Strach, ktorý sa vykŕmi deťmi, trúfne si aj na dospelých

Ani objav ohňa (svetla) nás nadobro nedokázal zbaviť strachu z tmy a zvukov, ktoré prehlušujú nočné ticho. Bubákov si už od malička premietame za poodchýlené dvere susedných izieb, pod postele, v ktorých sami spíme a do pivníc, kde sa mieša sladkastá vôňa uskladnených jabĺk s puchom vlhkých stien, posiatych plesňami a pavučinami. 

A tak dokonca aj v našich príbytkoch, kde to všetko dôverne poznáme, neradi zostávame úplne sami, lebo to ticho a samovoľné vŕzganie podláh, mikrosekundové blikania žiaroviek a bublania v radiátoroch, sa okázalo mixujú so šumením nášho vlastného tela a celý tento koktail zvukov a vzruchov sa stáva životodarným elixírom pre našu fantáziu. Niekedy však akoby tých pravekých bubákov vystupujúcich z jaskynných tieňohier nebolo dosť, a tak svoju myseľ halíme do závojov iracionálnej temnoty a vyrábame si tak nové strašidlá. Často je jedinou obranou pred strachom útek, aj keď sa tvrdí, že pred vlastným strachom človek nikdy neutečie. 

Strach nás desí, no zároveň aj vzrušuje. Dopyt ľudí po umelej hrôze ako zábave, podnietil vznik špecifického žánru. Knižné a filmové horory majú dnes už ikonických svetových autorov a mnohé hororové diela a postavy sa stali popkultúrnymi fenoménmi. V slovenskom prostredí vznikajú horory skôr výnimočne, aj keď vhodným kultúrnym podhubím by mohli byť už slovenské ľudové rozprávky.

Nový slovenský horor sa podujal napísať Jozef Karika. Jeho kniha s názvom Strach je hrôzostrašným, mysterióznym príbehom s nadprirodzenými prvkami, ktoré mimochodom majú aj v našej literatúre celkom dôstojné zastúpenie v lyrizovanej próze. Takže určite je na čom stavať.

Hlavným hrdinom románu je Jozef Karsky  - vyhorený tridsiatnik, ktorý sa niekoľko rokov živil ako marketingový kreativec. Vkladal do reklamných textov falošné emócie, čo ho po rokoch unavilo natoľko, že sa cítil byť unavený akoby pracoval v uránových baniach. Navracia sa preto z krajského mesta do rodičovského bytu, na malé sídlisko Malé Tatry, ležiace na okraji Ružomberka. Rodičovský byt je prázdny. Ako prvá sa vytratila dcéra, potom zomrela mama a otec sa na starobu ocitol v domove dôchodcov.

Jozef sa tak ocitá v opustenom byte, s ktorým ho v podstate spájajú len desivé spomienky. Po rozchode s priateľkou však nemá inú možnosť, iba sa vrátiť domov, odkiaľ pred rokmi utiekol. Jeho útek celé roky živila obava z toho, čo sa mu prihodilo v detstve a ako palivo prispieval aj strach pred despotickým otcom, s ktorým po smrti matky už nenašiel ani len spoločnú reč.

Pred samotným návratom sa domnieval, že všetky hrozby vyvolávajúce jeho úzkosti a obavy už dávno pominuli. Mrazivá zima roku 2012 však nebola najlepším rokom na návštevu rodiska. Vo vyľudnenom chladnom byte je vystavovaný starým spomienkam, s námahou vzdoruje ubíjajúcej nude, v ktorej sa postupne otvárajú staré rany.

So strachom však nezápasí sám. Sú ním presiaknuté aj vedľajšie postavy – priatelia z detstva. Ota kvári úzkosť z nezamestnanosti. Ako živiteľ rodiny sa obáva o svoju rodinu, zbavuje sa však zodpovednosti a z existenčných problémov viní Rómov a politikov. Hana prchá pred manželom pijanom a inštinktívne sa snaží uchrániť dcéru a aj seba pred jeho agresivitou. Bohuš má strach o svoj pochybne nadobudnutý majetok, desí sa zlodejov, obklopuje sa strážnymi psami, vysokými plotmi a bezpečnostnými kamerami. Pred strachom neuteká, skôr sa pred ním skrýva a hrubne.

Okrem toho je so zlom a temnotou konfrontovaná celá štvrť. Prímestská časť na úpätí hory Čebrať totižto ukrýva mrazivé tajomstvo. Vo výnimočne studených zimách sa tam strácajú deti. Stalo sa tak v rokoch 1963, 1985 a aj v zime 2012. Ostávajú po nich len časti ich tiel. Sú obeťami neznámej sily, ktorá sa živí ich strachom.

„Tá vec ľahko prenikne do ich sveta a vykŕmi sa absurditami...Živí sa to šialenstvom, najprv v malých dávkach z detských myslí...neskôr, keď zmocnie, dokáže vyvolať čoraz väčšie šialenstvo, čoraz väčšie absurdity aj vo svete dospelých... keď sa vykŕmi deťmi, trúfne si aj na dospelých“. Veď čo vydesí dospelých viac, ako záhadné zmiznutie ich detí. Rodičov zožiera strach, des a úľak vždy, keď sú ohrození ich potomkovia. „Strach zbližuje ešte väčšmi než láska, otvára brány do duše. Vydesený človek sa na vás úplne sústredí, obnaží sa pred vami až na dreň, aj keď o tom nevie. Všetko, čoho sa najväčšmi bojíme, priam pozývame do svojho života“.

Karika pracuje na stránkach knihy s touto ľudskou emóciou naozaj originálne, pričom vhodne strieda mysteriózne prvky s prejavmi obáv a frustrácii, ktoré majú často moc nad našimi životmi. Strašidelná rovina príbehu je porovnateľná s hororovými príbehmi Stephena Kinga, a ak by King napísal román „To“ (It) po Karikovi, bol by som presvedčený, že sa jeho Strachom musel inšpirovať. K temnej atmosfére prispievajú aj precízne opisy mrazivej zimnej krajiny. Lokalizácia do konkrétneho, pre autora dôverne známeho prostredia, je ďalšou pozitívnou črtou tohto románu. Ak by som mal charakterizovať celkový dojem, tak by som ho prirovnal k podľa mňa najlepšiemu československému filmovému hororu Vlčí bouda (Věra Chytilová, 1986), ktorý som v premiére videl ako v podstate dieťa, no výdatne ma desí aj v reprízach.

Recenzoval: Jozef Kuric
http://jozefkuric.blog.sme.sk