bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Mafiáni. Policajti. Siskári. Tam sa to mlelo

 „Hovorí sa, že lesy okolo hranice sú plné ľudí. Že keď tam hodíte kameňom, trafíte prevádzača s rákosníkmi alebo neoznačený hrob“ Je koniec zlatých deväťdesiatych rokov. Divoký východ Slovenska. Po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku, siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov. Robo Holub je dávno po smrti, Miki Černák sedí v base, Žaluďa práve zastrelili...

„Časť týchto príbehov sa naozaj odohrala, ale inak. Postavy sú vymyslené. Ak ste sa v niektorej predsa spoznali, majte rozum a nepriznávajte to. Ľudia nemusia vedieť, aká ste sviňa.“

Týmito slovami sa začína novinka Mäso – Vtedy na východe od televízneho reportéra Arpáda Soltésza.

Miki Miko, policajt s metódami gangstra, a Pali Schlesinger, novinár bez pudu sebazáchovy, sa pokúšajú robiť svoju prácu. Hľadajú pravdu. Alebo aspoň takú jej verziu, ktorá by sa dala dokázať pred súdom. Proti sebe majú tri najväčšie zločinecké skupiny svojej doby – políciu, justíciu a tajnú službu. Občas aj mafiu, ale tá aspoň hrá podľa pravidiel. Väčšinou neuspejú, no vedia, že sú vo vojne, ktorá sa nedá vyhrať, len bojovať. Vždy to brali profesionálne. Až doteraz. S Nikou sa to stalo osobným.

Nika. Sedemnásťročná stopárka, ktorú uniesli, znásilnili a plánovali predať do Kosova. Na prostitúciu alebo na orgány, čokoľvek si zákazník praje. Nastúpila do nesprávneho auta. Chyba, za aké sa platí životom. Miko so Schlesingerom vedia, že to nemôže dopadnúť dobre. Nevadí. Musia zariadiť, aby to nedopadlo zle pre Niku. Zatiaľ ju ukrývajú na konci sveta.

Ultima Thule. Luxusný hotel pri ukrajinskej hranici, na konci cesty v lese plnom mŕtvol. Okrem majiteľov a personálu v ňom nebýva nikto. Miešajú v ňom tie najchutnejšie drinky, najúčinnejšie jedy a najsilnejšie výbušniny.

Ak po vás ide mafia a zákon na vás kašle, v Ultima Thule ste vítaní. Ak vás uznajú hodným, Igor vám namieša Hemingwayov kokteil - Smrť popoludní - a porozpráva vám pár divokých historiek. Väčšina tých príbehov sa stala. Aj ten, ktorý držíte v ruke. Trocha inak. Možno niekomu inému. Na inom mieste. Ale sú pravdivé, hoci Igor by ich určite nechcel opakovať pod prísahou. Lebo vedieť nie je to isté, ako vedieť dokázať.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Mäso – Vtedy na východe je drsný a výstižný román, ako to koncom 90.rokov na východe naozaj bolo. Efektný štýl písania, nárečia, štipľavé dialógy, naturalizmus...to všetko prispieva k autenticite tejto novinky. Plnokrvné a živé postavy, ktoré vám rýchlo prejdú pod kožu. K tomu občas nejaké anekdoty a historky, ktoré zabávajú a skvele zapadajú do drsného príbehu.

Arpád Soltész je reportér televízie JOJ, ktorý píše jedovaté glosy a pripravuje trefné reportáže. O živote v jeho nahote, drsnosti až brutalite. Naturalisticky a pravdivo. Za to sa stal v minulosti dokonca terčom brutálneho fyzického útoky, z ktorého sa musel liečiť niekoľko týždňov. Ako vtedy povedal, patrí ku generácii, ktorá nikdy nebude mlčať. A bude hovoriť o všetkom, čo by mala spoločnosť poznať, nech to stojí čokoľvek.

Začítajte sa do novinky Mäso – Vtedy na východe:

DNES NA VÝCHODE
Najvyšší trest

Sudca Kešeľa má fixné rituály. Neznáša zmeny. Nenávidí prekvapenia. Kávu si dáva presne päť minút po príchode do pracovne. S dvoma cukrami, mliekom a balíkom novín. Kávu starostlivo zamieša, vypije na jediný dúšok, vezme noviny pod pazuchu a ide tam, kam na rozdiel od pešej zóny ani on nechodí na rangeroveri.
Kým mieša kávu, prezerá si titulné strany. Lokálny bulvár vyzerá sľubne. Košický boss pred súdom! Kto sa bojí výpovede Veľkého Sašu? Nikto. Alexander Ferko vie, že dostane doživotie. Ale lepšie žiť v base ako nežiť vôbec. Stále je šanca, že ho raz pustia. Nepovie nič. Kto tým pisálkom hovorí všetky sprostosti, čo dokážu popísať?
Zaplavia migranti aj Slovensko? Maďari už stavajú plot! – Pri Humennom spadlo ďalšie ukrajinské ultraľahké lietadlo – Svetové hviezdy erotického priemyslu v Košiciach! Romana De Ville vystúpi v live show na erotickom veľtrhu
Fuj, to akože budú trtkať pred obecenstvom? Sudca si prejde prstom po nose, zatne prsty na nohách. Vezme plátok a ide na pešiu zónu.
Dáva pozor, aby mu zasa nepadol mobil do misy. Položí ho na držiak s papierom. Sadne si, otvorí noviny, pozerá na Romanu De Ville. Tvár je mu povedomá. Určite z internetu. Bradavky má prekryté ružovými hviezdičkami. Škrabáci vydrbaní, slušných ľudí vláčia bahnom, ale ku kurvám sú ohľaduplní, pomyslí si. Zatlačí, prudko sa vznesie nad misu a vyletí z kabínky aj s dverami. Na prekvapeného sudcu padne stena. Alebo on na stenu. To som ja...? preletí mu hlavou najprv udivená myšlienka a vzápätí masívna porcelánová črepina.

„Bomba v hajzli? Ale hovno!“
„To tiež. Všade. Skoro na každom kúsku Kešeľu.“
„To akože normálne mu dali bombu do misy?“
„Pod misu. Technici zatiaľ nemajú iné vysvetlenie. Musím končiť, zvoní mi druhý mobil. Odo mňa to nemáš.“
„Večer káva?“
„Káva.“

Miki Miko sedáva chrbtom k stene. Aby videl vchod. Schlesinger zase zostal s nekrytým chrbtom. Nevadí. Za tie dve desaťročia, čo stihol naštvať bezmála každého mafiána, siskára, politika, tunelára, finančníka aj developera, sa síce tiež stal paranoidným, no Miki oproti je spoľahlivejšou ochranou ako múr za chrbtom.
„Vitaj.“
„Čau!“
Schlesinger dusí cigaretu v masívnom sklenenom popolníku, ktorý musí pamätať minimálne súdruha Jakeša, ak nie Husáka. Je v ňom hlboká prasklina. Radšej veľmi netlačí. V espresse U Patkaňa je lepšie netlačiť na nič. Niečo by sa mohlo rozbiť. Alebo zlomiť. Popolník. Stolička. Sánka. Kým dosadne na rozheganú stoličku, v ústach má ďalšiu camelku. Ani Mikovo školené oko nepostrehlo, kedy ju vytiahol a zapálil. Zrejme tam horela, už keď dusil prvú.
„Toto by ťa určite zabilo. Ale nestihne,“ nahrá Miko na rituálny smeč a vezme si jednu cigaretu. Odpáli si od Schlesingerovej.
„Nestihne, lebo keď ty zomrieš na rakovinu pľúc, do týždňa ma dajú dole,“ prichádza nacvičená odpoveď.
„Na druhý deň, Pali. Ty si vždy vedel, ako si narobiť kamošov. Ale napísať sudcovi, ktorého odpálili bombou na hajzli, výpočet minulých prúserov namiesto nekrológu, to je aj na teba dosť cez čiaru. Toto ti v redakcii jak mohli pustiť?“
„Furt nás žaloval,“ mykne redaktor plecom a hlboko nasaje dym. „Vieme, ktorý z tých prúserov ho nakoniec dostal?“
„Nevieme. Na rozdiel od teba, pán redaktor, bol pán sudca v kolektíve obľúbený. Keď zobral, vždy aj vybavil. Aj sa vždy pekne podelil. Choval sa jak debil, ale veľmi užitočný debil. Všetci ho ľúbili. Kolegovia, advokáti, živáni. Fakt všetci.“
„Fízli?“
„Koho serú fízli?“
„Tiež pravda. Tak ale zasa na súd s bombou, to neni len tak. Kto sa tam mohol dostať?“
„Upratovačky, súdni úradníci, prokurátori, advokáti, údržbári, zapisovateľky, siskári... asi aj niektoré novinárky. Hocikto. Je to súd, nie trezor národnej banky.“
„Takže tma?“
„Tma. Zatiaľ.“

VTEDY NA VÝCHODE
Obeť

Ostrov civilizácie uprostred pustatiny. Hypermarket. Niežeby toto miesto bolo rektum sveta. Toto miesto je ten hnisavý vred na rekte sveta. Tu nie sú ani šľapky a bezďáci. Dávno skapali od hladu. Alebo od bitky.
Otrávený esbéeskár pri vchode potiahne z vytrasenej čárdy bez filtra prilepenej o peru. Mobil s vylomenou anténou stráca signál. Vyzerá, akoby sa snažil dokričať na opačný koniec linky, ale veľmi potichu. Zloží. Vypustí ďalší kúdol dymu a za prižmúrenými očami rozvíja fantázie so stopárkou na druhej strane cesty. Keby ho boli zobrali za žandára, mohol ju teraz naložiť do policajného auta. Vypľul pár zrniečok tabaku a vrazil si ruku do vrecka, aby sa zakryl.
„Mamut! Brzdi!“
Zapískajú gumy. Zelený mercedes sa skrúti. Cesta je ešte mokrá po prietrži.
„To sú kozy...“
Tričko stopárky je po lejaku nalepené na prsníky, od ktorých ho nedelí nič. Dva impozantné kopce. Niežeby boli obrovské. Sú veľké, to áno, ale čo ich robí neodolateľnými, je tvar. Sú to také Vysoké Tatry dámskych poprsí. Najmenšie veľhory sveta. Dokonale zapadajú do okolitej krajiny. Dievčina môže mať tak dvadsať. Plus-mínus. Nie je to žiadna modelečka. Žena. Ale zasa nie bohyňa plodnosti. Keď už, tak bohyňa plodenia. Nie krásna. Pekná. Príťažlivá. Superhmotná čierna diera. Mamut sa už ocitol za jej horizontom udalostí.
„Tie kozy chcem. To bude zlatá baňa.“
Už znova je tridsaťpäť stupňov. V tieni. Ak nejaký nájdete. Teplomer vyslúžilého nemeckého taxíka so zdochnutou klímou ukazuje štyridsaťdva. Ale možno skapal aj teplomer. Lejak vzduch neochladil, nanajvýš zvýšil vlhkosť.
Nika tu stojí už dobrú hodinu. V tričku a priliehavých legínach. Lodičky s vysokým opätkom drží v ruke. Dement ju vysadil z auta asi tri kiláky odtiaľto. Kým sem došliapala, začala sa dusiť vo vlastnom pote. A potom ju dobre podlial dážď. Ale chcela sa dostať k hypermarketu. Veľká križovatka. Autá od Sobraniec aj od Košíc. Je ich dosť. Keby nebola taká mokrá, už dávno by sa viezla. Tu si nikto nezamočí sedadlo vo svojej s láskou piplanej žige ani pre Angelinu Jolie.
Napila by sa niečoho, ale žobrať nebude.
Začalo sa to ako rande. Pizza. V meste. No dobre, v Michalovciach. V porovnaní s Kamennou Roztokou sú Michalovce mesto. Aj v porovnaní so Sninou. Aj s Humenným.
V krčme U Taliana by sa prípadný Talian cítil skôr ako v Užhorode, ale kde by sa už v Michalovciach nabral naozajstný Talian? A ktože už v Michalovciach vie, ako má vyzerať naozajstná pizza? Alebo dokonca chutiť? Ani kuchár od Taliana. Pizzu má každý rád. Najradšej tú, na ktorú si zvykol. Michalovčania majú radi pizzu od Taliana. V Roztoke beztak žiadna pizza nie je. Pizza od Taliana je lepšia pizza ako žiadna pizza.
Dokonca aj tá zalievaná káva bola lepšia ako žiadna káva. U Taliana jej hovorili turecká káva, ale naozajstný Turek by ju neidentifikoval o nič skôr ako pravý Talian miestnu pizzu. Pomletá zrnková káva zaliata vodou. Ak ste mali šťastie, vriacou. Ak smolu, tak horúcou vodou z kohútika a boli ste na najlepšej ceste zblízka sa zoznámiť s miestnym sanitárnym zariadením. To malo k toalete asi tak blízko ako práve vás opúšťajúci pokrm k pizzi.
Nika bola veľkorysá. Tolerantná. Dokázala by sa tváriť, že pije kávu, keby jej do toho blata nenatlačili šľahačku. Že viedenská káva. Viedenská turecká káva. Nika netušila, takže ju zamiešala. Zmes šľahačky a nahrubo zomletých zrniečok jej škrípala pod zubami. Ale nechcela raniť Dementove city. Pila.
„Turci Viedeň nedobyli,“ neodpustila si poznámku. Vedela, že Dement aj tak nepochopí. Nešla s ním do mesta pre jeho intelekt. Mal auto. Značkové šušťáky. V nich, podľa Monče, nadštandardnú výbavu. Stabilné miesto v Laciho partii. Vozil preňho čiernych. A Laci robil priamo pre Generála. V Roztoke sa dalo zahadzovať s horšími typmi.
Napriek tomu by sa ho nedotkla ani trojmetrovou tyčou, keby ju Monča nepodrazila. Oko za oko, vták za vtáka. Nechce si užívať Dementa, ale sladkú pomstu. Tá však začala horknúť v okamihu, keď si Dement začal nad účtom prehmatávať vrecká.
„Som asi nechal peňaženku v aute. Idem pozrieť. Čakaj.“
Hrdzou kvitnúci biely favorit stál pred Talianom. Chvíľu sa v ňom hrabal. Nie veľmi presvedčivo. Mala naňho priamy výhľad, tak vliezol aj pod sedadlo. Dement. Ani sa nezačervenal, keď si sadal späť k stolu.
„Čaja, máš nejaké love? Som asi stratil peňaženku.“
Nikdy im nehovoril inak ako čaja. Nebol schopný ani zapamätať si ich mená.
„Som v nej mal štyri baby. A všetky papiere. Ma jebne.“
Zaplatila. Vyškrabala z kabelky aj dva zapadnuté päťdesiathalierniky. Čašník im mávnutím ruky odpustil zvyšných dve osemdesiat a vykopol ich. Dementa doslova. K Nike bol skoro milý.
„Kočko, najdzi sebe chlopa, ne take geňo.“
Spoza škodovky sa zadymilo, hrkali späť do Roztoky. Už netúžila po pomste. Čo môže Moniku stretnúť v živote horšie ako tento dement? Si jeden druhého zaslúžia.
„Čaja, si už robila fajku za jazdy?“
Nechcela to hrotiť.
„Nerobila ani nebudem, bo sa vybúrame. Ty len dávaj bacha na cestu!“
„Však budem.“
A začal sa krútiť na sedadle, aby zo seba dostal značkové šušťáky. Jednou nohou sa zapieral o podlahu, druhú držal na plyne. Na chvíľu pustil volant, zatlačil oboma rukami a gate sa konečne zošmykli do pol stehien. Monča nebola iba podrazáčka, ale aj klamala. Niežeby trochu nafúkla realitu a chlapcovi prilepšila o pár čísel. Toto bolo hlboko pod európskym priemerom. Aj pod čínskym. Keby na to Nika bola pripravená, možno by sa nezasmiala. A Dement by ju nevyhodil z auta.
Tí dvaja v zelenom medvedi, ktorý ju skoro zrámoval, sa jej nepáčili ani ako Dement. Skoro urobili hodiny, idioti. Pomaly zacúvajú späť. Vodič spustí okno. Uši. Neskutočné uši. Pokúša sa dívať mu do očí. Len do očí. Nie na uši. Róm. Starý. Musí mať najmenej tridsaťpäť. Možno aj štyridsať. Vedľa neho sa nahýna spolujazdec. Guľatý ksicht, riedke vlasy neurčitej farby. Viac svetlé ako tmavé. Podobné oči. Niečo medzi modrou a sivou. Trochu vypúlené. Začínajúca plešina. Tiež starý foter. Vlastne už dedo.
„Kam?“
Spolujazdec má silný prízvuk, prezradí ho jediné slovo. Ukrajinec? Možno Rus. Nika bezradne pozrie na cestu. Je uvarená, prepotená, jazyk sa jej lepí na podnebie. Zgegne tu na úpal a smäd.
„Idete na Sninu? Alebo aspoň do Humenného?“
„Pôjdeme. Nastúp si. Ja som Mamut,“ predstaví sa vodič. „Volám sa Ďoďo, ale všetci mi hovoria Mamut.“ Chytí sa pri tom veľkými chlpatými labami za odstávajúce uši a natiahne ich. Nika sa usmeje. Je rozprávkovo škaredý. Ale asi je s ním sranda.
„On je Vasiľ,“ ďobne Mamut palcom do spolujazdca. „Všetci ho volajú Vasiľ. Lebo je taký obyčajný Vasiľ,“ predstaví inostranca, ktorý jej nehybnými vypúlenými očami civí na prsia.
Niežeby nebola zvyknutá. Ale normálne na ňu takto čumeli šraci, ktorí jej nevadili. Vasiľ bol divný. Mohol byť jej foter. Vlastne naozaj mohol. Keby nebol taký svetlý. Matka odmietala hovoriť o otcovi, ale Nika často snívala, že by to mohol byť saudský princ. Alebo aspoň Talian. Keď bola ešte mladá a blbá. Hej, takých Saudov sú plné Pavlovce.
Rádio v aute reve. Christinu Aguileru strieda Britney Spears. Vraj sa narodila, aby ťa urobila šťastným. Born To Make You Happy. No, ako koho. Nika ju veľmi nemusí. Ani toho Vasiľa. Ale je fakt pekelne teplo. Nastúpi dozadu.
„Ja som Veronika.“
„Kam presne ideš, Veronika?“
Mamut na ňu pozerá v spätnom zrkadle. Rus, ako ho Nika v duchu pomenovala, sa zvrtne na sedadle a ďalej sústredene čumí na prsia. Ale naozaj divne. Nie ako všetci tí chlapi, ktorí si hneď predstavujú, čo všetko by s nimi robili. Takto pozeral Nikin otec na renault, keď si ho vyberal v bazári. Ako keby hľadal pod naleštenou kapotou hrdzu. Naozajstný otec, nie biofoter.
„Do Roztoky. Kamennej Roztoky.“
„Domov?“
„Domov.“
„Niečo po ceste vybavíme a hodíme ťa až domov,“ Mamut zaradí jednotku, autom trochu mykne a pomaly sa pohne. Vyjde na kruhový objazd, míňa výjazd na Humenné a Sninu. Nika znervóznie. Mamut vychádza na cestu do Košíc.
„To nie je cesta do Humenného,“ ozve sa. Ticho. Aby to nevyzeralo, že pindá. Len sa pýta. Pokúsi sa na koniec vety pridať otáznik, no aj tak to vyznie ako konštatovanie.
„Ešte niečo musíme vybaviť.“
„Tu v Michalovciach?“
„V Košiciach.“
Bórn to mejk jú hépííí, zakvičí Britney naposledy. Z rádia sa ozve moderátor. Správy.
„Ale to je ďa...“
„Pst! Správy.“ Rus na ňu zazrie a pridá hlas.
... tridsaťštyriročného Petra Steinhübela, v podsvetí známeho pod prezývkou Žaluď...
„Ale môj otec...“
Rus bez zmeny výrazu tváre vrazí dievčine lakeť do zubov. Pootočí sa k nej s prstom na perách.
Podľa polície Steinhübel bol bossom podsvetia, avšak on sám vystupoval ako solídny podnikateľ. Žaluď bol zastrelený v objekte Bratislavských mraziarní na Trenčianskej ulici, ktoré mu patrili.
Nika si prejde jazykom po opúchajúcej pere. Zacíti pachuť. Krv.
Steinhübel podľahol až pri piatom pokuse o atentát. Pri predchádzajúcich dvoch bol ťažko zranený. Štvrtý pokus o atentát sa uskutočnil dvadsiateho tretieho mája, Žaluď však unikol.
Mamut sa sústredí na šoférovanie. Ešte sú v meste. Rus sa neprítomne díva na cestu a počúva rádio.
Na jeho obrnený mercedes strieľali zo samopalu. Steinhübel bol aj bývalým spolumajiteľom a generálnym riaditeľom Tatravagónky Poprad.
Nike sa zovrú vnútornosti. To tá káva, asi ju nezaliali vriacou vodou. Má strach. Ucíti slzy. Mamut zastaví na červenú. Nika sa vrhne na kľučku a z celej sily zatlačí. Zboku ju zasiahne facka. Okno jej dá druhú.
„Poistka na deti.“ Rus udržiava konverzačný tón. Jeho tvár ešte ani raz nezmenila výraz. „Buď dobrá a budeme aj my.“
Rus ukáže na kabelku a kývne prstom. Nika mu ju podá. Musia byť úplne na hlavu, keď ju chcú olúpiť. Nemá nič. Starý mobil po mame, núdzový tampón, nejaké šminky, vreckovky, doklady. Posledné peniaze dala za pizzu s Dementom. Rus prehrabne kabelku a vytiahne z nej biely siemens s prasknutým displejom. Vyberie z neho baterku. Nika si všimne, aké má šikovné prsty. Sú krátke a hrubé, ale každý pohyb je rýchly a presný. Otvorí okno. Vyhodí baterku aj telefón.

Milan Buno, 27.9.2017

 

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.