bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Po Zlatokopke prichádza Nebezpečná

Spomínate si na skutočný príbeh Neznámych nemiluj o znásilnení mladej ženy? A potom na  mimoriadne úspešnú Zlatokopku, ktorá sa umiestňovala v rebríčkoch predajnosti na najvyšších priečkach?

Detail tovaru Nebezpečná
Vaša cena: 9,37 € Kúpiť

Autorka Lucia Sasková je tu opäť s novým príbehom a hoci nemá ešte ani tridsať, písanie už má v malíčku a čitateľské ohlasy dokazujú, že to naozaj vie.

Novinka Nebezpečná je rovnako čítavá, pútavá a určite vás nesklame. Kladie si tú základnú otázku, na ktorú by hlavne muži radi poznali odpoveď: Po čom ženy túžia? A čo sú ochotné pre svoje túžby urobiť?

Hlavná hrdinka románu Nebezpečná chce jediné: byť normálna.
Chce mať normálny vzťah, niekoho milovať, byť šťastná. Veci sa však vyvíjajú inak, ako si predstavovala. Zrazu je pre ňu ťažké normálne fungovať, vyznať sa vo vlastných spomienkach, stáť si za svojimi činmi.
Je totiž nebezpečná. Pre seba aj pre svoje okolie.

Nebez„Vždy som mala tak trochu problémy, potom mi zomrel priateľ a potom som takmer zomrela ja. A keďže ma túžba zomrieť neprešla, všetci usúdili, že patrím sem...do blázinca.“

Podrezala si žily...teda žilu, obidve nestihla, lebo sa zložila.
Nebezpečná
je o dievčati, ktoré má psychické problémy. Dievča opäť nemá meno, ako to Lucia zvykne robiť – „Nechcem, aby si hlavné postavy čitatelia s niekým spájali,“ tvrdí. Na Nebezpečnej pracovala asi rok a mnohé veci konzultovala s odborníkmi z oblasti psychológie a psychiatrie. „Téma je to vážnejšia, ide o veci, nad ktorými sa musí čitateľ zamyslieť,“ vysvetľuje L.Sasková. „Celkom ľahko sa môžu týkať aj jeho či ľudí v jeho okolí. O psychických problémoch ľudí sa dnes stále málo hovorí, akoby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť.“


BUXcafe.sk vám ponúka megaporciu čitateľskej ochutnávky z novinky Nebezpečná:

„Mám z toho zmiešané pocity.“ 
„Zvládnete to. Viete, čo chcete, máte ciele, máte plány, máte budúcnosť.“ Áno, chcela som odísť z kliniky. Mojím cieľom bolo nájsť si čo najskôr prácu a podnájom. Vedela som, že môj pobyt u našich bude utrpením, a bola som si istá, že ma bude poháňať vpred. Mala som v pláne viesť normálny život. Pre psychopatku celkom problém. Na Petra som nemyslela. Nie, ani náhodou som naňho nezabudla. Dokonca som ešte vždy nebola úplne presvedčená, že neexistoval. Pred doktorom som síce možnosť jeho nebytia pripustila, no stále som bola spätá s ním a s našimi zážitkami. A bolo mi úplne jedno, či išlo o realitu, alebo o fikciu. Bolo to moje malé tajomstvo. Keby som sa o tom zmienila pred niektorým lekárom či sestrou, zrejme by som sa z liečebne nikdy nedostala. A tak som sa naučila hrať ich hru. Bola som v tom dobrá, dokonca taká dobrá, že mi to robilo radosť. Zaberalo to však dosť veľa času. Keďže moju myseľ zamestnávali plánované slová aj skutky, neostával priestor na depresie ani na premýšľanie o ukončení môjho ešte vždy úbohého života. Predtým boli myšlienky na smrť mojou dennodennou súčasťou, a tak som zažívala príjemnú zmenu. A zaumienila som si, že si tento duševný stav budem užívať. Veď na umieranie bude ešte času dosť. 
„Ďakujem za všetko.“ Podala som ruku doktorovi Kováčovi na rozlúčku. Spravil pre mňa veľa, viac ako ktokoľvek iný. Jeho metódy boli rázne, niekedy až drastické, ale dosiahol svoje. 
„Nezabúdajte chodiť na sedenia. Držím vám palce.“ 
„Jasné, vidíme sa.“ S úsmevom som za sebou zabuchla dvere na ordinácii. Nemala som rada lúčenia, ale Alicu som obísť nemohla. Sedela na posteli a čítala. 
„Prežila si to?“ spýtala sa, keď ma uvidela stáť vo dverách. 
„Ale hej, s Kováčom si už môžeme tykať, zažila som s ním toho toľko, že lúčenie bolo jednou z tých príjemnejších skúseností. A navyše, mám s ním aj naďalej sedenia.“ Prevrátila som oči. 
„Nezbavíš sa ho tak ľahko, ako si si myslela.“ Zasmiala sa. 
Bola som šťastná, keď sa Alica smiala. Mala krásne biele zuby a zvonivý, nákazlivý, no zároveň nevtieravý smiech. 
„No, povedzme si otvorene, je to chlap. A my dve sme podľa mňa jeho obľúbené pacientky. Môžeš si byť istá, že ani ty to s ním neukončíš odchodom odtiaľto.“ 
„Aspoň sa pokúsim. Nemám ho rada. Fakt nie.“ Pokrčila nosom. 
„Lebo ja ho milujem!“ odvrkla som ironicky. 
„Myslela som si. Vlastne som to hneď vedela.“ 
„Ale pomohol nám. Obom. Je naozaj dobrý.“ 
„Kurevsky dobrý,“ pritakala. 
„Híííííí.“ Zakryla som si otvorené ústa a zasmiala sa. Alicu som mala dlhý čas zafixovanú ako anjela, slušného a tichého, niečo ako mladšiu, dobre vychovanú sestru. Vždy keď jej niečo podobné vyšlo z úst, nestíhala som sa čudovať. 
„Chlapi by mu boli zrejme vďačnejší, keby ženy naučil mlčať.“ 
„To by už bol úplný génius, to nie je možné.“ 
„Pravda, nikto nie je dokonalý.“ Sadla som si na posteľ a poobzerala sa po izbe. Myslela som na ten nekonečný čas, ktorý som v nej strávila, kým som bola nebezpečná pre seba aj pre svoje okolie, plná depresií a bludov. Údajne je to všetko za mnou, liečba bola úspešná. „Bude mi to tu chýbať.“ 
„Neblázni. Jasné, že nebude.“ 
„Nie, nie. Nemyslím to ironicky. Fakticky bude. Bola som tu príliš dlho. Celý ten čas som sa snažila byť normálna. Ale zistila som, že aj tak sme všetci psychopati a vonku ich je viac ako tu,“ zacitovala som Alicinu nesmierne pravdivú vetu, ktorú som z jej úst počula medzi prvými. Pamätať si ju budem asi naveky. Vždy keď si na ten večer spomeniem, zreteľne počujem jej hlas a tón, akým to vyslovila. Usmiala sa, pamätala si ju aj ona. 
„A ja som zistila, že otravná, ukecaná spolubývajúca ma donúti rozprávať skôr ako zástup psychiatrov.“ 
„Bola si ukážková poslucháčka.“ 
Náš rozhovor prerušila sestrička. „Máte tu odvoz,“ oznámila mi, no nevošla dnu, dožičila nám súkromie. 
„Tak sa drž, moje číslo máš, nestrať ho, už to tu nejako doklep. Čakáme ťa aj so Slávkou.“ Objala som ju. 
„Prídem, určite prídem.“ Keď som začula jej plačlivý šepot, do očí sa mi nahrnuli slzy. Najradšej by som tam zostala. Bolo to zvláštne, ale mne tam naozaj bolo dobre. Nechcela som ísť domov. 
„Ach bože.“ Utrela som si slzy z líc a pozrela na Alicu. „Ponáhľaj sa!“ 
„Teš sa! Neplač, ešte si to rozmyslia a nechajú ťa tu.“ 
„Momentálne by mi to ani nevadilo.“ 
„Netrep hlúposti. Padaj!“ Vstala, podala mi tašky a za ruku ma vyviedla z izby. „Príď na cigu!“ 
„Prídem, sľubujem.“ 
Pomaly som prešla do miestnosti sestier, kde mi dali podpísať prepúšťaciu správu a vrátili osobné veci, rozlúčila som sa a vyšla von. Vždy keď som v posledných týždňoch hútala nad svojím odchodom, predstavovala som si krásny, slnečný jarný deň a seba, ako si zapálim poslednú cigaretu na pozemku liečebne a pravou nohou odtiaľ vykročím. Moja predstava však bola na hony vzdialená od reality. Vonku lialo ako z krhly a bolo pár stupňov nad nulou. Na cigaretu som mohla zabudnúť, a kým som prebehla k autu, premokla som do nitky. Predstavovala som si, že pôjdem taxíkom alebo že po mňa príde otec. Nie, prišla po mňa Bea! Najhoršia, úplne nečakaná možnosť. 
„Bože, ty vyzeráš. Ale henten debil ma nechcel pustiť až pred vchod.“ Ukázala na vrátnika Feriho, ktorý sa vždy striktne držal pokynov nadriadeného. Keď som mu zakývala, usmial sa a nadvihol si čiapku. Zamával mi a mne opäť slzy zahmlili zrak. Netešila som sa, že som konečne vonku a konečne úplne voľná. Mala som pocit, že odchádzam z tábora, v ktorom mi bolo lepšie ako doma. A navyše odchádzam predčasne. A tak trošku nedobrovoľne. 
„Ty reveš?“ pohŕdavo na mňa pozrela Bea. 
„Daj mi pokoj.“ Otočila som hlavu čo najviac k oknu. „Prosím ťa.“ 
„Ak tak veľmi chceš pokoj, mala si tu ostať.“ 
Na Beinu jedovatú poznámku som nereagovala. Premýšľala som, ako styk s ňou obmedziť na minimum. Vedela som, že si neodpustí uštipačné reči na moju adresu. Keď ich budem ignorovať, budú sa stupňovať, keď na ne budem reagovať, nedopadne to dobre. Bea mala moje sebaovládanie odjakživa pevne vo svojich rukách. Stačilo málo a vedela ma dostať presne do takého stavu, aký potrebovala. Neviem, ako to nazvať, žeby manipulátorstvo? To asi nie, len ovládala moje reakcie lepšie ako ja sama. A pripomenula mi to hneď niekoľkokrát. 
„Prečo ťa vlastne pustili? To si akože už normálna?“ Nereagovala som. „A čo Peťo? Ty si im fakt uverila, že neexistoval?“ 
„Nebav sa so mnou, nenúť ma to stále opakovať,“ odpovedala som jej pokojným tónom. 
„V poriadku. Veď to bolo vlastne pre tvoje dobro, že sa všetci spojili.“ 
„Myslíš, že ti uverím?“ 
„Nie, nemyslím. Ibaže práve o to celý čas v tej cvokárni šlo. Aby ti do hlavy natlačili, čo im vyhovuje. A aby to potom nazvali úspešnou liečbou a zlepšili si štatistiky.“ 
„Prečo by to robili?“ 
„Aby si si zasa nepodrezala žily.“ Zasmiala sa. Mlčala som a ona pokračovala: „Aké to bolo? Chcela by si to urobiť zas?“ 
„Nie.“ 
„Jáj, jasné, že nie, veď ty už nie si psychopatka. Ty si už zázračne vyliečená.“ Mala som sto chutí vystúpiť z auta, ale vonku bolo príliš sychravo na to, aby som takú diaľku išla pešo. A tak som zaťala zuby a pri každej Beinej otázke som si okolo seba budovala ochrannú bublinu. Nemienila som sa dať vyprovokovať. Prestala som vnímať sestrine reči a na chvíľu som sa zamyslela nad jej teóriou, že lekári sa spojili s mojou rodinou, aby som zabudla na Petra. Nepresvedčila ma. Spomenula som si na všetky nezrovnalosti vo svojich spomienkach, ktoré som azda stokrát prebrala s doktorom na sedeniach. 
Keď Bea konečne zaparkovala pred domom, vyskočila som z auta a náhlila sa dnu. Mama nebola doma, otec pracoval. Vyložila som si veci z tašiek a rozvalila sa na posteli. Zahľadela som sa na plafón, ale potom som si uvedomila, že som doma, mám k dispozícii kopu vecí, čo som na klinike nemala. Horšie bolo, že som si tak odvykla, že mi už nič z toho nechýbalo. Bolo mi ukradnuté, že telefón mám vybitý niekde v taške. Nemal mi kto volať a ani ja som s nikým nepotrebovala hovoriť. Počítač, internet, Facebook. Nič z toho mi nechýbalo. Predsa len som vstala, vytiahla mobil a zapojila ho do nabíjačky. Som predsa doma, slobodná a normálna, a takí ľudia by mali byť dostupní. Len čo som telefón zapla, zazvonil. 
„Ahoj, zlatko, už ste doma? Ja som ešte na nákupe, ale o chvíľu končím. Nepotrebuješ nič? Nemáš na nič chuť? Kúpila som ti nové obliečky, páčia sa ti?“ 
„Áno, mami, sú krásne.“ Preletela som pohľadom po károvanej posteľnej bielizni. „Nepotrebujem nič. Idem si to tu troška upratať.“ Izba bola rozhádzaná, všade sa povaľovali moje šaty a iné veci. 
„No dobre teda, na obed bude tvoja obľúbená šampiňónová polievka a grilované kuracie stehná a krídelká.“ 
„Teším sa.“ Snažila som sa byť milá, ale, pravdupovediac, priečila sa mi mamina prehnaná starostlivosť. Nebola som na ňu zvyknutá a cítila som, že nie je úprimná. Akoby to mama robila len preto, že je to jej povinnosť. Ale bola som jej vďačná, už len z princípu. Predsa len, je to moja mama. 
Pustila som sa do upratovania, väčšinu oblečenia som hádzala do koša na špinavú bielizeň a drobnosti ukladala do prázdnych poličiek. Práve som fajčila na terase, keď som videla, ako prichádza mamino auto. Pred naším domom však stálo aj biele Audi. Žeby Bea dostala auto? Keď som videla, ako Lukáš vybehol z domu a pomáha mame vykladať tašky zo zadných sedadiel, musela som sa zasmiať. Nikdy sa nenaučila používať kufor. Asi by som si mala nájsť priateľa. V tomto svete plnom psychopatov potrebujem spriaznenú dušu. Vtipného, spoločenského, romanticky založeného muža, ktorý pochopí moje zvláštne ja a bude ma milovať takú, aká som. Hlavne existujúceho, z mäsa a kostí, pred ktorým sa nebudem musieť na nič hrať... 

„Tak, dobrú chuť.“ Mama položila predo mňa tanier s mojou obľúbenou krémovou polievkou. 
„Ďakujem, mami.“ S chuťou som sa do nej pustila. Jedla som rýchlejšie než zvyčajne, aby som zakryla rozpaky z Lukášovho upreného pohľadu. 
„Lukáško, dáš si stehienka alebo krídelká?“ To sa mi tuším sníva, ona sa mu doslova pchá do zadku. 
„Asi stehná.“ 
„Dám ti z každého,“ povedala mama a naložila mu obrovskú porciu. 
„Lukáško,“ oslovila som ho rovnako familiárne, s predstieranou milotou, „to biele auto pred domom je tvoje?“ 
Vypleštil na mňa oči, akoby som sa ho pýtala na niečo intímne a tajné. „Hej, je.“ 
„Pekné.“ 
„Ďakujem.“ Silene sa usmial a zamrvil sa na stoličke. 
„Odkedy ty obdivuješ autá?“ zamiešala sa Beáta. 
„Odkedy teba zaujíma môj názor?“ 
„Odkedy sa týka jeho.“ Nenávistne na mňa zazrela. A vlastne aj mala prečo. Spokojne som sa na oboch usmiala. Nepotrebovala som im rozbíjať vzťah. 

„Čo keby si pracovala u nás vo firme?“ navrhol otec pri večeri, keď som spomenula spackaný pracovný pohovor. Chlap, ktorý ho viedol, usúdil, že nie som schopná vykonávať sekretárske práce. Totálne mi nabúral beztak labilné sebavedomie, a zároveň si poriadne upevnil to svoje. Pochopiteľne, pán v stredných rokoch, o hlavu nižší odo mňa, sa musí tváriť, akoby mu patril svet. Z pohovoru, v ktorom ma nepriamo označil za primladú, málo bojovnú a vlastne nepredvídateľnú, som išla maximálne znechutená. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Nakoniec som nad dôverne známym pocitom menejcennosti mávla rukou. V podstate mi padol kameň zo srdca, že nemusím pracovať pre človeka ako on. 
„U vás vo firme? Ja neviem.“ Nemala som pocit, že miesto u otca vo firme je pre mňa to pravé. 
„O pár týždňov nám odchádza recepčná na materskú. O jej miesto sa strhne bitka.“ 
„Myslíš tú dámu, čo robila na vrátnici?“ Párkrát som u otca vo firme bola a tá žena bola naozaj neprehliadnuteľná. 
„Zlatko, to nie je vrátnica. Recepčná má na starosti všetkých architektov, ich stretnutia, termíny, korešpondenciu, komunikuje s developermi. V podstate funguje ako taká spojka. Bez nej by tam bol chaos. A jej miesto je aj veľmi dobre platené.“ Hm, slušný plat by sa mi pri mojich plánoch zišiel. 
„Oci, uvidíme. Daj mi ešte zopár týždňov. Keď nič iné nezoženiem, tak by som to skúsila. Len som sa chcela vyhnúť protekcii.“ 
„A čo myslíš, kde ťa vezmú? S tvojím pochybným životopisom? Bez poriadnej praxe? A zistiť si, kde si sa v poslednom čase zdržiavala, nie je až také ťažké.“ 
„Beátka, aj tebe som našiel robotu, no vďaka svojej prostorekosti si o ňu prišla. Teraz dávam šancu tvojej sestre. Nepleť sa do toho, prosím ťa.“ 
Padla mi sánka, keď som počula, ako otec s kľudom Angličana zrušil vždy dokonalú Beu. A padla mi aj druhýkrát, keď Bea urazene vstala od stola a sadla si vedľa Lukáša na gauč v obývačke. Nalial jej víno a ponúkol aj mame, no ona odmietla. Všetci traja pozerali telku. 
„Vďaka, oci. Idem do svojej izby. Dobrú noc.“ 
„Popremýšľaj. Viem, že pracovať u otca má isté nevýhody, ale môžeš si byť istá, že výhod je viac.“ 
„Nepochybujem o tom.“ 
„Poriadne sa vyspi.“ 
„Aj ty, oci.“ 
Otcova reakcia ma prekvapila. Prvý raz v živote som cítila, že sa o mňa úprimne zaujíma a chce ma podporiť. V mysli som pátrala po rovnakej alebo aspoň podobnej situácii, no márne. Žeby toto bol ten pocit rodinnej spolupatričnosti? 
Po sprche som si spokojne ľahla do postele a pustila si telku. 
Prebudila som sa na tiché zaklopanie. 
„Spíš?“ 
„Čo tu robíš?“ Pozrela som na Lukáša osvetleného televíznou obrazovkou. 
„Nemôžem spať.“ 
„Nemal by si tu byť.“ Spomenula som si na Kováčov výhražne zdvihnutý prst. 
„Chcel som ťa vidieť. Chýbala si mi. Nemôžem si pomôcť, ale neskutočne ma priťahuješ, poď, rozdáme si to.“ Sadol si ku mne na posteľ. 
„Odíď, kým Bea nepríde na to, že si zdrhol z postele.“ 
„Ale, no tak...“ 
„Nie, Lukáš, to sa skončilo. Choď.“ 
„Prečo nemáš nikoho?“ spýtal sa. 
„Pretože som psychopatka.“ 
„Ale, prosím ťa.“ Zasmial sa. 
„Nepoznáš ma.“ Vstala som a otvorila mu dvere. „Dobrú noc!“ 
„Prečo?“ 
„Pretože sa ti nebudem zdôverovať. Nie si ani môj priateľ, ani kamoš, ani nič podobné.“ 
Ostal zaskočený. Môj odhodlaný pohľad ho však presvedčil a bez slova odišiel. Vypla som telku, zababušila sa do perín a zaspala. S dobrým pocitom. Dokonca bez práškov na spanie. 

„Ideš na obed?“ spýtal sa ma otec, keď sa napoludnie zastavil na recepcii. 
„Uf, nestíham, chcem mať všetko hotové a namiesto obedňajšej pauzy odísť skôr, cestou domov ešte skočím na poštu.“ Ukázala som na kopu obálok, pripravených na odoslanie. 
„Prinesiem ti niečo?“ 
„Ďakujem, netreba.“ 
„Nebudeš hladná?“ 
„Pozri!“ otvorila som spodný šuplík, ktorý som si stihla naplniť zásobami keksíkov a tyčiniek. 
„Tomu vravíš jedlo?“ 
„Prajem ti dobrú chuť, ahoj,“ vyhnala som otca z budovy. 
Aj keď som pracovala v jeho firme len niečo vyše mesiaca, už som si zvykla a bolo mi tam fajn. Čisto mužský kolektív, ak nerátam externú účtovníčku, mi vyhovoval. Všetci boli ku mne milí a na začiatku, keď som nevedela, kde je sever, aj veľmi ústretoví. Vďaka nim som sa do chodu firmy dostala veľmi ľahko. Pracovný čas rýchlo ubiehal, stále som mala čo robiť. Flákať som sa neodvážila, nechcela som byť ockova dcérenka, ktorá má špeciálne privilégiá. Môj plat bol viac než uspokojivý, preto som k svojim povinnostiam pristupovala naozaj zodpovedne. Bola som spokojná, že som vyťažená psychicky aj fyzicky. A úplne ideálne bolo, že som väčšinu dňa trávila mimo domu. Z práce som chodila domov pešo, čo mi trvalo aj hodinu. Väčšinou som sa zastavila niekde na kávu, sama alebo so Slávkou, ktorá mala za sebou ďalšiu plastiku. Ja som zmenu v jej tvári nepostrehla, ona však bola nadšená, a tak som sa naučila tešiť s ňou. Bola moja jediná priateľka. A myslím, že ja som bola pre ňu jediný človek, ktorý ju nepoznal ako dokonalú krásku z prehliadkových mól, ale ako normálneho človeka, ktorý si váži iné hodnoty než výzor, žúrky a žiaru reflektorov. Zrejme to bol osud, ktorý ju donútil opäť stáť pevnými nohami na zemi. 
Práve vo chvíli, keď som sa chystala vypnúť počítač, dobehol za mnou otcov spoločník, prešedivený pán v stredných rokoch. „Prosím vás, dnes majú o štvrtej prísť tí páni z Mamuta, z tých stavebnín, vravel som vám to včera.“ 
Zalovila som v pamäti, ale na žiadnych pánov z Mamuta som si nespomenula. „Nič ste mi nevraveli, pán Bielik.“ 
„Nie? Fúha, tak som asi zabudol. Budem potrebovať naše podklady, katalógy a zoznam spolupracujúcich firiem. Máte ešte nejakú polhodinku, dovtedy to stihnete, všakže?“ 
Skvelé. Prikývla som a usmiala sa naňho. Ako vždy. Pán Bielik bol najvyťaženejší z celej firmy a často sa stávalo, že mi v návale práce zabudol oznámiť dôležité veci. Vedela som, že skompletizovaním katalógov sa to neskončí. Budem musieť ostať, variť kávu a s úsmevom ich obskakovať. V piatok poobede. No čo už, povedala som si, dnes pôjdem do kaviarne neskôr. Objavila som jednu na námestí, mali tam najlepšiu čokoládu na svete. Zakaždým som si sadla k malému stolíku pri výklade, prečítala aktuálny denník, zapálila zo dve cigaretky a pokračovala v ceste domov. Neskutočne ma to nabíjalo energiou. A čokoláda aj dobrou náladou, ktorú som v piatok potrebovala ako soľ. 
Všetkých piatich pánov „Mamutov“ som usadila v zasadačke, rozdala im kávičku aj s keksíkom a minerálkou, pánu Bielikovi nachystala na stôl podklady, ospravedlnila sa a zabuchla za sebou dvere. Z prvej výplaty ma Slávka nahovorila na lodičky s asi metrovým opätkom, v ktorých bola moja cesta domov dvojnásobne dlhšia. Prekliala som jej módny vkus a vyzula sa. Keď sa moje chodidlá dotkli chladnej kamennej dlažby, pocítila som priam božskú úľavu. Uvedomila som si aj to, že keď sa do tých elegantných, nohy predlžujúcich črievičiek znovu natrieskam, bude to ešte horšie. Ten pocit mi však stál za to. Lodičky som si niesla pred sebou ako na tácke. Na chodbe bolo ticho, len zo zasadačky sa ozývali tlmené, nezrozumiteľné zvuky. Bosky som precupkala až do haly, k svojmu recepčnému ostrovčeku. Topánky som si vyložila na pult vedľa monitora a premýšľala, čím mi youtube skráti čas tentoraz. Až vtedy som si všimla, že na kresle v hale niekto sedí a pobavene na mňa pozerá. 
„Dobrý deň!“ Zoširoka som sa usmiala a bleskovo zložila lodičky z pultu. „Môžem vám nejako pomôcť?“ 
„Ďakujem, netreba.“ Usmial sa aj on. 
„A to tu chcete len tak sedieť?“ vyhŕkla som prostoreko, ale naozaj mi nešlo do hlavy, čo tam ten tmavovlasý chlapec s usmiatymi očami chce robiť. Predsa len, bol piatok poobede a budova bola už prázdna. 
„Nemôžem?“ Zdvihol obočie a opäť sa na mňa usmial. 
„Ale môžete.“ Celú večnosť sa na mňa nikto sympatický neusmieval, takže ma to celkom prirodzene vyviedlo z miery. Youtube sa nekonal. Pozrela som sa, čo je nové na Facebooku, a tvárila sa, že pracujem. O chvíľu mi pohľad opäť zablúdil k nemu. Stále sa usmieval a tiež na mňa pozeral. V rozpakoch som sklopila oči. Ďalší pohľad jeho smerom som už neriskovala, celú nekonečnú hodinu som uprene hľadela do monitora počítača. 
„Ďakujem vám, tak sa teda určite ozveme. Dovidenia. Dovidenia, slečna,“ obrátil sa ku mne pri vchode jeden z Mamutov. 
„Dovidenia, pekný víkend.“ Neodpustila som si, keďže som nadčasovala. 
„Majte sa.“ Pán Bielik ich vyprevadil až ku hlavnému vchodu. „Denis, dlho čakáš? Trošku sa nám to natiahlo, prepáč.“ 
„Ahoj, oci, v pohode, v servise sú do šiestej.“ 
„Tak si idem po veci. Vy to tu tiež pokojne zabaľte.“ Pán Bielik sa na mňa milo usmial. „Tak si užite pekný víkend a ospravedlňujem sa za zdržanie. Vidíme sa v pondelok.“ 
„Ďakujem, pekný víkend aj vám.“ 
„Dovidenia, slečna!“ Hodil po mne ešte očkom Bielikov syn Denis. 
„Dovi.“ Počkala som, kým odídu, zamkla vchodové dvere a v kuchynke bleskovo opláchla šálky. Nohy som nasúkala do parádnych lodičiek, schmatla kabelku a presunula sa do čokoládovne na námestí. Usadila som sa na svojom obľúbenom mieste, dala si čokoládu s mätou a dvojitou porciou šľahačky, prečítala si noviny, a keďže bol piatok, vyfajčila som až štyri cigarety, zaplatila a pomaly sa odpratala domov. Bol to fajn deň. Mala som dobrú náladu a chcelo sa mi usmievať. 
„Vy-pa-dni!“ dôrazne som povedala Lukášovi v ten večer, keď prišiel ku mne do izby. A on našťastie bez slova odišiel. Chvíľu som ešte počúvala pri dverách, či sa náhodou na chodbe s niekým nestretol. Zdalo sa, že nie. Pre istotu som zamkla a skoro ráno ma zobudila mama zúrivým klopaním. 
„Si v poriadku? Prečo sa zamykáš?“ 
„Prepáč, mami, jasné, že som v poriadku, asi som v noci omylom zamkla,“ vyhovorila som sa. Mama odišla. Spať sa mi už nechcelo. Bolo krásne slnečné ráno. Konečne prišla jar! Zababušila som sa do župana, na nohy si natiahla chlpaté papuče a vyšla na terasu. Teplo nebolo ani náhodou, ale ranné lúče ma príjemne pošteklili na tvári. Zhlboka som dýchala a snažila sa nemyslieť na nič. Proti svojej vôli som sa však zamyslela nad svojím vzťahom k Lukášovi. Cítila som, že mi nie je ľahostajný ako doteraz, ale že ho začínam nenávidieť. Neznášala som sex s ním, jeho pokrivený charakter, jeho prehnané sebavedomie. Jeho Audi, z ktorého sa mal každý zblázniť. Nahla som sa nad zábradlie a vypustila elegantný pľuvanček. Podľa môjho odhadu mal pristáť priamo na čelnom skle Lukášovej limuzíny, no nerátala som s vetrom, a tak môj biologický materiál skončil niekde v maminých záhonoch. Možno lepšie vykvitnú. 

Milan Buno
13.8.2014

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.