Prečo tak ľahko podliehame hoaxom a dezinformáciám?

Vníma ako dezinformácie ničia našu krajinu a stále ho fascinuje ľudská psychika, jej schopnosti podľahnúť aj tým najšialenejším falošným správam a to aj napriek dosiahnutému vysokoškolskému vzdelaniu.

David v knihe mapuje časom overené dezinformácie, ktoré sa stali takmer súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Pripomína tie najznámejšie z posledných rokov a snaží sa získať odpoveď na otázku, prečo sa zo Slovenska stala republika hoaxu a čo s tým môžeme urobiť. Vníma totiž ako dezinformácie ničia našu krajinu a stále ho fascinuje ľudská psychika, jej limity, jej schopnosti podľahnúť aj tým najšialenejším falošným správam a to aj napriek dosiahnutému vysokoškolskému vzdelaniu.

​V súvislosti so smrťou Milana Lučanského sa ako prvý hoax šírili fotografie dobitého muža, ktorým mal byť vraj on. Išlo o prípad napadnutého dôchodcu. Neskôr vznikali hoaxy o vražde, dokonca niektoré statusy hovorili, že v cele ho zavraždil Mikuláš Černák ako akt pomsty, prípadne že to bol on, kto si jeho vraždu objednal. Išlo o nezmysly a útoky na radových príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. V dobe prísnych predpisov, nariadení a spoločenského postavenia Milana Lučanského bolo nemožné, aby ho niekto v podmienkach výkonu kolúznej väzby zavraždil.

V knihe nájdete množstvo konkrétnych prípadov, zaujímavé informácie a takpovediac hoaxami nabité kapitoly. Dokonca aj kapitolu Hoaxy dokážu zabíjať...a to nielen tých, ktorí začali piť savo, lebo je to liečivé. Ale najmä nevinné obete. Výborná je kapitola Prečo ľudia nevedia rozoznať hoaxy od faktov, lebo je to z môjho pohľadu stále záhada: aj keď predložíte overiteľné fakty, argumenty, vysvetlíte to krok za krokom, stále sa objavujú neveriaci Tomášovia. A pribúda ich.

David tvrdí, že dôvodov je viac, napríklad nepozornosť pri čítaní správ (resp. najčastejšie nadpisov), spoliehanie sa na intuíciu, keď si povieme „zdá sa mi to pravdivé“ alebo slabé analytické, kritické myslenie. Prípadne nám chýbajú schopnosti, aby sme dokázali vyhodnotiť informáciu ako nepravdivú a množstvo ľudí, žiaľ nemá mediálnu gramotnosť. Jednoducho nevedia odlíšiť podvody na internete a rozpoznať dôveryhodné zdroje.

„Všetko okolo hoaxov sledujem aktívne od roku 2017,“ hovorí autor knihy Republika hoaxu. „Všímam si ich vývojové štádiá a putovanie – od tvorby cez modifikácie až po doručenie príjemcom. Rád sledujem ich dopady na spoločnosť. Venujem pozornosť ľudskému správaniu pri tom, ako občan X spracúva falošnú správu, ako jej prepadá, ako ju dokáže hodiny obhajovať a ako na ňu odrazu zabúda, keď sa ukáže byť ako nepravdivá. Z prvého radu sa roky pozerám na to, ako hoaxy ničia našu krajinu. ​Fascinuje ma ľudská psychika, jej limity, jej schopnosti prepadnúť aj tým najšialenejším falošným správam a to aj napriek dosiahnutému vysokoškolskému vzdelaniu."

Dnes už bývalý policajt David pokračuje vo svojej misii na vlastnú päsť a vydal teda knihu, v ktorej zachytáva najväčšie a najbizarnejšie hoaxy, ktoré sa v posledných rokoch stali súčasťou našich domácností a rodín. Knihu ilustráciami doplnil Martin Shooty Šútovec.

Lovec hoaxov ​David Púchovský vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Profesne začínal ako investigatívny novinár Nového Času, kde pokrýval domáce a zahraničné aktuálne správy. Ako novinárovi sa mu podarilo vypátrať tri slovenské unesené deti v Maďarsku a Paname. Svoje reportáže rozvinul do kníh Unesené (2015, Marenčin PT), Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch (2019, Dixit), Nehanebný bulvár?! (2020, Dixit) a Vražda na odpočívadle (2022, Dixit).

Milan Buno, knižný publicista