Žena, ktorá vám zmení život

Madam X je strhujúci príbeh o vášni, strachu, o identite. Nechýba erotika a intímnosť, zajatie, dominancia a túžba po slobode. Vynikajúci úvod novej série. „Poetickéa hriešne provokatívne,“ napísal New York Times.

Volám sa Madam X.
Moja minulosť je kdesi zamknutá.
Moja prítomnosť je v tejto pozlátenej klietke...

Práca Madam X spočíva v tom, že vychováva a mení drzých, rozmaznaných synov bohatých a mocných mužov na slušných mladých ľudí, ktorí sa vedia vhodne správať v spoločnosti, vtipne konverzovať a majú dosť sebavedomia.

Madam X je mimoriadne vzdelaná a kultivovaná žena, ktorá vie, kedy na týchto mladíkov musí byť prísna. No za jej sofistikovaným zovňajškom sa skrýva zlomená žena, duša uväznená medzi nebezpečnou minulosťou, na ktorú si nespomína, a prítomnosťou v uzavretom apartmáne na najvyššom poschodí.

Tam žije pod ochranou krásneho Caleba, ktorý tvrdí, že má právo na jej telo aj na jej dušu, lebo ju v minulosti zachránil pred istou smrťou. Caleb opakovane dáva Madam X najavo svoju dominantnosť. Madam X po ňom fyzicky túži, no občas jej naháňa strach. Na jednej strane jej vyhovuje bezpečie v Calebovom strešnom apartmáne, v zlatej klietke, na druhej strane túži po slobode a voľnosti.

Madam X však nikdy nepoznala nič okrem stien svojho bytu, a tak sa bojí čokoľvek podniknúť.

Až sa raz náhodou dostane von a stretne neznámeho tajomného muža, ktorý by mohol zmeniť celý jej život.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Jasinda Wilderová je uznávaná autorka bestsellerov. Prispievala do časopisov ako New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Pochádza z Michiganu a preslávila sa príbehmi o príťažlivých mužoch a silných ženách. K jej najznámejším patrí erotický román Alpha (Alfa, Ikar 2015) a jeho voľné pokračovania Beta (Ikar 2015) a Omega (Ikar 2016), ako aj romány Falling Into You (Strácam sa v tebe, Ikar 2015) a Falling Into Us (Strácame sa v sebe, Ikar 2015), ktoré sa na Amazone dostali na špičku v rebríčku medzinárodných bestsellerov.

Jasinda žije v severnom Michigane s manželom spisovateľom Jackom Wilderom a so šiestimi deťmi.

 Začítajte sa do novinky Madam X:

Dnes si krásny. Máš hlbšie zasadené hnedé oči, z ktorých vyžaruje teplo. Objavujem v nich nepokojný oceán inteligencie, rafinovanosti aj krutosti. Si mladý, nemáš ani dvadsaťpäť rokov. Tvoja mladosť sa prejavuje v tom, že neobsedíš na jednom mieste na mojej bielej koženej pohovke. V spôsobe, akým si prekrížiš nohy v bridlicovosivých nohaviciach značky Armani a potom ich pred seba vystrieš. V tom, ako sa dotýkaš svojich náramkových hodiniek značky Rolex a úzkostlivo si oberáš neviditeľnú smietku z čierneho trička s véčkovým výstrihom. V spôsobe, ako sa silnými, ale krehkými prstami dotýkaš svojho kolena, potom čeľuste a napokon nimi vylovíš z vrecka tenký smartfón, ktorý tam však nie je, lebo si sa toho prístroja zbavil v rámci nášho tréningového programu ešte za dverami. Určite ten program potrebuješ.
Voláš sa Jonathan. Dnes. Nie Jon ani John či Johnny, ale Jonathan. Veľmi jemne zdôrazníš prvú slabiku. Je to milé, keď tak vyslovuješ prvú slabiku vo svojom mene. Jo-nathan. Ako keby si sa chcel uistiť, že ťa počúvam, skôr ako dopovieš zvyšok, ako keby si chcel povedať: Dávaj pozor, kto som. Si taký mladý, Jonathan. Si len o niekoľko rokov mladší ako ja, ale nie je také dôležité, že slnko nad mojou hlavou vyšlo viackrát. Tvoj vek dokazuje, že nie si schopný pokojne sedieť, vidieť ti ho na očiach, v tých hnedých očiach a v tom, ako na mňa pozeráš: s vášňou, vypočítavo, s údivom, no nie je v nich ani štipka strachu.
Si taký ako aj ostatní - nenávidím nedostatok skloňovania v angličtine, iné jazyky sú oveľa presnejšie, efektívnejšie a elegantnejšie. Skúsim to znova: ty (singulár, Jonathan) sa veľmi podobáš na zvyšok vás všetkých (teda plurál) mužov, ktorí tu boli pred tebou, Jonathan, a odišli.
Ty, Jonathan, na mňa pozeráš s hladom v očiach a asi premýšľaš o tom, do akej miery ma môžeš vlastniť, ako môžeš rozhodovať o pravidlách, ktoré nás spájajú na základe našej zmluvy, ako ma donútiš, aby som s tebou odišla a bola len tvoja. Uvažuješ, ako by si mi uvoľnil top a nahla som sa, aby si mi lepšie dovidel do výstrihu. Ako by si ma mohol mať celkom. Rovnako ako ostatní, nemôžeš. Nikto ma nemôže vlastniť.
Nie som tvoja.
Patrím mužovi, len jedinému mužovi a ten sa nedelí. Hoci po mne túžiš.
A ty - ty nie si hoden ani toho, aby si pomyslel na jeho meno. Nesiahaš mu ani po päty, čo sa týka múdrosti, kultúry, šarmu a elegancie. Ten muž je navyše prirodzene dominantný. To ty nedokážeš.
Ani ja si radšej nepomyslím na jeho meno. Nevyslovím ho nahlas. Nie, keď som sama, a nie, keď sa ma rozhodne navštíviť. A určite sa pred tebou o ňom nikdy nezmienim. Pred nikým. Je ako slnko vychádzajúce nad horizont a vy ste úbohé svätojánske mušky mieriace do noci. Každý z vás si myslí, že jeho malé svetlo svieti najjasnejšie. Nikdy nepochopíte, akí ste v skutočnosti malí a bezvýznamní.
Sedíme teraz na mojej pohovke a chlipkáme čaj Earl Grey. Všímam si tvoj postoj, tvoje držanie tela, ako máš naklonené zápästie, keď piješ, ako ohýnaš krk a pohybuješ očami. Všetko to vidím, každý detail, zvykám si na to a v duchu si robím poznámky, pripravujúc sa na ďalšiu lekciu. Popritom chlipkám čaj a snažím sa s tebou viesť rozhovor.
V konverzácii si hrozný, Jonathan. Hovoríš o športe ako obyčajný chalan na barovej stoličke, čo popíja pivo. Ako keby som sa mohla s tebou vydať na takú cestu. Nechám ťa tárať o akomsi hráčovi a prikyvujem, zahmkám, keď urobíš pauzu. Oči mi žiaria, ako keby ma to nadchýnalo. Lebo ty túto lekciu potrebuješ, Jonathan. Nechám ťa tárať o futbale a tvárim sa, že ma to zaujíma. Pokračuješ, márniš svoj aj môj čas, až kým sa ti neminú slová alebo kým konečne neprídeš na to, že si z teba uťahujem. Dostanem ťa na háčik ako rybu.
Nudíš ma, Jonathan, takže k tebe nebudem príjemná.
„A okrem toho všetko preráta ako obchodník, viete? Nikto sa ho nemôže dotknúť, nikto, ak má raz loptu. V každej hre, v ktorej som, mu dám loptu ako nejaký idiot, rovno mu ju podám, to je všetko, čo treba. Asi som si ho vybral do svojej fantazijnej futbalovej ligy a on mi zarobí famózne peniaze..." Rozhadzuješ rukami, krúžiš nimi, pokračuješ a ja ťa musím počúvať. Musím počúvať každé slovo, ako keby to boli kúsky skladačky.
Dopijem čaj.
Nalejem si ďalšiu šálku a vypijem polovicu. Ty si ešte nedopil prvú šálku, lebo stále rozprávaš a nikdy sa to asi neskončí.
Napokon to už viac nevydržím.
Odložím svoju šálku na tanierik a hlasno buchnem. Vyľakáš sa a zmĺkneš. Nechám ten zvuk chvíľu sa vznášať vo vzduchu, kúpem sa v ňom a zbieram si myšlienky. Nechám ťa sledovať, aká som nespokojná. Potíš sa, na koženej pohovke ti nie je pohodlne, ale nepozrieš sa mi do očí. Vieš, že si urobil chybu.
„Madam X, prepáčte, ja..."
„To stačilo, Jonathan." Poviem to tak, že zdôrazním prvú slabiku, aby som ti ukázala, ako hlúpo to znie. „Premrhali ste takmer tridsať minút môjho času. Pripomeňte mi, Jonathan, koľko vášho otca stojí hodina nášho sedenia."
„Ja, hm..."
Ostro na teba pozriem. „Áno?" ozvem sa jasne a ničím sa to nesnažím utlmiť.
„Tisíc dolárov na hodinu, Madam X."
„Správne. Tisíc amerických dolárov za hodinu. A práve ste pol hodiny premrhali bľabotaním o futbale. O koľko peňazí ste prišli?"
„O päťsto."
„Správne. Aspoň jednoduché čísla viete zrátať." Odchlipnem si čaju a zo svojho hnevu vytvorím vo svojich útrobách guľu. „Vysvetlite mi, Jonathan, prečo si myslíte, že také hlúposti stoja za môj drahocenný čas."
„Ja, hm..."
Znovu tresknem šálkou o tanierik, až sa mykneš. Vstanem, napravím si šaty na bokoch a všimnem si, ako po mne prejdeš pohľadom. Chystám sa k dverám. „Nadnes sme skončili, pán Cartwright."
„Nie, Madam X, je mi to ľúto. Polepším sa, sľubujem..."
„Nemyslím, že áno, lebo neverím, že ste schopný polepšiť sa, pán Cartwright. Nedokážete ani prestať hmkať a používať nevhodné slová. A nehovorím o tom, že mrháte naším vzácnym časom, pretože tárate o futbale."
„Chcel som len nadviazať rozhovor, Madam X."
„Nie, Jonathan, nie. Nerozprávali ste sa so mnou, ale niečo ste mi hovorili. Z úst vám šli doslova exkrementy, len aby ste počuli hovoriť sám seba. Možno medzi vašimi... priateľmi... sa taký brak považuje za konverzáciu. Ja som však dáma. Nie som vaša kamarátka. Nie som barová fľandra s prázdnou hlavou, ktorú ohromíte bielymi zubami, začesanými vlasmi či drahými topánkami. Neviem, koľko je ochotný zaplatiť váš otec, pán Cartwright. Ani približne. Teda ak chceme v našich sedeniach pokračovať, musíte sa zlepšiť, a veľmi rýchlo. Ja si nemôžem dovoliť strácať čas a nemám na také nezmysly ani trpezlivosť."
„Prepáčte, Madam X."
Zazriem na teba. „Fňukáte a podlizujete sa. Správate sa ako dieťa. Keď hovoríte, vo vašich vetách je len zneuctenie a nepoviete nič hodnotné. A keď vám pripomeniem vaše chyby, ospravedlníte sa ako chlapec prichytený s ukradnutým koláčom."
Len na mňa civieš, opieraš sa predlaktiami o kolená, krútiš prstami a nepokojne nimi škriabeš. Nemáš dôstojnosť, postoj ani eleganciu. Máš asi toľko šarmu ako peň stromu.
Práca s tebou bude ozajstnou skúškou mojich zručností. Uvedomujem si, ako sa hnevám, keď ti robím prednášku. Hnevám sa na teba, aký si hlupák. Hnevám sa naňho... Pretože musím strácať čas s takým deckom ako ty, lebo ty, Jonathan, predstavuješ to najhoršie z mojej klientely. Nudím sa s tebou, hnevám sa, doslova vo mne vrie. Jonathan, neveští to nič dobré.
„Sadnite si rovno. Nemykajte rukami. Oprite sa o opierku a uvoľnite sa. Reč vášho tela musí vyjadrovať istotu a sebakontrolu, pán Cartwright. Stále sa musíte tváriť uvoľnene a nenútene."
„Som uvoľnený," namietneš.
Nenamáham sa odpovedať, len prejdem krížom cez miestnosť k tebe a zastanem takmer medzi tvojimi kolenami. Hľadím ti do očí, nech sa do teba dostane všetka moja snaha, každá myšlienka, nech úplne pochopíš, ako ťa podceňujem. Si nikto. Si nič. Si decko. Pekné, rozmaznané decko. A nech sa to prejaví aj v tvojom pohľade, keď na teba pozerám.
Nepokojne sa pomrvíš, prenesieš váhu z jednej polovice zadku na druhú. Najprv sa odvrátiš, potom si prstom prejdeš po záhybe na nohaviciach.
Stojím nad tebou a mlčky na teba hľadím.
„Čo je? Čo chcete, Madam X?"
„Preto ste tu. Nemali by ste sa na to pýtať. A mali by ste to vedieť. Lepšie by bolo, keby ste mi vy povedali, čo chcem. To by bol dobrý začiatok."
„Čo treba na to, aby ste mali o mňa záujem?" pýtaš sa s úškrnom, hoci vidím, že chceš, aby to vyzeralo zvodne. Alebo nejako podobne.
Zasmejem sa a odvrátim sa. „Ach, Jonathan. Nikdy o vás nebudem mať záujem. Nezaujímate ma. Ani trochu. Chýba vám... no, nedá sa to ani vymenovať. Práve preto ste tu."
Počujem, ako vstávaš, čakám na tvoj pohyb. Zastaneš za mnou, áno, si vysoký a tráviš veľa času v posilňovni, aby si mal dobrú postavu. Bez dominantnosti a autority je to však nanič. Položíš mi ruky na driek, obrátiš ma na mieste a ja ti to dovolím.
„Prečo som tu, Madam X?"
„Nemali by ste sa to pýtať, Jonathan."
„Prečo tak vyslovujete moje meno?"
„Tak ho vyslovujete aj vy."
„Znie to smiešne."
„Aj od vás."
Zvraštíš obočie a teplo z tvojich očí je preč. Dobre. Aj tak som chcela tú fasádu zbúrať, chcem sa dostať k tvojej podstate.
„Nie," trváš na svojom.
Usmejem sa, ale je to krutý úsmev. „Ak sa chcete hádať, choďte za svojou sestrou. Alebo sa zapojte do nejakého stredoškolského debatného krúžku. Tam sa môžete hádať do vôle."
„Prečo som tu, Madam X?" spýtaš sa znovu a tvoje ruky stále spočívajú na mojom drieku. Necháš ich tam.
Dovolím ti, aby si sa ma dotýkal, ale ty to nevieš využiť.
„Naozaj to neviete?"
Pokrčíš plecami. „Nie."
„Kto som?"
„Madam X."
„A čo myslíte, čo to znamená?"
Zažmurkáš a pozrieš vpravo. „Poskytujete služby." Zdvihnem obočie. Odkašleš si a zakoktáš: „No, ja... hm..."
„Ak ešte raz zahmkáte, naozaj sa nahnevám." Hlas mi znie chladne, ale dovolím ti, aby si sa ma dotýkal ďalej. Uvidíme, čo urobíš.
„Nechcel som..."
„Klamár," precedím cez zuby.
Začervenáš sa a odvrátiš sa. „Ste niečo ako prostitútka alebo eskortná spoločníčka... ale... nie."
Zazerám na teba a ty ma pozoruješ. Vykročím k tebe, ešte zvodnejšie pokrútim bokmi a vykrútim pery. „Naozaj? Myslíte?"
„Nie celkom, no..."
„Myslíte, že ide o sex?" Stojím len milimetre od teba, končekmi pŕs sa takmer dotýkam tvojho trička. „Odkiaľ máte taký dojem, pán Cartwright?"
Ešte viac sa začervenáš, potom zbledneš. „Chcel som povedať, že sa voláte Madam X. Ako... madam. A beriete tisíc dolárov na hodinu. Preto."
„A čo o mne hovorí, že som prostitútka, pán Cartwright?" Zdvihnem bradu a hľadím na teba, ani nežmurknem.
„Nič. Chcel som povedať..." Odmlčíš sa a vo vzduchu ovisne ticho.
Pre teba to ticho predstavuje absolútne muky.
„Čítali ste zmluvu, pán Cartwright?" Zdvihnem obočie.
Neisto pokrčíš plecami. „Nie celkom."
„A dúfate, že zdedíte otcovu spoločnosť?" Krútim hlavou. „Úbohé."
Vidím, že ťa to nazlostilo. Rozšíriš nozdry, prižmúriš oči, zatneš päste. „Už mám toho dosť. Nebudem platiť tisíc dolárov za to, aby ma urážali."
„Vy mi nič neplatíte, platí váš otec. A dúfam, že už toho máte dosť. Možno nájdete vnútornú silu, aby ste zastavili moje urážky."
Obrátim sa a obnovím medzi nami kontakt. Prehodím pár krátkych slov, ale sú tvrdé ako železo. Podpísal si zmluvu, rovnako ako ja a tvoj otec. Poznám ju a takisto aj tvoj otec, ale ty si jednoducho lenivý, aby si sa ňou trápil.
Stojím so zmluvou v jednej ruke a druhou ti ju ukazujem. Moja vystretá dlaň ťa tak prekvapí, až sa nakloníš dozadu a tvrdo dosadneš na pohovku. Si v šoku. Vyložím si jednu nohu na lesklé africké drevo medzi tvojimi nohami a pichnem ťa prstom do hrude. Viem, že ťa to bolí.
„Dávajte pozor, Jonathan. Po prvé, a to je najdôležitejšie, nikdy nič nepodpisujte, ak si to neprečítate. Celé, odsek po odseku, každý riadok. Myslela som, že vás to otec dávno naučil." Otvoríš ústa, aby si niečo namietol, ale ja sa uškrniem a ty zatvoríš ústa. „Prečítam vám to, Jonathan, a vy budete počúvať. Je to veľmi jednoduché, naozaj."
Nahnem sa dopredu a ty vytreštíš oči, lebo ťa to bolí ešte viac. Napriek tomu mi po očku hľadíš na lýtko, tam, kde sa mi šaty od Valentina vytiahli až nad koleno.
„Dávajte pozor, vy chmuľo, a pozerajte sa mi do očí, nie na nohy." Trochu zmiernim tón, aby si naozaj počúval. „Pri podpisovaní tohto dokumentu ste súhlasili s nasledujúcimi podmienkami, ktoré sa týkajú zmluvných strán, teda Madam X a klienta, Jonathana Edwarda Cartwrighta III. Klauzula číslo jeden: Ani Madam X, ani klient nie sú oprávnení hovoriť o tejto zmluve s niekým iným, ani o poskytovaných službách, ani o podmienkach v nej uvedených. Klauzula číslo dva: Odmena Madam X sa prevedie elektronickým bankovým transferom z účtu Jonathana Edwarda Cartwrighta II. na účet spoločnosti Indigo Services, s. r. o. Podmienky zmluvy sa nesmú meniť ani dopĺňať nijakým spôsobom ani zo strany Madam X, ani zo strany klienta. Klauzula číslo tri: Služby poskytované Madam X, ktorá pracuje v spoločnosti Indigo Services, nezahŕňajú sexuálne služby nijakého druhu, či už orálny, manuálny, klasický sex, alebo podobné akty. Také služby sa nesmú požadovať ani zo strany Madam X, zastúpenej spoločnosťou Indigo Services, ani zo strany Jonathana Cartwrighta III. či jeho zástupcu. Klauzula číslo štyri: Táto zmluva zostáva v kompetencii výlučne Madam X a klient ani jeho zástupca ju nesmú zmeniť, porušiť ani napadnúť. Za jej zrušenie sa bude požadovať náhrada päťdesiat percent z celkovej dohodnutej zmluvy. Klauzula číslo päť: Výchovný program podlieha licencii a má vlastný copyright ako legálny dokument. Jeho obsah sa nesmie kopírovať, šíriť a nesmie sa o ňom hovoriť s ďalšími osobami. Porušenie znamená okamžité zrušenie zmluvy a zaplatenie dohodnutej pokuty. Copyright sa nesmie v nijakom prípade porušiť." Odmlčím sa a pozriem na teba. Vidím, že naozaj počúvaš, a okrem toho by si si rád prečítal zmluvu a asi aj text výučbového programu. „Jonathan, máte nejaké otázky?"
Pokrútiš hlavou. „Nie, nie. Vidím, že som urobil chybu, keď som si tú zmluvu neprečítal. Prepáčte, Madam X. Dúfam, že som vás neurazil."
Srdečne sa usmejem a odtiahnem ruku z tvojej hrude. Pošúchaš si to miesto dlaňou a ja som v rozpakoch, keď vidím, ako sa ti trasie ruka. „Čítali ste ten text, Jonathan?"
Znovu pokrútiš hlavou. „Nie, nečítal."
„Tak nemrhajte slovami. Povedzte, čo si myslíte, a to stačí."
„Dobre."
„Nie dobre, Jonathan, ale Áno, Madam X." Poslúchneš a tváriš sa podrobene. V tejto skúške si určite neobstál.
Prižmúriš oči a zhlboka sa nadýchneš. „Hráte sa so mnou."
Usmejem sa na teba ostro ako žiletka, ako predátor. Prikrčíš sa a odtiahneš sa odo mňa, ale hľadíš mi do výstrihu. „Pozerajte sa mi do očí, Jonathan," vyšteknem. „Nehľaďte na mňa takto. Nezaslúžite si to."
„Nezaslúžim?" V hlase ti znie nádej.
Patetický chlapec.
Položím si ruky na opierku pohovky po každej strane tvojej hlavy. Tvár mám len pár centimetrov od tvojej, cítim tvoj zapáchajúci dych. Zrejme si sa neunúval a dnes ráno si si neumyl zuby. Ani neviem, kde mám s tebou začať, ako sa mám pustiť do záchrany tohto titulovaného, rozmaznaného, lenivého a pasívneho chlapca. Pozerám sa na teba, kým sa neodvrátiš a nesnažíš sa ukryť vo vankúšoch na pohovke.
Len čo som si vedomá, že budeš počúvať, vystriem chrbát a vysoko zdvihnem hlavu. Doslova na teba hľadím zvrchu. „Nie som platená za to, aby som k vám bola milá, Jonathan, takže ani nebudem. Platia ma za to, aby som vás naučila byť mužom. Ako máte stáť, sedieť, hovoriť, jesť, piť a myslieť nie ako bohatý lenivý chlapec, ale ako dedič mnohomiliardovej spoločnosti. Inak vám nedám pokoj, Jonathan. Nebudem sa na vás pozerať dva razy. Ani sa na vás neusmejem, ak vás uvidím pri bare alebo na ulici. Vyžaruje z vás totiž len nekompetentnosť. Celý váš postoj hovorí, že si nezaslúžite, aby vás iní vnímali."
„Teda mi na tom nemá záležať?" opýtaš sa.
„Práve naopak. Vždy vám musí záležať na tom, ako vás ľudia vnímajú. Musíte sa tváriť sebavedome, akoby vám na názoroch druhých nezáležalo, tváriť sa nenútene a bezstarostne, aj trochu arogantne, aby ste boli atraktívny." Ukážem na teba prstom, prejdem ním zhora nadol. „Musíte začať hneď teraz, Jonathan. Napríklad vám smrdí z úst, máte zapáchajúci dych a používate lacnú kolínsku napriek tomu, že ste bohatý. To vôbec nie je dobre. Ani jedna žena nebude chcieť byť vo vašej blízkosti, ak si nepamätáte ani to, že si máte ráno umyť zuby. Nerobíte dobrý prvý dojem. Správate sa podriadene, občas arogantne. Neprečítali ste si ani zmluvu, ktorú ste podpísali, takže ani neviete, s čím ste súhlasili. Hovorí to o vás toľko, že ste beznádejne lenivý a absolútne nekompetentný. Nemáte správanie, neviete sa prezentovať. Nechce sa mi vo vašej spoločnosti tráviť ani minútu, ani za nič. Nudíte ma svojimi rečami o futbale, o ničom. Jedným slovom, ste patetický, Jonathan Cartwright. A s tým sme skončili."
Ukážem na dvere a nahnevane vstanem.
„Nemôžete sa so mnou takto zhovárať..."
„Môžem. Ja vás nepotrebujem. Mám na dva roky dopredu zoznam klientov, ktorí na mňa čakajú. Ja som vás nevyhľadala, ale vy mňa, lebo ste beznádejný prípad. Váš otec... ten má správanie aj sebavedomie. Vojde do miestnosti a ľudia si to hneď všimnú. Keď prehovorí, počúvajú ho. Áno, je to aj preto, že patrí medzi najbohatších v tejto krajine. Ako to bohatstvo získal? Sedí na zadku a pozerá futbal? Potĺka sa ako otcov chvost? Nie! Požaduje, aby si ho všimli, a ľudia to robia. Vyžaduje si pozornosť a rešpekt už len svojou prítomnosťou. Vy nie." Stisnem kľučku a otvorím dvere, ukážem do foyeru a na výťah. „Choďte, Jonathan, a nevracajte sa, kým sa nenaučíte základnej hygiene, ak už neviete zaujímavo konverzovať."
Civieš na mňa, v očiach máš rozpaky. Neznášaš, keď ťa porovnávajú s tvojím otcom, ale iba preto, že pri tom porovnávaní hlboko zaostávaš.
Zatvorím za sebou dvere. Dvere na výťahu sa otvoria a opäť zatvoria. Až potom sa opriem o stenu, strasie ma od nervozity a vydýchnem. Práve som urazila syna jedného z najvplyvnejších ľudí na svete.
Je to však moja práca.
Ozve sa klopanie a dvere sa potichu otvoria. Za sebou cítim pevné telo, intoxikujúcu vôňu kolínskej a kože. Pocítim ruky na drieku a pery na šiji. Dýcha mi na kožu.
Neodvážim sa ani nadýchnuť od strachu. Neosmelím sa odtiahnuť.
Silné svalnaté ruky ma na mieste obrátia, ukazovák sa mi dotkne brady. Nadvihne ju a pozrie mi do očí. Nemôžem dýchať, neodvážim sa, lebo nemám povolenie.
„Si ešte krajšia ako inokedy, X." Hlas má hlboký a hebký ako zamat. Ako keď pradie dobre naladený motor.
„Ďakujem, Caleb." Môj hlas znie ticho, opatrne, starostlivo volím slová.
„Škótsku," zavelí takmer nečujne.
Viem, ako ju pripraviť: do krištáľového pohára jednu kocku ľadu, jantárová tekutina má siahať asi tri centimetre od hrany pohára. Podám mu ju a čakám so sklopeným zrakom a s rukami za chrbtom.
„Bola si na Jonathana príliš tvrdá."
„S rešpektom, ale nesúhlasím."
„Jeho otec očakáva výsledky."
Naježím sa, ale nevšimne si to. „Vari sa niekedy stalo, že som nedosiahla výsledky?"
„Poslala si ho preč ani nie po hodine."
„Nebol pripravený. Treba mu ukázať jeho chyby. Musí pochopiť, ako veľa sa má ešte učiť."
„Možno máš pravdu." Ľad zahrkoce, vezmem prázdny pohár a odložím ho. Prinútim sa zostať na mieste a dýchať. Pripomeniem si, že musím poslúchať. „Neprišiel som sem však debatovať o Jonathanovi Cartwrightovi."
„Predpokladám, že nie." Nemala som to povedať. Oľutujem to, skôr ako mi tie slová vykĺznu z úst.
Pod jeho zovretím mi zapraská v zápästí. Vyhľadá ma tmavými očami, prebodáva ma hrôzostrašným pohľadom. „Predpokladáš?"
Mala by som prosiť o odpustenie, ale namiesto toho zdvihnem bradu a pozriem do tých krutých, chladných, inteligentných očí. „Vieš, že len plním zmluvu. To je všetko, čo som tým chcela povedať."
„Nie, nie je." Prejde mi rukou po moderne strapatých čiernych vlasoch. „Povedz mi, čo si tým naozaj myslela, X."
Namáhavo prehltnem. „Prišiel si sem po to, čo odo mňa chceš vždy."
„A čo to je?" Horúcim prstom sa mi dotkne hrudnej kosti a smeruje do výstrihu. „Povedz mi, čo chcem."
„Mňa." Šepnem tak potichu, že to ledva počuje.
„To je pravda." Pokožka mi horí tam, kde sa ma dotýka upraveným nechtom. „Stále však skúšaš moju trpezlivosť."
Stojím meravo, ani nedýcham. Na zátylku cítim jeho horúci dych, prstami sa mi pohráva so zipsom na šatách.
„Viem," prehodím.
A v okamihu, práve keď čakám, že sa ten zips rozopne, ten horúci dych s príchuťou škótskej sa stratí a do duše sa mi zavŕta jediné slovo.
„Vyzliecť."

Milan Buno, 8.3.2017