Niekedy stačí jediná noc...

Jediná noc je očarujúci ľúbostný príbeh, ktorý vás prenesie v čase na začiatok 19.storočia.

V londýnskej spoločnosti sa už dávno vie, že bratia Byronovci sú divokí, skazení a nebezpeční, ale zároveň neuveriteľne fascinujúci muži, ktorých zvodom neodolá žiadna žena. Nikto však nečakal, že aj mladá dáma z tejto rodiny sa vie postarať o poriadny škandál...

Mallory Byronová prišla o snúbenca a ani po roku sa z tej straty nespamätala. Útechu hľadá u dlhoročného priateľa Adama, no keď ich prichytia v háklivej situácii, neostane jej nič iné, iba sa zaňho vydať. A hoci v jeho náručí zažíva vášeň, o akej sa jej nikdy ani nesnívalo, svojimi citmi k nemu si vôbec nie je istá.

Príťažlivý miláčik žien Adam Gresham je do Mallory už dávno tajne zaľúbený. Stratil ju, keď sa sľúbila inému, ale to sa už nesmie zopakovať. Teraz dostal od života druhú šancu a je pevne rozhodnutý získať si Mallorinu lásku, nech to stojí čokoľvek...

„Tracy Anne Warrenová je brilantná!“
Cathy Maxwell, autorka bestsellerov,
ktorá často okupuje prestížny rebríček New York Times

Prečítajte si úryvok z novinky Jediná noc:

Sídlo Braebourne
Gloucestershire, Anglicko

August 1812

Lady Mallory Byronová sedela v elegantne zariadenej spálni a zamyslene hladkala mačku s lesklou čiernou srsťou, dokonale ladiacou s jej strohými čiernymi šatami. Rozmaznaný kocúr Karol Veľký, ktorý sa narodil v odľahlom kúte stajní, jej spokojne priadol v lone.

Kiežby som aj ja bola taká spokojná, pomyslela si Mallory. Kiežby som mohla viesť rovnako obyčajný a ničím nerušený život ako on.

Nech robila čokoľvek, od toho hrozného rána, keď sa dozvedela, že jej milovaný snúbenec major Michael Hargreaves padol v boji, nestál jej život za veľa.

Pri tej spomienke jej zovrelo hrdlo, ale oči mala suché. Po viac ako roku si na ten fakt zvykla natoľko, že už neplakala, prinajmenšom nie tak často ako v prvé týždne, keď ju ustavične zmáhali vzlyky a zúfalstvo. Iba vo sne zažívala podobné trápenie aj teraz. Živé nočné mory ju bez varovania mátali v spánku, budila sa s krikom a po lícach jej tiekli horúce slzy.

Uvedomovala si, že je načase skoncovať so žiaľom a opäť sa vrátiť do života – ako jej nežne pripomínali všetci starostliví členovia rodiny. Bola však otupená, nedokázala nájsť cestu späť k tej bezstarostnej dievčine, akou bola kedysi. Stratila srdce a celý jej svet zahaľovala tienistá hmla, ktorá síce zaháňala najhoršiu bolesť, ale aj potešenie a chuť do života.

S povzdychom pohladkala kocúra po mäkkom kožúšku a vykukla z okna na dokonale udržiavaný pozemok obkolesujúci sídlo brata Edwarda. Sídlo Braebourne bolo viac ako dvesto rokov domovom vojvodov z Clybournu a patrilo medzi najkrajšie aristokratické sídla v Anglicku. Mallory na tom však nezáležalo. Nevnímala ani slúžku, ktorá okolo nej pobehovala.

„Začínajú prichádzať prví hostia,“ ozvala sa Penny čo najveselším tónom. „V celom dome vládne ruch. Mám vám prichystať večerné šaty? Ktoré by ste si chceli obliecť? Mohli by ste si dať tie z ružového hodvábu s čipkovým živôtikom. Ružová vám veľmi pristane, zdôrazňuje vaše tmavé vlasy a červené líca. V tých šatách by ste boli určite najkrajšia zo všetkých.“

Slúžka sa odmlčala v nádeji, že Mallory jej odpovie, no tá mlčala. „Alebo chcete radšej tie modré? Jej milosť vaša matka mi minule vravela, že nepozná inú ženu, ktorej by tak pristal práve ten odtieň, zvýrazňujúci vaše akvamarínové oči. Pravdaže, krásna ste v akýchkoľvek šatách. Tak ktoré si vyberiete, slečna? Ružové, modré alebo nejaké iné?“

Mallory vedela, že by na to mala niečo povedať alebo aspoň nezúčastnene pokrčiť plecami, no namiesto toho ďalej mlčala a hladkala Karola Veľkého. Prítomnosť nenáročného kocúra ju upokojovala.

V miestnosti boli aj ďalšie zvieratá. Do Mallorinej izby každý deň zablúdilo viacero domácich miláčikov rodiny Byronovcov. Pásikavá mačka Alžbeta, celým menom Kráľovná Alžbeta, spala skrútená do klbka na posteli, strakatý kokeršpaniel Henrich sa vyvaľoval na plyšovom aubussonskom koberci pri tmavom kozube.

Trojica zvierat vďačila za svoje kráľovské mená mladšej sestre Esme. Všetky tri pribudli k ostatným v ten rok, keď sa Esme učila o životoch významných panovníkov, a hoci si teraz určite nespomínala na všetko, čo sa naučila, zvieratám ich mená zostali. Nedávno začala pomenúvať nové zvieratá po slávnych hudobných skladateľoch. Najnovší kocúr dostal meno Mozart a dva psy zasa Haydn a Händel. Hudba ju síce veľmi nezaujíma, pomyslela si Mallory, ale má úžasnú predstavivosť a zmysel pre humor.

Mallory sa slabo usmiala a pozrela na „kráľa“ Henricha na dlážke. Pes akoby vycítil jej pohľad, zdvihol hlavu, švihol chvostom a znova zadriemal.

„Ktoré šaty si vyberiete?“ naliehala Penny. „Stačí povedať a ja ich vyžehlím a prichystám.“

Mallory sa nadýchla a chcela odpovedať, no vtom k nej z chodby doľahli niečie hlasy.

Hostia, pomyslela si unavene. Vedela, že mama a Claire to myslia dobre, ale želala si, aby sa na zvyčajný niekoľkodňový večierok na konci leta radšej vykašľali. Každoročné stretnutie sa tradične začínalo dvanásteho augusta a ohlasovalo začiatok loveckej sezóny. Mallory už tento rok porušila jednu tradíciu – nezúčastnila sa spoločenskej sezóny. Vyhovovalo by jej, keby v tom mohla pokračovať a vynechať aj večierok. Braebourne o chvíľu zaplnia členovia rodiny a priatelia, ktorí sa chcú zabávať.

Ona však na to nemala náladu a nepáčila sa jej predstava, že musí niečo predstierať. Ešte horšie bolo, že Michael mal tieto mesiace najradšej v roku. „Strasieme zo seba mesto,“ vravieval, vychutnávajúc pokojnejšie tempo na tichom vidieku.

Od žiaľu jej stislo srdce. Vytlačila tú emóciu aj spomienku a konečne odpovedala Penny na otázku. „Nepotrebujem nijaké šaty. Rozhodla som sa, že sa navečeriam vo svojej izbe a na večierok nepôjdem.“

Slúžka vypleštila oči. „Ale, slečna...“

„Buď taká láskavá a odkáž to mojej švagrinej. To je zatiaľ všetko. Ďakujem, Penny.“

Dievčina sa chvíľu tvárila, akoby chcela niečo namietnuť, no napokon sklopila zrak a úctivo sa uklonila. „Pravdaže, lady Mallory.“

Potom vyšla z miestnosti.

Mallory zvesila plecia, privinula sa ku Karolovi Veľkému a zatvorila oči.

„Vitajte, pane. Dovoľte mi vyjadriť radosť, že vás opäť vidím,“ ozval sa sluha, keď Adam, tretí gróf z Greshamu, vošiel do honosnej haly v Braebourne.

„Ďakujem, Croft,“ odvetil Adam a podal dlhoročnému sluhovi klobúk a rukavice. „Aj ja som rád.“

Vždy, keď bol gróf na návšteve v Braebourne, na chvíľu zastal a obdivoval nádherné sídlo. Ešte stále si spomínal na prvú návštevu. Vtedy mal osemnásť, práve nastúpil na Oxford a prišiel na pozvanie nového kamaráta zo školy Jacka Byrona. Aj vtedy bolo leto a z okien vsadených do zakrivenej kupoly sa do haly liali rovnako prívetivé slnečné lúče ako teraz. Strop zdobili ohromujúce maľby zobrazujúce vzostup a pád Rímskej ríše. Na druhom konci rozľahlej haly sa dvíhalo široké mramorové schodisko s elegantnými korintskými stĺpmi. Dlážka bola z rovnakého mramoru vo viacerých odtieňoch, ktoré mu pripomínali studenú šľahačku a teplý ďatelinový med.

Vtom kdesi napravo zašuchotali sukne a zo salóna vyšla svetlovlasá krásavica v šatách z broskyňového hodvábu.

„Konečne ste tu, Adam!“ vyhŕkla Claire, vojvodkyňa z Clybournu, a tvár jej rozjasnil úprimný úsmev.

Vykročil k nej, vyleštenými hessenskými čižmami ticho klopkal na dlažbe. Chytil ju za obe vystreté ruky, zdvorilo sa uklonil a pobozkal ju na hánky.

„Som tu, vaša milosť, hoci cesty sú veru zradné.“

„Dúfam, že na byronovských pozemkoch vás nepostretla nijaká nepríjemnosť,“ poznamenala.

Usmial sa. „Nie. Isto viete, že jeho milosť udržiava cesty vo vynikajúcom stave. Stačilo rečí o takých hlúpostiach. Radšej vám poviem, aká ste očarujúca. Ste ešte krajšia ako predtým.“

Vyčarila milý, trocha neistý úsmev. „Skôr chudšia, nemyslíte?“ opravila ho. „Keď sme sa videli naposledy, bola som široká ako vínny sud a najmenej dva razy taká ťažká.“

„To veru nie,“ ubezpečil ju. „Boli ste v požehnanom stave a žiarili ste, ako môže žiariť iba nastávajúca matka.“

Claire sa zasmiala, chytila ho pod pazuchu a vykročila k schodisku. „Rozprávate samé hlúposti, pane, no aj tak ste ma nimi očarili. Vidím, že ako vždy ste nehanebný zvodca a zarytý lichotník bez štipky svedomia. Nie div, že vám ženy padajú k nohám.“

Usmial sa, oči mu zažiarili. „Vďakabohu, že nie všetky, inak by som sa musel brodiť pomedzi tie, čo sa mi ocitnú v ceste.“

Znova sa zasmiala.

„Materstvo a manželstvo vám očividne prospieva,“ poznamenal gróf vážnejšie, keď nenáhlivo kráčali po schodisku.

Zatvárila sa zasnene a uprela pohľad kamsi do diaľky. „Máte pravdu.“

„Ako sa má malá Hannah, najnovší prírastok do rodiny Byronovcov?“

„Vynikajúco. Je ako malý anjelik, veselá a usmiata. Takmer vôbec neplače a nerobí starosti. Edward tvrdí, že vyzerá ako ja, hoci má tmavé vlasy. Po ňom zdedila oči a ústa, a keď sa zamračí, akoby mu z oka vypadla.“

Adam sa zamyslel. Presne vedel, aký výraz vojvodovej tváre má Claire na mysli. No odkedy sa Edward Byron minulý rok oženil, zjavoval sa mu na tvári iba zriedka. „Kde je vlastne Clybourne? Zatvorený v pracovni?“

„Dnes šiel so správcom na obchôdzku po pozemku. Jeden z nájomníkov má ťažkosti so zlou vodou v studni. Takže musím všetkých hostí vítať ja.“

„Ide vám to vynikajúco.“

Claire sa slabo usmiala.

„Kto sú všetci?“ opýtal sa.

„Členovia rodiny vrátane niekoľkých bratancov, zopár priateľov a dosť slobodných pánov, aby sa vyrovnali počty. Pozvali sme aj Mallorine priateľky, slečnu Milbankovú a slečnu Throcklyovú, z ktorej sa nedávno stala lady Damsonová. Chceli sme ju potešiť. Už si však nie som istá, či to bolo múdre.“

Keď spomenula Mallory, jeho veselosť sa vytratila. „Ako sa má?“

„Odmieta zísť dolu na večeru. Pred niekoľkými minútami mi jej slúžka prišla povedať, že sa chce navečerať vo svojej izbe. Pokúšala som sa jej dohovoriť, ale nechce ma počúvať.“ Claire si vzdychla a zastala navrchu schodov. „S Avou sme dúfali, že sa v prítomnosti priateľov rozveselí, ale naše úsilie vyjde nazmar, ak zostane hore.“

Zamračil sa. „To je fakt.“

Pri zmienke o Mallorinom smútku mu stislo hruď. Vedel, že žiali – za daných okolností mala na to plné právo. Nútil sa držať od nej čo najďalej, aspoň zopár mesiacov. Došlo mu, že potrebuje čas, aby si poradila s tou veľkou stratou. Vymenili si niekoľko listov, no neušlo mu, že ona píše skôr o bežných veciach, nie o osobných záležitostiach a pocitoch. Nechcela sa o ne deliť a on ju nenútil.

Od majorovej smrti však uplynulo vyše roka a Adamovi sa nepáčilo, čo sa dozvedel od Claire. Mallory mala iba dvadsaťdva, bola primladá na to, aby sa uťahovala do ústrania ako nejaká prastará vdova. Nebola nijaká vdova. S majorom sa zasnúbili tesne pred tým, ako odišiel na polostrov. Bolo načase, aby znova začala žiť – ak nie z vlastnej vôle, tak ju trocha postrčí.

Claire akoby vycítila, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky. „Som rada, že ste tu.“ Stisla mu rameno. „S Mallory ste boli vždy blízki priatelia. Som si istá, že váš príchod ju vytrhne zo smútku. Sľúbte, že ju rozveselíte, Adam,“ dodala. „Prosím, povedzte, že to dokážete.“

Uprene jej pozrel do očí. „Pravdaže,“ ubezpečil ju. „Ani sa nenazdáte a bude opäť veselá.“

Dokáže to.

Aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, sľuboval si v duchu. Mallory Byronová bude znova šťastná.