A hory odpovedali ozvenou

A hory odpovedali ozvenou

Všetko je prepletené, navzájom súvisí. Existencia jedného podmieňuje existenciu iného, spolu tvoriac neuveriteľné scenáre našich životov, ktoré rekapitulujeme v jeho posledných chvíľach.

Kto pozná jednu z dvoch predchádzajúcich kníh Khaleda Hosseiniho (Majster šarkanov, Tisíc žiarivých sĺnk) vie, že nepíše romány pre ženy ani dobrodružné detektívky. Jeho inšpiráciou je každodenný život. Poviete si: Pche, veď to je jednoduché, takto písať knihy. Možno áno, možno nie. Jeho knihy sú však známe po celom svete nielen pre to, že námety čerpá prevažne z prostredia Kábulu, kde sa narodil, a z USA, kde vyrastal. Ale najmä tým, že na stranách svojich kníh prináša veľké poznanie. Cez osudy jednoduchých ľudí opisuje bolesti celého ľudstva.

„Teraz som si mohol robiť, čo som chcel, no zistil som, že sloboda je iluzórna vec, lebo to, čo som si v živote želal najväčšmi, mi nebolo dopriate. Vraví sa: Nájdi si zmysel života a ži ho! no často, až keď si niečo odžijete, pochopíte, že váš život má zmysel, aj keď  pravdepodobne nie taký, aký ste si predstavovali. A teraz, keď som naplnil ten svoj, cítil som sa zbytočný a bez cieľa.“

Jedným z charakteristických znakov jeho kníh je prepletanie osudov zdanlivo cudzích ľudí. Je preto potrebné sústrediť sa na čítanie, v opačnom prípade hrozí, že knihu z trucu kvôli vlastnej nepozornosti zatvoríme a hodíme niekam do kúta.

Je nemožné v krátkosti načrtnúť, o čom všetkom kniha rozpráva. Ale pokúsim sa. Nabi, starý sluha bohatej rodiny, píše list Markosovi – lekárovi, ktorý po vojne v Afganistane využíva jeho dom ako nemocnicu. V ňom opisuje svoje trápenie a bolesť, ktorej sa nevie zbaviť po celý svoj život. Nabi totiž dovolil, aby boli rozdelené dve nevinné detské duše. Aby došlo k otvoreniu priepasti medzi dvoma malými bytosťami, z jednej krvi stvorených, a predsa s tak odlišným osudom. Vytrhnutí z náručia súrodeneckej lásky, nie pre ich dobro, ale pre peniaze. Hlúpe papiere a kúsky kovu, ktoré dokážu zničiť život všetkým naokolo. Či už ich máte veľa, tak akurát, alebo vám chýbajú. Moc sa peniazom odškriepiť nedá. Peniaze však nezaručia ich majiteľovi v živote pokoj na duši. Keď sa všetky minú, ostáva prázdno, diera, nič.

„Nemá význam detailne ju opisovať, pán Markos, tú scénu, ktorá sa udiala naozaj presne tak, ako som sa obával. Aj po toľkých rokoch mi ešte vždy zovrie srdce, keď sa tá spomienka v mysli prederie do popredia. A ako by aj nie? Veď som vzal dve bezbranné deti, v ktorých sa stelesnila láska vo svojej najprostejšej a najčistejšej podobe, a odtrhol som ich od seba. Nikdy nezabudnem na ten náhly citový výbuch. Ako Pari, prehodená cez moje plece, v návale paniky kope nohami a vrieska: Abbolláh! Abbolláh! A ja ju rýchlo odnášam preč. Ako Abdulláh kričí sestrino meno a pokúša sa premôcť otca. Ako si Nila s naširoko roztvorenými očami zakrýva oboma rukami ústa, aby azda utlmila vlastný výkrik. Ťaží ma to, pán Markos. Toľko času prešlo odvtedy, pán Markos, a mňa to jednostaj ťaží.“

Už v detstve však Pari cíti, že jej čosi chýba. Aj keď je už dospelá, niečo nie je v poriadku. Cíti, že jej matka Nila jej je cudzia. Ako však môže Pari vedieť, že prázdno, ktoré v sebe pociťuje už odmalička, jej môže vyplniť iba to, ak sa dozvie pravdu? Źe bola od svojich rodičov násilne oddelená? Nie tak od rodičov ako od jej milovaného brata Abdulláha?

Stretne sa ešte niekedy v živote Pari s bratom Abdulláhom? Ako toto stretnutie dopadne? A kto je Markos, ktorému Nabi adresuje list? Markos – lekár, ktorý pol svojho života hľadal jeho pravý zmysel. V rôznych kútoch sveta hľadal odpoveď na otázku, prečo vlastne žije? Je niekomu na osoh? Prečo si musí človek sám hľadať cestičku k svojmu šťastiu? Na čo? Všetko v živote má svoj význam, všetko čo zažijeme, všetky naše úspechy, ale najmä pády, bolesti. Nie náhodou stretneme toho či onoho človeka.

„Povedala mi, že teraz pracuje pre jednu neziskovku v Kábule a že hľadajú plastického chirurga na detskú chirurgiu – rázštepy, poranenia tváre šrapnelmi a projektilmi, proste ten typ práce. Na mieste som súhlasil. Mal som v úmysle, že zostanem tri mesiace. Odišiel som tam koncom jari 2001. Už som sa nevrátil.“

Plakala som. Tak bolestne som si uvedomila, aký mám skvelý život. Úplnú rodinu, úžasnú sestru, ktorá je mojou najlepšou kamarátkou, starých rodičov, bratancov a sesternice. Všetci sa stále navštevujeme, aj keď sme roztratení po svete. Mám svoju posteľ, písací stôl, poličku v skrini, viac ako jeden pár topánok... Čo viac by som mala chcieť? 

Recenzoval: Michala Guľasová
http://www.citaj.to