5 príbehov mladých ľudí

Päť postáv, päť hrdinov, ktorých zdanlivo nič nespája – okrem toho, že majú trinásť rokov. Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola, každý z nich žije v inom meste, v inom čase a rieši iný problém: závislosť na sociálnych sieťach, emigrácia rodičov a neuveriteľný návrat do otcovho rodného mesta, únik pred mamou, ktorá túži začať nový život, či hľadanie zmyslu života, ktorý bohatá rodina nezaručí...

Trinásťroční. Tínedžeri nájdu v tejto skvelej knižke slovenských poviedok príbehy, v ktorých nájdu nielen seba, ale aj humor a tajomstvo, a ich rodičia možno skúsia porozumieť svetu svojich detí, na ktorý už asi dávno zabudli.

Objednajte si novinku Trinásťroční.

 „Napísala som päť príbehov mladých ľudí, ktorí nemajú obsahovo nič spoločné, navyše každý z nich žije v úplne odlišnom časovom pásme, niektorí v minulosti, niektorí v ďalekej budúcnosti,“ vysvetľuje autorka Zuzana Štelbaská. „Zhoda je len v tom, že sa všetky poviedky odohrajú na Slovensku, vždy na jednom výnimočnom mieste a dej sa ukončí v rámci dvadsiatich štyroch hodín. Údaj kto, kde a kedy, je vždy napísaný v úvode pod nadpisom.“

Začítajte sa do novinky Trinásťroční:

Darina
31. 12. 2026

Búda pod Ostredkom
„Načo sa tam mám trepať!?“ osopila sa rozospatá Darina na rodičov. Sedela na posteli a neveriacky sa pozerala na hodinky. Na displeji bolo 5:05.
„Na Silvestra. Na to sa tam máš trepať,“ chechtal sa jej mladší brat Jano. Vyzeral ako koráb na rozbúrenom mori, pri chôdzi sa mu prebytočné kilá okolo pása prevaľovali zo strany na stranu. Špeciálne lekárske pásky pripevnené okolo ruky a nohy mu kontrolovali hladiny cukrov a tukov v tele, tiež merali tlak a  dohliadali, aby sa neprejedal. Boli to na pohľad sofistikované zariadenia, ale fungovali mimoriadne zákerne. Stačilo, aby si len pomyslel na čokoládu, a pásky okamžite vysielali signál do čipu medzi jeho lopatky. Po krátkom zapípaní mu uštedril elektrošok.
Druhý stupeň bol naprogramovaný tak, že čip reagoval, keď už nejakú sladkosť zjedol. Jano sa radšej k tomuto stupňu neprepracoval, nechcel vedieť, čo by nasledovalo.
„O  desať minút odchádzame. Je mi jedno, či ste pripravení. Naložíme vás do auta tak či tak!“ ziapala mama z kuchyne.
Bolo ju určite počuť až k susedom. Darina bývala s rodičmi a bratom v novej modernej bytovke v  dvojpodlažnom byte vybavenom všetkou možnou aj nemožnou technikou. Dom z najmodernejších odľahčených stavebných materiálov bol síce efektný, takmer dokonalý, ale mal jednu chybu – jeho múry dostatočne nezachytávali zvuky. Tie prenikali stenami v  zmenených podobách a  vytvárali zvláštne akustické javy. V praxi to znamenalo, že keď si napríklad niekto zo susedov grgol, Darina to vo svojej izbe  počula ako dutý gong. A  keď mama kričala, susedia mali zaraz v byte staromódnu zvonkohru.
„Odteraz máš všetko na starosti ty, Cicero. Dobre sa mi tu o to postaraj,“ lúčil sa otec s ÚBRtom, čiže s Ústredným Bytovým Robotom, čo bol vlastne zabudovaný počítač, ktorý všetko v  byte reguloval.
Svetlo, stroje na upratovanie, spotrebu vody... Niekedy aj proti vôli obyvateľov. Keď, dajme tomu, Cicero zaznamenal, že v jeden deň išla práčka trikrát a umývačka riadu dvakrát, nedovolil nikomu napustiť si vaňu. Aby šetril vodu. Takže keď Jano prišiel v taký deň zo školy vyváľaný v blate, čo bola obľúbená zábava jeho spolužiakov, mohol sa len osprchovať, aj to iba nastavených päť minút. To ani zďaleka nestačilo na očistu každej faldy na jeho bruchu a Darina musela v  izbe znášať spuchnutý bahnový smrad až do ďalšieho dňa.
Mimochodom – detská izba. I napriek tomu, že bývali vo veľkom dvojpodlažnom byte, Darina mala spoločnú izbu s Janom, pretože otec chcel mať pracovňu a jedna miestnosť bola vyhradená iba preňho. Čo na tom, že bol stavbyvedúci a pracoval iba v teréne. Vyhlásil, že potrebuje priestor pre seba, mama ho vyobjímala a  vyhnala deti do jednej cimry, kde si svorne súrodenecky liezli na nervy.
„Vysmradni sa do kúpeľne, tchor jeden,“ nežne oslovila brata, ktorý sa spotil pri zatváraní svojho kufra. Zložila si rukavice aj  mohutné čierne okuliare, ktoré boli nevyhnutnou súčasťou jej druhej reality na sociálnej sieti, zvanej Oxacul, ktorej sa stala súčasťou ako každý človek na planéte v  deň svojich trinástich narodenín.
Prezliekla sa do športového, rozhádzané pyžamo a posteľ nechala tak. Vedela, že Cicero sa bude nudiť, kým budú preč, a všetko ustelie aspoň trikrát.
Jedine vankúš si schovala do skrine, pretože ten odľud robotický zvykol jej a bratov vankúš vymeniť. Mama tvrdila, že je to nezmysel, ale Darina vedela svoje. Bratov smrad rozoznala na päť metrov. V návode na používanie ÚBR-ta síce písali, že robot sa časom naučí detailne vyhovieť potrebám všetkých členov domácnosti, ale výrobca už nedodal, že jeho umelá inteligencia je na takej úrovni, že rozozná nielen to, kto má čo rád, ale aj kto čo nenávidí, a bude robiť prieky.
Malo to svoje výhody. Tým, že všetko oňuchávala, či jej to Cicero nepovymieňal, cibrila si čuchové bunky. Už-už sa blížila k úplnej čuchovo-zmyslovej dokonalosti, ale to Darina ešte netušila. Nateraz ju zaujímalo jediné: či sú veci, ktorých sa dotýka, jej.
„Deťúrence, ako ste na tom?“ vošiel do izby rozžiarený otec. Mädlil si ruky a s iskrou v oku sledoval dvoch nešťastníkov. Jano sedel na kufri, nijako sa mu nedarilo zavrieť ho, a ofučaná Darina mala už zase nasadené Oxaculy a venovala sa svojmu paralelnému neživému životu. Firma prevádzkujúca sieť Oxacul pred pár dňami dovolila, aby sa ľudia mohli na ňu prihlasovať aj pod vymyslenými menami. Darina sa nevedela dočkať, kedy si zmení identitu. Už dlho tam bola pre ňu nuda. Všetkých poznala, mala pocit, že každé video už videla, že každú hru už hrala. Ale zmenené identity, tie by mohli vniesť do jej života trochu vzrušenia!
Chvíľu potrvá, kým zistí, kto je kto, nehovoriac o tom, že sa nevedela dočkať, či s menom si bude môcť zmeniť aj vzhľad. Nateraz sa dali upravovať len jej vlastné podobizne. Ale Darina si želala byť staršia, mať plnšie pery a hrubšie obočie, dlhšie vlasy a mierne vypuklý nos. V zrkadle mala všetko presne naopak.
„Pomôž mi, ocko, prosím ťa,“ naťahoval sa Jano s kufrom.
„Ukáž,“ oco chytil obrí kufor, ktorý bol ľahší, než čakal, vyšmykol sa mu z  rúk a  zletel dolu schodmi.
Cestou sa otvoril a povypadávali z neho kocky zo stavebnice, ktorú si tam Jano celú napchal a keďže to bola stavebnica antigravitačná, vzápätí sa kocky poodrážali od kovového nábytku a ostali voľne visieť vo vzduchu.
V kufri zostali iba jedny náhradné spodky a jedno tielko – celá Janova garderóba. „No nič, popros Cicera, nech ti s tým pomôže,“ poklepal ho usmievajúci sa oco po ramene a Jano sa s fučaním zlial dolu schodmi.
„Hééééééééj!“ zvrieskla Darina, keď sa jej obraz pred očami odrazu vypol. „Ty zákerná tučná guľa, okamžite to zapni!“ zložila si Oxaculy, aby vynadala bratovi, ale nosom narazila rovno do otcovho nosa.
„Čau, kráska,“ povedal jej zblízka a pobozkal ju.
„Ja nikam nejdem. Zapni mi to,“ odtiahla sa.
„Keď nemáš nič zbalené, tvoja chyba. Oblečieš si, čo tam bude,“ oco sa neprestával usmievať. Vzal jej Oxaculy a odložil ich na kraj postele.
„Na to zabudni!“ vybehla Darina z izby a zamkla sa v  kúpeľni. Sadla si na vyhrievanú záchodovú dosku.
Po sekunde z nej vyskočila a začala nadávať ÚBR-tovi.
„Cicero, už zase máš nastavenú vyššiu teplotu! Tá doska ma páli, pretože nerozoznáš, kto na nej sedí! Horúcu platňu pod zadkom má rád môj maslovitý brat.
Mne stačí príjemných dvadsať stupňov, tak si to už láskavo zapamätaj!“ pišťala. Vzápätí si spomenula, že to Cicero určite zase urobil naschvál. Nenávidela ho.
Ale nenávidela aj všetko ostatné. Chcela len svoje Oxaculy, v ktorých bol život životom. Tam si vedela všetko zariadiť tak, aby bola šťastná. Nie ako toto prežívanie, kde jej všetci a všetko liezlo na nervy.
Našťastie mala ešte Oxaculok. Záchranný náramok pre  prípad, že nemohla mať Oxaculy na očiach. Zaznamenával všetky aktivity, ktoré sa tam diali počas jej neprítomnosti. Keď Oxaculok stisla ukazovákom a palcom, aktivoval sa hologram, ktorý jej zasvietil nad zápästím. Mal príjemné pastelové farby a  ovládal sa ukazovákom druhej ruky. Oxaculok bol nepremokavý, ohňovzdorný, nedal sa roztrhnúť ani rozbiť, nikdy sa neošúchal a dokázal meniť vzhľad tak, aby sa hodil ku každému oblečeniu. Mohol byť navlečený na ruke už natrvalo, nikdy ho nebolo treba dávať dolu. Ostával s človekom až do smrti,  najnovšie si ho ľudia želali aj do hrobu. Nevedeli sa s ním jednoducho rozlúčiť.
„Ešteže ťa mám,“ hladila Darina Oxaculok, pobozkala ho a pritúlila si ho k lícu, keď sa naštartoval.

Oliver, 3.3.1992, Košice

Ako Prešovčanka som do Košíc chodievala celý život na výlety a hoci sú od nás len pár kilometrov, návšteva obchodného domu Dargov v temnom socíku bola pre nás ako deti veľkou slávnosťou. Neskôr som tam niekoľko rokov žila a prirástli mi k srdcu. Pri písaní Olivera sa mi vynárali v mysli záblesky mesta, ako si ho pamätám z detstva, kedy boli, v porovnaní s tým, akú atmosféru majú dnes, ešte Košice sivé, rozbité, neosobné.
Oliver má otca Slováka, emigranta, ktorý ako 15 ročný musel s rodičmi po invázii vojsk varšavskej zmluvy opustiť Československo. Otec sa po revolúcii konečne vracia po dvadsiatich rokoch z vyhnanstva do rodného mesta, ktoré synovi opisuje v tých najžiarivejších farbách. Oliver, ktorý v tejto časti sveta nikdy predtým nebol, vidí Košice svojimi nezaujatými očami a nechápe otcove nadšenie. Sleduje absurdné výjavy skorého rána v starom meste a v myšlienkach sa vracia na miesta, kde pred tým s otcom žili - Škótsko, Mexiko, Rusko, Nový Zéland, Filipíny. Do príbehu okrem Oliverovho vnímania sveta silno zasiahnu aj rodinné krivdy minulej doby a verím, že v kontexte, v akom sa chlapec dostane po bezcieľnom putovaní celým svetom až do Košíc, budú tieto dejinné súvislosti pre mladých čitateľov stráviteľné.

Milan Buno, 31.3.2017