Séria Sedem sestier pokračuje. Mesačná sestra

Duchovná sestra obdarená šiestym zmyslom, milujúca prírodu a zvieratá.

Po smrti svojho otca, záhadného milionára tatka Slaného sa Tiggy D'Aplièse intuitívne rozhodne odcestovať na krásnu, no divokú škótsku Vysočinu. Tam prijme prácu, ktorá jej prináša potešenie – stará sa o zvieratá na odľahlom panstve Kinnaird, kde ju zamestnal tajomný majiteľ Charlie.

Keď sa Tiggy v novom prostredí zoznámi s múdrym starom Chillym, jej osud naberie nečakaný spád. Chilly jej prezradí, že po predkoch, o ktorých dosiaľ netušila, zdedila nevšedné schopnosti jasnozrivosti, liečiteľstva a intuície. Prezradí jej aj, že svoje korene má hľadať v španielskej Granade. Tam v tieni Alhambry, majestátneho maurského paláca, Tiggy odhalí, čo ju spája s bájnou komunitou gitanos zo Sacromonte, ktorá musela počas španielskej občianskej vojny opustiť svoje domovy a ukryť sa v jaskyniach. Dozvie sa, že jej blízka príbuzná La Candely bola slávnou tanečnicou flamenca.

Tiggy sa postupne zoznamuje s fascinujúcim životným príbehom vychýrenej tanečnice, ktorá pred desiatkami rokov odišla zo Španielska najprv do Južnej Ameriky a neskôr do New Yorku. No zasiahne osud a Tiggy sa musí rozhodnúť, či zostane so svojou novoobjavenou rodinou, alebo sa vráti do Škótska, kam ju ťahá nielen srdce, ale aj láska k prírode a zvieratám, o ktoré sa vždy obetavo starala...

Mesačná sestra nás vtiahne do dvoch časových línií: očami Tiggy sledujeme prítomnosť a striedavo sa vraciame do minulosti jej novoobjavených príbuzných. Práve tieto flashbacky  sú strhujúce, fascinujúce a spájajú nitky k sebe. Vzniká tak dojímavý príbeh s viacerými vrstvami, ktoré s radosťou odkrývate a odhaľujete tajomstvá.

„Keď som sa začala zaoberať myšlienkou napísať sériu kníh založených na príbehoch Siedmich sestier, známych aj ako Plejády, netušila som, kam sa v nej budem uberať. Bola som priveľmi sústredená na fakt, že každá z mojich mytologických sestier je jedinečná a silná žena. Niektoré zdroje tvrdia, že to bolo sedem matiek, ktoré obsiali našu zem– v príbehoch boli všetky naozaj veľmi plodné! A zároveň som chcela osláviť všetko, čo ženy dosiahli, predovšetkým v minulosti, keď ich príspevky k tomu, aby sa náš svet stal taký, aký je dnes, zatienili oveľa častejšie zaznamenávané úspechy mužov,“ tvrdí autorka Lucinda Rileyová.

Celá séria Sedem sestier je oslavou nekonečného hľadania lásky a skúma zničujúce dôsledky toho, keď o ňu prídeme.

Začítajte sa do Mesačnej sestry:

„Presne si pamätám, kde som bola a čo som robila, keď som sa dopočula, že mi zomrel otec.“
„Aj ja si pamätám, kde som bol, keď som sa dozvedel rovnakú správu.“
Charlie Kinnaird na mňa uprel prenikavý modrý pohľad.
„Takže kde ste boli?“
„V Margaretinej prírodnej rezervácii a naberala som lopatou jelení trus. Ľutujem, že sa to nestalo za príjemnejších okolností, ale je to tak. Naozaj je to v poriadku. Hoci…“
Sťažka som preglgla a uvažovala, ako sa, doparoma, tento rozhovor – či presnejšie pohovor – zvrtol na okolnosti smrti tatka Slaného. V tej chvíli som sedela v dusnej nemocničnej jedálni oproti doktorovi Kinnairdovi. Všimla som si, že hneď ako vošiel, upútal na seba pozornosť. Nebolo to však iba tým, že bol nezvyčajný fešák s hustými gaštanovými vlasmi, mal štíhlu, elegantnú postavu a bol oblečený v dokonale ušitom sivom obleku; jednoducho patril k ľuďom, ktorí vyžarujú prirodzenú autoritu. Niektorí zamestnanci nemocnice, ktorí sedeli obďaleč, prestali piť kávu, zdvihli hlavy, a keď prechádzal okolo nich, zdvorilo mu kývli na pozdrav. Keď prišiel ku mne a podal mi ruku, telom mi prebehol elektrizujúci záblesk. Teraz, keď sedí oproti mne, sledujem, ako sa dlhými prstami neprestajne pohráva s hárkom papiera medzi nami, odhaľujúc utajované prejavy nervozity.
„Hoci čo, slečna D’Aplièse?“ vyzval ma Charlie a v hlase mu znelo ľahké škótske ráčkovanie. Uvedomila som si, že zjavne ma nepustí z háčika, na ktorom som práve dobrovoľne visela.
„Hmmm…nie som si istá, či je tatko naozaj mŕtvy. Chcem povedať, jasné, že je, lebo už nie je medzi nami a svoju smrť by v nijakom prípade nepredstieral – dobre vedel, koľko bolesti by tým spôsobil svojim dievčatám –, no skrátka ho stále okolo seba cítim.“
„Ak vám to poskytne aspoň malú útechu, podľa mňa je vaša reakcia celkom normálna,“ odvetil Charlie. „Veľa trúchliacich príbuzných, s ktorými som sa rozprával, má pocit, že prítomnosť svojich drahých zosnulých cítia okolo seba dlho po ich smrti.“
„Rozumiem,“ povedala som s miernym pocitom, že ma poúča, aj keď som si uvedomovala, že hovorím s lekárom– človekom, ktorý má dennodenne do činenia so smrťou a príbuznými, ktorých opustili ich milovaní blízki.
„To je zvláštne,“ vzdychol, zdvihol papier z melamínového stola a začal ho obracať v rukách. „Ako som pred chvíľou spomenul, aj mne prednedávnom zomrel otec, a odvtedy ma mátoží zlý sen, v ktorom vstáva z hrobu.“
„Takže ste si neboli veľmi blízki.“
„Nie. Aj keď bol mojím biologickým rodičom, tým sa náš vzájomný vzťah začínal aj končil. Nič viac sme nemali spoločné. Vo vašom prípade to zrejme bolo iné.“
„áno, aj keď, paradoxne, otec si mňa aj všetky moje sestry adoptoval ešte ako maličké a so svojimi biologickými rodičmi sme nezostali v nijakom kontakte.
No ľúbila som ho z celého srdca. Skutočne bol úžasný.“
Charlie sa nad tým usmial. „Nuž, tým sa iba potvrdzuje, že biológia nehrá hlavnú úlohu v tom, či so svojimi rodičmi vychádzame alebo nie. Je to lotéria. Nemám pravdu?“
„Nemyslím si to,“ odvetila som, usudzujúc, že ani na pracovnom pohovore nemôžem zaprieť svoje „ja“. „Podľa mňa sme si navzájom súdení zámerne, či je medzi nami pokrvný zväzok alebo nie.“
„Chcete povedať, že sme si predurčení?“ Ironicky nadvihol obočie.
„Áno, ale viem, že veľa ľudí s tým nesúhlasí.“
„Obávam sa, že vrátane mňa. Ako kardiochirurg sa dennodenne zaoberám srdcom, ktoré všetci spájame s citmi a dušou. Bohužiaľ, som nútený vnímať ho len ako svalovú hmotu – ktorá navyše často nefunguje, ako by mala. Vzdelanie ma prinútilo vnímať svet z čisto vedeckého hľadiska.“
„Myslím, že aj veda poskytuje priestor na duchovno,“ namietla som.
„Aj ja som mala striktne vedecké vzdelanie, no vo vede je množstvo dosiaľ nevysvetlených vecí.“
„Máte pravdu, lenže…“ Charlie pozrel na hodinky. „Zdá sa, že sme celkom zišli z cesty a ja musím byť o pätnásť minút na klinike. Preto mi prepáčte, že sa vraciam k pracovným záležitostiam, ale rád by som vedel, koľko vám toho Margaret povedala o panstve Kinnaird.“