bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Telefonát, ktorý mu zmenil život

Počuli ste už o spisovateľovi menom Brad Parks? Je to jediný autor, ktorý získal cenu Shamus za najlepší detektívny román, cenu Nero za najlepší mysteriózny román a cenu Lefty za najlepší kriminálny román, tri najvyššie ocenenia v tejto oblasti. Vyše dvadsať rokov pôsobil ako novinár v denníkoch The Washington Post a The Star Ledger. A teraz sa k nám dostal jeho vynikajúci triler!

Novinka Mlč ako hrob je napínavý triler s vynikajúcou zápletkou, skvele prepracovanými postavami a výbornou pointou. „Kniha, ktorá chytí čitateľa od prvých strán a nedovolí mu ju odložiť až do záverečnej bodky,“ napísal Associated Press.

Sudca Scott Sampson vedie dokonalý život, má prestížnu prácu a žije v kruhu milovanej rodiny. Ako každú stredu aj teraz sa chystá vyzdvihnúť svoje šesťročné dvojčatá zo škôlky a ísť s nimi na plaváreň.
Jeho žena Alison mu však napíše esemesku, že po deti sa zastaví ona.

Až večer si Scott uvedomí, že sa vrátila domov bez nich. A žiadnu správu mu vraj neposlala. Vtom zazvoní telefón a ten znamená začiatok ich nočnej mory. Niekto im zmeneným hlasom oznámi, že uniesol ich deti. Sudcu varuje, že ak sa počas najbližšieho pojednávania nebude riadiť jeho pokynmi, trest bude krutý.

Prominentný sudca je zdesený, nikdy nič podobné nezažil. Obavy, podozrenia a nervozita sa stupňujú, v manželstve im to začína škrípať, Scott si zrazu nie je istý ani vlastnou ženou. Napriek tomu sa s Alison nezastavia pred ničím, aby deti dostali späť, bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatia.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:


Na svoje si prídu milovníci kvalitných trilerov a la Harlan Coben či Lisa Gardnerová. Je to vzrušujúce, veľakrát prekvapujúce a chvíľami nebudete vedieť, na čom ste. A záver vás pravdepodobne donúti vyroniť pár sĺz, ako napísal Washington Post.

Brad Parks dokázal, prečo je takým kvalitným novinárom, ktorý naozaj vie písať. Neustále zvraty vás držia v strehu, chvíľami si obhrýzate nechty od napätia, ktoré by sa dalo krájať a Parks vám občas doslova priloží nôž na krk. Budete nadšení, ak máte radi prepracované trilery...ale pozor: vyvrcholenie vám možno rozbije srdce na márne kúsky...

Objednajte si triler Mlč ako hrob.

Brad Parks vie, ako vystavať kvalitný príbeh a v čom spočíva dobré tajomstvo. Ešte dôležitejšie je, že ho vie podať čitateľovi pútavo. Atraktivite príbehu pridávajú aj scény zo súdnych siení. Vrelo odporúčame. Mlč ako hrob sa rozhodne oplatí prečítať.


Začítajte sa do novinky Mlč ako hrob:

Prvá kapitola
Prvý ťah proti nám bol takmer nenápadný, len sotva počuteľné cinknutie na pozadí veľmi hlučného pracovného zhonu, preto som ho ani poriadne nezaregistroval.
Prišiel v podobe esemesky od manželky. V telefóne som si ju prečítal v stredu popoludní o 15.28:
Ahoj, prepáč, zabudla som ti povedať, že dnes popoludní idú deti k lekárovi. Skočím po ne do školy.
Ak som aj zareagoval na toto nečakané vyrušenie, tak len miernym sklamaním. V stredu som totiž chodieval s deťmi plávať. V našej rodine ide o natoľko uctievaný obrad, že si zaslúži veľké písmeno. S dvojčatami sme sa na ňom pravidelne zúčastňovali už vyše troch rokov. Spočiatku sa ma zmocňoval strach z predvídateľného nešťastia – v prvej fáze nešlo ani tak o plávanie, skôr o to, aby sme sa vyhli utopeniu –, ale postupom času sa z neho vyvinulo oveľa radostnejšie podujatie. Z našich šesťročných detí, Sama a Emmy, sa stali, ľudovo povedané, nadšené vodné myši.
Plávaniu sme sa venovali štyridsaťpäť minút a veľmi sme si ho užívali dovtedy, kým sa aspoň jednému z dvojčiat nerozdrkotali zuby, čo mi jasne naznačilo, že majú vody dosť. Špliechali sme sa a pretekali z jedného konca bazéna na druhý. Zabávali sme sa vodnými hrami, aké sme si sami vymysleli. Deťom sa najväčšmi páčila hra na malého hrocha. Ak sa rodič vie s deťmi vyšantiť, máva to blahodarný účinok na jeho dušu, hoci mu zakaždým pridelia úlohu hrošej mamy.
Tešil som sa na plávanie tak ako na všetky týždenné obrady v našom malom rodinnom svete. Napríklad v piatok sme mávali na programe spoločenskú hru. Nedeľa sa vždy zmenila na lievancový deň. V pondelok prišiel na rad Klobúkový tanec, tancovali sme v klobúkoch.
Viem, možno nič z toho vám nepripadá svetoborné. Určite by ste v časopise Cosmopolitan neuverejnili článok s titulkom AKO MANŽELOVI PRIPRAVIŤ NAJKRAJŠÍ LIEVANCOVÝ DEŇ V ŽIVOTE! Ale ja som dospel k názoru, že zabehaná pravidelnosť je základom šťastnej rodiny, zároveň, samozrejme, šťastného manželstva, a zároveň, samozrejme, šťastného života.
Preto ma trochu rozladilo, keď ma v tú stredu manželka obrala o potešenie z nášho pravidelného obradu. Ak ste sudca, máte jednu výsadu, o svojom pracovnom čase rozhodujete sám. Moji zamestnanci o tom dobre vedia. Nech v stredu popoludní nastane akákoľvek súdna kríza, jeho ctihodnosť Scott A. Sampson odchádza z kancelárie o štvrtej, aby vyzdvihol deti z družiny a odviezol ich do plavárne.
Blyslo mi hlavou, či si aj bez detí neskočím zaplávať niekoľko dĺžok. Štyridsaťpäťročný beloch s ochabnutým svalstvom a so sedavým zamestnaním by nemal vynechať ani jednu možnosť na precvičenie tela. Čím dlhšie som však o tom uvažoval, tým väčšmi som sa prikláňal k myšlienke, že ísť na plaváreň bez Sama a Emmy sa nepatrí. Nakoniec som šiel radšej domov.
Posledné štyri roky sme bývali v starom typickom americkom gazdovskom dome pri rieke York, familiárne sme ho volali „farma“, lebo v týchto veciach sme tvoriví. Nachádza sa v poľnohospodárskej časti Virgínie nazývanej Stredný polostrov, v okrese Gloucester, asi tri hodiny južne od Washingtonu a nespočetne veľa krokov od vyšliapaného chodníka.
Príbeh o tom, ako sme na tomto mieste zakotvili, siaha až do Washingtonu, kde som pracoval ako poradca u vplyvného senátora Spojených štátov amerických. Pokračuje zápletkou v podobe nehody – aj tú by sme mali označiť veľkým písmenom: Veľká nehoda, bola významným medzníkom – lebo po nej som skončil na nemocničnom lôžku. Keď sa raz človek na ňom ocitne, obyčajne sa hlboko zamyslí a dospeje k tomu, čo je preňho najdôležitejšie. Rozprávanie sa končí mojím vymenovaním za federálneho sudcu vo východnej oblasti Virgínie, konkrétne v Norfolku.
Keď som ako šiestak po prvý raz chytil do rúk Kongresový štvrťročník, ani vo sne by mi nenapadlo, že sa raz stanem sudcom. Ani to, že sa tohto postu ujmem ako politický dôchodca. Z hľadiska pracovného zaťaženia sa federálny sudca podobá na kačicu: viac z jeho činnosti, než si viete predstaviť, sa odohráva pod hladinou, či pod povrchom.
Ale nesťažoval som sa, lebo po Veľkej nehode som mohol skončiť aj v márnici.
Po celkovom zvážení situácie sa vám otvorene priznávam, že sa mám až čertovsky dobre so svojimi dvoma zdravými deťmi, s milovanou manželkou, s náročným, ale výnosným zamestnaním a so šťastnou pravidelnosťou.
Aspoň tak som si to myslel až do spomínanej stredy, presne do 17.52.
Vtedy manželka dorazila domov.
Sama.
V kuchyni som krájal ovocie do zajtrajšej desiatej pre dvojčatá.
Alison vydávala zvuky ako vždy, keď prichádzala domov: otvárala dvere, odkladala tašku a prehrabávala sa v pošte. Každý deň od deviatej do pol šiestej pracuje s takými intelektuálne narušenými deťmi, že ani miestny školský systém nie je schopný vyhovieť ich potrebám. Z môjho pohľadu ide o priam zničujúcu prácu a mňa by určite odrovnala. Ale ona takmer vždy prichádza domov v dobrej nálade. V oblasti výchovy predstavuje skutočnú osobnosť.
Spoznali sme sa v druhom ročníku na vysokej škole. Zamiloval som sa do nej preto, lebo bola krásna a jej sa na mne zapáčilo to, že som vedel vymenovať všetkých štyristotridsaťpäť členov Kongresu aj so štátom, aký zastupujú, a ich stranícku príslušnosť. Ak ste chlap ako ja a nájdete si ženu ako ona, držíte sa jej ako pijavica.
„Ahoj, zlato,“ zavolal som.
„Ahoj, miláčik,“ odvetila.
Okamžite som si však uvedomil, že nepočujem dvojčatá. Šesťročná ľudská bytosť je hlučný tvor a dve šesťročné ešte viac. Sam a Emma zvyčajne vrazili do domu s dupotom, búchali, pokrikovali a džavotali, vytvárali svojskú, prirodzenú kakofóniu.
Ešte podozrivejšia než ich hluk je už len jeho neprítomnosť. Utrel som si ruky vlhké od jabĺk a prešiel po chodbe do predsiene, aby som prišiel tejto nezrovnalosti na koreň.     
Stála v nej manželka s hlavou sklonenou nad účtom.
„Kde sú deti?“ spýtal som sa.
Zarazene na mňa pozrela.
„Čo tým myslíš? Veď je streda.“
„Viem. Ale ty si mi predsa poslala správu.“
„Akú správu?“
„O lekárovi,“ odvetil som a hrabal sa vo vrecku, aby si ju mohla prečítať. „Nech sa páči.“
Do telefónu sa ani nepozrela. „O lekárovi som ti nič neposlala.“
Odrazu som pochopil, aké to asi je, keď človek sedí na pláži a voda sa pred príchodom vlny cunami odrazu záhadne vzďaľuje. Nevie si predstaviť záľahu vody, aká o chvíľu zaplaví pevninu.
„Počkaj, chceš naznačiť, že si nevyzdvihol dvojčatá?“ spýtala sa Alison.
„Nie.“
„Sú teda s Justinou?“
Justina Kemalová je turecká študentka, zadarmo býva v našej chate a za to nám niekoľko ráz do mesiaca dozerá na deti.
„Pochybujem,“ odvetil som. „Je streda. Dobre vie...“
Zazvonil mi telefón.
„Asi volajú zo školy,“ prehodila manželka. „Povedz im, že hneď som tam. Bože, Scott.“
Alison už vybrala kľúče z misky. Na displeji sa objavilo, že číslo je utajené. Prijal som hovor.
„Scott Sampson,“ predstavil som sa.
„Haló, sudca,“ ozval sa hrubý, hlboký, tlmený hlas, akoby prechádzal filtrom. „Určite sa tešíš, že ti už manželka prišla domov.“
„Kto volá?“ spýtal som sa hlúpo.
„Pravdepodobne chceš vedieť, kde sú vaše dvojčatá,“ pokračoval hlas.
Telom sa mi prehnala vlna prapôvodných štiav. Srdce sa mi rozbúšilo a odrážalo sa od hrudného koša. Do tváre sa mi nahrnula krv a vrazila mi do uší.
„Kde sú?“ zahabkal som. Znovu ako hlupák.
Manželka zastala v otvorených dverách. Hlas ma tak vyviedol z miery, že by som bol najradšej niekoho zbil.
„Skavron,“ vyštekol hlas.
„Skavron,“ zopakoval som. „A čo je s ním?“
Spojené štáty verzus Skavron. Zajtra som mal v súdnej sieni vyniesť rozsudok nad priekupníkom drog. Polovicu týždňa som sa naň pripravoval.
„Zajtra dostaneš v esemeske pokyny o rozhodnutí, aké požadujeme,“ dodal hlas. „Ak chceš ešte vidieť svoje deti, postupuj presne podľa nich.“
„Podľa akých pokynov? Čo...“
„Nepôjdeš na políciu,“ pokračoval hlas. „Nezavoláš na Federálny vyšetrovací úrad. Nebudeš informovať ani iné úrady. Ak chceš, aby deti zostali nažive a bez ujmy na zdraví, správaj sa v práci tak, akoby sa nič nedialo. Nerob nič. Mlč ako hrob. Rozumieš?“
„Nie, počkajte, nerozumiem. Nerozumiem ničomu.“
„Tak dovoľ, aby som ti to vysvetlil: Ak nadobudneme čo len najmenšie podozrenie, že si sa obrátil na úrady, začneme odrezávať pršteky. Ak nadobudneme istotu, že si tak urobil, odrežeme ušká a nošteky.“
„Chápem. Už to chápem. Prosím vás, neubližujte im. Urobím, čo budete chcieť. Prosím vás...“
„Mlč ako hrob,“ varoval hlas.
Vzápätí linka onemela.

Druhá kapitola
Vchodové dvere zostali dokorán. Manželke šľahali z očí blesky.
„Čo sa deje?“ spýtala sa. „Čo to melieš? Čo znamená ,neubližujte im‘?“
Nezmohol som sa na okamžitú odpoveď. Nevládal som ani dýchať.
„Scott, veď povedz dačo.“
„Deti... un...“ doslova som to odporné slovo vytláčal z úst, „… uniesli.“
„Čože?“ vykríkla.
„Hlas v telefóne... povedal..., že ma žiada, aby som v jednom prípade rozhodol tak, ako si praje, a... dodal, že ak pôjdeme na políciu, začne odrezávať...“ mimovoľne som si rukami zakryl tvár a lapal po dychu, „… odrezávať pršteky. Zdôraznil, že nikomu nesmieme nič prezradiť. Máme mlčať ako hrob, lebo...“
Srdce mi išlo rozdrapiť. Akoby odrazu zo sveta zmizol kyslík, pričom, prisahám, hltal som ho tak rýchlo, ako sa len dalo. Hrudník mi drvila obrovská neviditeľná ruka.
Panebože, blyslo mi hlavou, dostal som infarkt.
Dýchaj. Musíš dýchať, ale nedokázal som si naplniť pľúca, nech som sa akokoľvek zúfalo usiloval. Pomykal som natesno upnutým golierom na košeli. Nie, moment, mal som kravatu. Tá ma dusila.
Druhou rukou som si siahol na krk, aby som z neho odstránil textilnú obruč, čo bránila krvi pretekať do mozgu. Vtom som si uvedomil, že kravatu som už dávno prestal nosiť.
Tvár sa mi zmenila na pec. Odrazu mi pot tiekol z každého póru. Na celé nohy od chodidiel až nahor zaútočili hordy mravcov. Už sa na nich dlhšie neudržím. Alison na mňa ziapala.
„Scott, čo sa deje? Čo myslíš tým, že ich uniesli?“
Celkom nestranne som sledoval navierajúce žily na jej krku.
„Scott!“ zrevala, schmatla ma za plece a zatriasla mnou. „Preboha, Scott! Čo sa deje?“
Na otázku som nevedel odpovedať, ale manželka očividne očakávala vysvetlenie, búšila mi do hrudníka a doslova besnela. „Čo sa deje? Čo sa stalo?“
Neprestávala ma tĺcť päsťami, kým mi konečne nezišlo na um, že by som sa mal brániť. Len čo som zdvihol ruky, aby som odrazil jej údery, zviezla sa na podlahu, objala si kolená a rozvzlykala sa. Zdalo sa mi, akoby vravela: „Panebože.“ Alebo možno: „Kde sú moje detičky?“ Alebo oboje.
Sklonil som sa, aby som ju zdvihol – netušil som, ako to dokážem –, ale nepodarilo sa mi ju ani len nadvihnúť. Veľmi som sa usiloval, ale nepostavil som ju, namiesto toho som k nej pomaly klesal. Najprv na jedno koleno, potom na druhé. Zahmlilo sa mi pred očami. Strácal som vedomie. Nahlas som zastonal.
Ktovie, aká biedne fungujúca časť mozgu mi navrávala, že ak zomieram, mal by som si ľahnúť. Zvalil som sa na bok a prevalil na chrbát. Dychčiac som civel do stropu a čakal, kedy všetko sčernie.
Nesčernelo. Tvár mi ustavične horela a odprisahal by som, že temeno hlavy mi išlo od horúčavy vybuchnúť. No pomaličky mi svitalo, že do hlavy mi prúdi priveľa krvi, nie primálo.
Nemal som infarkt, len panický strach.
Panický strach človeka nezabije. Musím prinútiť telo rozhýbať sa, hoci sa mu veľmi nechce. Sam a Emma ma potrebujú. Potrebujú ma väčšmi než kedykoľvek predtým.
Len čo som si to uvedomil, pozviechal som sa na ruky a kolená. Kolenačky som prešiel k stene, oprel sa o ňu a podarilo sa mi vstať. Zatvoril som vchodové dvere – prečo? –, potom som sa pozrel na miesto, kam mi spadol telefón.
Zdvihol som ho a v zozname hľadal číslo. Odrazu sa ma zmocnila taká silná túžba pomôcť deťom, ako pred chvíľou dýchať.
„Čo... čo robíš?“ zajachtala manželka.
„Idem volať súdnu políciu.“
Súdna polícia Spojených štátov amerických stráži na súde moju bezpečnosť. Mimo súdnej budovy spadám do kompetencie Federálneho vyšetrovacieho úradu. V telefóne som nemal uložené ani jedno číslo federálnej polície, len číslo zástupcu šéfa súdnej polície, čo mal na starosti súdnu budovu. A on, samozrejme, zavolá FBI.
„Čože?“ nechápala manželka.
„Volám šéfovi...“
Alison ako dravec vyskočila na nohy a vyrazila mi telefón z ruky. Sledoval som ho, ako sa šúcha do kúta.
„Preskočilo ti?“ skríkla na mňa.
„Prečo si...“
„Naozaj voláš súdnu políciu?“
„Áno, chcem...“
„Vylúčené,“ zrieskla, až sa jej hlas zadrhol.
„Pozri, Ali, musíme zavolať nejakej policajnej zložke. Potrebujeme ľudí vycvičených vo vyjednávaní s únoscami. Potrebujeme FBI. Majú potrebné zdroje, aké my...“
„Vylúčené,“ zopakovala pre prípad, že som ju prvý raz zle počul. „Čo ti povedal ten chlap v telefóne? Ak pôjdeme na políciu, začnú odrezávať pršteky.“
A ušká. A nošteky.
„Očividne aj oni majú zdroje,“ pokračovala. „Vedia sfalšovať pôvodnú esemesku. Majú tvoje telefónne číslo. Vedia, kedy som prišla domov, a práve vtedy zavolali, čo znamená, že nás sledujú. Čo chceš urobiť? Vyskúšať ich, či to myslia vážne? Myslia, na to môžeš vziať jed. Predpokladám, že sú kdesi v tamtom lesoch...“ – ukázala na približne štvorhektárový les medzi naším domom a cestou, – „… a len čo zazrú označené alebo neoznačené policajné auto, začnú odrezávať. Nechcem, aby mi poštou posielali kúsky mojich detí.“
Prevrátil sa mi žalúdok.
„Nikdy by som si neodpustila, keby niečo, čo sme urobili, viedlo k...“ spustila, odrazu však nevládala dokončiť myšlienku. Aspoň nie nahlas. Zmohla sa iba na slová: „Pršteky im vyrástli, keď som sa ja o ne starala.“
Tým veľmi účinne ukončila možnú hádku. S Alison sme sa zaradili k moderným párom, v ktorých sa obaja rodičia starajú o výchovu detí rovnako. To je pravda dovtedy, kým sa v niečom nezhodneme. Vtedy sa vždy názorne ukáže, že hlboko v sebe sme ostali staromódni. Keď ide o deti, zásadne rozhoduje manželka.
„Dobre, čo by sme podľa teba mali urobiť?“ spýtal som sa.
„Vravel si ,Skavron‘. Rozhoduješ v jeho prípade?“
„Áno.“
„Kedy máš pojednávanie?“
„Zajtra.“
„Tak si zapamätaj, že im do slova a do písmena vyhovieš vo všetkom, o čo ťa požiadajú, nech pôjde o čokoľvek,“ rozhodla. „Zajtra o tomto čase sa naša nočná mora skončí.“
„Ja im vyhoviem s rozsudkom, oni nám vrátia neskaličené deti.“
„Presne tak.“
„A ty si taká naivná, že im veríš. Vari ľudia, čo unášajú deti, bývajú ukážkovo čestní?“
Skrivila tvár.
„Prepáč,“ ospravedlnil som sa.
Odvrátila sa odo mňa.
Mohol som svoj názor ešte väčšmi rozvinúť, ale vtom som si spomenul na niečo, čo mi raz ktosi povedal o FBI. Ak únoscovia obeť zabijú, agenti sa vyhnú disciplinárnemu trestu. Považujú to za vedľajší následok, lebo sa mu nedalo predísť. Disciplinárne dôsledky znášajú len vtedy, ak im únoscovia ujdú.
To znamenalo, že v tomto okamihu má FBI a rodina Sampsonovcov celkom odlišné priority.
„Dobre,“ súhlasil som. „Budem sa držať hesla mlč ako hrob.“

Milan Buno, 28.7.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.