Krvavý boj o záhadný kufrík

Až na vrchol hory

„Je to drsný, podmanivý, priamočiary a fascinujúci kriminálny román s absolútne unikátnym súborom pravidiel. Dahl sa stane senzáciou!“  napísal dánsky Berlingske Tidende.  Arne Dahl píše detektívne romány, ktoré sú svojou podstatou kronikami spoločnosti, podobne ako romány Mankella alebo Pera Wahlööa – len sú menej melancholické a beznádejné. Jeho hlavní hrdinovia sú veľmi moderní, zápletky brutálne... 

Začalo sa to brutálnou vraždou futbalového fanúšika v štokholmskej reštaurácii. Nikto nič nevidel, ani Per Karlsson, ktorý sedel pri vedľajšom stole. Predstieral, že je zahĺbený do Ovídiových Metamorfóz – ale prečo by to robil?
Neďaleko miesta činu sa vzápätí udiali ďalšie dva zločiny: v prísne stráženej väznici vybuchla bomba v cele drogového dílera. Lordana Vukotiča zoškrabávajú zo stien...

Román Až na vrchol hory ocenili Nemeckou cenou za kriminálny román 2005. „Neprestanete otáčať strany. Dahl píše najlepšie krimi romány našej doby,“ píše sa v recenziách.

Vražda a výbuch, to nebolo všetko. Navečer sa v priemyselnej oblasti Štokholmu rozpútal krvavý boj o záhadný kufrík s kľúčom k bankovému priečinku. Dve bandy sa bijú zbytočne – kufrík sa kamsi vyparil. Komplikovaného vyšetrovania sa ujíma špeciálna policajná skupina, Jednotka A, ktorá má dvoch podozrivých: Sonju, dcéru jedného z vodcov bandy, a Pera Karlssona.
Sú na správnej stope, čo vedie až na vrchol hory?

 „Až na vrchol hory je drsné, bohaté a veľmi uveriteľné dielo.
Je to jeden z najlepších švédskych detektívnych románov, aký som kedy čítal.“
Kvällsposten (Švédsko)

Objednajte si nové severské krimi Až na vrchol hory.

Začítajte sa do krimi novinky Až na vrchol hory:
 „Nič som nevidel.“
Paul Hjelm si zhlboka a od srdca povzdychol. „Nič si nevidel?“
Pokúšal sa zachytiť pohľad mladého muža, ale ten sklopil zrak a namrzene sa pozeral na zem.
Namrzene? Kedy naposledy použil to slovo? A použil ho vôbec niekedy vo svojom živote?
Cítil sa ako starec.
„Takže odznova,“ povedal kontrolovane. „Napriek tomu, že sa za tvojím chrbtom strhla divoká bitka, nevidel si absolútne nič. Je to tak?“
Mlčanie.
Hjelm znova vzdychol. Zdvihol ruky zo stola, pretiahol si chrbát a letmo sa pozrel na kolegyňu, ktorá sa opierala o fádnu betónovú stenu.
V momente, keď sa ich pohľady stretli, uvedomil si kontroverznosť tohto okamihu. Na jednej strane svoje preloženie na oddelenie pre násilné trestné činy v policajnom obvode City s nekonečnou reťazou každodenného zúfalého násilia. Na druhej strane návrat svojej obľúbenej kolegyne Kerstin Holmovej do Štokholmu.
Prvé, s čím sa toto zohrané duo po opätovnom zjednotení muselo zaoberať, bola bitka v krčme. Paul Hjelm si znovu povzdychol a obrátil sa naspäť k zaťatému svedkovi. „A ty si sa ani na chvíľku neobzrel ponad plece?“
Mladý muž sa trošku nevýrazne a skôr pre seba pousmial.
„Ani na chvíľku,“ povedal.
„A prečo nie?“
Pohľad svedka sa prvý raz stretol s jeho pohľadom. Mal jasnomodré oči. Bola v nich trochu neočakávaná prísnosť, ako keby chcel povedať niečo iné, nielen to, čo povedal: „Pretože som čítal.“
Paul Hjelm naňho uprene pozeral. „Hammarby mal práve domáce stretnutie proti Kalmaru. Hrali nerozhodne 2 : 2. Zostávajú na poslednom mieste v tabuľke a ty sedíš v obľúbenej krčme fanúšikov Byenu a čítaš? Kvarnen je nabitý, všade vládne hluk a v tlačenici frustrovaných fanúšikov sedí dvadsaťročný Per Karlsson sám s knihou v ruke? Veľmi zvláštne miesto na čítanie, to teda musím priznať.“
Per Karlsson sa znova pousmial rovnakým jemným introvertným úsmevom. „Keď som prišiel, bol tam pokoj,“ povedal.
Hjelm vytiahol stoličku a hlučne sa na ňu zvalil. „Teraz som skutočne zvedavý,“ vyhlásil. „Aká kniha to bola, čo ťa dokázala tak zaujať, že sa ti podarilo ignorovať nielen krik, hulákanie a tlačenicu, ale dokonca aj bitku, ktorá sa skončila tým, že jeden dostal pohárom na pivo po hlave a zomrel?“
„Zomrel?“
„Áno, zomrel. Vykrvácal na mieste činu. Z ničoho nič. Stratil dva litre krvi za dvadsať sekúnd. Len to tak z neho striekalo. Všetky tepny sa mu otvorili dokorán. Volal sa Anders Lundström, pochádzal z Kalmaru a z neznámych príčin zablúdil do reštaurácie Kvarnen, čo pre súperovho fanúšika približne znamená to isté, ako keby vstúpil do pekla. Skutočne, fanúšikovia klubu Byen ho zabili pohárom na pivo. A z toho všetkého si si nič nevšimol, pretože si čítal knihu – akú vlastne? To by ma skutočne zaujímalo.“
Per Karlsson vyzeral vyčerpane. Zamrmlal: „Ani jednu z tých, ktoré poznáte.“
„Try me,“ ozval sa Paul Hjelm newyorským akcentom. Odkedy Per Karlsson vstúpil do vypočúvacej miestnosti, Kerstin Holmová sa prvýkrát pohla. Nehlučne sa priblížila k stolu a sadla si vedľa Hjelma. „Môj kolega vie o literatúre viac, ako si myslíš,“ povedala. „Keď sme sa naposledy videli, to bolo skoro pred rokom, vtedy si čítal... Bol to Kafka?“
„K,“ vyslovil Paul Hjelm mnohoznačne.
Kerstin Holmová sa krátko a trocha trpko zasmiala.
„K,“ potvrdila newyorským akcentom. „So try him.“ Mladík vyzeral zmätene. Mal čierne oblečenie uprostred leta a neupravené, strapaté blonďavé vlasy. Intelektuál? Nie, skôr nie. Mal iskriaci, zároveň prekvapený pohľad a introvertný úsmev. Určite nebol študent z univerzity. Možno to bol skutočne iba mladý muž, ktorý číta, aby sa vzdelával. To je rarita.

„Ovídius,“ oznámila rarita. „Ovídiove Metamorfózy.“
Paul Hjelm sa rozosmial. Ani to nechcel. Uťahovať si z Pera Karlssona bolo hádam to posledné, čo mal v úmysle. A predsa k tomu všetko smerovalo. Stávalo sa mu to čoraz častejšie. Znaky zatrpknutosti. Mrzutosť. Hjelm pocítil krátku nenávisť voči sebe, ktorá sa, chvalabohu, ihneď vytratila.
Kerstin Holmová okamžite prebrala jeho úlohu. „To bola skutočná metamorfóza. Pre Andersa Lundströma z Kalmaru. Ultimatívna metamorfóza. Premena premien. Ktorá z Ovídiových metamorfóz sa hodí na osud Andersa Lundströma. No ktorá, Paul? Orfeus?“
„Jasné,“ odvetil Hjelm predĺžene. „Orfeus, ktorého bakchantky roztrhali na kúsky.“
Per Karlsson sa uprene pozeral na Kerstin, zrazu bol úplne bez seba. „Nie,“ ozval sa. „Nie, nie Orfeus.“
Hjelm a Holmová sa na seba pozreli s istým udivením.
„Iste,“ súhlasil napokon Hjelm. „Vieme teda, že tvoja výpoveď, že si nič nevidel, bola lož. Takto prežíva metamorfózu. Teraz porozprávaj, čo si videl, Per. Od začiatku. Odteraz je to riadne vypočúvanie. Voláš sa Per Karlsson, narodil si sa 12. apríla 1979 v Danderyde , bydliskom v Aspuddene, máš deväťročné školské vzdelanie a si nezamestnaný. Sú tieto údaje správne?“
„Áno,“ odpovedal Per Karlsson potichu.
„Dnes je 24. júna, osem hodín trinásť minút. Porozprávaj teraz všetko, čo si 23. júna, teda včera večer o dvadsiatej prvej hodine a štyridsiatej druhej minúte videl v reštaurácii Kvarnen na ulici Tjärhovsgata.“
Per Karlsson vyzeral trochu bledo. Uprene hľadel na stôl a hral sa s prstami. „Nahrávate to?“
„Všetko sa nahráva od chvíle, keď si vstúpil do tejto miestnosti. Aj toto.“
„Takže keď som prišiel do reštaurácie Kvarnen, bolo tam len zopár ľudí. Netušil som, že v ten večer bude zápas, inak by som tam určite nešiel. Bol tam pokoj. Čítal som. A potom prišli. Prví fanúšikovia prišli krátko po deviatej a odvtedy sa začala reštaurácia zapĺňať. Pokúšal som sa čítať ďalej. Išlo to celkom fajn. Viem sa dobre koncentrovať. Sedel som trochu bokom, chrbtom k barovému pultu, skoro celkom vpredu pri okne, preto som viac počul, ako videl. Samozrejme, že raz za čas som sa aj obzrel.“
„Prečo si predtým povedal, že si nič nevidel?“ zaujímala sa Kerstin Holmová.
Paul Hjelm sa opýtal: „Je to tak, že keď sa niekto zhovára s políciou, automaticky odpovie, že nič nevidel? Tak ďaleko sme sa už dostali?“
„V každom prípade je to najčastejšia odpoveď, ktorú dostávame.“ „Mám hovoriť ďalej?“ spýtal sa Per Karlsson zmätene.
„Samozrejme,“ odpovedali súčasne Hjelm a Holmová. Ako Jalm a Halm, známy americký pár komikov.
„Skupina fanúšikov Byenu, boli to šiesti až siedmi muži, počula, ako iná skupina, štyria mladíci, hovorila po smålandsky. Obe skupiny stáli pri barovom pulte. Fanúšikovia Byenu začali hádku so Smålanďanmi, ktorí tvrdili, že bývajú v Štokholme a nadŕžajú klubu Hammarby. Bolo počuť, že majú strach a že klamú. Aj fanúšikovia Byenu počuli, že klamú. Boli čím ďalej agresívnejší. Dvaja Smålanďania ešte stihli nebadane zdúchnuť. Dvaja zostali. Vznikla nepríjemná atmosféra. Prišlo ešte zopár fanúšikov Byenu a pokúšali sa druhú skupinu odtiahnuť preč. Pravdepodobne videli, čo sa tam začína. Nakoniec sa pokúsil jeden Smålanďan vypadnúť. Jednému z Hammarbyanov v pozadí zasadil úder a ten spadol. Vtom traja zo skupiny mladíka pritlačili k barovému pultu a ten, ktorý predtým spadol, sa postavil, schmatol pohár na pivo a udrel ním mladíka celou silou po hlave.“
„Videl si to?“
„Nie, nie celkom. Raz za čas som sa tým smerom pozrel, krátko som sa obrátil. Počul som to. Obrátil som sa, keď som začul úder. Hrozný tupý náraz. Vlastne ani nie, ako keď sa rozbije pohár. Myslím si, že to bola jeho lebečná kosť, ktorá praskla. Do kelu, tá lebka, tie tepny. Obrátil som sa práve v okamihu, keď ho trafil pohárom po hlave. Okolo neho vznikol malý voľný priestor. Držal si rukami hlavu. Krv sa len tak rinula pomedzi prsty, dolu po rukách. Fuj. A potom spadol, poskladal sa na zem. Skupinka Byencov hneď zdúchla. Utekali rovno k východu a von. Ten, kto to urobil, ešte držal v ruke úplne zakrvavené ucho pohára. Celá tlupa sa vytratila, kým vyhadzovači stihli vôbec zareagovať a blokovať východ. Vzápätí pomerne rýchlo prišla polícia. Druhý Smålanďan ležal na zemi a pokúšal sa zastaviť krvácanie svojím pulóvrom. Jeden fanúšik Hammarby chcel tuším pomôcť, ale bolo to beznádejné. Všade bola krv.“
Per Karlsson bol bledý ako stena.
Hjelm a Holmová sa pokúšali usporiadať si informácie. „Na to, že si nič nevidel, videl si pomerne veľa,“ konštatoval Hjelm.
„Nerozčuľujte sa toľko,“ odpovedal Per Karlsson namrzene.
„Celá tlupa sa ešte stihla vytratiť?“ začudovala sa Holmová.
„Hammarbyania?“
„Najmä oni, ale aj iní.“
„Koľkí?“
„Ja som sa pozeral predovšetkým na obeť.“
Obeť.
Hjelm sa striasol.
Per Karlsson pokračoval: „Zmizli približne desiati Hammarbyania. A on ako prvý. Páchateľ.“
Páchateľ.
Táto pseudoterminológia sa vkrádala do jazyka, aby zakryla individualitu. Svedok. Obeť. Páchateľ.
„S uchom pohára na pivo v ruke?“ spýtala sa Holmová.
„Áno,“ prisvedčil Per Karlsson.
„S týmto tu?“ riekol Hjelm a držal igelitové vrecko s uchom pohára na pivo vo vzduchu. Bolo zakrvavené. Na vnútornej strane vrecka bola prilepená zrazená krv. Per Karlsson pokrčil nos a prikývol.
„Našli sme ho kúsok odtiaľ na ulici Folkungagata. Musel zahnúť za roh popri hoteli Malmen a okolo vchodu do metra na Medborgarplatsene. Odtlačky prstov nie sú zaregistrované. Preto je veľmi dôležité, aby si nám pomohol identifikovať páchateľa. Nepočul si, že by sa zhovárali o tom, kam mohli utiecť?“
„Nie,“ odvetil Per Karlsson.
„Vráťme sa zopár krokov späť,“ povedala Kerstin Holmová.

Milan Buno
25.7.2014