odhalení hrobov v Katyni v roku 1943 tvárili, že je medzi obeťami. Jednoducho sme museli byť konzekventní.

Ďalší zážitok - v našom dome pri Varšave bola štyri mesiace rádiostanica podzemnej armády. Pracovali tam dvaja rádiotelegrafisti a dvaja členovia ochrany, bývali na prvom poschodí. Otec sa prostredníctvom tajných informácií dozvedel, že ak sú taký dlhý čas na jednom mieste, môže sa to skončiť zle. Aj tak, bohužiaľ, bolo. Nad hlavami nám najskôr lietali lietadlá, neskôr okolo jazdili autá, ktoré sa snažili zameriavať vysielačky, na ďalší deň už vošli gestapáci do domu. Koniec. Ako trinásťročný som v podzemnom časopise uverejnil poviedku o židovskom chlapcovi, ktorého zastrelili pred mojimi očami. Takéto dramatické zážitky vám ostatnú v pamäti navždy, nikdy ich nevytesníte, sprevádzajú vás po celý život.

Dá sa s tým však vysporiadať, alebo človek ostáva zatrpknutý?

Pozrite - deti, ktoré pochádzali z prostredia ako ja, boli úplne prirodzene vychovávané v zmysle boja za slobodu, takže snáď by sa nám to aj podarilo. Dnes síce znejú slová o výchove k patriotizmu pateticky, ale taká bola realita. Mali sme však veľkú smolu - nesmelo sa to prejavovať v praxi, lebo po nástupe socialistického zriadenia sme museli žiť dvojakým životom, v pretvárke.

Celý rozhovor si môžete prečítať na sme.sk. Autor: Karol Sudor.