Vyšiel 3. diel ságy Pieseň ľadu a ohňa

Je to tu! 3.diel ságy Pieseň ľadu a ohňa s názvom Búrka mečov.

PIESEŇ ĽADU A OHŇA je celosvetový fenomén, na ktorý čitatelia fantasy nedajú dopustiť. Úspech knihy znásobilo aj filmové spracovanie, ktoré patrí vôbec k najúspešnejším televíznym seriálom v histórii. Inšpirácia fenomenálneho Georga R.R.Martina akoby sa znásobovala každým ďalším dielom, po 5000 stranách svojich čitateľov neunavil, ale vyburcoval k ďalšiemu očakávaniu.

„Strhujúce pokračovanie série, ktorej brilantnosť naďalej oslňuje!“
Patriot News

Búrka mečov je geniálne  premyslený a rozsiahly príbeh o neuveriteľnom svete plnom drsnej krásy a mocných kúziel.

Z piatich nepriateľov, súperiacich o moc, je jeden mŕtvy, druhý v nemilosti, a vojna zúri rovnako kruto ako predtým, vznikajú nové spojenectvá, rozpadajú sa staré.
Joffrey Lannister sedí na Železnom tróne, no je to nanajvýš rozpačitý vládca Siedmich kráľovstiev. Jeho najmocnejší nepriateľ lord Stannis je porazený a skompromitovaný, stal sa obeťou žiarlivej čarodejnice, ktorá ho pevne drží vo svojej temnej moci.
Ale mladý Robb Stark stále vládne severu z pevnosti v Riavokrute. Plánuje, ako poraziť nenávidených Lannisterovcov, aj keď držia jeho sestru ako rukojemníčku v Kráľovom prístave, kde stojí Železný trón.

Medzitým putuje cez krvou zaliaty kontinent Daenerys, kráľovná vo vyhnanstve, pani jediných troch živých drakov na svete. Vo vzduchu cítiť smrť a rozklad z ničivej vojny dynastií, ale Daenerys zhromažďuje spojencov a bojovníkov, aby mohla prepadnúť Kráľov prístav v nádeji, že tak znovu získa korunu, o ktorej je presvedčená, že jej právom patrí.

No kým sa nepriateľské vojská chystajú na rozhodujúci titanský súboj, pritiahne z najvzdialenejšieho kúta civilizácie vojsko barbarov a divochov, ktorí tiež chcú dobyť Kráľov prístav. V ich čele kráčajú bájni Iní – nadprirodzená armáda nemŕtvych, ktorých oživené telá sú nezastaviteľné. A zatiaľ čo budúcnosť krajiny visí na vlásku, nikto nepoľaví v honbe za víťazstvom, až kým sa v Siedmich kráľovstvách nestrhne skutočná búrka mečov a ani jeden kráľ si nemôže byť istý životom…

Začítajte sa do novinky Búrka mečov 1: Oceľ a sneh:

PROLÓG

Bol sivý mrazivý deň a psy nevedeli zachytiť stopu.

Veľká čierna suka oňuchala odtlačky medvedích láb, stiahla sa a s chvostom medzi nohami sa vrátila
k svorke. Psy sa k sebe zúfalo tisli na brehu rieky, vietor sa im zarýval pod kožu. Aj Chett ho cítil, prenikal aj cez vrstvy čiernej vlny a uvarenej kože. Bola taká zima, že by človek ani psa von nevyhnal, a jednako tu mrzli. Vykrivil pery a takmer cítil, ako sa mu vredy na lícach a hrdle zapaľujú a červenejú. Mal by som byť v bezpečí Múra, strať sa o tie prekliate krkavce a prihadzovať starému majstrovi Aemonovi do kozuba. To ten bastard Jon Snow ho o to obral, on a jeho vypasený kamarát Sam Tarly. Iba tí dvaja môžu za to, že trčí aj so psiskami hlboko v Prekliatom lese a odmŕzajú mu gule.

„Do siedmich pekiel!“ Silno trhol vôdzkami, aby psy na seba upozornil. „Hľadajte, vy zdochliny. To je medvedia stopa. Nechcete sa nažrať, či čo? Hľadajte!“ Ale psy len zaskučali a ešte väčšmi sa schúlili k sebe. Chett im krátkym bičom plesol ponad hlavy, čierna suka naňho vycerila zuby. „Psie mäso mi bude chutiť rovnako ako medvedie,“ pohrozil jej a pri každom slove mu z úst vyšla para.

Lark zo Sestier stál s rukami prekríženými na prsiach a dlaňami zastrčenými pod pazuchami. Mal na sebe čierne vlnené rukavice, ale aj tak sa stále sťažoval, že ho oziaba. „Je zima ako v psinci, nedá sa loviť,“ hlesol. „Srať na medveďa, nemienim kvôli nemu zamrznúť.“

„Nemôžeme sa vrátiť s prázdnymi rukami, Lark,“ zašomral Drobec Paul cez hnedé bajúzy, čo mu zakrývali väčšiu časť tváre. „Veliteľovi by sa to nepáčilo.“ Sopeľ pod spľašteným nosom zamrzol veľkému mužovi na cencúľ. Obrovskou rukou v hrubej kožušinovej rukavici pevne zvieral porisko oštepu.

„Srať aj na Starého medveďa,“ odvrkol mu Sesterčan, vyziabnutý muž s ostrými črtami a nepokojným pohľadom. „Mormont sa nedožije zajtrajšieho dňa, už si zabudol? Koho zaujíma, čo sa mu páči?“

Drobec Paul zažmurkal čiernymi očkami. Možno zabudol, pomyslel si Chett; je taký pripečený, že je schopný zabudnúť úplne všetko. „Prečo vlastne musíme Starého medveďa zabiť? Prečo nemôžeme jednoducho len ujsť a nechať ho tak?“

„A ty si myslíš, že on by nás nechal len tak?“ opýtal sa Lark. „Vysnoril by nás. Chceš, aby nás vysnoril, ty veľká dubová hlava?“

„Nie,“ priznal Drobec. „Nechcem. To nie.“

„Takže ho zabiješ?“ opýtal sa Lark.

„Hej.“ Chlapisko buchol tupým koncom oštepu po zmrznutom brehu rieky. „Zabijem. Nesmie nás vysnoriť.“

Sesterčan si vytiahol ruky spod pazúch a obrátil sa k Chettovi. „Hovorím ti, že by sme mali pozabíjať všetkých veliteľov.“

Chett mal ich rečí plné zuby. „Toto sme už prebrali. Zbavíme sa Starého medveďa a Blana z Tieňovej veže. Tiež Grubbsa a Aethana, majú smolu, že na nich vyšla hliadka, Dywena a Barmena za to, že sú dobrí stopári, a sera Prasiatka za krkavce. A dosť. Zabijeme ich v tichosti, kým budú spať. Stačí jediný výkrik, a je z nás potrava pre červy, zo všetkých.“ Vredy mu od srdu sčerveneli. „Urob len to, čo máš, a postaraj sa, aby to isté spravili aj tvoji bratranci. A skús si zapamätať Paul, že na vec ideme počas tretej hliadky, nie počas druhej.“

„Tretej,“ zopakoval veľký muž cez fúzy a zamrznutý sopeľ. „Ja a Tichošľap. Mám to v hlave, Chett.“

Dnes v noci bude nov a hliadky si poprehadzovali tak, aby osem z nich bolo na stráži a ďalší dvaja pri koňoch. Lepšia príležitosť sa im už nenaskytne. Navyše na nich môžu každý deň zaútočiť divosi. Chettovi bolo jasné, že v tej chvíli musia byť už dávno za horami, za dolami. Rozhodne mal v pláne žiť.

Tristo bratov Nočnej hliadky sa vybralo na sever, dvesto z Čierneho hradu a ďalšia stovka z Tieňovej veže. Išlo o najväčšiu prieskumnú skupinu v dejinách Nočnej hliadky, bola to takmer tretina jej celkovej sily. Chceli nájsť Bena Starka, sera Waymara Roycea a ostatných prieskumníkov, ktorí zmizli, a tiež zistiť, prečo divosi opúšťajú vlastné osady. Keď odchádzali z Múra, stále nevedeli nič o Starkovi ani o Royceovi, ale zistili, kam sa pobrali všetci divosi – do zamrznutých výšin bohmi zabudnutých Ľadových tesákov. Keby ostali tam hore trčať až do skonania sveta, Chettovi by to bolo úplne jedno.

Lenže to sa nestalo. Schádzali dolu. Popri Mliečnej vode.

Chett zdvihol zrak a mal ju pred očami. Skalnaté riečne brehy lemoval zubatý ľad, z Ľadových tesákov sa bez prestania valila bledá mliečna voda. A Mance Nájazdník s divochmi sa teraz rútili presne tým istým smerom. Pred tromi dňami sa vrátil Thoren Smallwood, celý bez seba. Kým Starému medveďovi hovoril, čo videli jeho zvedovia, jeho muž Kedge Bielooký to zatiaľ rozpovedal ostatným. „Ešte sú len na úpätí hôr, ale blížia sa,“ rozprával im Kedge a ohrieval si pritom ruky nad ohňom. „Predvoj vedie Harma Psia hlava, tá smradľavá suka. Goady sa prikradol až k jej táboru a videl ju stáť pri ohni. Ten zadubený Tumberjon ju chcel prevŕtať šípom, ale Smallwood mu v tom, našťastie, zabránil.“

Chett si odpľul. „Koľko ich tam asi bolo, čo myslíš?“

„Je ich čoraz viac. Dvadsaťtisíc, tridsaťtisíc, nerátali sme ich. V Harminom predvoji ich je asi päťsto a každý má koňa.“

Muži okolo ohňa nervózne pozreli na seba. Už tucet divochov na koňoch bolo čosi nevídané, nieto ešte päťsto…

„Smallwood poslal Bannena a mňa, aby sme obišli predvoj a obzreli si hlavnú jednotku,“ pokračoval Kedge. „Nemala konca. Postupujú pomaly ako zamrznutá rieka, nanajvýš štyri alebo päť míľ denne, ale nezdá sa, že by mali v pláne vrátiť sa. Viac než polovicu z nich tvoria ženy a deti a ženú pred sebou aj zvieratá, kozy, ovce, ba aj tury im ťahajú sane. Sú plné balov kožušiny, mäsa, klietok so sliepkami, dbaniek na maslo a kolovrátkov, vezú na nich všetok svoj majetok. Mulice a huculy tak obložili, až sa čudujem, že im toľká ťarcha nepolámala chrbty. A ženy tiež.“

„A idú po prúde Mliečnej vody?“ opýtal sa Lark zo Sestier.

„To som už povedal, nie?“

Mliečna voda ich dovedie k Pästi Prvých ľudí, k starodávnemu strážnemu opevneniu, v ktorom sa utáborila Nočná hliadka. Každý, kto mal v hlave čo i len štipku rozumu, musel vidieť, že je načase zdvihnúť kotvy a vrátiť sa na Múr. Starý medveď opevnil Päsť kolmi, priekopami, jamami a železnými ježkami, ale zoči-voči takémuto nepriateľovi to je márne. Ak tu zostanú, prepadnú ich a premôžu.

A Thoren Smallwood chcel na nich zaútočiť. Fešák Donnel Hill bol panošom sera Malladora Locka a v predposlednú noc prišiel Smallwood do Lockovho stanu. Ser Mallador bol toho istého názoru ako starý ser Ottyn Wythers a nástojil na urýchlenom návrate na Múr, ale Smallwood ho chcel presvedčiť o opaku. „Kráľ za Múrom by nás takto ďaleko na severe nikdy nečakal,“ opakoval Fešák Donnel jeho slová. „A to jeho obrovské vojsko je len popletená banda nepoužiteľných tlčhubov, ani nevedia, ktorým koncom meča sa bodá. Po prvom útoku sa zľaknú, s revom zutekajú do svojich brlohov a nevytrčia päty ďalších päťdesiat rokov.“

Tri stovky proti tristo tisícom. Podľa Chetta to bolo číre šialenstvo, no ešte šialenejšie bolo, že sera Malladora presvedčil a teraz sa tí dvaja snažili nahovoriť aj Starého medveďa. „Ak budeme otáľať pridlho, takáto šanca sa nám už nikdy nemusí naskytnúť,“ hovoril Smallwood každému, kto ho mal chuť počúvať. Ser Ottyn Wythers namietal: „My sme štít, čo chráni ľudskú ríšu. Štít sa neodhadzuje len tak pre nič za nič.“ Na to mu Thoren Smallwood odvrkol: „V súboji s mečom je najistejšou obranou rýchly výpad, čo rozpára nepriateľa, a nie skrývanie sa za štít.“

Ani Smallwood, ani Wyther však nemali velenie. Veliteľom bol lord Mormont, a ten čakal na ďalších svojich zvedov, na Jarmana Buckwella a mužov, ktorí sa vydali na Obrov schod, na Qhorina Polrukého a Jona Snowa, ktorí odišli preskúmať Kvílivý priesmyk. Ibaže Buckwell aj Polruký boli na prieskume akosi pridlho. Zrejme je už po nich. Chett si predstavil, ako Jon Snow, sinavý a zmrznutý, leží na vrchole nejakej pustej hory a z jeho panghartskej riti mu trčí divošský oštep. Pri tej predstave sa uškrnul. Dúfam, že dostali aj toho jeho poondiateho vlka.

„Žiadny medveď tu nie je,“ rozhodol sa z ničoho nič. „Je to stará stopa. Vraciame sa do Päste.“ Psy ho skoro prevalili, tiež sa už nevedeli dočkať, kedy budú späť. Možno si mysleli, že im po návrate dá nažrať. Chett sa rozrehotal. Nedal im žrať už tri dni, aby boli zúrivé a vyhladované. Dnes v noci, predtým než sa stratia v tme, ich odviaže a pustí medzi kone, len čo Fešák Donnel Hill a Karl Konská noha rozrežú povrazy. Po celej Pästi budú behať zúrivé psy a splašené kone, budú rozdupávať oheň, preskakovať kamennú hradbu a ušliapavať stany. V toľkom zmätku môže trvať celé hodiny, kým si niekto všimne, že štrnásť bratov je preč.

Lark chcel do plánu zatiahnuť raz toľko mužov, ale čo vôbec čakal od takého zadubeného Sesterčana s rybacím dychom? Stačí šepnúť slovko do nesprávneho ucha, a ani nevieš ako, a si o hlavu kratší. Nie, štrnásť je tak akurát, štrnásť chlapov stačí na to, aby spravili, čo treba, a zároveň by mali vedieť udržať tajomstvo. Chett skoro všetkých vybral sám. Drobec Paul bol jedným z nich, bol to najsilnejší muž na Múre, aj keď mu to myslelo pomalšie ako skapatému slimákovi. Jedného divocha tak silno objal, že mu zlomil chrbát. Ďalší bol Dýka, ten dostal meno po svojej obľúbenej zbrani, a sivý mužíček, ktorého bratia prezývali Tichošľap, lebo vraj zamladi znásilnil sto žien a rád sa chvastal tým, že ho žiadna z nich nevidela ani nepočula, kým ho do nej nevrazil.

Plán zosnoval Chett. On bol hlavou celej akcie; robil starému majstrovi Aemonovi lokaja dobré štyri roky, kým ho ten podliak Jon Snow neobral o jeho miestočko, aby ho dostal jeho vypasený kamarát, to prasa. Keď dnes Sama Tarlyho bude hrdúsiť, šepne mu rovno do ucha: „Pozdravuj odo mňa lorda Snowa,“ a potom sera Prasiatka podreže tak, že mu spod všetkých tých vrstiev sadla bude krv len tak bublať. Chett poznal krkavce, takže s nimi nebude žiadny problém, o nič väčší ako s Tarlym. Stačí, že sa ho nožom len dotkne, a ten sraľo si zaští gate a bude s revom prosiť o holý život. Nech si len prosí, aj tak mu to nepomôže. Len čo ho podreže, pootvára klietky a odplaší krkavce, takže na Múre sa nič nedozvedia. Tichošľap a Drobec Paul zabijú Starého medveďa, Dýka si vezme na starosť Blana a Lark s bratrancami umlčia Bannena a starého Dywena, aby ich potom niekde nevyňuchali. Už vyše dvoch týždňov si schovávali jedlo, a Fešák Donnel a Karl Konská noha medzitým pripravia kone. Keď bude Mormont mŕtvy, velenie po ňom preberie ser Ottyn Wythers, neschopný starec. Rozbehne sa k Múru ešte pred súmrakom a nebude mrhať mužmi na to, aby nás dal prenasledovať.

Psy ho ťahali, keď sa predierali stromami. Chett videl, ako Päsť trčí dohora pomedzi zeleň. Bolo také šero, že Starý medveď dal zapáliť fakle – horeli po celom obvode nízkej kruhovej hradby, čo korunovala vrchol strmého skalnatého kopca. Všetci traja sa prebrodili cez potok. Voda bola ľadová a hladina kde-tu zamŕzala. „Ja sa vyberiem k pobrežiu,“ prezradil im Lark zo Sestier. „Aj s bratrancami. Postavíme si loď a odplavíme sa späť na Sestry.“

A doma vás vyhlásia za zbehov a odšmyknú vám tie vaše sprosté gebule, pomyslel si Chett. Keď ste raz odprisahali vernosť Nočnej hliadke, už ste z nej nemohli len tak odísť. V celých Siedmich kráľovstvách vás majú právo zajať a popraviť.

Ollo Odťatá ruka teraz zase drmolil o tom, ako sa vráti do Tyrošu, tam vraj mužom neodsekávajú ruky za poctivé drobné krádeže, ani ich neposielajú zamrznúť len preto, že ich našli v dekách so ženou nejakého rytiera. Chett uvažoval, že by sa k nemu pridal, ale nehovoril tým ich mazľavým babským jazykom. A čo by v Tyroši asi tak robil? Vyrástol v Stridžom močiari, nevyučil sa žiadnemu poriadnemu remeslu. Jeho otec sa celý život rýpal v cudzích poliach a zbieral pijavice. Vyzliekol sa donaha, nechal si na bedrách len hrubú koženú handru a brodil sa kalnou vodou. Keď z nej vyliezol, bol od hrude až po členky posiaty pijavicami. Niekedy Chetta prinútil, aby mu ich pomohol postŕhať. Raz sa mu jedna prisala na dlaň a on ju od samého hnusu rozmliaždil o stenu. Otec ho vtedy za to zmlátil ako žito. Majstri platili pencu za tucet pijavíc.

Lark nech si ide domov, ak chce, a aj ten poondiaty Tyrošan, ale Chett teda nie. Aj keby Stridží močiar už nikdy nevidel, zdalo by sa mu to skoro. Jemu sa celkom pozdávala Crasterova pevnosť. Craster si tam žil ako pán, prečo by tak nemohol žiť aj on? To by bolo niečo! Z Chetta, pijavičiarovho syna, sa stane lord s pevnosťou. Na zástave by mohol mať tucet pijavíc v ružovom poli. Ale prečo by sa mal uspokojiť
s lordstvom? Možno by mohol byť aj kráľ. Mance Nájazdník tiež začínal ako havran. Mohol by som byť kráľom ako on a zadovážiť si pár žien. Craster ich má devätnásť, a to ešte bez tých mladších, ktoré zatiaľ nestihol opáčiť. Polovica z nich boli staré špaty ako sám Craster, ale čo na tom. Tie staré by zapriahol do roboty, varili by mu, upratovali, vyťahovali mrkvu a kŕmili prasce, a tie mladšie by mu zohrievali posteľ a rodili deti. Craster by určite nebol proti, najmä po tom, čo by ho Drobec Paul zovrel vo svojom objatí.

Chett doteraz okúsil len pobehlice, za ktoré si zaplatil v Krtkovciach. Keď bol mladší, dedinčankám stačil jediný pohľad na jeho tvár samý vred a hrča a znechutene sa od neho odvracali. Najhoršia bola tá cundra Bessa. Roztiahla nohy pred každým chlapom v Stridžom močiari, tak prečo by pri ňom mala robiť drahoty? Keď sa mu donieslo, že sa jej páči, dokonca jej natrhal poľné kvety, lenže ona sa mu len vysmiala do tváre a povedala, že si to radšej rozdá s pijavicami jeho otca, ako by mala vliezť do postele s ním. Keď ju bodol nožom, smiech ju prešiel. Páčilo sa mu, ako sa zatvárila, tak nôž vytiahol a bodol ju znova. Keď ho neďaleko Sedmoprúdov dolapili, starý lord Walder Frey sa ani neunúval, aby ho prišiel súdiť. Poslal jedného svojho bastarda, Waldera Riversa, a Chett ani nevedel ako, a už stúpal s tým smradľavým zloduchom Yorenom na Múr. Za jediný pekný okamih musel zaplatiť celým svojím životom.

Ale teraz si ho mienil vziať späť, a vezme si aj Crasterove ženské. Ten zvrhlý starý divoch si to zaslúži. Ak chceš ženu, musíš si ju vziať, a nie sa jej líškať kvetmi, aby prižmúrila oči nad tým, že máš ksicht posiaty hnusnými vredmi. Chett nemienil tú chybu spraviť znova.

Vyjde to, uisťoval sa vari už po stýkrát. Len musíme šikovne zdrhnúť. Ser Ottyn sa vyberie na juh do Tieňovej veže, tou najkratšou cestou na Múr. Nebude sa s nami babrať, ani Wythers, bude sa chcieť len celý vrátiť domov. Thoren Smallwood bude trvať na útoku, ale ser Ottyn je až priveľmi opatrný, navyše je jeho veliteľ. Ale nám to už bude jedno, keď budeme preč, nech si Smallwood útočí, na koho chce. Čo nás po tom? Ak sa žiadny z nich nevráti na Múr, nebude nás mať kto hľadať a budú si myslieť, že sme pomreli s ostatnými. To mu doteraz nikdy nenapadlo, a na okamih sa mu tá myšlienka začala pozdávať. Ibaže v tom prípade by museli zabiť sera

Ottyna aj sera Malladora Locka a prenechať velenie Smallwoodovi, lenže okolo tých dvoch sa vo dne v noci niekto obšmieta… Nie, to by bolo priveľké riziko.

„Chett,“ ozval sa Drobec Paul, keď sa vliekli po skalnatej zvieracej prti pomedzi ochrancov a vojenské borovice, „a čo bude s vtákom?“

„S akým vtákom?“ Posledné, čo teraz potreboval, boli reči nejakého zadubenca o vtákovi.

„Predsa s krkavcom Starého medveďa,“ objasnil Drobec. „Ak starého zabijeme, kto ho bude kŕmiť?“

„A čo ja viem? Pre mňa za mňa, zabi aj vtáka.“

„Vtákovi nechcem ublížiť,“ priznal chlapisko. „Ale henten vie rozprávať. Čo ak voľakomu vyškrieka, čo sme spravili?“

Lark zo Sestier sa zasmial. „Aký si veľký, taký si sprostý,“ doberal si ho.

„Prestaň s tým,“ odvrkol Drobec hrozivo.

„Paul,“ začal Chett obra chlácholiť, skôr než doňho vojde zlosť, „keď toho starca nájdu na zemi v kaluži krvi a s podrezaným hrdlom, nebudú potrebovať vtáka, aby im vyškriekal, že ho zabili.“

Drobec Paul nad tým chvíľku rozhutoval. „To je pravda,“ pripustil. „Takže si ho môžem nechať? Lebo sa mi páči.“

„Je tvoj,“ prisvedčil mu Chett, len aby už zavrel ústa.

„Prinajhoršom ho môžeme zjesť, ak nás bude kváriť hlad,“ navrhol Lark.

Drobec Paul sa zase zachmúril. „Radšej sa môjho vtáka ani nedotkni, Lark. Radšej sa ho ani nedotkni.“

Chett začul pomedzi stromy nejaké hlasy. „Zavrite tie sprosté papule, obaja. Už sme skoro v Pästi.“

 Vyšli neďaleko západnej steny vrchu a dali sa na juh, kde bol svah miernejší. Na kraji lesa sa asi tucet mužov cvičil v streľbe z luku. Do kmeňov stromov si vyrezali terče a pálili do nich jeden šíp za druhým. „Pozri,“ povedal Lark. „Prasa s lukom.“

Milan Buno, 21.8.2015