bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe iBux.sk







Justin Cronin a nezabudnuteľný apokalyptický svet

Všetko sa to začalo bestsellerom Priechod. Celý americký kontinent zachvátila tajomná „upírska“ infekcia. Nakazení ľudia sa menili na vraždiace monštrá a chaos postupne ovládol všetky mestá. Potom prišla Dvanástka, v ktorej sa dej vrátil do roku nula. Uprostred vyľudneného sveta prežívali zvyšky tých, ktorým sa nákaza vyhla. A teraz nastáva posledné zúčtovanie. Záver medzinárodne uznávanej trilógie, v ktorej Justin Cronin vytvoril nezabudnuteľný obraz apokalyptického sveta. Ten sa raz a navždy zmenil po nevydarenom vládnom experimente. Je to dych vyrážajúci príbeh o prežití a sebaobetovaní.

http://data.bux.sk/book/020/203/0202035/medium-mesto_zrkadiel.jpgCroninova výpravná trilógia sa teda v Meste zrkadiel dostáva do svojho úchvatného záverečného finále.
Svet, aký sme ho poznali, už neexistuje.
Čo vyrastie na jeho mieste?

Dvanástka bola zničená, hrozba zanikla a po dvadsiatich rokoch života v mieri ľudia opúšťajú bezpečie obranných múrov posledného mesta Kerrville, aby znovu osídlili celý svetadiel. Odvážne snívajú sen o nádejnej budúcnosti. Lenže ďaleko od nich, v mŕtvej metropole, na nich čaká on: subjekt Nula. Prvý. Timothy Fanning – otec Dvanástky. Prenasleduje ho úzkosť, že v sebe zničil svoju ľudskú podobu, a nenávisť zrodená z vlastnej premeny horí jasným plameňom. Jeho zúrivosť sa zastaví až vtedy, keď zničí Amy – jedinú nádej ľudstva, Dievča odnikiaľ, ktoré sa odvážilo proti nemu postaviť. Vybuduje novú armádu a zaútočí. Naposledy sa stretnú v boji svetlo a tma. A Amy a jej priatelia sa konečne dozvedia, aký osud ich čaká.

Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta herec Boris Farkaš:

Keď pred rokmi napísal Justin Cronin knihu Priechod, poklonu mu zložil dokonca aj Stephen King. „Ak z Priechodu prečítate pätnásť strán, chytí vás. Ak tridsať, pohltí vás a odložíte ho až nadránom,“ povedal vtedy kráľ hororu.
Čitatelia si museli pár rokov počkať na pokračovanie Dvanástka a opäť ďalšie dlhé roky na záverečný diel Mesto zrkadiel. Úžasné vykreslenie postapokyptického sveta, akčné scény a čierny humor, ktorý dáva príbehu korenie.

Justin Cronin je vynikajúci rozprávač a chvíľami jeho príbeh hltáte plnými dúškami. Nikdy neviete, aký osud pripravil jednotlivým postavám. Ako dodáva Stephen King: „Strhujúci, fascinujúci príbeh napísaný jednoduchým, striedmym štýlom, no s neuveriteľnou dávkou predstavivosti.“
Cronin vystaval košatý príbeh, ktorý si vychutnajú milovníci sérií aj apokalyptických vízií. Nechýba tajomstvo, hmatateľné napätie a túžba po záchrane ľudstva...

Justin Croninje americký spisovateľ, ktorý za svoje knihy získal viacero ocenení, napríklad PEN/Hemingwayovu cenu a cenu Stephena Crana. Tiež Whitingovu cenu pre spisovateľov a štipendium Národného umeleckého fondu.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt The City of Mirrors cronin

Začítajte sa do novinky Mesto zrkadiel:

1

stredná Pensylvánia

August 98 po V.

Osem mesiacov po oslobodení Domoviny

Čepeľ sa hladko zaryla do hliny, vzduchom zavoňala čierna zem. Bolo teplo a vlhko, v korunách štebotali vtáky. Zohnutá na všetkých štyroch bodala do hliny a kyprila ju. Po hrstiach ju odhadzovala preč. Slabosť už takmer necítila, ale trochu predsa len. Telo mala ochabnuté, malátne, vysilené. Sprevádzala ju bolesť a spomienka na bolesť. Ubehli tri dni, alebo azda štyri? Na tvári sa jej perlil pot, oblizla si soľ z pier. Kopala a kopala. Pot z nej tiekol cícerkom, vpíjal sa do zeme. Tam raz skončí všetko, pomyslela si Alicia. Všetko skončí pod zemou.
            Kôpka vedľa nej rástla. Aká hĺbka bude stačiť? Po metri sa hlina začala meniť. Bola studenšia, voňala zemitejšie. Vzala to ako znamenie. Sadla si dozadu na päty a výdatne si odpila z čutory. Mala rozdriapané dlane, na brušku pod palcom sa jej odchlipol kus kože. Vložila si ruku do úst, odhryzla odstávajúcu kožu a vypľula ju na zem.
            Vojak na ňu čakal pri kraji čistinky, nahlas prežúval po pás vysokú trávu. Majestátny chrbát, hustá hriva a modrastá grošovaná srsť, mocné kopytá a zuby a oči ako dva veľké čierne koráliky; slovom, žiaril nádherou. Ak chcel, vedel byť absolútne pokojný, ale vzápätí robiť nevídané kúsky. Zdvihol hlavu na zvuk blížiacich sa krokov. Rozumiem. Sme pripravení. Pomaly sa otočil, krk zvesený až k zemi, a šiel za ňou medzi stromy, kde mala natiahnutú celtu. Na zemi vedľa Aliciinej zrolovanej zakrvavenej podložky na spanie ležal malý uzlíček, zabalený vo fľakatej plachte. Jej dcéra žila iba hodinu, no za tú hodinu sa Alicia stala mamou.
            Vojak sledoval, ako vychádza spod celty. Dieťa malo zakrytú tvár, Alicia mu z nej odhrnula šatku. Vojak sa naklonil k dievčinke a rozšírenými nozdrami vťahoval jej vôňu. Malý nos a oči a ústa ako púčik, odzbrojujúco ľudské; na hlave páperie ryšavých vláskov. Ibaže nežila, nedýchala. Alicia kedysi pochybovala, či ju bude vedieť ľúbiť – dieťa počaté v strachu a bolesti, dieťa počaté netvorom. Mužom, ktorý ju bil, nadával jej, znásilňoval ju. Aké hlúpe sa jej teraz zdali tie pochybnosti.
            Vrátila sa na čistinku. Slnko bolo v nadhlavníku, tráva rytmicky pulzovala bzukotom hmyzu. Vojak stál pri nej, keď kládla dcéru do hrobu. S prvými pôrodnými bolesťami sa Alicia začala modliť. Len nech je zdravá. Ako sa hodiny utrpenia prelievali jedna do druhej, nastávajúca mamička pocítila kdesi vnútri studený dotyk smrti. Bolesť jej bičovala celým telom ako oceľový vietor, hromovo rezonovala každou bunkou. Niečo bolo zle. Prosím, Bože, ochráň ju, ochráň nás. Jej prosby vyzneli do prázdna.
            Prvá hrsť hliny bola najťažšia. Ako sa také niečo robí? Alicia pochovala veľa ľudí. Niektorých poznala, niektorých nie; ľúbila iba jedného. Toho chlapca, Dlháňa. Bola s ním zábava, bol plný života, a zrazu nebol. Premrvila hlinu pomedzi prsty. Hrudky zaštrkotali na látke ako prvé kvapky dažďa udierajúce do listov. Dcéra sa jej postupne strácala. Zbohom, pomyslela si, zbohom, moja krásna, moja jediná.
            Vrátila sa do stanu. Mala pocit, že sa jej duša roztrieštila v tele na milión sklených úlomkov. Kosti mala ako z olova. Potrebovala piť, jesť; všetky zásoby sa jej minuli. Poľovačka však neprichádzala do úvahy a potok, vzdialený asi päť minút chôdze dolu brehom, sa jej zdal na míle ďaleko. Telesné potreby: čo na nich záležalo? Na ničom nezáležalo. Ľahla si na podložku, zavrela oči a čoskoro zaspala.
            Snívalo sa jej o rieke. O širokej tmavej rieke, nad ktorou svietil mesiac. Prestieral svoj svit krížom cez rieku ako zlatú cestu. Alicia netušila, čo bolo ďalej, vedela len, že musí prejsť na druhú stranu. Opatrným prvým krokom sa dotkla žiarivej hladiny. Mala zmiešané pocity; spolovice žasla nad týmto nezvyčajným spôsobom prepravy, spolovice ju to vôbec nevzrušovalo. Keď mesiac dosiahol na druhý breh, uvedomila si, že podľahla klamu. Ligotavá cestička mizla. Alicia sa rozbehla v zúfalom pokuse dostať sa na druhý breh skôr, než ju zhltne rieka. Bola však priďaleko a obzor sa jej vzďaľoval s každým krokom. Voda jej špľachotala okolo členkov, kolien, pása. Nemala silu bojovať proti prúdu. Príď za mnou, Alicia. Príď za mnou, príď za mnou, príď za mnou. Klesala pod hladinu, rieka ju unášala, Alicia sa norila do temnoty...
            Prebudila sa do matného oranžového svetla, deň sa pomaly končil. Bez hnutia ležala, usporadúvala si myšlienky. Už bola na zlé sny zvyknutá, jednotlivé detaily sa menili, no pocit zostával rovnaký – márnosť, strach. Tentoraz však bolo čosi inak. Jeden prvok zo sna si odniesla do bdelého života; mala mokré tričko. Pozrela dolu na škvrny rozpíjajúce sa na prsiach. Presiaklo jej materské mlieko.
Zostať nebolo vedomé rozhodnutie, chýbala jej vôľa ísť ďalej. Sila sa vrátila. Prichádzala po malých krôčikoch, až odrazu, ako dlho očakávaný hosť, prikvitla v plnej paráde. Alicia si zbudovala prístrešok z popadaných konárov a šľahúňov, na strechu použila celtu. Les kypel životom: veverice a zajace, prepeličky a holubice a vysoká zver. Niektoré na ňu boli prirýchle, ale všetky nie. Porozkladala pasce a počkala si, kým sa do nich niečo chytí, alebo lovila kušou; jedna strela, rýchla smrť, a potom večera, teplá a surová. Vždy večer, keď ubudlo svetla, sa okúpala v potoku. Voda bola čistá a šokujúco ľadová. Pri jednom z výletov k potoku naďabila na medvede. Zhruba desať metrov proti prúdu sa ozval šuchot, čosi mohutné sa predieralo kríkmi; potom sa vynorili na brehu, medvedica s dvoma mladými. Alicia tie tvory nikdy nevidela naživo, poznala ich len z knižiek. Spoločne sa brodili plytkou vodou, ňucháčmi ryli v bahne. Mali nezvyčajnú, akúsi nehotovú, nepevnú stavbu tela, akoby pod hrubou srsťou obsypanou vetvičkami neboli svaly pevne spojené s kosťami. Vznášal sa okolo nich roj hmyzu, ligotajúceho sa v podvečernom svetle. Zrejme si ju medvede nevšimli, a ak aj áno, neprikladali jej dôležitosť.
            Leto sa vytrácalo. Jeden deň bol svet husto zelený lístím, tieň, kam len oko pozrelo, a potom zrazu v lesoch vybuchol ohňostroj farieb. Ráno na zemi vržďal srieň. Prišla zima a s ňou pocit čistoty. Na krajine ležala hrubá snehová pokrývka. Čierne siluety stromov, malé stopy vtáčích nôh, biela obloha bez akýchkoľvek odtieňov; všetko bolo okresané na úplné minimum. Aký bol mesiac? Aký bol deň? Čas plynul a začínali sa ťažkosti s potravou. Niekoľko hodín, ba dní sa sotva pohla, šetrila energiu; takmer rok neprehovorila so živou dušou. Postupne si uvedomovala, že už ani nepremýšľa v slovách, ani čo by sa z nej stávala lesná bytosť. Premýšľala, či to znamená, že prichádza o zdravý rozum. Začala sa zhovárať s Vojakom ako s človekom. Vojak, hovorila mu, čo si dáme na večeru? Vojak, myslíš, že by som mala zájsť na drevo? Vojak, bude podľa teba snežiť?
            Raz v noci sa zobudila v prístrešku a uvedomila si, že už dlhšie počuje hrmieť. Vlhký jarný vietor fúkal zo všetkých strán, krútil sa okolo vrchovcov stromov. Alicia bez väčšieho záujmu načúvala blížiacej sa búrke; a odrazu bola búrka pri nich. Blesk preťal oblohu a vytvoril jej na sietnici obraz celej scenérie, za ním nasledoval ohlušujúci hrom. Keď sa obloha otvorila, Alicia vzala Vojaka k sebe pod strechu, padali kvapky ťažké ako olovené guľky. Kôň sa triasol od strachu. Musela ho upokojiť, stačil by jeden splašený pohyb v stiesnenom priestore a z prístreška by ostali trosky. Dobrý chlapec, prihovárala sa mu a hladila ho. Druhou rukou mu obkrútila povraz okolo krku. Ty môj dobrý chlapec. Čo povieš. Budeš mi na noc robiť spoločnosť? Telo mal napäté, bol ako hora napružených svalov, no keď naňho zvrchu slabo zatlačila, podvolil sa. Za stenami prístreška sa blýskalo, nebesá burácali. Kôň s mocným vzdychom klesol na kolená, ľahol si na bok vedľa nej a tak spali, kým dážď celú noc kropil zem a odplavoval zimu.

Zotrvala na tom mieste dva roky. Nebolo ľahké odísť, les sa jej stal útočiskom. Prijala jeho rytmy za svoje. Keď sa však začalo tretie leto, v Alicii sa prebudil nový pocit: nadišiel čas pobrať sa ďalej. Dokončiť to, čo začala.
            Zvyšok leta prežila prípravami. To znamenalo vyrobiť si zbraň. Pešo sa vybrala do miest pri rieke a vrátila sa o tri dni s plným, štrngotajúcim vakom. Poznala základy toho, o čo sa usilovala, veľakrát ten proces videla na vlastné oči; na detaily príde metódou pokusu a omylu. Balvan pri potoku, navrchu rovný, jej poslúži ako nákova. Vedľa neho si rozložila oheň a počkala, kým vyhorí na uhlíky. Bolo potrebné udržiavať správnu teplotu. Keď sa jej zdalo, že ju dosiahla, vytiahla z vaku prvý kus: ploskú oceľovú tyč širokú päť centimetrov, hrubú necelé dva a dlhú takmer meter. Okrem toho vybalila kladivo, železné kliešte a kožené rukavice. Jeden koniec tyče vložila do ohňa a sledovala, ako sa kov zahrieva dočervena. Potom sa pustila do práce.
            Musela si ísť ešte tri razy doplniť zásoby a výsledok vyzeral dosť primitívne, ale celkovo s ním bola spokojná. Hrubými, silnými šľahúňmi ovinula rukoväť, aby mala lepší úchop na inak hladkom kove. Vyleštená špička sa ligotala na slnku. Ozajstnou skúškou však bude prvý rez. Pri poslednom výlete do mesta natrafila na pole melónov veľkých ako ľudská hlava. Rástli jeden pri druhom, obmotané popínavými stonkami a listami v tvare ľudských rúk. Jeden si vybrala a odniesla domov. Teraz ho položila na spadnuté poleno, zamierila a zvrchu sa zahnala mečom. Rozseknuté polovice sa lenivo zakolísali, akoby nevedeli, čo sa deje, a spadli každá na jednu stranu.
            Už ju tam nič nedržalo. Deň pred odchodom Alicia navštívila dcérin hrob. Nechcela si to nechať na poslednú chvíľu, aby odišla s čistou mysľou. Dva roky hrob nič neoznačovalo. Nič sa jej nevidelo hodné toho účelu. Ale nezdalo sa jej ani správne nechať to tak. Z poslednej ocele, čo zvýšila, vyrobila kríž. Kladivom ho zatĺkla do zeme a kľakla si. Z tela už zrejme nič nezostalo. Možno zopár kostí, či aspoň ich ostatkov. Dcéra splynula so zemou, so stromami, s kameňmi, aj nebom a so zvieratami. Odobrala sa na miesto mimo poznania. Jej nikdy neodskúšaný hlas sa ukrýval v speve vtákov, ryšavé vlasy vo farbe jesenného lístia. Takto Alicia premýšľala, jednou rukou sa dotýkajúc mäkkej zeme. Nijaké modlitby však v sebe nenašla. Ak sa srdce zlomí raz, ostane zlomené navždy.
            „Prepáč,“ povedala.
            Rozbrieždilo sa celkom všedne do sivého bezveterného rána, vo vzduchu visel opar. Meč v pošve z jelenej kože mala zavesený šikmo cez chrbát; nože zastrčené v dvoch skrížených pásoch vpredu. Oči zakrývali tmavé, akoby pracovné okuliare s koženými zásterkami na bokoch. Pritiahla Vojakovi sedlo a vyšvihla sa naň. Niekoľko dní nervózne chodil po okolí, cítil, že sa blíži odchod. Naozaj sa to chystáme urobiť? Lebo mne je tu dobre, ak mám byť úprimný. Mala v pláne zamieriť na východ popri rieke do hôr. S trochou šťastia dorazí do New Yorku, kým opadnú prvé listy.
            Zavrela oči, vyhnala z hlavy všetky myšlienky. Musela si vždy najprv upratať v mysli, aby začula hlas. Prichádzal odtiaľ, kde sa rodia sny, ako vietor v jaskyni, šepkajúci jej do ucha.
            Nie si sama, Alicia. Viem,čo ťa trápi, lebo to trápi aj mňa. Čakám na teba, Lish. Príď za mnou. Príď domov.
            Pätami popchla Vojaka do cvalu.



Milan Buno, 2.3.2017

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.