bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Nikdy neviete, kto je za dverami!

Táto kniha bola len mesiac na trhu a už ju preložili do 26 jazykov a v pláne je aj filmová adaptácia v Hollywoode. Takmer 400 strán napätia a nečakaných zvratov, ktoré vás budú neustále držať v strehu. Príbeh o chlapíkovi, ktorý mal šťastný, pokojný život až do chvíle, keď mu diagnostikovali smrteľný nádor na mozgu. Rozhodol sa pre samovraždu, no tú mu v poslednej sekunde prekazil zvonček pri dverách a neznámy návštevník. Odvtedy všetko nabralo úplne iný smer a divoká jazda uspokojí doslova každého fanúšika kvalitných psychotrilerov.

http://data.bux.sk/book/020/282/0202823/medium-posledna_moznost_uniku.jpgPosledná možnosť úniku je jeden z najlepších psychotrilerov, aký ste za posledné obdobie čítali.

Úspešný právnik Ted McKay má všetko, po čom človek môže túžiť – krásnu manželku, dve rozkošné dcéry a dobre platenú prácu. Keď mu však diagnostikujú nádor na mozgu, rozhodne sa po dôkladnej úvahe spáchať samovraždu.
Práve keď sa chystá streliť si guľku do hlavy, vyruší ho zvonček pri dverách. Spočiatku chce Ted nevítaného hosťa ignorovať, ale napokon dvere otvorí. A to nemal urobiť, lebo od tohto okamihu sa začne odvíjať krutý príbeh, plný neočakávaných zvratov.

Neznámy návštevník má pre Teda pozoruhodný návrh: ponúkne mu členstvo v tajnej organizácii, ktorá zabíja vrahov, čo ušli spravodlivosti. Ted ponuku prijme, ale po čase zistí, že zavraždil aj nevinného človeka. Začne tušiť, že mu niekto nastražil pascu a on sa do nej chytil, niekto ním zjavne manipuluje a zasieva v ňom pochybnosti.
Ted už neverí ničomu, ani sebe, ani ľuďom, ktorí ho obklopujú...

A z tejto hry autor nevynecháva ani čitateľa, ktorého nabáda, aby sa snažil rozlíšiť, čo je realita, a čo nie.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy
Číta Matej Landl:

axatFederico Axat je argentínsky spisovateľ, pochádza z Buenos Aires. Príbehy jeho kníh sú zasadené do prostredia Spojených štátov amerických, kde niekoľko rokov profesionálne pôsobil. Jeho predošlé knihy (Benjamín, Aula 19, Jazero s motýľmi), ktoré boli preložené do viacerých jazykov, možno charakterizovať ako napínavé psychologické trilery.
Tejto charakteristike zodpovedá aj jeho štvrtý román Posledná možnosť úniku, ktorý sa takisto vyznačuje vysokou dávkou napätia, sofistikovanou zápletkou a nečakaným rozuzlením.

Objednajte si triler Posledná možnosť úniku.
Kupit bux.sk

Posledná možnosť úniku je špičkový príbeh, v ktorom nič nie je také, ako sa zdá...

Tedov príbeh je zrazu ako bludisko, z ktorého niet úniku. Jeho život je ako domček z kariet, ktorému hrozí, že sa každú chvíľu zrúti a vy sa snažíte opatrne našľapovať.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt La última salida axat

Začítajte sa do novinky Posledná možnosť úniku:

PRVÁ ČASŤ

1

Ted McKay si práve chcel streliť guľku do spánku, keď naliehavo zazvonil zvonček.
Zarazil sa. Nemôže predsa potiahnuť kohútik, keď za dverami niekto stojí.
Choď preč, nech si hocikto!
Znovu zaznel zvonček a potom zahrmel mužský hlas:
„Otvorte, viem, že ma počujete!“
Ostrý hlas sa rozľahol po pracovni tak jasne, že Ted na zlomok sekundy zapochyboval, či je skutočný.
Poobzeral sa okolo seba, akoby v prázdnej miestnosti hľadal dôkaz, že krik je skutočný. Boli tam účtovné knihy, reprodukcia od Moneta, písací stôl... a nakoniec list, v ktorom Holly všetko vysvetľoval.
„Otvorte mi, prosím vás!“
Ted stále držal brovning len niekoľko centimetrov od hlavy, už mu začínal byť priťažký. Ak by ten chlapík začul výstrel a zavolal políciu, jeho plán by zlyhal. Holly je s dievčatami v Disneylande a on nedovolí, aby ich takáto správa zastihla ďaleko od domova. To teda nie.
K drnčaniu zvončeka sa pridalo búchanie.
„Otvorte! Neodídem, kým ma nepustíte dnu!“
Tedovi sa v ruke začala chvieť pištoľ. Oprel si ju o stehno. Prstami druhej ruky si prehrabol vlasy a znovu sa začal s cudzincom v duchu hádať. Kto je to, nejaký podomový obchodník? V tejto štvrti zámožných ľudí neboli takíto predajcovia vítaní, tobôž ak sa správali takto bezočivo. Krik a buchot na chvíľku stíchol a Ted znova pomaličky dvíhal zbraň k spánku.
Už si začínal myslieť, že možno to chlapa omrzelo a odišiel, keď nová salva úderov a krik ho presvedčili o opaku. Ale Ted mu neotvorí, to teda nie..., ešte počká. Ten dotieravec sa raz musí vzdať, nie?
Zrazu čosi na písacom stole vzbudilo jeho pozornosť - hárok papiera preložený na polovicu, taký istý, aký nechal uprostred stola pre Holly, lenže na tom druhom nebolo meno jeho manželky. Žeby bol taký hlúpy a zabudol hodiť do koša papier, na ktorom si to skúšal? Kým hluk od vchodových dverí neustával, potešil sa, že toto neočakávané prerušenie bolo aspoň na niečo dobré. Roztvoril papier a pozrel na text.
Zamrazilo ho. Písmo bolo jeho. Lenže sa nepamätal, že by bol napísal čo i len jednu z dvoch viet na papieri.
Vari im napísal list, na ktorý si nepamätá? Možno nejaká hra s Cindy a Nadine? V tejto nezmyslenej situácii s maniakom, ktorý chce vyraziť vchodové dvere, si odkaz nevedel vysvetliť. Ale nejaké vysvetlenie tu musí byť.
Nahováraj si, čo len chceš.
Brovning v ruke už vážil tonu.
„Otvorte konečne, Ted!“
Trhlo ním, spozornel. Ten človek ho oslovil menom? Ted nemal blízke vzťahy so susedmi, ale myslel si, že určite by rozoznal ich hlasy, lenže hlas tohto muža sa ani trochu nepodobal na nikoho z nich. Vstal a nechal pištoľ na písacom stole. Vedel, že mu iné nezostáva, len sa ísť pozrieť, kto to je. Chvíľku rozmýšľal a potom si povedal, že sa svet nezborí. Nech by ten bezočivý chlap bol hocikto, rýchlo sa ho zbaví a vráti sa do izby, aby raz a navždy skoncoval so životom. Pripravoval si to celé dlhé týždne a teraz, v poslednej chvíli, mu jeho plán neprekazí bezočivý podomový predavač.Odhodlane vstal. Na rohu stola stála fľaštička od detskej výživy s perami, sponkami, napoly opotrebovanými gumami a všelijakými nepotrebnými drobnosťami. Ted ich rýchlo prebehol zrakom a našiel kľúč, čo tam ani nie pred dvoma minútami schoval. Vzal ho do prstov a pozeral naň neveriacky ako človek, ktorý sa znova stretne s niečím, o čom si myslel, že to už nikdy v živote neuvidí. V tejto chvíli mal sedieť v polohovacom kresle a na prstoch mal mať stopy po pušnom prachu, ktorý sa mal vznášať aj vo vzduchu.
Keď sa človek rozhodne vziať si život - a nezáleží na tom, či má o tom pochybnosti alebo nie -, posledné minúty preveria jeho pevnú vôľu. Ted tou skúškou už prešiel a nepáčilo sa mu, že by to musel urobiť ešte raz.
Skutočne rozmrzený podišiel k dverám, vsunul kľúč do zámku a otvoril. Keď na dverách asi vo výške očí zbadal prilepený lístok, znovu ním prebehol príval zlosti. Bol to odkaz pre Holly. „Zlatko, druhý kľúč je na chladničke. Dievčatá nepusť dnu! Ľúbim ťa.“ Vyzeralo to trochu kruté, ale Ted si to starostlivo premyslel. Nechcel, aby ho našla niektorá z dcér, ako leží za písacím stolom s dierou v hlave. Na druhej strane zomrieť vo vlastnej pracovni malo svoj zmysel. Veľmi seriózne zvažoval možnosť skočiť z mosta alebo odcestovať ďaleko a hodiť sa pod vlak, ale vedel, že neistota by pre ne bola horšia. Najmä pre Holly. Ona to musela vidieť na vlastné oči, byť si na istom. Potrebovala... šok. Bola mladá a pekná, mohla si ešte zariadiť nový život. Znova by mohla začať žiť.
Opäť sa ozvalo búchanie.
„Už idem,“ zavolal Ted.
Búchanie prestalo.
Otvor dvere! Je to tvoja posledná možnosť.
Cez okienko pri dverách zbadal siluetu návštevníka. Cez izbu prešiel pomalým, takmer vzdorovitým krokom. Znova sa poobzeral okolo seba, rovnako pozorne, ako si pred chvíľou obzeral kľúč od pracovne. Videl ohromný televízor, stôl pre pätnástich stolovníkov, porcelánové džbány. Svojím spôsobom sa už rozlúčil s každým jedným pozemským predmetom. A predsa tu stál opäť, starý a milovaný Teddy, a blúdil po vlastnej obývacej hale ako duch.
Zastal. Je to jeho verzia svetla?
Chvíľku pocítil pochabú túžbu vrátiť sa do pracovne a overiť si, či za stolom neuvidí vlastné bezmocne ležiace telo. Natiahol ruku a prstami prešiel po operadle kresla. Zacítil studený dotyk kože; príliš skutočné, aby to bol len výplod fantázie, pomyslel si. Ale ako si mohol byť istý?
Otvoril dvere, a keď videl pred dverami mladého muža, pochopil, prečo sa napriek drsným spôsobom mohol živiť ako podomový predavač. Muž bol asi dvadsaťpäťročný, na sebe mal dokonale čisté biele nohavice s opaskom z hadej kože a tričko s vodorovnými farebnými prúžkami. Vyzeral skôr na hráča golfu než na predavača, aj keď v ruke držal ošúchaný kožený kufrík, ten však s celkovým výzorom neladil. Mal plavé vlasy po plecia, modré oči a zvodný pohľad, ktorý by mu mohol závidieť aj sám Brad Pitt. Ted si vedel predstaviť Holly alebo hociktorú ženu zo susedstva, ako si kupuje od tohto pána každú somarinu, čo by jej chcel predať.
„Neviem, čo predávate, ale nemám záujem,“ povedal Ted.
Mužovi sa na tvári rozlial široký úsmev.
„Och, nie, nič nepredávam,“ povedal, akoby to bola najsmiešnejšia vec na svete.
Ted hodil okom dozadu, ponad plece cudzinca. Pri kraji cesty ani nikde na Sullivanovom bulvári neparkovalo nijaké auto. V to popoludnie nebolo príliš horúco, ale keď svieti slnko, chôdza na väčšiu vzdialenosť by musela zanechať stopy na tomto bezočivo krásnom mladíkovi. Navyše, prečo by mal parkovať tak ďaleko?
„Neľakajte sa,“ povedal mladík, akoby mu čítal myšlienky. „Môj spoločník mi zastal tu, pred dverami, aby nevyvolal u susedov podozrenie.
Zmienka o komplicovi Teda neznepokojila. Umrieť pri lúpeži by bolo dokonca ešte dôstojnejšie než streliť si do hlavy.
„Nemám čas. Odíďte!“
Ted už zatváral dvere, ale muž natiahol ruku a zastavil ho. Nebolo to vyslovene nepriateľské gesto; v očiach mal záblesk prosby.
„Volám sa Justin Lynch, pán McKay. Ak mi...“
„Odkiaľ poznáte moje meno?“
„Ak mi dovolíte vojsť a hovoriť s vami aspoň desať minút, vysvetlím vám to.“
Nastala chvíľa vyčkávania. Ted nedovolí tomuto človeku vojsť do domu, to bolo viac než jasné. Ale musel si priznať, že jeho prítomnosť v ňom vyvolala istú zvedavosť. Nakoniec zvíťazil rozum.
„Ľutujem, toto nie je vhodná chvíľa.“
„Mýlite sa, je to naj...“
Ted zatvoril dvere. Posledné Lynchove slová zneli z druhej strany dverí pridusene, ale boli celkom zreteľné. „Je to najvhodnejšia chvíľa.“ Ted ďalej stál za dverami a načúval, akoby čakal, že ešte niečo bude nasledovať.
A presne to sa stalo. Lynch hovoril hlasnejšie, aby ho bolo dobre počuť.
„Viem, čo sa chystáte urobiť s tou deväťmilimetrovkou, ktorú ste nechali v izbe. Jedno vám však sľubujem, nebudem vás od ničoho odhovárať.“
Ted otvoril dvere.

2

Keď Ted plánoval samovraždu, bol nesmierne obozretný. Nebolo to rozhodnutie na poslednú chvíľu, z náhleho popudu, ani niečo nedomyslené. Nemala byť taká nešikovná, ako to zvyknú plánovať niektorí, len aby pritiahli na seba pozornosť. Aspoň si to myslel. Lebo na druhej strane ak bol taký veľmi opatrný, ako je možné, že Lynch o tom vie? Návštevník so širokým úsmevom a výraznými črtami absolútne presne poznal kaliber zbrane aj miesto, kde ju Ted nechal. Úvaha, že Ted by si vzal život v pracovni, nebola nezmyselná, vyzeralo to ako šťastný nápad a Lynch ju vyslovil bez štipky zaváhania.
Sedeli každý na jednej strane stola. Teda sa zmocnil starý známy pocit: vnútorné chvenie ako výsledok návalu adrenalínu a z neho vyplývajúca ostrosť myšlienok, keď predstihol protivníka, ktorý bol na rade. Už roky nehral šach, ale ten pocit bol nezameniteľný. A príjemný.
„Takže to Travis ťa požiadal, aby si ma špehoval,“ utvrdzoval sa.
Lynch položil kožený kufrík na stôl a chystal sa ho otvoriť, ale užasnutý sa zarazil.
„Váš spoločník s tým nemá nič do činenia, Ted. Nevadí vám, že vás volám Ted?“
Ted pokrčil plecami.
„Nevidím fotografie vašich dcér, Nadine a Cindy,“ povedal Lynch so zrakom upretým na obsah kufríka, akoby v ňom niečo hľadal.
Rodinné fotografie tam skutočne neboli. Ted ich odniesol preč. Dobrá rada: keď chceš spáchať samovraždu, odstráň z miesta činu rodinné fotografie. Plánuje sa to jednoduchšie bez skúmavých pohľadov tvojich drahých.
„Moje dcéry viac nespomeň!“
Lynch predviedol svoj zázračný úsmev. Zdvihol ruky.
„Len som si chcel získať vašu dôveru, trochu s vami podebatovať. Videl som fotografie oboch a viem, že práve sú s mamou na Floride. Išli navštíviť starých rodičov, však?“
Poznámka bola ako vystrihnutá z mafiánskeho filmu. Vieme, kde je tvoja rodina, nerob sa duchaplným. Jednako však bolo v Lynchovom postoji čosi nefalšované, akoby naozaj chcel byť k nemu milý.
„Pustil som ťa do svojho domu. Tak asi jeden druhému trochu dôverujeme.“
„To som rád.“
„Povedz, čo ešte vieš o mojej rodine?“
Lynch sa opieral o kufrík. Kývol rukou, že to nie je dôležité.
„Och, v skutočnosti nie veľa. Neradi zasahujeme viac, ako je potrebné. Viem, že sa vrátia domov v piatok, takže máme na naše záležitosti tri dni. A to bohato stačí.“
„Na naše záležitosti?“
„Jasné!“
Lynch vytiahol z kufríka dva tenké fascikle a odložil ich bokom. Odtisol kufrík.
„Ted, uvažovali ste niekedy o tom, že zabijete človeka?“
Pozrime sa, chlapík nerobí okolky!
„Si policajt? Ak áno, mal si sa preukázať.“
Ted sa postavil. Tie spisové obaly musia byť plné chúlostivých fotografií. Sledovali ho ako podozrivého z vraždy a samovražda bola rozhodujúcim kúskom do skladačky na usvedčenie vinníka. Preto Lynch toľko nástojil, aby ho pustil do domu. Je to agent FBI?
„Nie som policajt, Ted. Sadnite si, prosím vás.“
„Žiadam vás, aby ste ihneď odišli z môjho domu.“ Ted ukázal na dvere, akoby Lynch nepoznal cestu von.
„Skutočne chcete, aby som odišiel, a ani neprediskutujeme, odkiaľ vieme o vašej samovražde?“
Ten chlapík bol dobrý, Ted to skutočne chcel vedieť.
„Máte päť minút, aby ste mi to vysvetlili.“
Ted si nesadol.
„Tak je to správne,“ povedal Lynch. „Hneď vám to vysvetlím. Pracujem pre skupinu, ktorá má záujem na tom, aby ľudia ako vy poznali osoby, ktoré nás zaujímajú. Ruku položil na fascikle. „Ak dovolíte, otvorím jeden obal, aby sme doňho mohli nazrieť. Pochopíte to veľmi rýchlo, ste inteligentný človek.“
Lynch roztvoril jeden obal a posunul ho do stredu stola, čelom k Tedovi. Ted naďalej stál s rukami na opasku.
Na prvej strane bola kópia policajného záznamu. V rohu boli fotografie asi dvadsaťpäťročného muža spredu a z profilu. Pleť mal opálenú a vlasy dôsledne nahladko učesané a napomádované. Vyzývavo sa pozeral do objektívu s bradou trochu zdvihnutou a jasnými, doširoka otvorenými očami. Volal sa Edward Blaine.
„Blaine bol v minulosti odsúdený za menšie prečiny, krádeže a prepady,“ vysvetľoval Lynch a obrátil stranu. „Tentoraz ho obvinili, že zavraždil svoju priateľku.“
Ted sa nemýlil v jednej veci - vo fascikli boli naozaj chúlostivé fotografie. Teraz mal pred sebou obrázok brutálne zavraždenej ženy, ktorá ležala v úzkom priestore medzi posteľou a skriňou. Na holom trupe mala najmenej sedem bodných rán.
„Volala sa Amanda Herdmanová. S Blainom sa stretávali príležitostne, ale nebolo to príliš vážne. Zaobstarával jej lacné drogy a neraz sa aj pokúšali o serióznejší vzťah, ale podľa jeho aj jej priateľov boli v neustálom kolotoči hádok a udobrovania. Keď ženu našli mŕtvu v jej byte, polícia išla rovno za Blainom. Chlapík priznal, že sa v záchvate žiarlivosti s Herdmanovou pohádal, ale samozrejme ju nedobodal. Chcete vedieť, ako sa to skončilo? Nič mu nemohli dokázať. Museli ho pustiť.
V istej chvíli si Ted sadol. Od fotografií nemohol odtrhnúť oči. Lynch obrátil stránku a objavili sa detailné zábery - napuchnuté Amandino oko, hlboké rezy na hrudi, po celom tele pomliaždeniny.
„Nevinný?“ spýtal sa zarazený Ted.
„Ten sviniar si dával pozor, aby ju nebil päsťami, a vražedná zbraň sa, samozrejme, nenašla. V celom byte boli jeho odtlačky, no ani jeden na tele.“
„Veď sa prakticky priznal, keď povedal, že sa pohádali.“
„Obhajoba sa odvolávala na to, že k priznaniu došlo pod nátlakom, čo bola čiastočne pravda a mohli to aj dokázať. Technický dôkaz, ktorý ho zbavil viny, bola súdna analýza času úmrtia. Špecialista štátnej prokuratúry určil hodinu smrti medzi siedmou a desiatou večer. Mnohí svedkovia dosvedčili, že v tomto časovom rozpätí videli Blaina v bare pochybnej povesti Black Sombrero. Očividne si dal mimoriadne záležať, aby ho videlo čo najviac ľudí. Mal viac než tridsať dôveryhodných svedkov a potvrdili to dokonca aj záznamy kamier z parkoviska.
Ted listoval vo fascikli. Boli tam ďalšie fotografie tela Herdmanovej a kópie dokumentov s podčiarknutými pasážami.
„Už ste všetko pochopili, však, Ted?“
Ted tomu vskutku začínal rozumieť.
„Ako viete, že ju zavraždil Blaine?“
„Organizácia, ktorú zastupujem, má informátorov v súdnom aparáte. Nemám na mysli páchateľov, tými sa radšej nezaoberáme. Sú to advokáti, sudcovia, súdni úradníci, ktorí vedia, kedy prípad vraždy smrdí. My si berieme na starosť... vyvrátiť všetky pochybnosti. Čo sa týka Blaina, vysvetlenie je mimoriadne jednoduché, hoci je isté, že pre chlapíka by to bola osudová rana. Najali sme experta a spýtali sme sa ho, ako je možné, že pri určení hodiny smrti došlo k takému ohromnému omylu. Vysvetlil nám, že dôkazy sa odvíjajú od určenia telesnej teploty, ktorá sa meria vo chvíli, keď sa nájde telo. Krivka klesania teploty mŕtveho tela je známa a...“
„Viem, ako to prebieha,“ zastavil ho Ted. „Aj ja sledujem CSI.“
Lynch sa zasmial.
„Tak prejdem k veci. Keď sme prišli na miesto činu, pochopili sme to. Byt Amandy Herdmanovej, ktorý je teraz prázdny, je na prvom podlaží a pod ním sa nachádza verejná práčovňa. Hlavné ventilačné rúry sa ťahajú tesne pod miestom, kde sa našlo telo mŕtvej ženy. Dôsledkom toho sa telo udržiavalo teplé a teplota klesala pomalšie, ako je obvyklé.“
„Čiže chlapík ju zavraždil skôr.“
„Presne tak. O šesť až osem hodín skôr. K zabitiu nedošlo večer, ale napoludnie, skôr než Blaine prišiel do baru.“
„A nemohli ste znovu otvoriť prípad?
„Už bol uzavretý a potvrdený súdnym dvorom. My neobviňujeme právny systém, radšej berieme do úvahy, že z času na čas sa nejaký gauner prešmykne cez diery v zákonoch. Toto platí, bohužiaľ, aj opačne. Lenže tu nejde o to, aby sme niečo naprávali, nemyslíte?“
Ted nepotreboval viac počuť.
„A ty chceš, aby som zabil, Blaina, je tak?“
Lynch odhalil perfektné zuby.
„Veď vravím, že ste inteligentný človek.“

Milan Buno, 27.9.2016

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.