Mobiloví šialenci

Príbeh knihy „ Mobil“ od Stephena Kinga začína zostra. Žiadne postupné rozbiehanie deja, ani opisy. Ale filmovo dramaticky. Každý, kto si 1. októbra priložil k uchu mobil, je zasiahnutý „pulzom“, ktorý sa nekontrolovane šíri sieťami operátorov. Pulz robí z normálnych ľudí šialencov, ktorí sa bezmyšlienkovito napádajú a vraždia. Autá hromadne havarujú, lietadlá padajú z oblohy, ozývajú sa explózie. Mesto Boston sa ocitá v absolútnej anarchii. Hlavný hrdina Clay je jedným z mála, ktorí nemali mobil a unikli šialenému pulzu. Spočiatku má čo robiť, aby nepodľahol panike a strachu. Neskôr sa uchýli s niekoľkými ďalšími šťastlivcami do bezpečia a vymyslia akýsi plán, ako prežiť. A keďže kdesi v diaľke je Clayov syn a exmanželka, vyberie sa so spoločníkmi na cestu. Nemusím asi dodávať, že to nebude pohodový výlet.

Toľko v skratke k príbehu. Spočiatku ma – starého skeptika – zaskočila neuveriteľná apokalypsa, ktorú človek odmieta prijať. Veď také čosi nie je možné...ale vzápätí si uvedomujem, že som nezažil hrôzy 11.septembra v New Yorku. Ani hurikán Katrina či cyklón Sidr v Bangladéši. Neviem ako vyzerá takéto súčasné peklo. A hneď som ochotnejší uveriť...

Stephen King má mimoriadny zmysel pre detail a súvislosti. Dokáže majstrovsky vykresliť atmosféru strachu, dusna a úzkosti. Často do najmenších detailov a veľmi presvedčivo navodzuje bezútešnosť situácie po kolapse ľudstva. Popisuje situácie, ktoré vo vás vyvolávajú nepríjemnú stiesnenosť a tá vás núti čítať ďalej, aby ste sa jej zbavili. Aby ste prišli problému na koreň. Celý román je pochmúrny, apokalyptický a keď už si zvyknete na jeho chod, príde náhly zvrat. Niekde v polovici knihy sa objaví hlavný „záporák“, ktorého prezývajú Otrhanec a Kingova fantázia sa rozbieha ešte šialenejšie.

Celou knihou sa nesie podobnosť medzi ľudským mozgom a počítačom, ktorý môže napadnúť vírus, zničiť hardisk alebo úplne preprogramovať systém tak, ako si prajem. Odvážna myšlienka, ale prečo nie? V rámci literatúry uveriteľné. Navyše, ako vraví hrdina Tom: „Ak existuje technika, ktorou dokáže armáda navádzať počítačom riadené strely cez dvere bunkrov ukrytých pod púštnym pieskom, a to z lietadlových lodí, ktoré sú od bunkrov vzdialené možno aj tisíc kilometrov, prečo by neexistovala nejaká teroristická organizácia, ktorá dokáže vygenerovať špeciálny signál? A do toho signálu, pulzu by zakódovala potrebnú informáciu...“ King sa pohráva nielen s analógiou s počítačmi, ale aj s prenosom myšlienok, telepatiou a manipuláciou s ľudským vedomím.

Čo trošku chýba – a u Kinga to nie je zvykom – sú málo opísané charaktery postáv. No možno to bol zámer – kniha má rýchly spád, dynamiku, kedy sa nestačia podrobnejšie zoznámiť ani hlavní hrdinovia a neustále musia čeliť zombíkom. Neskôr to vyjadril aj hlavný hrdina Clay: „ Pomyslel si, že má Toma naozaj rád. Že by ho rád lepšie spoznal. A že na to asi nebude mať ktovieakú šancu.“ Zaujímavé sú aj niektoré odvolávky na filmy a dodatky postáv „ toto by urobili v béčkovom horore, ale určite nie my“. Poznáte to – pozeráte film, dobre rozohraný príbeh a postava zrazu urobí absolútnu hlúposť, ktorú by nespravil ani školák na prvom stupni. Len preto, že chcel režisér pridať trošku krvi, zhrozenia alebo ľútosti. Je dobré, že sa Stephen King neznížil k tomu, aby hrdinku poslal otvoriť dvere, za ktorými sú zombíci alebo hrdinu, ktorý sa kvôli svojej novej „láske“ obetuje. Výborné efekty nezískava lacnými trikmi.

mib