Pre záchranu rodiny urobí čokoľvek!

Takto napínavo rozohrala osudy svojich postáv Adriana Macháčová. Hovorí sa, že až keď niekoho stratíte, uvedomíte si, aký dôležitý pre vás bol...

„Z detstva nosím v sebe obraz, ako moja matka prišla domov a oznámila mi, že otec má inú ženu,“ spomína si spisovateľka Adriana Macháčová. „Práve tento moment bol pre mňa inšpiráciou pre napísanie môjho najnovšieho románu. Boli to tie temné stránky, ktoré prinášajú prázdne dni, keď sa v jednom okamihu všetko zosype.“

Prípady manželskej nevery už Adriana spracovala v mnohých svojich knihách a, samozrejme, ani najnovší román A teraz ma pobozkaj nie je kópiou jej života. Tentoraz svojich hrdinov dostáva do situácii, ktoré ich ženú až na hranu.

Henrietu nesmierne zranila manželova nevera. Od života zinkasovala nečakanú facku, a poriadnu. Odrazu je všetko iné.
Henrieta sa však nemieni vzdať muža a na záchranu svojej rodiny je odhodlaná urobiť čokoľvek. Nerozvážnosť, žiarlivosť a bolesť jej zatemní myseľ. Spácha zločin a s tajomstvom sa v slabej chvíli zdôverí priateľke.

Buble v tebe strach. Nechceš sa zbaviť napätia a zlých pocitov, láska?“ preplietol si prsty pomedzi Anetine.
„Čo ak sa mi to vypomstí?“
„I tak sa nemôžeš tváriť akoby nič. Nezabúdaj, že Henrieta vraždila!“
„Máš pravdu, miláčik,“ odvetila napoly bezradne, napoly potešene.

Aneta je bezradná, nevie, čo si so strašnou informáciou počať. Sama má starostí vyše hlavy. Stojí pred zúfalým rozhodnutím: má sa vzbúriť a opustiť puntičkárskeho manžela alebo sa raz a navždy zmieriť s ovzduším v ich rodine?

Chcela si iba zachrániť rodinu.
Koho nezomlela nevera, ten to nepochopí.

Znepokojujúcu smrť mladej predavačky dostane na starosť kriminalista Fedor Durnsteiner. Lenže kapitán sa namiesto vyšetrovania viac zaoberá vlastným skrachovaným vzťahom. Je presvedčený, že Tereza sa s ním len rozmarne a kruto pohrávala, kým nezískala, čo si naplánovala.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Dado Nagy:

„Nepatrím k autorkám, ktoré sa snažia čitateľov poučovať,“ tvrdí úspešná spisovateľka. „V mojich knihách nenájdete dnes také obľúbené motivačné poučky. Skôr by som bola rada, aby čitateľov príbeh prinútil zamyslieť sa, či nemôžu vo svojich vzťahoch niečo zlepšiť.“
Veľakrát chceme naprávať druhých a prinútiť ich, aby prijali naše šablónovité správanie, pričom by sme mali začať v prvom rade od seba...

Objednajte si novinku A teraz ma pobozkaj.

Začítajte sa do novinky A teraz ma pobozkaj:

Začítajte sa do novinky A teraz ma pobozkaj:
Vietor jej zamotáva vlasy, má motýlie krídla... Sekunda-dve a telom sa jej prehnala nečakaná, tupá bolesť. Úplne ju paralyzovala. Nevládala sa pohnúť. Ležala medzi kríkmi a hľadela na malé žltozelené lístočky na tenkých halúzkach. Kdesi nad ňou pomaly plával oblohou ťažký mrak. Strácala dych...
   „Neboj sa,“ začula niekoho šepkať. „Neboj sa,“ mama ju chytá za ruku a vedie do vyzdobenej triedy s veľkým nápisom I. A. „Nič to nie je, neboj sa,“ hladí jej hánku zvierajúcu opierku zubárskeho kresla. „Prvý raz to trochu bolí, ale neboj sa, budem opatrný,“ šepká jej Stano do ucha a ona bojazlivo rozťahuje nohy. Zajtra má narodeniny, bude mať pätnásť.  
   Nebojí sa...
   Zrazu sa okolo nej rozsypali fotografie z albumu, ktorý jej matka často ukazovala priateľkám. Lesklé obrázky žiariace farbami, úsmevmi a šťastím. Uchopila jednu medzi prsty. Hľadela na seba, ako sa brodí vo vode. Údy má studené, ľadové... trasú sa jej. Drví ju zima.
   Chce chytiť rybku, čo sa jej prešmykla okolo nôh, nech sa trochu zahreje. Takmer ju už mala. Chladný hladký chvost jej pohladil brušká prstov. Musí ju dolapiť.
   Len keby sa jej nechcelo tak spať...

1
August 2016

Henrieta sa prebudila zavčasu. Bola spotená, unavená a vyčerpaná, akoby celú noc nespala, alebo sa pohybovala iba na hranici spánku.
   Pomaly vstala a potichu zišla dolu schodmi do kuchyne. Zapla kávovar a vsunula do podávača kapsulu s kávou. Z presklenej skrinky nad drezom vybrala biely hrnček a postavila ho na nerezovú mriežku pod trysku. Kdesi v dome sa rozzvonil jej mobil. Obzrela sa ponad plece, pátrajúc, odkiaľ melódia prichádza. Telefón si pravdepodobne nechala v chodbe na komode pod zrkadlom. Rozbehla sa za ním, nech melódia nezobudí deti.
   Kto otravuje v sobotu tak skoro ráno? preletelo jej hlavou. Stalo sa niečo mame, otcovi alebo...? Mrkla na rozsvietený displej. Zobrazené číslo jej nič nehovorilo. Zaváhala. Má zodvihnúť alebo hovor rýchlo zrušiť? Niečo jej nahováralo, nech ho neprijme. Premohla nechuť a siahla po telefóne.
   „Prosím?“ ohlásila sa napäto.
   „Pani Geraldová?“
   „Áno?!“ prehodila rezervovane a nervózne sa vydala späť do kuchyne. Zacvikla si mobil medzi plece a ucho a otvorila chladničku. Vybrala téglik smotany a zavrela dvierka.
   „Tu je Norbert Rimovský. Som...“
   „Viem, kto ste, pán Rimovský,“ skočila mu Henrieta do reči. To meno dobre poznala.
   „Prepáčte, že volám tak zavčasu, ale rád by som sa s vami stretol.“
   „So mnou? A prečo?“ opýtala sa začudovane.
   „Chcel by som sa s vami porozprávať.“
   „O čom?“ Na prsiach pocítila tlak, dych sa jej zasekol. O čom s ňou chce Rimovský hovoriť?  
   „Píšem knihu o jednom prípade,“ vyriekol nedbanlivo a v otvorenom zápisníku poklepal po jej mene hrotom guľôčkového pera.
   Henrieta sa šokovane zahľadela pred seba. Knihu? O akom prípade? Zdrevenela. Hádam nie o...? Zaplavili ju neodbytné spomienky. Ten prípad sa jej priamo dotýka, preto jej Rimovský volá! Bolo jej jasné, že známy spisovateľ na vydanie románu nehľadá sponzora. Každý jeho príbeh sa stal bestsellerom. Aj oni majú doma všetky jeho diela. Prižmúrila oči a predstavila si Rimovského sebavedomú, príťažlivú tvár s dioptrickými okuliarmi v tenkom kovovom rámiku. Dobre si ju pamätala zo záložiek prebalov jeho románov.
   Rimovský čakal, že Geraldová nejako zareaguje, ale na druhej strane spojenia bolo ticho, a tak pokračoval: „Chcel by som vedieť, akú rolu ste zohrali v živote, ale...“ Na okamih sa odmlčal. „... Ale aj smrti Anny Todlovej,“ dokončil a do riadku s Henrietiným menom nakreslil malý otáznik.
   „Čože?“ opýtala sa priškrtene a zem pod nohami sa jej zakolísala.
   „Určite si na ten prípad spomínate. Stal sa...“
   „Prečo mi voláte? Prečo práve mne? Nemám vám k tomu čo povedať!“ príkro ho zarazila.
   Ako ju vyňuchal? Prečo strká nos do prípadu, čo je už uzavretý? Prečo chce písať o nejakej bezvýznamnej štetke? Obrátila jej život naruby a odvtedy prízrak tej beštie rozožiera Henrietinu myseľ aj srdce.   
   „Pani Geraldová,“ oslovil ju Rimovský milým hlasom. Bolo cítiť, že mu na tomto rozhovore záleží. „Mám rešerš z policajného vyšetrovania aj vyšetrovateľove zápisky. Mnoho vecí je zahalených tajomstvom. Možno mi budete mať k tomu čo povedať. Pracujem na vlastnú päsť, pátram. Chcem o tom napísať knihu. Zistil som veľmi zaujímavé...“
   „Dovidenia, pán Rimovský!“ preťala Geraldová chladne jeho monológ a položila smotanu na kuchynskú linku. Uchopila telefón do dlane, pripravená ukončiť hovor.
   „Počkajte,“ zastavil ju. „Vaša verzia príbehu by mohla mnoho objasniť. Porozmýšľajte o tom, pani Geraldová. Môžeme sa stretnúť a niekde pri káve sa o tom v tichosti porozprávať,“ navrhol.
   „Dajte mi pokoj!“ skríkla Henrieta.
   „Tú knihu napíšem tak či tak,“ povedal Rimovský s povzdychom. „Aj bez vašej pomoci či stanoviska,“ dodal namrzene a k malému otázniku pripísal veľký výkričník.
   „Neopovážte sa!“ varovne zasyčala Geraldová a vypla mobil. Ruky jej bezvládne ovisli povedľa tela. Telefón cinkol o bielu dlaždicovú podlahu. Henrietou prešla triaška a zadrapil sa do nej známy strach. Rimovský otvoril jej staré rany. Nie, neotvoril, opravila sa. Veď stále mokvali, každý deň si ich rozškriabala do krvi.
   Ako je vôbec možné, že sa autor detektívok, aj keď známy, dostal k policajnému spisu? Kde narazil na jej meno? Cítila, že ten chlap nemá k dispozícii len správy, chýry a klebety z publikovaných článkov. Má čosi viac. Čosi viac... pulzovalo jej v hlave.
   Zvrtla sa a podišla ku schodisku do pivnice. Spotenou rukou sa zachytila chladného antikorového zábradlia a bosými nohami zostúpila na prvý schod. Zastala a zatajila dych. Tenká nočná košieľka jej obopínala poprsie. Pozrela dolu. Adrenalín zaplavil každú jej žilku, srdce jej búšilo v krku. Vtedy, keď sa to stalo, po rokoch našla svoj starý dievčenský zápisník. Vytiahla ho zo škatule pod posteľou. Hnedé dosky boli ošúchané, rohy odreté. Položila si ho na kolená, pohladila väzbu a otvorila ho. Prečítala si tri krátke básne, čo kedysi zložila. Boli o láske. O láske, ktorá sa z jej života vytrácala. Vytrhla zapísané stránky a pokrčila ich. Vzala pero a začala písať. S denníkom sa podelila o svoj strach, ale i smútok. Myslela si, že keď všetko zo seba vypíše, zabudne. Mýlila sa. Veľmi sa mýlila. Žiaden reštart sa nekonal, a tak denník, len čo sa presťahovali do tohto domu, zabalila do alobalu a ukryla za kotol. Dúfala, že tam ho nikto nikdy nenájde, a keď začnú v kotle kúriť, spáli ho. Odvtedy do pivnice nezišla. V zhone každodenných povinností sa usilovala zabudnúť.
   V ten večer si namiesto písania otvorila víno a pila, až kým fľašu nevyprázdnila. Alkohol jej vymýval mozog, nevnímala svet, nevládala plakať, ale zabudnúť sa jej i tak nedarilo. Neraz si, podgurážená dvoma fľašami vína, ktoré každý večer stiahla, predstavovala, že sa zmárni. Niečo ju nutkalo, aby si siahla na život. Bodka za všetkým. Žiadne otázky, žiadne odpovede. Čo keby si pichla do srdca niektorým z luxusných loveckých nožov s ostrou čepeľou z mužovej zbierky? Henrieta priam cítila, ako zviera drsnú rukoväť z parohu, a tá predstava ju zakaždým upokojila. Vždy to môže urobiť. Natiahne ruku a bodne si do srdca. Jedna jediná rana a zabije svoj strach.
   Skríkne? Nie, to nesmie! Výkrik by zarezonoval celým domom a preletel by ponad vrcholky vysokých tují, čo ako vojaci stoja popri ich oplotenom pozemku. Ozvena by vyplašila vtáky, zahnala by susedovu mačku a pes v dome konča ulice by sa rozštekal. A jej deti by sa zobudili...
   Ďalší schod. Zovrela ju úzkosť, čo keď tam balíček nenájde?
   Musí tam byť, musí ho spáliť! Tak to bude najlepšie. Ale čo ak tam predsa len nie je? Čo ak ho niekto ukradol a jej meno sa teraz objaví v nejakej hlúpej knihe? Nechce o tom čítať! Nechce čítať o sebe. Nebolo by to nič povzbudivé.
   A okrem toho, čo by vydanie takého paškvilu mohlo vyvolať? Kto všetko by sa navážal do jej súkromia? A čo jej deti? Henrietu skľučovali nezodpovedané otázky.
   Zišla o schod nižšie. V nozdrách znenazdajky zacítila dráždivé pižmo tej ženy, ktoré si Igor priniesol na rukách. Cudzí parfum z jeho tielka. Pred očami mala stopy rúžu na golieri Igorovej košele a tenké škrabance vášnivých nechtov na manželovom chrbte. Srdce jej driapali spomienky a z pivnice vychádzali hlasy ich dvoch.

 „Kto je to?“ opýtala sa. Od nervozity jej stiahlo hrdlo.
   „Neviem, čo máš na mysli,“ Igor na ňu prekvapene pozrel.
   „Chcem vedieť, o koho ide!“ natrčila mu pred oči golier bielej košele s odtlačkom jasného červeného rúžu. „Vieš, čo to je? Rúž na pery. Rúž!“ skríkla, nečakajúc na Igorovu odpoveď. „Tak mi povedz, kde si sa s ňou zoznámil?“
   „Heňa, zbláznila si sa?“ zastavil ju a rozosmial sa. „Poď ku mne,“ načiahol sa za ňou.
   „Nie, počkaj!“ bránila sa a uskočila. „Najprv mi to vysvetli.“
   „Neviem ti to vysvetliť a, popravde, vôbec netuším, kde sa to tam vzalo,“ chytil golier medzi prsty a pošúchal. „Nie je náhodou tvoj?“ hodil košeľu na stoličku a objal ju.
   „Čo je to za vôňu?“ vtisla nos do jeho tielka.
   „Miláčik, ty žiarliš? Si krásna, keď sa hneváš.“ Nadvihol jej bradu: „Daj mi pusu...“
   „Fuj!“ odstrčila ho. „Smrdí ti ruka!“
   „Naozaj?“ ovoňal si dlaň a vzápätí sa stratil v kúpeľni.

Potrebovala by sa napiť. Hneď...
   Na okamih zažmúrila oči. Niežeby si niekedy nepomyslela, či jej Igor nie je neverný, ale v duchu hesla – Neprivolávaj čerta! – pichľavé podozrenie zakaždým odplašila kamsi do úzadia. Teraz vie, že mala byť obozretnejšia, všetko mohlo byť inak.
   Po zátylku jej stiekol pramienok potu, dlhé gaštanové vlasy sa jej zvlnili.
   Zložila nohu na štvrtý schod.

„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa a vybrala z poličky Igorovo čisté tričko.
   „Nič, prečo?“ začudoval sa.
   „Celý chrbát máš doráňaný.“
   „Fakt?“ obrátil sa k zrkadlu.
   „Od čoho to máš?“
   „Spadol som z bicykla,“ povedal po krátkom zaváhaní.
   „Kedy?“ vyzvedala.
   „Už ani neviem! Akosi sa mi to nehojí.“
   „Natriem ti to?“
   „Nie, nerob si starosti,“ natiahol sa za tričkom a rýchlo si ho obliekol.
   Vráska na čele sa jej prehĺbila. Neprivolávaj čerta! zahriakla sa.

Jej muž – vysoký, s vyšportovaným telom, príťažlivou tvárou s hranatou čeľusťou a bystrým pohľadom si dobre uvedomoval svoje kvality. Ženy ho odjakživa obletovali.
   Striaslo ju.
   Piaty schod. Schodisko sa stáčalo doľava. Zostúpila ešte o jeden schodík a pohľadom prešla po sivej dlažbe. Zazrela roh nízkej kovovej skrinky s náradím a kúsok poličky zavesenej nad ňou. Pred očami sa jej zahmlilo. Čo ak tam ten prekliaty denník nie je? Je! Musí tam byť! Vezme ho a vhodí do nakladacej komory kotla. Škrtne zápalkou, nech zhorí do tla!
   Urobila ďalší opatrný krok. Ešte štyri a bude dolu. Zatočí doprava a narazí na kombinovaný zázrak, čo spáli jej spomienky.
   Zovrela chladné zábradlie a zhlboka sa nadýchla. Odhodlane zišla dolu schodiskom a zažala svetlo. Pozrela na červeno-čierny kotol. Dvierka neboli úplne zatvorené, iba privreté. Lúč svetla sa odrážal od lesklej kľučky a mieril priamo na ňu. Presne ako vražedná zbraň, dýka v jej zovretej dlani, pomyslela si a zhlboka sa nadýchla.
   Vystrela sa a podišla bližšie. Na povrchu prístroja sa usadila jemná vrstva prachu. Zotrela ho dlaňou a predklonila sa. Dlhý gaštanový prameň vlasov jej padol do čela. Odhrnula si ho a zastrčila za ucho. Srdce jej bilo ako zvon. Pred očami sa jej premietli zábery, ktoré dobre poznala. Žena v kaluži krvi, s jednou rukou skrútenou za chrbtom...
   V ústach pocítila náhle sucho. Musí sa napiť, dať si pohár vína. Ešte je len ráno, deň bude dlhý, kým uloží deti spať, bez alkoholu nevydrží. Naprázdno prehltla.
   Bruškami prstov šmátrala za kotlom. Nechtami nechtiac škrabla o stenu. Nepríjemný zvuk jej zaškrípal v ušiach. Opatrne prešla rukou nižšie, až na samý spodok. Hmatala po dlážke, ale zošit nezachytila.
   Kľakla si na kolená a pritisla sa bližšie. Nikde nič. Zbledla. Pritlačila si líce k stene a zadívala sa do úzkej štrbiny. Bola prázdna. Ruky jej zľadoveli. Zaostrila zrak, no čo ako hľadela do tmy za kotlom – nič. Denník tam nebol.

2
Norbert Rimovský položil pero do stredu notesa a odstrčil ho nabok. Zložil si okuliare a palcom a ukazovákom si pomasíroval koreň nosa. Zahľadel sa doprázdna a zamyslel sa.
   Ošúchaný zošitok s hnedými doskami mu doručili koncom mája. Prišiel v obyčajnej veľkej bielej obálke na adresu vydavateľstva, ktoré mu vydáva knihy. Doteraz netuší, kto mu ho poslal. Najprv si myslel, že nejaký začínajúci autor chce poznať názor na svoju tvorbu. Za normálnych okolností by tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Lenže išlo o niečo celkom iné. Odosielateľ v ňom chcel vyvolať záujem a musí uznať, podarilo sa mu to.
   Listoval popísané stránky s nezvyčajne súmerným, úhľadným písmom, jemne nakloneným doprava. Horné slučky boli krátke, nedotiahnuté, dolné naopak výrazné. Medzery medzi slovami pravidelné. Od začiatku vedel, že ide o ženský rukopis. Srdcervúcu spoveď bez jediného mena, bez jedinej indície.

Bojím sa. Strašne sa bojím. Pocit bolesti a beznádeje je neznesiteľný. Akoby som uviazla medzi dverami. Neviem sa dostať ani von, ani dnu. Nevládzem takto žiť. Nemôžem sa nikomu zveriť s tým, čo v skutočnosti prežívam. Iba jeden človek vie o tom, čo som vykonala. Nie, vlastne vie to aj ONA. Cítim, že je tu. Prízrak, čo sa nado mnou stále vznáša. Aj teraz mi nazerá ponad plece. Tá jej vôňa ma zabíja...

   Spomenul si na prvé vety. Keby k zošitu neboli priložené početné výstrižky z novín, sotva by sa zorientoval. Čítal ich dokola a zízal na čiernobiele obrázky. Fotografie, ktoré unikli z miesta činu, mu poskytli dostatočnú predstavu o tom, čo sa mohlo v ten osudný podvečer odohrať. Natoľko ho zaujali, že v hlave skladal dej.  
   Pustil sa do pátrania. Ako známy spisovateľ mal kontakty všade. Aj na polícii. V tých kruhoch sa pri svojej práci pohybuje dosť často. Poľahky sa dostal k policajným záznamom, musel však dať slovo, že nikdy nezverejní svoj zdroj a ani skutočné mená svedkov. Ešte teraz cíti na tvári teplý dych majora Králika, keď mu opisoval a objasňoval celé vyšetrovanie udalosti. Hneď pochopil, že niekto niečo tají alebo klame.
   Hodiny strávil vyhľadávaním, zhromažďovaním a štúdiom údajov a materiálov o smrti Anny Todlovej. Rozbor vzoriek zo zaistených predmetov, chlpy, vlasy, tkanivá mu však neposkytli želané informácie. Ďalšie hodiny premárnil rozhovormi s ľuďmi, ktorí s obeťou prichádzali do styku. Nestaval na tom, čo si pamätajú. Po smrti človeka zväčša zabudnú na to zlé a vynárajú sa im len príjemné a veselé spomienky.
   Stretol sa aj s Fedorom Durnsteinerom, vyšetrovateľom toho prípadu. Veľa sa od neho nedozvedel. Policajtove temné oči civeli do prázdna, nepodarilo sa mu z neho nič vytiahnuť. Lietacie dvere sa za ním zavreli, skôr než vysvetlil, o čo mu ide. Aspoňže má jeho čierny poznámkový blok.
   Založil si okuliare a pritiahol si ho bližšie. Očami preletel Durnsteinerove zápisky.

– obeť bola tichá, pekná, slušná;
– nemala nepriateľov, s nikým neprišla do konfliktu;
– z bytu bolo počuť neidentifikovateľnú hádku;
– podľa matky fantazírovala, že raz bude bohatá;
– ženatý milenec;
– manželka;
– susedka;

   Skutočnosť, že odhaľuje nepotrestaný zločin, Norberta Rimovského povzbudzovala a hnala dopredu. Za tri mesiace napísal prvú verziu svojho románu. Lenže stále mu čosi chýbalo, aby bol dostatočne autentický a hodnoverný. Momenty z posledných dní obete, o ktorých sa nikde nepísalo. A aj na závere by mal ešte popracovať, až potom môže rukopis poslať do vydavateľstva.
   Keď kniha vyjde, bez ohľadu na to, či príbeh v nej je, alebo nie je pravdivý, bude to bomba. Triumf. Cítil to v kostiach. Začne sa o nej hovoriť. Opísané udalosti vyvolajú novú vlnu podozrení a polícia bude musieť prípad opäť otvoriť a nanovo sa ním zaoberať. Naštve zopár ľudí a, pravdupovediac, už sa na to tešil. Vlastne, nevedel sa dočkať.
   Norbert Rimovský sa sebaisto zachechtal, zaklapol Durnsteinerov notes a načiahol sa za zápisníkom s hnedými doskami, uloženom na kraji jeho pracovného stola. Zapísané riadky sú vodidlom, ktoré ho nasmeruje k cieľu.
   Otvoril ho na náhodnom mieste a začítal sa.

Chcem umrieť. Trápenie ma pomaly zabíja. Hrozne to bolí. Nevládzem takto žiť. Každý deň si nasadím masku a zo všetkých síl sa pretvarujem. Nie som egoistka, ale smútok som nikdy nepoznala. Ubíja ma. Výčitky svedomia ma škriabu ako pichľavé tŕne krvavých ruží. Bodavé ostne sú väčšie každým novým dňom a oddeľujú ma od ostatného sveta.
   Osud má rád náhody. Kým do môjho života nevstúpila ONA, jej pôvab a dráždivá vôňa, ktorá bude už navždy znepokojovať moju myseľ, všetko bolo v poriadku. Jej mučivý prízrak zasa stojí nado mnou...
   Stála mi v ceste. Ohrozovala naše manželstvo. Teraz už viem, že som nerozmýšľala jasne. Niečo mi zatemnilo mozog. Aktivoval ma hnev. Iba som sa bránila, nebola som to ja. Ale bola! Bola si to ty! Ty! Ty! Stratila si zábrany! Ty si...

   Text bol rozmazaný. Rimovský ho nevedel rozlúštiť. Akoby naň padla slza. V predstavách videl Geraldovú, ako ju zotiera opakom dlane.
   Mohol by jej ešte raz zavolať, napadlo mu. Opýtať sa jej, ako veta pokračuje a k čomu sa vlastne priznáva, i keď už dávno pochopil, že Geraldová má prsty v smrti mladej ženy. Dohnala ju k zúfalému činu alebo to bolo inak? Potreboval by vedieť, ako sa to vlastne celé zbehlo.
  Vzal do ruky telefón. Chvíľu sa s ním pohrával, točil ho v dlani a nevedel sa rozhodnúť. Možno neskôr, odložil ho na stôl.
   Vstal a ľahol si na posteľ. Založil si ruky za hlavu a zahľadel sa do stropu...

Milan Buno, 20.6.2017