Anna / Niccoló Ammaniti

Výhodou je i to, že zakaždým je daná kniha žánrovo iná. Nevenujú sa len jednému žánru, ale vždy je to akoby malé prekvapenie. Nuž a kedže dystopiu som už nečítala, ani nepamätám a ešte k tomu znela Anna sľubne... Dala som jej šancu.

Väčšinou mi moje dávanie spontánnych šancí knihám, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť, aj reálne vyjde, no pri Anne som zrejme spravila krok vedľa. Ťažko sa mi rozhoduje, či je problém vo mne, ako čitateľovi a či v Anne, ako knižnom diele, no pravdou je, že sme sa absolútne nespriatelili a nesadli sme si. A to žiaľ už od skorého začiatku.

Vždy som otvorená originálnosti a sviežim nápadom s ktorými som sa v iných knihách ešte nestretla. Pri dystopiách je to v poslednom čase obzvlášť náročné, kedže využitých tém je už poriadne veľa... Tak isto si cením, aj originálne spracovanie, čiže štylistiku autora. Ibaže nie vždy sa zrejme oplatí snažiť sa byť iným. Anne sa dá uznať jej netradičnosť, no nedokážem sa na tento bod dívať pozitívne. Prečo? Pretože už po pár stránkach ma šokovalo násilie, naturalizmus a vykresľovanie prostredia, ktoré pochopiteľne bolo kruté, avšak v rozmeroch, akými boli podané čitateľovi to zrejme už bolo, až cez čiaru.

Tým, že hlavnými hrdinami boli deti, popisované násilie bolo prehnané a pre mňa nepochopiteľné. Som si vedomá toho, že som nečítala romantický oddychový príbeh, ale knihu o prežití. Apokalypse a zániku ľudstva. Avšak takých kníh som sa už načítala a žiaľ, ani jedna mi neprišla, tak prudko nemorálna a zvrátená vo svojej podstate. Áno, autor hovoril priamo. Držal sa úprimnosti, potrebných činov... No, nie raz sa mi urobilo nevoľno od žalúdka a cítila som znechutenie. Kiežby to bolo zážitkové znechutenie, ako keď sa vám do rúk dostane kniha s ťažkou témou a vás jej obsah zarazí, prekvapí, bolí, znechutí... no pozitívne. Pretože to k tomu patrí. No toto nebol ten prípad. Nedokážem sa zbaviť pocitu tej zbytočnosti prvkov, ktoré mi práve prekážali.

Neviem, ako to zhrnúť. Rozhodne vás nechcem, ani jedného z vás(!) odradiť od jej prečítania, pokiaľ ste to mali v pláne a zaujala vás. Treba si vziať na vedomie, že toto je len môj názor a môj postoj a že prvky, ktoré prekážali mne, vám prekážať nemusia :). Avšak pre mňa táto kniha nebola vhodná. Príliš často som sa pozastavovala nad nezmyselnosťou scén, v ktorých bola pre istotu zapletená zvrátenosť. Príliš mi bolo zle z toho, o čom som čítala a koniec koncov autor si ma nezískal. Pre talianskych autorov mám mimoriadnu slabosť, takže je to pre mňa malé, veľké rozčarovanie, no nebudem nad tým smútiť dlhšie, než treba. Napriek všetkému verím, že si táto kniha svojich čitateľov nájde. Autor si bol určite vedomý pohoršenia, ktoré môže vyvolať, či špecifických prvkov, ktoré tam dal a to, že si stál za svojou tvorbou, aj s vedomím, že sa to niekomu nemusí páčiť... Aspoň za to má u mňa plus. Pretože takúto umeleckú tvrdohlavosť mám rada. Škoda len, že nemám rada Annu.

Za kritické slová sa ospravedlňujem, pretože ak niečo nerobím rada, tak je to kritizovanie kníh. Vždy sa na nich snažím nájsť niečo pozitívne... No úprimnosť si cením a tak som vám len podala SVOJE pocity. Ak sa tie vaše budú líšiť, budem mať len radosť. Majte sa krásne kamoši :)!

Recenzovala: Kristína Dražovská
https://krystyblog.blogspot.com/2019/03/anna-niccolo-ammaniti.html