Po Priepasti slovenskému hororu opäť kraľuje Karika

Karika sa po úspešných mafiánskych bestselleroch za ostatné roky naplno etabloval aj na poli hororovej žánrovej literatúry. Jeho Trhlina, ktorá pred dvoma rokmi takisto rozvírila vody slovenského knižného sveta, v tomto čase dostáva podobu televíznej adaptácie, čo spisovateľovi takisto zvyšuje jeho kredit a popularitu. Keď k tomu pripočítame aj autorovu vlastnú propagáciu na sociálnych sieťach, tak môžeme s plnou vážnosťou prehlásiť, že na vyššie spomenutom rekorde má Karika ten najzásadnejší podiel.

Po jeho knihe Trhlina som sám podľahol určitému druhu očarenia. Ako príležitostný turista, s pohorím Tribeč za humnami, som osobne niektoré mysteriózne miesta popisované v knihe navštívil, a to ani nie tak kvôli nejakej iracionálnej viere, ale skôr kvôli sugescii, ktorú autor dokázal o týchto lokalitách navodiť.

Karikov najnovší prozaický počin s názvom Priepasť je v niečom s Trhlinou podobný, a zároveň je v mnohom úplne iný. Autor čitateľa opäť privádza do horského prostredia, tento raz však do Vysokých Tatier. Opäť upriamuje pozornosť na určité mysteriózne miesto tohto pohoria, ku ktorému sa viažu rôzne povery.

Tou najústrednejšou je konkrétna lokalita, plošina nad priepasťou, z ktorej sa vraj z nevysvetliteľných príčin vrhajú do rokliny turisti a horolezci. V starých legendách sa vina pripisuje tzv. Sprunggeistovi  – duchovi skoku, ale všetko môže byť úplne inak.

Toto miesto pritiahne aj mladého muža s horolezectvom v génoch, ktorý však po určitých okolnostiach trpí fóbiou z výšok. Od momentu, keď sa na plošinu nad priepasťou dostane, začína autor rozohrávať psychologický thriller s mysterióznou atmosférou, ktorý je presiaknutý psychoanalytickými odkazmi na zápas dvoch podstát, a to na jednej strane vôle k životu, na druhej strane k smrti.

Karika sa na mnohým miestach odvoláva na freudovské hypotézy, pričom sa tak snaží dať konkrétnym mysterióznym a hororovým predstavám, síce relatívny, no napriek tomu aspoň trocha racionálny význam. Hlavný hrdina musí zápasiť o prežitie, pričom na živote ho neohrozujú iba prírodné a poveternostné podmienky, ale aj  tzv. thanatos – pud smrti, rozkladu a deštrukcie.

Tento zápas je zosilnený aj samotným rozprávačským štýlom. Väčšinu textu tvoria vnútorné monológy o život bojujúceho hrdinu, pričom samotný príbeh je takisto prerozprávaný iba v prvej osobe.

Absolútnu väčšinu tohto rozprávania tvoria úvahy hlavnej postavy, ktoré sú reflexiou jej fóbií, tráum a spomienok. Toto všetko autor popretkával so strašidelnou atmosférou, obrazmi, halucináciami a tiež rozbujnenými opismi. Práve popisy prostredia, atmosféry a aj vnútorných prežitkov hlavnej postavy, mňa osobne miestami nudili.

Tento čitateľský zážitok je samozrejme mojím osobným problémom, keďže podobne na mňa vplýva aj próza majstra svetového horou – Stephena Kinga. Touto paralelou chcem tiež zároveň naznačiť, že Jozef Karika má našliapnuté stať sa česko-slovenskou jednotkou literárneho hororu.

Recenzoval: Jozef Kuric
https://dennikn.sk/blog/1264672/karika-priepast/