Reportáže zo samého pekla

Krízový spravodajca Tom Hagen je hviezda. Svetové médiá sa trhajú o reportáž od neho, preberá si jedno ocenenie za druhým. Hagen sa špecializuje na bojmi zmietané krajiny Blízkeho východu a vždy prináša reportáže zo samého pekla...

Tento príbeh vás pohltí. Začína sa v roku 2008 v severných provinciách Afganistanu, no potom sa vracia do minulosti, do Palestíny roku 1929.
Známe organizácie ako Fatah, Hamas, Hizballáh, či Mosad. A napríklad aj Ariel Šaron, bývalý izraelský premiér.

Nový napínavý triler Bleskové správy od autora viacerých bestsellerov Franka Schätzinga sa odohráva na pozadí príbehu dvoch židovských rodín, ktoré sa koncom 20. rokov minulého storočia prisťahovali do Palestíny.
Nová krajina je plná legiend, zápasov a nádejí.
Židia, Arabi i britskí kolonialisti zvádzajú urputné boje o to, kto v nej bude vládnuť...

Objednajte si nový triler Bleskové správy.

Až v Afganistane ho šťastena opustí. Jeho profesionálna povesť je definitívne zruinovaná, márne sa usiluje vrátiť na televízne obrazovky. Tri roky sa horko-ťažko pretĺka, až sa mu v Tel Avive dostanú do rúk materiály izraelskej kontrarozviedky.
Hagen zavetrí šancu. Chytí sa jej a nevedomky spustí smrtiacu lavínu...

Zoznámi sa s mladou lekárkou Yael Kahnovou a prekvapene zisťuje, že aj jeho vlastný príbeh je úzko spätý s históriou Izraela. Lenže s Yael po boku sa jeho problémy ešte len začínajú.

Zajímanie rukojemníkov je špekulácia. Riadi sa ponukou a dopytom, rovnako ako je to s južným ovocím, surovou oceľou alebo cennými papiermi. Niektoré únosy sú organizované zhora, ale často sa za nimi skrývajú len rodiny zúfalých sedliakov alebo jednoducho kriminálnici. Posunú rukojemníkov miestnemu Talibanu, ten ich predá ďalej, až nakoniec skončia v rukách profesionálnych sietí.
Rozhodujúca je trhová hodnota. Koľko miliónov dolárov, väznených mudžahedínov, politických ústupkov dostanú za jedného rukojemníka? Aký veľký je tlak médií na ich vládu alebo príslušnú organizáciu, aby ich vykúpili? Aký propagandistický efekt dosiahnu, keď niekomu pred kamerami odrežú hlavu?

Bleskové správy je napínavý triler na pozadí epickej ságy. Skvelý príbeh sa točí okolo stále aktuálnych problémov, ako je spolužitie Izraelčanov a Palestínčanov, o boje na tomto posvätnom mieste, o snahách vyťažiť a ovládnuť tento kúsok zeme.
Hoci na prvý pohľad môže takmer 1000-stranová kniha niektorých odradiť, nedajte sa zmiasť: je to špičková zmes fikcie a skutočných udalostí napísaná štýlom, aký má len Frank Schätzing. „Fantastická kniha. Historicky presná, ironická, pútavá... Schätzing ma naozaj dostal,“ píše čitateľka na Amazone.

Pritom nejde len o triler, špionážny román, ale aj o zaujímavý pohľad na palestínsko-izraelský problém, ktorý už dlhé desaťročia zapĺňa stránky novín, televízne obrazovky i internetové portály.

Frank Schätzingbol odjakživa veľkým fanúšikom filmu a obdivovateľ Stanlyeho Kubricka. Preto začal písať vlastné príbehy. Debutoval stredovekým príbehom Smrť a diabol, ktorý sa hneď stal bestsellerom.
O jeho knihe Pomsta oceána sa kritika vyjadrila, že ide o veľkolepý román. Milióny predaných výtlačkov v 27 jazykoch a mnohé ocenenia svedčia o tom, že sa mu podarilo presadiť aj v medzinárodnom meradle.
Štyridsať rokov po legendárnych krokoch Neila Armstronga na Mesiaci sa tam napokon dostal aj Frank Schätzing - prostredníctvom strhujúceho románu Limit.

Začítajte sa do nového trileru Bleskové správy od Franka Schätzinga:

2008
Afghanistan, severné provincie

Je sedem hodín ráno, trmácame sa v Toyote Land Cruiser, na hlave mám vrece zaviazané pod bradou. Látka sa mi prisala na otvorené ústa, lebo cez nos neprúdi do pľúc dosť vzduchu, ale v skutočnosti je to iba mentálny problém. Tkanina je priepustná, ostatné je zvyk.

            Drkoceme po vytlčených horských cestách, nič nevidím a zadné sedadlo ma udiera do krížov. Dá sa na čosi také zvyknúť?

            Veľa závisí od okolností. Aj v menej civilizovaných končinách neexistuje až toľko dôvodov, prečo by človeku natiahli na hlavu potuchnutú čiernu kapucňu. Buď ho o chvíľu zastrelia alebo obesia, takže otázka, či sa na to dá zvyknúť, je zbytočná. Alebo ho niekam odvlečú, počuje, ako sa jeho mučiteľ blíži pokojným krokom, osloví ho priateľským hlasom, a zatiaľ mu chystá peklo a podobné mrzutosti.

            Tretia možnosť – navlečiete si kapucňu na hlavu dobrovoľne, lebo vodič nechce, aby ste si pamätali cestu.    

            Hagen vie, že Björklund vedľa neho sa nevyrovnáva so situáciou tak dobre. Trápi ho astma. Jemu samému prekáža vlastne iba jedno – do jeho vreca sa musel niekto vyvracať. Látka je čistá, vypratá, ale niektoré pachy nezmiznú nikdy. Niežeby molekuly konzervovali minulosť, závisí to skôr od okolností, za akých sa tam dostali, asi tak, ako sa myšlienky mŕtvych zahniezdia v dome, kde straší. Hagen si ani nechce predstaviť, čo si musel vytrpieť ten chudák, keď nagrcal plnú kapucňu. Radšej by veril, že on alebo ona si navliekla tú handru dobrovoľne ako v tejto chvíli oni dvaja, a hneď mu je lepšie.

            Bola to Marianne Degasová, Max Keller alebo Walid Bachtari? Ktorému z nich troch pod touto látkou, ktorá ich prechodne pripravila o zrak, povolili nervy a žalúdočné steny? 

            Hagena sa začína zmocňovať predstava, že sa mu ušlo práve jedno z vriec, pod ktorými unesení pracovali na scenároch svojho zomierania. Akoby neboli v obehu stovky, tisícky takých vriec. Kto vlastne čosi také vyrába? Existuje zásielkový obchod pre únoscov? – Tento týždeň akcia, kupujte ešte dnes! Kapucňa, nepriehľadná, veľkosť S, M alebo L, prvotriedna kvalita, ročná záruka, dodáme ihneď. K tomu putá na nohy značky Dadullah s nehlučným uzáverom. Nemusíte robiť uzly, keď máte naponáhlo, klik, a putá sedia. Pri odbere desiatich súprav dostanete zadarmo skrinku s pomôckami na mučenie „Bohumilé skutky“, tak neváhajte! Volajte ihneď, nájdete nás na –

            Degas. Keller. Bachtari.

            Odkedy sa mu Husejn zveril, že vie, kde sa nachádzajú traja humanitárni pracovníci, ktorí zmizli pred pol druha mesiacom, Hagen nemyslí na nič iné. Dvaja spolupracovníci  nemeckej dobrovoľníckej organizácie a ich domorodý vodič sa stratili cestou do Kowngowratu v severnej delte Kunduzu, kam sa vydali autom s liekmi a infúznymi roztokmi. Nikdy tam nedorazili. Naposledy ich videli blízko pri Aqli Bur, v zapadákove uprostred ryžových polí a melónových plantáží obklopených reťazou vŕškov asi desať kilometrov od mesta Kunduz. Zvyčajný obraz – hlinené chatrče, slamené strechy, kozy, kývajúce deti.

            Tam zmizli.

            O tri dni organizácia Heal Afganistan – už z názvu cítiť pachuť sebapreceňovania – informovala ministerstvo zahraničných vecí a vydala tlačovú správu. Fakty sa blížia k nule. Nijaké video s vyhlásením, nijaké výzvy. V krízovom centre starostlivo dbajú, aby nepohli ani prstom. Čo by aj mohli podniknúť? Veď ani nie je isté, či tých troch vôbec zajali. Možno už dlhšie hnoja afganské polia. Alebo ležia zahrabaní v púštnom piesku, v päťdesiatstupňových poludňajších teplotách pekne mumifikovaní, Ötziovia budúcich generácií. Kto by ich išiel hľadať? Komu by sa chcelo?

            Veď je to na smiech!

            Prípad však nemožno úplne ignorovať, preto tlač uverejnila desať riadkov, v ktorých Heal Afganistan žiali nad svojou stratou. Oznam vyšiel v Panoráme, v časti, ktorú nikto nečíta, práve keď Hagen trčal vo svojom hamburskom byte a pre seba, Kristera Björklunda a Ingu Dornovú rezervoval letenky do Kábulu. Odtiaľ majú pokračovať do poľného tábora Kunduz, reportáž zo všedného dňa bundeswehru.

            Ani trochu sa mu do toho nechcelo.

            Inge sa to môže zdať celkom príťažlivé. Jej prvá cesta do krízovej oblasti. Ale on? Čo si tam počne, dočerta? Ak sa tamojšia informačná politika riadi doktrínou ministerstva obrany, môže rovno zostať v Hamburgu a reportáž si vygúgliť. Ako predstaviteľovi veľkohubého investigatívneho žurnalizmu by mu hneď zavesili na krk tlačového dôstojníka, to je isté.

            Číta správu. Prečíta si ju ešte raz.

            Potom zavolá Bilalovi Husejnovi.

            Nemôže zistiť niečo viac o tej záležitosti? Čo je s tými zmiznutými?

            Bilal Husejn je Hagenov fixér, ako sa pekne hovorí v novinárskom žargóne, jeho kontaktná osoba v Pakistane. O budúcnosti Afganistanu sa rozhoduje v susednej krajine a nikto nemá také dobré kontakty ako Husejn. Ako spravodajca novín ako The Statesman a Independent News Pakistan má prístup k takmer všetkým informáciám, ale predovšetkým požíva dôveru Talibanu. Cez neho dostávajú do médií neslávne známe videá vyzývajúce na svätú vojnu alebo ukazujúce smrteľne bledých cudzincov, ako čupia pred pozadím ovešaným zástavami a heslami. Husejn sa raz za pár dní schádza s hovorcom skupiny operujúcej v Kunduze a postará sa, aby sa ich požiadavky dostali, kam treba. Ako protislužbu požaduje, aby ho Taliban akceptoval ako sprostredkovateľa pri rokovaniach so zahraničnými krízovými štábmi. Dnes ho už predchádza povesť, že má určitý vplyv na božích bojovníkov, navyše je notoricky švorc.

            Husejn sa poteší, že počuje Hagena. Čo práca, ako rodina. Zdvorilý, orientálne vyšperkovaný úvod. Hagenovi to neprekáža. Keď mu jeho pakistanský priateľ dodá príbeh, ktorý ho katapultuje z letnej uhorkovej sezóny, pokojne mu môže donekonečna čítať aj z Koránu.

            Konečne Husejn povie: „Jasné, Tom. Poprezvedám sa.“

            „Fajn. Ďakujem, Bilal.“

            „A vieš isto, že zmizli v delte Kunduzu?“

            „Tam ich videli naposledy.“

            „Zvláštne.“

            „Prečo?“

            Taliban predsa stále unáša ľudí.

            „Ale nie tak vysoko na severe,“ namietne Husajn, keď sa o dva týždne stretnú v Pakistane v Pešávare a odbočia zo Šperkárskej ulice na Chowk Yadgar.

            „Zriedka,“ pripustí Hagen.

            Samozrejme, fixér má pravdu. Siete profesionálnych únoscov ako Hakkání sa splietajú ďalej na východ medzi Chowstom a Džalalabádom, tam, kde Afganistan ustupuje a do krajiny sa vnára pakistanská pohraničná oblasť. Aj na juhu unášajú cudzincov. Na severe skôr zahrabávajú do piesku IEDéčka, podomácky vyrobené bomby, a tešia sa ako malé deti, keď nejakému vojakovi odtrhne nohy. Možno aj tam začali s únosmi, ktovie?      

            Husejn krúti hlavou. „Nezapadá to do ich stratégie.“

            „A keby stratégiu zmenili?“   

            „Povedzme, že pozorujú a učia sa.“

            „Od koho?“

            „Nie je to zrejmé?“ Husejn sa usmieva. „Samozrejme, že od svojich nepriateľov.“

            Na Pešávar pečie slnko od skorých ranných hodín. Teraz, pri začínajúcom súmraku, sa horúčava ešte stále drží v uliciach a námestiach starého mesta ako odstáta voda. Každý atóm kyslíka akoby sa viazal na substanciu, ktorá pri vdýchnutí skracuje priemernú dĺžku života. Smog dvojmiliónovej metropoly môže pokojne súťažiť s Kuala Lumpur, Los Angeles a Pekingom.     

            „Program decimovania príslušníkov ISAFu je jedna vec,“ hovorí Husejn, „ale Talibanu to onedlho prestane stačiť, neposunie ich to ďalej.“ 

            Keď prechádzajú cez námestie, Hagen sa obzerá na všetky strany. Chowk Yadgar pôsobí spustnuto. Okolo známeho monumentu s kupolou sa potuluje len niekoľko návštevníkov, kamery vyťahujú len sem-tam. Odkedy začal vysoko jedovatý kokteil záujmov koncom osemdesiatych rokov vytrvalo rozkladať turistický ruch, máloktorá cestovná kancelária ešte ponúka zájazdy do týchto končín. Cez hranice sem prichádzali afganskí mudžahedíni, aby naverbovali bojovníkov pre svoju myšlienku a rozvíjali stratégie, ako ukázať cestu domov Červenej armáde, mimochodom, v dokonalej zhode so strýkom Samom. Ten ich naučil nielen to, ako dostať sovietske jety z oblohy, navyše ešte vedome podporoval utkanie myšlienok džihádu do siete, ktorej meno mal po 11. septembri 2001 poznať celý svet. Al-Káide by sa nikde tak nedarilo ako v intrigánskom Pešávare. Hostinec istého Usámu bin Ládina povýšil na Hotel Teror, samovražední atentátnici si tam vzájomne želali požehnanú cestu do neba. V meste sa to hemžilo agentmi CIA a ISI, vojenskými poradcami, novinármi, džihádistami, vodcami gangov a politikmi, tými poslednými často vo viacerých funkciách súčasne.

            „A aká je ich nová stratégia?“

            „Určite ti bude nápadné, že sa pokúšajú znovu získať sympatie svojich krajanov.“

            To sedí, pomyslel si Hagen.

            Talibanu sa pritom náramne hodí, že ANA – Afganská národná armáda – sa diskvalifikovala ako korupčný húf a polícia na tom nie je o nič lepšie. Inštruktori ISAFu ešte stále snívajú, keď sa pokúšajú z analfabetov, nezamestnaných a kriminálnikov dať dokopy poriadkové čaty, ale je to beznádejné. Rovnako by mohli otvoriť väznice a každému, čo vybehne von, darovať čiapku, služobnú známku a búchačku.

            Čo zase celkom nesedí. Existujú predsa aj afganskí ochrancovia poriadku, ktorí naozaj chcú chrániť svoj ľud.

            Ale pred kým, prosím vás? Pred Talibanom? Pred bujnejúcim rodinkárstvom, ktoré sa tiahne všetkými politickými inštitúciami ako pásomnica? Pred prezidentom Hamidom Karzajom, ktorého nevlastný brat z Kandaháru šéfuje drogovej mafii a dal si od CIA zaplatiť zlaté kľučky na dverách? Pred vlastnými kolegami, ktorí práve vyfasované zbrane lacno predali tým, proti ktorým mali s nimi bojovať?

            Odpoveď znie: Áno.

            A ešte niečo, slušný policajt: ak sa nedáš kúpiť, zajtra bude z teba mŕtvy policajt.

            Žiadny zázrak, že väčšina Afgancov dôveruje každému príslušníkovi jednotiek ISAFu stokrát viac než vlastným ľuďom z bezpečnostných síl, ktorí sa zvyčajne priklonia k tomu, kto ponúkne viac, dvadsaťštyri hodín denne sú opití a celkom určite nerobia jedno: nestarajú sa o spravodlivosť.          

            Ale Taliban to robí.

            Cielene začali zapĺňať vákuum štátnej anarchie, urovnávať konflikty podľa zvykového práva Paštunov, zohľadnili potreby ľudí, ktorí drú na blatistých poliach a nikdy neboli od domu ďalej ako desať kilometrov. Ľudí, ktorí nemajú ani potuchy, čo je volebný lístok, mená na ňom nevedia prečítať a vlastné nevedia napísať, nehovoriac o tom, že kandidáti im nič nehovoria, a Hamid Karzaj v akomsi Kábule, ktorý by pokojne mohol byť aj na Mesiaci, taký vzdialený je od ich života, už vôbec nie. Ich oprávnená otázka znie, ako chce pán Karzaj riešiť napríklad fakt, že Abdullahov idiotský synovec zavaril všetkým, keď vyvaľoval oči na Ajmalovu dcéru dlhšie, ako sa patrí. Nemal náhodou pán Karzaj dávno zdvihnúť zadok a porozprávať sa so všetkými, ktorých sa to týka?

            Nezdvihol?

            Tak načo ho potom voliť?

            Nemusia mať Taliban radi. Ale Taliban rieši ich problémy.

            „Lebo dávali dobrý pozor,“ hovorí Husejn. „Lebo veľmi presne študujú stratégie ISAFu.“

            Pritom boli svedkami, ako ISAF podniká jednu mierovú ofenzívu za druhou. Vojaci išli do obcí, zoznámili sa so starosťami domácich, študovali ich zvyky, pokúšali sa myslieť ako Afganci. Stali sa z nich milí strýkovia, ktorí nosia darčeky, zlepšujú infraštruktúru, uzatvárajú malé spojenectvá, a božích bojovníkov, ktorí najradšej kázali z hlavní pušiek, pomaly, ale iste pripravili o sympatie.

            „Takže si povedali – to dokážeme aj my.“

            A prispôsobili si stratégiu.

            Poriadne prefíkané, pomyslel si Hagen. Vynález mierového Talibanu.

            No, možno nie celkom.

            Ale na ľudí, čo zápalisto kameňujú neverné manželky, pôsobia nečakane mäkko. A krv je hustejšia ako voda, paštunská určite. Tak sa nálada pomaly obrátila. Vtip spočíva v tom, že v ISAFe si to spočiatku vôbec neuvedomili. Doteraz vedeli iba to, že ľudia sa Talibanu boja. Až keď na ich vojakov začali strieľať aj v dedinách, kde ešte včera stavali školy, veliteľom svitlo a zdesene sa pýtali, čo urobili nesprávne.

            Veď si tak dobre rozumeli...

            Rozumeli. A väčšina Afgancov má vojakov ISAFu stále rada, určite viac ako vlastnú vládu. Ibaže tu môžu prežiť len vtedy, ak nadviažu účelové spojenia, a nie tak, že niekoho majú radi.

            „Medzitým je už spojencom jasné, že ťahanicu o sympatie prehrajú. Funguje to len plošne, rozhoduje stála prítomnosť.“

            „A na to ich je primálo.“

            „Hja,“ usmieva sa Husejn. „Pôrodné bolesti poznania.“

            „Takže ISAF chce cielene prekaziť ústretový trend mudžahedínov tak, že poľuje na ich vodcu?“

            Husejn prikyvuje. „Tak, ako to robí Izrael s Hamasom.“

            Hagen ho pozoruje. Čo sa asi deje vo fixérovej hlave? Zrejme už vyšlo z módy pýtať sa, na čej strane stojí. Tu človek stojí na správnej strane, keď ich strieda.

            Ale čomu verí?

            Zabočili do trhovej ulice, ktorá vedie ku Cunninghamovej hodinovej veži, pozostatku z čias, keď Briti ešte snívali o svetovej ríši. Postupne sa ochladzuje a štvrť ožíva. Všade plno thajských tuk-tuk reštaurácií, výklady sa strácajú pod množstvom nálepiek. Rachot neudržiavaných dvojtaktov sa mieša so sršním brumendom mopedov, cyklisti trénujú slalom prežitia. Kto môže trúbiť, trúbi: aby pozdravil priateľov, odplašil chodcov, komentoval dopravné prehrešky iných, upozornil na svoje, skrátka, keď už má klaksón, prečo by ho nepoužil. 

            „Hladný?“

            Husejn zastane pred stánkom. Zelenina, ovocie, korenie, všetko lákavo vystavené v plochých miskách. Oblak vône prekrýva zápach splodín. V klietkach navŕšených na sebe sa tiesnia živé sliepky. Fixér po urdsky žartuje s predavačom, mango a rupie menia majiteľa. Predavač im nakrojí ovocie a idú ďalej.

            „Talibanu to robí starosti,“ povie Husejn prežúvajúc. „Čo teda urobia? Vrátia sa k pouličnému teroru? Znovu budú vyhadzovať do vzduchu ľudí na trhoviskách a dúfať, že medzi stovkami civilov, čo pritom zahynú, bude aj zopár zahraničných vojakov? To by ich zase len pripravilo o dôveru obyvateľstva.“

            „Celkom sa toho nevzdajú,“ súdi Hagen, kútiky úst má zababrané ovocnou šťavou.

            „Nie, ale ako som povedal...“

            „Neposunie ich to ďalej.“

            A otvorené vedenie vojny takisto nie. Tento plošný konflikt zase Taliban nemôže vyhrať. Nie proti hightech mašinérii ISAFu. Ako teda oslabiť protivníka, ktorý tvojich veliteľov vyháňa z dier pomocou prístrojov s nočným videním a strieľa ich ako zajace? Tak, že ich novú stratégiu adaptuješ rovnako ako predchádzajúcu, ako si si doteraz prispôsobil každú ich stratégiu.

            Pozorovať a učiť sa.

            Obetovať priestor v prospech cieľavedomého targetingu.

            „A to high targetingu,“ prisviedča Husejn.

            Lebo Taliban pochopil, že túto vojnu možno vyhrať len v médiách. A médiá nerady vyťahujú na svetlo stále tú istú krvavú škvrnu. Nech je akokoľvek tragické, že civilistov trhajú na kusy a slobodníci sa vracajú domov v truhlách, svet si zvykne aj na to. Koho ešte zaujímajú každodenné bombové atentáty v Iraku? To už nie sú správy, to je šum pozadia. 

            „Takže Quetta Shura odteraz stavia na akcie, ktoré Talibanu zaručia nepretržitú dvadsaťštyrihodinovú prítomnosť na CNN. To je nová direktíva.“

            „Víťaz na základe vysielacieho času.“

            „Správne.“

            Quetta Shura. To, čo zostalo z talibanského režimu po intervencii Spojených štátov, sa nanovo sformovalo pod vedením mullaha Mohammada Omara do pakistanskej Quetty. Chobotnica neúnavne produkuje nové chápadlá, zo susednej krajiny sa kľukatí cez jednu afganskú provinciu do ďalšej, aby neveriacim priškrtila prívod vzduchu a znovu nastolila staré pomery. Quetta Shura, to sú bossovia. Udávajú kurz.

            Hagen si pohŕdavo odfrkne. „Keď si budú počínať ako v apríli, s tou svojou direktívou sa ďaleko nedostanú.“

            Vtedy sa totiž pokúsili zabiť Karzaja.

            A zmrvili to.

            Ale čo keď sa to podarí? Zavraždiť prezidenta. Jeho guvernérov. Hlavného veliteľa ISAFu! Zaútočiť na Kabul Hilton. Keď sa raz Taliban suverénne presadí v prime time, vlastne vyhrá. A ISAF, ten svalnatý kolos, potom môže iba bezmocne kývať domov.

            „Nevieš náhodou, čo práve plánujú?“

            Husejn naňho pozrie. Zdvihne obočie.

            „Len sa pýtam.“

            „Človeče, Tom! Kšeftujem s informáciami, nie s ľudskými životmi.“

            Pekne povedané.

            „Ale niečo predsa plánujú?“ 

            „Viem, že všetku energiu vkladajú do veľkej ofenzívy. Vzal to do rúk sám mullah Omar. Zatiaľ chcú zachovať pokoj. Nič neohroziť. Nerozdrobiť sily na vedľajších bojiskách.“

            „Možno aj trochu hrajú vyčerpaných, nie?“

            „Aj to, áno.“

            Hagen chápe. Odrazu všetko leží pred ním ako na dlani. „A vtom, nevhodne ako herpes, niekoľko sedliackych synáčikov unesie v okolí Kunduzu troch humanitárnych pracovníkov.“

            „Koniec žatvy. Pochopil si.“

            Žatva sa končí.

            Chudoba nie.

            Sedliaci teda bojujú pre miestnu odnož Talibanu a zarobia si pár afghání navyše. Nič ideologické. Ide výlučne o prežitie. ISAF to vie. Vždy po žatve narastie počet útokov. Tí sedliacki truľovia v Aqli Bur si, samozrejme, myslia, že troch rukojemníkov predajú božím bojovníkom a zabezpečí im to slušný príjem, a tak ich predbežne zavrú do kozieho chlievika.

            „Ale Quetta Shura teraz práve nekupuje.“

            „Nie.“

            Lebo zajímanie rukojemníkov je špekulácia. Riadi sa ponukou a dopytom, rovnako ako je to s južným ovocím, surovou oceľou alebo cennými papiermi. Niektoré únosy sú organizované zhora, ale často sa za nimi skrývajú len rodiny zúfalých sedliakov alebo jednoducho kriminálnici. Posunú rukojemníkov miestnemu Talibanu, ten ich predá ďalej, až nakoniec skončia v rukách profesionálnych sietí. Rozhodujúca je trhová hodnota. Koľko miliónov dolárov, väznených mudžahedínov, politických ústupkov dostanú za jedného rukojemníka? Aký veľký je tlak médií na ich vládu alebo príslušnú organizáciu, aby ich vykúpili? Aký propagandistický efekt dosiahnu, keď niekomu pred kamerami odrežú hlavu?

            Heal Afghanistan nemôže brať do úvahy trhovú hodnotu. Bezvýznamná mimovládna organizácia so sídlom v Aachene bez mediálneho vplyvu, bez loby, bez peňazí. Ministerstvo zahraničných vecí by na ňu najradšej zabudlo. Hlavne ju nespomínať. A kým niekto nepríde s požiadavkami, ani netreba.

            „Pár dní sedeli tí traja v chlieviku a sedliakov takmer vyjedli, kým sa nad nimi nezľutovala skupinka božích bojovníkov a neujala sa ich. Nižšie šarže, provinční bojovníci. Sedliaci boli radi, že sa ich zbavili, noví majitelia si predstavovali, že si vďaka rukojemníkom získajú úctu. Mysleli si, že siete im budú za nich bozkávať ruky.“

            „A mýlili sa.“

            „Veľmi. Najmä – kúpili menejhodnotný tovar, po druhé, Quetta Shura s nimi zatočí, lebo brať rukojemníkov práve nie je vítané.“

            „A kde teraz trčia?“

Milan Buno, 14.11.2015