Príbeh z lode smrti

Dievča z Titanicu je inšpirované skutočnou udalosťou a je to nádherne vykreslený román, v ktorom nechýbajú historické fakty, zaujímavosti a pútavé postavy. „Malá pokladnica ľúbostných príbehov s niektorými nečakanými zvratmi, ako sa odvíja k záveru,“ píše Kildare Nationalist.

Vráťme sa späť k Maggie - vo chvíli, keď nastupovala na loď, ešte netušila, že čoskoro sa táto plavba premení na tragédiu. Obrovské nešťastie, ktoré si vyžiada stovky obetí a tých, čo prežijú, poznačí na zvyšok ich života.

Trvalo ďalších sedemdesiat rokov, kým bola Maggie schopná znova o tejto katastrofe hovoriť. Keď však videla, že jej pravnučka potrebuje pomoc a inšpiráciu pre svoju ďalšiu žurnalistickú kariéru, rozhodla sa vyrozprávať jej svoj príbeh z Titanicu.
Grace ho poslala do novín a nechtiac tým spustila lavínu udalostí, ktoré nakoniec viedli k odhaleniu jedného z najromantickejších a zároveň najtragickejších príbehov našich čias.

 „Náš príbeh žije ďalej v tomto hlboko dojímavom románe.“
Addergoolská spoločnosť Titanicu

Dievča z Titanicu je podľa mnohých ohlasov nečakané a pútavé čítanie. Skvelé a hĺbavé prerozprávanie jedného z najtrvalejších príbehov z pera talentovanej Hazel Gaynor (na fotografii).

Objednajte si novinku Dievča z Titanicu.

Začítajte sa do novinky Dievča z Titanicu:

KAPITOLA 1
Grófstvo Mayo, Írsko, 10. apríla 1912

Maggie Murphyová stála sama a nepovšimnutá na priedomí kamennej chalupy so slamenou strechou, ktorú tri generácie jej rodiny nazývali svojím domovom. Neustále si omotávala okolo ukazováka prameň hustých gaštanových kučier, ako to robievala, keď ju niečo znepokojilo, a dívala sa, ako na oblohe nad vzdialenými horami svitá deň, ktorého sa obávala.
Keď pokojne pozorovala svoju priateľku Peggy Maddenovú, prižmúrila zvyčajne veľké modré oči pred žiarou vychádzajúceho slnka a ovinula si ruky okolo trupu, aby sa zahriala. V miernom vetríku sa niesol Peggin smiech, lebo rázne naberala za priehrštia čerešňových kvetov a chichotajúc sa ako školáčka ich vyhadzovala do vzduchu. Bledoružové a biele lupienky padali ako vodopád na hlavu jej bratanca Jacka a jeho ženy Maury, ktorých pred chvíľkou prichytila, ako sa bozkávajú pod stromom.
„Presne ako v tvoj svadobný deň, Maura!“ zvolala. „Je tu dosť konfiet pre všetky, aby z nás boli nevesty a potom sa možno aj my budeme bozkávať.“
Obe ženy sa zasmiali. Maggie sa chvela v chladnom rannom vzduchu a čudovala sa, ako môžu byť také bezstarostné, keď v jej srdci vládne ťažoba a nepokoj.
Nikým nepozorovaná ešte chvíľu hľadela na svojich spolucestovateľov. Peggy sa pasovala s novým klobúkom, ktorý si kúpila špeciálne na cestu do Ameriky („Peggy Maddenová príde do Ameriky tak, ako mieni žiť medzi Američanmi: ako štýlová dáma,“ povedala) a Maura si položila ruku na brucho v ochrannom geste. Dieťa sa malo narodiť až o niekoľko mesiacov, ale brucho už mala veľké a nabehnuté. Maggie fascinovalo, že v ňom rastie skutočný človek. Hútala, ako sa Maure povedie na dlhej ceste. Už počula o ťažkostiach a námahe, akú plavba cez Atlantik kladie na ľudí, a bola si istá, že pre ženu, ktorej v bruchu rastie dieťa, to nie je taký dobrý nápad. Pred niekoľkými dňami sa zverila so svojimi obavami tete Kathleen.
„Poviem ti, o Mauru Brennanovú sa určite nemusíš báť,“ odvetila Kathleen a bezstarostne zavrhla Maggine naivné obavy. „Preplávala ten oceán viackrát, než tak urobí väčšina ľudí, a s dieťaťom vo svojom bruchu to nebude ani v najmenšom inak. Okrem toho, poplávame na Titanicu, najväčšej lodi na svete. Je nepotopiteľná, však vieš. Lepšiu kolísku by nikto z nás nenašiel.“
Maggie slová jej tety vôbec neupokojili. Neurobili tak ani inzeráty vo Western People, ktoré jej a Katie Kennyovej chcela Peggy nasilu ukázať v predchádzajúcich týždňoch.
„Pozrite, dievčatá,“ nadchýnala sa, keď sedeli na brehu jazera, a hodila sa na trávu medzi ne, pričom im strčila pod nos stránky z miestnych novín. „Je to úžasné, však? Počúvajte, čo sa tu píše: ‚Kráľovná oceánu, Titanic, najlepší parník na vodách, viac než 45 000 ton ocele a tri lodné skrutky.‘ Veríte, že na tom poplávame? Vraj je vyšší než hora Nephin a v každej kajute je umývadlo – dokonca aj v tretej triede!“
Bolo ťažké ignorovať Peggino nadšenie z cesty do Ameriky a prepychovej novej lode, na ktorej sa mali plaviť. Maggie vedela, že väčšina z tých štrnástich, ktorí v to ráno odídu z ich malej farnosti, ešte nikdy necestovala vlakom ani loďou, a keby nebolo toho, že na túto cestu nemajú spiatočný lístok, domnievala sa, že mnohí z nich by boli dosť rozrušení pri vyhliadke na cestu, čo majú pred sebou.
Takto väčšina z nich – vrátane jej samej – vedela, že to bude asi naposledy, čo uvidia, ako nad domami v Ballysheene vychádza slnko. Toto pomyslenie ako mrak zatemňovalo nejedno srdce a vyhliadka na odchod z Ballysheenu a cestu cez rozľahlú plochu Atlantického oceánu k novému životu v Chicagu zapĺňala Maggino srdce zármutkom a žalúdok jej zvierala úzkosť. Nemohla nič urobiť ani povedať, aby to zmenila. Po smrti jej matky, v tú zimu – z rodičov mala už len ju –, sa teta Kathleen vrátila do Írska ako Maggina poručníčka a rýchlo zariadila všetko potrebné, aby sa s ňou na jar vrátila do Ameriky. Osud mala spečatený aj napriek bolesti v srdci a pochybnostiam a starostiam, ktoré sa jej preháňali mysľou.
Pretože nechcela schladiť Peggino nadšenie a dobre si uvedomovala, že jej pragmatická teta Kathleen nemá čas na hlúpe predstavy a neopodstatnené starosti mladých dievčat, nezmienila sa o svojich pochybnostiach či starostiach ohľadom cesty nikomu zo svojich spolucestovateľov, dokonca ani keď minulý večer Joe Kenny veštil z lístkov v čajovej šálke svojej sestry Katie a povedal jej, že sa utopí.
„Pre lásku Božiu, Joseph Kenny, nič také mi nehovor, ty šaľo,“ zasyčala Katie na brata v nádeji, že si to Maggie nevypočula. „Najmä nie pred Maggie, už aj tak je dosť nervózna.“ Maggie, ktorá sedela na maselnici v kuchynskom kúte u Kennyovcov, si to však vypočula a nepotešilo ju to.
Maggie mala Peggy a Katie veľmi rada. Boli jej ako sestry, ktoré nikdy nemala, a trochu ju utešovalo, že do Ameriky pocestujú spolu aj s ďalšími jedenástimi ľuďmi z farnosti: Peggy pôjde za sesternicou do St. Louis v štáte Missouri a Katie k svojej sestre Catherine do New Yorku.
Peggy Maddenová predstavovala dokonalý protiklad k Magginej hĺbavej, uvážlivej povahe a bola známa svojím ostrým zmyslom pre humor a nestálymi predstavami. Rovnako ju preslávilo, že dobre vyzerala, lebo mala peknú srdcovitú tvár, dlhé svetlé vlasy a plné ružové pery, ktoré mali zjavne chlapci obzvlášť radi. Maggie trošičku závidela Peggy vlasy, ktoré by tiež rada nosievala rozpustené, padajúce na plecia, kedykoľvek by mohla. Maggie sa často mračila do zrkadla na svoje nepoddajné gaštanové kučery, čo jej sotva siahali po plecia a ktoré kefovala a rozčesávala, aby viseli uhladene a rovno tak ako Peggine. Bolo to márne.
Katie Kennyová bola modrooké dievča s ružovými lícami, ktoré všetci dobre poznali, lebo pracovala u O’Donoghuovcov v obchode, a obľubovali pre starostlivú a dobrosrdečnú povahu. Maggie vedela, ako Katie chýba jej sestra Catherine, ktorá bola posledné tri roky v Amerike, a ako veľmi sa teší, že ju čoskoro uvidí.
Aj keď nezdieľala ich optimizmus, Maggie rada počúvala romantické predstavy svojich dvoch priateliek o plavbe do Ameriky, kde ich – podľa nich – čaká bohatý a nezávislý život. Usilovali sa o americký spôsob života, aký videli u žien ako Maura Brennanová a Maggina teta Kathleen Murphyová, ktorá sa stadiaľ vrátila. Sebavedomie a rovnováha, ktoré tieto ženy vystavovali na obdiv, nepochybne inšpirovali naivné mladšie dievčatá vo farnosti a často bolo možné pristihnúť ich, ako pokukujú po „amerických dámach“ a navzájom si niečo šeptajú o ich elegantných klobúkoch a lesklých mosadzných gombíkoch.
Maggie si často želala, aby sa mohla zapojiť do nadšených rozhovorov svojich priateliek, podieľať sa na ich vzrušení a snívať o nádejach na nový život v Amerike, ale z celého srdca chcela zostať v Ballysheene so Séamusom po boku.
Smiech, ktorý sa doniesol zvonka, znova upútal Magginu pozornosť. Keď sa zahľadela na Peggy, ako si na hlave napráva nový klobúk, usmiala sa. „Je rovnako módny, ako tie, ktoré nájdete v ktoromkoľvek obchode v St. Louis,“ povedala jej predavačka v Crossmoline. Bol olivovozelený a mal širokú striešku s hodvábnou stuhou a organtínovými ozdobami, prichytenými módnou ihlicou v tvare pávieho pera. Rukavice mala tiež olivovozelené: boli to semišové denné rukavice s tromi drobnými gombíkmi striebornej farby na zápästí. Peggy z nich starostlivo zotrela trochu prachu, keď silnejúci vetrík poľahky rozkýval krehké čerešne.
Cestičku medzi Magginou kamennou chalupou a jazerom lemovalo štrnásť stromov. Štrnásť, pomyslela si. Jeden pre každého z nás, čo podnikneme túto cestu. Už odmalička milovala čerešne a ich jemne sfarbené kvety; veľmi rada sa dívala na krehké lupienky, keď sa trepotavo znášali ako snehové vločky na zem. Za uplynulý rok si obzvlášť zamilovala šiesty strom na cestičke, lebo tam sa každú stredu po trhu stretávala so Séamusom. Bol to jeho nápad a tak im to obom vyhovovalo. Teraz si naňho pomyslela a bola zvedavá, či by si to mohol rozmyslieť a naposledy ju prísť pozrieť. Takmer sa ani neodvažovala dúfať. Zatvorila oči, aby zastavila slzy, ktoré sa jej hrnuli do očí.
„A je to, Maggie, batožina je pripravená. Už je čas.“
Maggie vyskočila, keď za sebou náhle začula úsečný hlas svojej tety Kathleen; srdce jej poskočilo v hrudi a dych sa jej zastavil v hrdle. Takže je to tu. Naozaj sa tak stane.
„Choď po ostatných,“ pokračovala Kathleen, ktorá balila ešte teplé rožky do mušelínu a potom ich ukladala navrch do svojho kufra, kde sa k nim ľahko mohla dostať počas niekoľkých hodín cesty, ktorú mali pred sebou, do prístavu v Queenstowne v grófstve Cork. „A povedz im, aby sa ponáhľali. Ešte si u pána Durcana v meste musíme vyzdvihnúť lístky a nechceme zmeškať vlak.“
Maggie sa ako vždy veľmi snažila vyhovieť tete, a tak vyšla von z úzkych dverí chalupy, aby oznámila ostatným, že je čas odísť. Tesnejšie si ovinula okolo pliec zelený vlnený šál, lebo v chladnom raňajšom vzduchu ju striaslo, a prekročila mačku schúlenú na rohožke. Závidela jej, že nemá poňatia o tom, čo sa odohráva okolo nich.
„A s vlakom sa vôbec netráp,“ zavolala teta za ňou. „Aj tak pochybujem, že tá veľká loď bude na nás čakať.“
Maggie sa otočila.

Milan Buno, 3.10.2016