Lisa Gardnerová – Ničoho sa neboj

V knihe „Ničoho sa neboj“ sa opäť stretávame s dobre známou policajnou detektívkou D. D. Warrenovou. V meste sa objaví nový protivník – masový vrah, ktorý svoje obete nielen zabije, ale po smrti im sťahuje prúžky kože. Pri obetiach necháva fľašu šampanského, putá a ružu. Detektívka Warrenová ostane sama na mieste prvej vraždy, začuje za sebou hlasy a následne si pamätá len to, že padá zo schodov. Pri páde si bolestivo natrhne väzy na ľavom boku a následne nedokáže takmer hýbať polovicou svojho tela. Jej podvedomie blokuje spomienky na ten pád, ale postupne vypláva na povrch, že to nebola nehoda, niekto ju z tých schodov zhodil.

V rámci rehabilitácie začne chodiť k psychiatričke Adeline Glenovej, ktorá trpí vzácnou mutáciou, ktorá spôsobuje, že vôbec necíti bolesť. Jej osud je rovnako nezvyčajný ako jej stav. Jej otec bol sériový vrah Harry Day, ktorý zabíjal prostitútky, sťahoval im prúžky kože a uchovával ich v zaváraninových fľašiach. Harry spáchal samovraždu, keď si po neho prišla polícia (Adeline mala vtedy len rok). Jej matka zomrela o pár mesiacov neskôr. Ju a jej staršiu sestru Shanu dali do pestúnskej starostlivosti. Shana bola otcovou posadnutosťou krvou poznačená viac, už v štrnástich rokoch zabila chlapca a tak sa dostala do nápravného zariadenia, kde je dodnes.

Detektívka Warrenová a jej psychiatrička Adeline sú prepojené aj inak ako len rehabilitáciou. D. D. zistí, že podobne ako súčasný vrah (tzv. „vrah s ružou“) zabíjal aj Adelinin otec – Harry Day. Tým sa začína ich spolupráca, pri ktorej sa snažia dolapiť vraha. Je možné, že Adelinina sestra Shana nejako komunikuje z nápravného zariadenia s vrahom? Alebo sa potvrdí pravidlo, že krv nie je voda a vrahom je samotná Adeline? Alebo je všetko inak?

Postavy v knihe sú veľmi zaujímavé. Detektívka Warrenová je posadnutá svojou prácou  a svoje zranenie považuje za prekliatie, ktoré jej bráni nielen v chytaní zločincov, ale aj v starostlivosti o svojho malého syna. Postava Adeline je zaujímavá práve kvôli svojej zvláštnej mutácii, že necíti bolesť. Predtým som nerozmýšľala nad tým, aké ťažké by bolo žiť bez pocitu bolesti, práve naopak. Väčšina ľudí by určite uvítala život bez bolesti… Ale ak by sme nepociťovali bolesť, odkiaľ by sme vedeli napr. že sa nemáme chytiť horúceho hrnca, chytiť ostrú hranu noža, skočiť z veľkej výšky, strčiť ruku do vriacej vody atď. Bolesť nás v živote varuje pred nebezpečenstvom.

V knihe nie sú rušivo dlhé opisné časti. Celkovo sa titul číta ľahko, ja by som to prirovnala k sledovaniu dobrého detektívneho filmu, pričom sa Vám celý príbeh odvíja priamo pred očami.

Autorka má pútavý štýl písania, ktorý čitateľa nenudí. V knihe sa striedajú pasáže písané v 1. osobe j. č. (Adeline) a v 3. osobe j. č. (detektívka Warrenová a jej tím). Jediné, čo mi v knihe prekážalo bolo, že tam bolo priveľa náhod typu: Adeline mala v rodine dvoch masových vrahov – otca a sestru, k tomu má aj vzácnu genetickú mutáciu – necíti bolesť, k tomu niekto po tridsiatich rokoch začne zabíjať ako jej dávno mŕtvy otec a k tomu sa k nej ešte dostane na terapiu detektívka Warrenová (pre mňa je to príliš veľa zhôd okolností, dej mi preto pripadá málo pravdepodobný).

~
Miesto činu upútalo D. D. svojimi výraznými kontrastmi už pri príchode. Obeť, mladá žena, rozvalená horeznačky na posteli, hľadela do stropu už nič nevidiacimi modrými očami. Črty jej peknej tváre, spočívajúcej na vankúši v záplave dlhých hnedých vlasov, pôsobili takmer pokojne.
Až na to, že o krku nadol…
Od krku nadol mala stiahnutú kožu, skrúcajúcu sa v tenkých stužkách. D. D. už o takých prípadoch počula. Dnes o jedenástej dopoludnia to uvidela na vlastné oči. Mladú ženu, stiahnutú z kože vo vlastnej posteli. S fľašou šampanského na nočnom stolíku a s červenou ružou položenou na zakrvavenom bruchu.
Vedľa fľaše so šampanským našiel Phil putá. Išlo o typ, ktorý sa dá kúpiť v sexšopoch pre náročných zákazníkov, kvôli pohodliu podšitý kožušinou. Pripútaná v putách, šumivé víno, červená ruža…
~
Počula som, ako matka vraví: „Harry, dieťa nie. Prosím.“ Potom som sa znovu ponorila do tmy.
Bolesť nie je to, čo vidíte, a ani to, čo cítite. Bolesť je to, čo môžete iba počuť, ukrytí celkom sami v tme.
~
„Čo sa ti vybaví,“ opýtala som sa jej teraz, „keď si spomenieš na ocka?“
„Láska.“
„Čo počuješ?“
„Výkriky.“
„Akú vôňu cítiš?“
„Pach krvi.“
„Čo cítiš?“
„Bolesť.“
„A to je láska?“
„Áno!“
„Takže keď sme boli deti a ty si ma rezala, chcela si mi len dať najavo, ako veľmi ma ľúbiš?“
„Chcela som, aby si pocítila, ako veľmi ťa ľúbim.“
„A tak si porezala svoju malú sestričku.“
„A keby si mala nôž teraz?“
„Krv je láska,“ zanôtila. „Ja viem, že to chápeš, Adeline. Viem, že hlboko v srdci to chápeš.“

Tento titul patrí jednoznačne k tým lepším detektívkam (pozitívom je, že som už na prvých 50 stranách nevedela, kto je vrah). Je určený pre dospelých čitateľov, ktorí si radi prečítajú dobrý detektívny príbeh (a hlavne čitateľom, ktorým sa páčili predošlé knihy autorky).

Recenzoval: Sherylin Lee
http://sherylinlee.sk/lisa-gardnerova-nicoho-sa-neboj/