Kultový katastrofický román Deň trifidov v novom vydaní

Nikto si nechcel dať ujsť najzvláštnejší meteorický roj, aký kedy ľudstvo videlo.
Bill Masen je však po operácii očí, a tak patrí medzi tých, ktorí si túto mimoriadnu udalosť nemôžu pozrieť.

Keď si nasledujúce ráno zloží obväzy, zistí, že po meste sa potulujú masy slepých ľudí. Čoskoro si uvedomí, že bezpečný a známy svet, ktorý poznal len pred dvadsiatimi štyrmi hodinami, je navždy preč. Okrem nástrah, ktoré so sebou priniesla katastrofická udalosť, sa však musí vyhýbať aj trifidom, zvláštnym rastlinám, ktoré sa pred rokmi začali objavovať po celom svete.

Dvojmetrové mäsožravé rastliny dokážu vytrhnúť korene zo zeme, pomaly kráčať a jediným úderom jedovatého žihadla poľahky zabiť dospelého človeka. Ľudstvo je v troskách a trifidy sú na ceste ovládnuť svet.

Najslávnejší katastrofický román dvadsiateho storočia Deň trifidov vie dodnes zaujať, nadchnúť, ale aj vystrašiť. Možno nám pripomenie, že príroda je naším pánom, nie my jej. Že by sme nemali s ňou hazardovať, ale správať sa úctivo a s rešpektom.

Pre mnohých jedna z najlepších sci-fi minulého storočia. Zručne napísaná, napínavá, svižná. A hlavne nadčasová. „Jedna z tých kníh, ktoré vás budú prenasledovať do konca života,“ napísali Sunday Times a Stephen King sa nechal počuť: „John Wyndham je najlepším spisovateľom sci-fi, akého kedy Anglicko vyprodukovalo.“

Koniec sveta – teda koniec sveta, ktorý som poznal takmer tridsať rokov – som zmeškal čírou náhodou, ako to už v podobných situáciách býva, keď sa nad tým zamyslíte. Býva dobrým zvykom, že v ľubovoľnej chvíli leží istý počet ľudí v nemocnici, a zákon schválnosti sa postaral o  to, že som sa zhruba pred týždňom stal jedným z nich. Pokojne sa to mohlo stať o týždeň skôr – v tom prípade by som teraz tieto slová nepísal. Vôbec by som tu totiž nebol. Ale náhodou som v tom čase nielenže ležal v nemocnici, ale ešte som mal aj oči, ba dokonca celú hlavu zamotanú v obväzoch – a tak som teraz vďačný komukoľvek, kto tieto zákony  schválnosti píše.
Vtedy som však bol len podráždený a premýšľal som, čo sa to, dofrasa, deje, keďže som tam ležal už dosť dlho, aby som vedel, že s výnimkou hlavnej sestry sú hodiny v nemocnici tá najposvätnejšia vec...