Hriechy dym neprekryje, ani dážď nezmyje

„V tomto príbehu nie je žiadna pozitívna postava,“tvrdí autorka Spáleniska Jana Shemesh. Aj preto sa pohrala s názvom, ktorý na obálke hovorí jasnou rečou.
Po nás potopa.
Spálenisko.
K.O.

Všetci v tomto príbehu klamú, podvádzajú, taja svoju minulosť, manipulujú, niektorí dokonca aj vraždia. Pre peniaze, politickú moc, nové územia, ale aj rasizmus, žiarlivosť, nenaplnenú lásku, fanatizmus, problematické detstvo a vlastnú nevyrovnanosť.

Tento príbeh sa odohráva v Izraeli v nedávnej minulosti, ale mohol by sa odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek.

Spálenisko je rozprávanie o ľuďoch, ktorí nerobia žiadne hrdinské činy, len chcú prežiť. Spúšťajú tak reťaz udalostí s fatálnymi dôsledkami a sami sa stávajú ich obeťami. Bojujú medzi sebou aj so svojimi démonmi, ale nevíťazí nikto.
Zostáva len spálená zem.
Doslova aj symbolicky.

Podieľal sa na podniku zvanom osady, pre ktorý teroristi zabili jej vnuka. Jej najmilovanejšieho vnuka Šaia. Šai mal iba tri roky, keď ho uniesli. Chceli, aby výmenou za chlapca rabín verejne sľúbil, že prestane zaberať palestínsku zem. Policajti ich presvedčili, že Šaia vyslobodia. Oslobodzovacia akcia sa však skončila úplne zle. Únoscovia ho uškrtili, predtým ako ich všetkých vystrieľali. Lea sa zrútila, myseľ jej zasiahla nenávisť, nežila pre nič iné len pre pomstu. Rabín musel pykať. Bola to jeho nenažratosť, jeho falošné proroctvá, jeho túžba po moci, čo zabili Šaia.

Nemohla ho zasiahnuť priamo, preto sa rozhodla zastaviť jeho podnikanie. Vedela, že hoci ona je špiónka, špehujú aj ju, že vedia o každom jej kroku. Musela si nájsť spojenca medzi tými, čo ju riadili.

Nebolo tajomstvom, že v izraelských tajných službách pôsobili aj ľudia, ktorí nesúhlasil s osadníckou politikou, mysleli si, že ochrana osád neprimerane vyčerpáva bezpečnostné zložky a židovskí náboženskí fanatici sú rovnakou hrozbou ako teroristi. Lea využila všetku svoju intuíciu, inteligenciu a kontakty, aby takého našla. Potom už išlo všetko ľahko. 

Objednajte si novinku SpálenisK.O.

Jana Shemeshje publicistka a blogerka. Ostatných desať rokov žije v Izraeli, odkiaľ prispieva do slovenských médií textami o politike aj spoločenských fenoménoch.
Vo vydavateľstve Ikar jej vyšli tri knihy: životopisne ladená Smrť si neškrtne o živote s onkologickým ochorením a Dobrá krajina a jej voľné pokračovanie Kľúč k minulosti.   Najnovší román sa volá SpálenisK.O. a hovorí o tom, že hriechy naozaj ani dym neprekryje. Zostávajú, pretrvávajú, sú v nás a nesieme si ich po celý život. Ovplyvňujú naše vzťahy, konanie i rozhodovanie.
Hriechy ani dážď nezmyje.

Začítajte sa do novinka SpálenisK.O. od Jany Shemesh:

JESEŇ

Pomaly, opatrne otvárala oči. Konečne sa jej to podarilo. Ale nie nadlho. Svetlo ju pichalo, oslepovalo. Nevládala držať viečka. Veľmi ju bolela hlava, šiju mala paralyzovanú. V panike sa pokúšala zistiť, čo sa stalo. Viečka jej opäť padali.

Uvedomila si, že keď sa pozerá a rozmýšľa zároveň, oči sa jej zatvárajú rýchlejšie. „Musíš, sakra, robiť len jednu vec,“ opakovala si. „Inak sa z toho nevymotáš. Len sa pozeraj.“ Sústredila sa najviac, ako mohla.

Ani to jej nevydržalo dlho. Oči po chvíli zase videli len tmu. Pokúšala sa identifikovať, kde je. Nevedela, či leží, stojí, alebo sedí. Najpresnejšie asi bolo to, že sa vznáša, ale nevedela, či je to možné. Neverila na také veci. Spoliehala sa len na svoj mozog. Ale ten nefungoval, ako bola zvyknutá. To nebolo dobre. Nič nebolo dobre. Strácala rozum.

Viacerí by povedali, že o rozum prišla už dávno. Menila sa ľuďom pred očami. Zanedbávala sa. Chodila neupravená, zle oblečená. K okoliu sa správala hrozne, v práci nestíhala, zabúdala na stretnutia a termíny, ku klientom bola nepríjemná.

Priatelia sa jej snažili dohovoriť, ale ona ich programovo ignorovala. Po čase ľudí odpudzovala, začali sa jej vyhýbať. Bolo jej to jedno. Keď v práci udrela kolegyňu do tváre, v okamihu ju vyhodili. Šepkalo sa, že šéfovia len na to čakali.

Aj tak všetko len kazila a radšej jej už nedávali nijakú dôležitú zákazku. Tá mladá dievčina na ňu nepodala trestné oznámenie, ale keby to tak bolo, ani by ju to nevystrašilo. Tak veľmi jej bolo všetko jedno. Nechcelo sa jej žiť.

Vodič, ktorý ju nadránom zrazil, vypovedal, že mu skočila pod auto. Brzdil, ako sa dalo, ale prekvapila ho. Akoby stratila pud sebazáchovy. Nesnažila sa uhnúť, chrániť si telo. Myslel si, že je nejaká bezdomovkyňa omámená lacným vínom, nejaká bláznivá starena. Mandy Cohenová mala štyridsať rokov, vlastnila byt na najlepšej adrese a poznala azda každého, čo niečo znamenal v biznise aj politike. Mala však problém. Veľký problém.

Adam Cohen si robil raňajky. Presne podľa rozpisu osobného trénera. Na prejedenie to rozhodne nebolo. Dával si pozor na to, ako vyzerá. Chlapi vo Firme si hovorili, že najprv začne ovísať brucho a potom aj...

Nemal rád tieto sprosté vtipy ani mužov vo Firme. Prázdna tuposť maskovaná silnými rečami. Pred dvadsiatimi rokmi, keď so sestrou snívali a plánovali si budúcnosť, by si ani nepomyslel, že bude trpieť takýchto plytkých ľudí, že sa bude smiať na ich nechutných narážkach.

Ale vtedy Adam ani netušil, ako chutí tridsaťročná whisky, ako dobre sa býva obklopený talianskym nábytkom vyrobeným na mieru a dovolenkuje na safari v Afrike. Mal drahé koníčky a výplata vo Firme mu ich vedela financovať. Bol špička. Predal by čokoľvek, komukoľvek.

Vo svojej minimalistickej kuchyni ako z katalógu sa stále necítil dobre. Pár mesiacov po Haninej náhlej smrti sa stravoval v reštauráciách, ani len pohár vody si tam nešiel zobrať. Strašili ho spomienky na ňu.

Tam ju našiel. Zvalenú na kachličkách, ktoré sama toľko vyberala. Mala tridsaťpäť rokov a zabil ju infarkt. Od detstva trpela vrodenou srdcovou poruchou. Stačila silná chrípka a srdce sa roztrhlo.

Nikdy to nikomu nepovedal, ale za Haninu smrť sa vinil. V to ráno bol v sprche dlhšie ako zvyčajne. Nechcel sa s ňou stretnúť, naťahoval čas, aby odišla z domu predtým, ako by jej musel dať zvyčajnú rannú pusu a štípanec do zadku. Tak sa to naučil vo Firme. My chlapi...

Noc predtým sa zase pohádali pre jej rodinu. Odmietol ísť na spoločný víkend. Hanina sestra, jej muž prezývaný Hňup a ich tri deti. A, samozrejme, Hanina matka a jej dýchavičné otázky, kedy konečne bude svadba.

Vždy tie isté scény. Hňup sa opil a bol sprostý, Hanina sestra sa od hanby a hnevu rozplakala, deti sa na to pozerali s otvorenými ústami a Hana sa cestou domov, celých sto kilometrov, ospravedlňovala za niečo, čo bolo mimo nej, lebo sa bála, že ju opustí. Ako keby nechápala, že problém je ona a nie jej rodina, ktorú on otvorene ignoroval.

Neznášal jej neistotu, jej podliezanie. Vedel to pochopiť a ospravedlniť u jej sestry, lebo tá bola hlúpa, slabá a finančne závislá od Hňupa. Ale Hana? Nedávalo to zmysel. Bola úspešná, mala všetko, čo chcela.

„Nerátaj s tým, že tento víkend pôjdem k vašim. Musím dokončiť ten nový projekt, nemám čas. Sama dobre vieš, aké sú cesty cez víkend. A vôbec, vždy odtiaľ prídeme rozvadení,“ vysvetľoval jej v ten večer.

Začala vykrikovať. Nepočúval ju. Jej repertoár už poznal. Ako tradične, aj v tú noc všetko zakončila vetou, že lepšia nanič rodina ako nijaká.

Nebol si tým istý, ale nemal chuť jej to vysvetľovať. O svojej rodine, o sebe a Mandy, Hane prezradil minimum. Mal svoje dôvody. Pravdupovediac, nemal sa veľmi čím chváliť. Hana jeho rodinu aj tak nikdy nestretne, tak načo to riešiť.

Išla spať na gauč. Plakala. Myslela si, že ho obmäkčí. Jej inscenované plače ho však po piatich rokoch spoločného života už nedojímali. Niekedy si želal, aby už nebola. Aby raz prestala potupne znášať jeho výpady. Aby neprehĺtala jeho nadávky, že je sprostá krava bez mozgu. Aby sa mu postavila, aby mu odpovedala rovnako vulgárne, ako sa na ňu osopil on.

Sám ju vyhodiť nevládal, hoci by to bolo ľahké. Asi by bola v šoku, ale to by s ním už nič nemalo. On však nevedel v osobnom živote robiť nezvratné rozhodnutia. Jedno jediné urobil pred dvadsiatimi rokmi a dodnes sa to s ním ťahalo.

Nenávidela ten dom. Nechcela, aby ho kupovali. Vraj tam bude mať autorskú slobodu. „Čitatelia a vydavateľ predsa čakajú na ďalšiu knihu,“ opakoval jej David. Ona už rok nenapísala ani čiarku. A ani nemienila.

Otravovalo ju to. V krátkom čase jej vydali tri knihy, ktoré boli bestsellermi, dokonca aj v zahraničí, a ani kritika ich celkom neposlala do pekla.

David to pochopil tak, že z nej bude stroj na peniaze. Zasekla sa. Začal jej zdôrazňovať, najprv celkom milo, potom čoraz agresívnejšie, že by mala niečo so sebou robiť. Nechápala.

Veď ona bola v pohode. Veľa toho nepotrebovala, aj keď podľa Davida bola rozmaznaná Telavivčanka, ktorá nevedela, čo je nedostatok a nikdy o nič nemusela bojovať. Nebola ako on. On sa stále za niečím plahočil. Spotený, dýchavičný hlupák.

Ani ten dom nechcela kupovať. Ani si brať hypotéku. Netúžila bývať v kibuci, na vidieku, kde ešte bežne po ulici chodili traktory, ľudia ráno vstávali, aby podojili kravy, a verili, že súkromné vlastníctvo je nemorálne. Šesťdesiat kilometrov od Tel Avivu, dvadsať kilometrov od poriadnej reštaurácie a tridsať od supermarketu.

David povedal, že dom a hlavne pozemok majú obrovskú hodnotu. O ničom inom sa už s ňou nedokázal baviť. Napokon sa podvolila, chcela im ešte dať šancu. Dom plánoval zbúrať. No výbor v kibuci mu to nechcel dovoliť. Výbor tam rozhodoval o všetkom. Presne tak ako pred mnohými rokmi. Jeden dom, jeden hlas.

David sa prerátal. Bol presvedčený, že so starčekmi to pôjde ľahko, že si ich omotá okolo prsta. Ale ona bola realistka a poznala vášeň týchto ľudí pre ich pôdu, ich štýl života. „Keby mali dosť peňazí v hotovosti, nikdy by mám dom nepredali. Nerozumieš tomu?“ vysvetľovala mu, keď jej celý nadšený priniesol plány od architekta.

Nechceli tam prišelcov a ich novoty. A on teraz na nich ide s demoláciou. Na ľudí, čo sa desia špekulantov s realitami. Blázon. On bol presvedčený, že zmenia názor. Nehádala sa s ním. Naťahovačky s výborom ju len utvrdzovali v názore, že dom nemali kupovať. Bol nudný, zanedbaný, staromódny. Vôbec sa nepodobal architektonickým skvostom, v ktorých bývali ich známi.

Štyri izby, veranda, veľká neupravená záhrada. A ešte jedna podkrovná izba. Plná vecí po predchádzajúcich obyvateľoch.

Ani s tými nemohli nič robiť. Hoci kibuc dom posledným nájomníkom zobral, veci v izbe boli ich. David zisťoval na výbore, kde by ich našiel. Nikto sa s ním nechcel baviť. Členovia výboru odkazovali jeden na druhého, tvárili sa tajomne.

Neta z toho nemala dobrý pocit. Nechcela mať u seba cudzie veci. Plánovala si z podkrovia urobiť pracovňu. A potom, ako tu mali žiť s ľuďmi, ktorí neboli ochotní odpovedať na ich otázky a pomôcť im?

Prepustili ju z nemocnice. Vraj ju zrazilo auto. Nič z toho si nepamätala. Aj policajtom tak povedala. Tí sa uspokojili s tým, že v krvi mala vysoké promile alkoholu. Panička sa pripila, neodhadla situáciu na ceste a zrazilo ju auto. Môže byť rada, že sa jej nestalo nič vážne. Oni nemali veľmi čo riešiť.

Rozhodla si, že toto bude najlepšia verzia. Nepotrebovala, aby skúmali jej motívy a ešte ju poslali na pozorovanie niekam na psychiatriu.

Mala úraz hlavy, ale nebolo to nič vážne. Po pár dňoch mohla ísť domov. O týždeň jej naplánovali kontrolu.

Byt, do ktorého sa vrátila, bol vyslovene špinavý, veď neupratovala týždne a pani na upratovanie dala výpoveď. Nemohla nájsť čisté obliečky, bola hladná, no chladnička bola prázdna a páchla. Nemala silu ísť si niečo kúpiť, nevládala ani zavolať donáškovú službu. Išla spať hladná, prikrytá špinavou dekou, ktorú držala ďaleko od tváre, aby nedostala svrab. Keď zaspávala, hovorila si, že ráno dá určite všetko do poriadku.

Na druhý deň ju zobudil telefón. Niekedy okolo obeda. Volala Maša z firmy. „Pani Cohenová, viem, že u nás už nepracujete, ale ide o váš posledný projekt. Klient chce naspäť dokumentáciu. Mám v záznamoch, že naposledy ste si ju vzali vy, ale nemám tu poznámku, že by ste ju vrátili. Veľmi ma to mrzí, ale riaditeľ na mňa nalieha, aby som to vybavila,“ takmer šepkala dievčina.

Tak sa zvykli Mandy prihovárať všetci jej podriadení, potichu, s rešpektom a so strachom. Mandy sa okamžite prebrala. Vo firme už síce nepracovala, ale záväzky k nej ešte mala. Manažérska zmluva. „Maša, práve som na rokovaní,“ zaklamala. „Neviem presne, o čom hovoríte. Ale doma sa pozriem a dám vám vedieť.“

Mala pocit, že Maša tomu neverí. Vždy ju považovala za bystré dievča. Dúfala, že pochopí, že ich má hľadať sama.

Otočila sa a zaspala. Okolo štvrtej popoludní sa prebrala. Bolela ju hlava. Asi aj od hladu. Doma nemala ani lieky proti bolesti. Recept od doktora Levina stratila. Prezliekla sa z ufúľaných teplákov do menej ufúľaných teplákov a vybehla z domu. Vrátila sa s plnou taškou nezdravého jedla, ktoré pôžitkársky nahádzala do seba, a zase zaspala.

Bola na ceste k sebazničeniu. S autom jej to nevyšlo, tak sa bude snažiť prejesť k nejakej chorobe. Nebude to síce také rýchle, ako si predstavovala, ale ona bola trpezlivá.

Zháňal ho nejaký doktor Levin z poisťovne Makabi. Nechápal. Nebola to jeho zdravotná poisťovňa, meno lekára mu nič nehovorilo. Asistentke povedal, aby ho zapierala. Cítil, že pôjde o nejakú nepríjemnosť.

Levinovi nezavolal ani nasledujúce tri dni. Potom tá ťapa asistentka naletela na doktorove úlisné triky a prepojila ho do kancelárie. „Dobrý deň, pri telefóne doktor Levin. Pred časom som ošetroval vašu sestru. Mala prísť na kontrolu, po menšom úraze hlavy, ale neprišla a nedarí sa nám ju kontaktovať. Nebolo to nič vážne, ale v takýchto prípadoch sme radšej, keď môžeme pacienta ešte prehliadnuť,“ vysvetľoval Adamovi.

Ten ho netrpezlivo počúval a všetkými silami bojoval proti tomu, aby naňho nenakričal, že jeho šibnutá sestra ho vôbec nezaujíma, nestýka sa s ňou a nechápe, prečo ho Levin otravuje. Adama sestra uviedla ako kontaktnú osobu, preto mu volá. Levin musel byť jasnovidec. „Nemal som pocit, že pani Cohenová má ešte niekoho iného,“ vyčítavo povedal Adamovi. A akoby vedel ešte viac, nadiktoval mu Mandinu adresu a telefónne číslo. Veľmi správne predpokladal, že Adam ich nemá. Možno mu to aj sama povedala. Mandy sa rada sťažovala.

O pár dní bol neďaleko sestrinho bytu na obchodnej schôdzke. Zastavil sa u nej, hoci nemal chuť ju vidieť. No po Haninej smrti, hoci sa stala dávnejšie, nechcel ďalšie výčitky svedomia.

Mandy evidentne nebola doma. Neodpovedala na zvonenie, búchanie, ani nebrala domáci telefón. Vydýchol si, aj keď rozmýšľal, či náhodou neleží mŕtva v byte a nemal by ešte silnejšie búchať na dvere alebo niekoho zburcovať.

Potom si všimol, že spod rohožky vykúka lístok. „Keby ma niekto hľadal, išla som do kibucu pozrieť náš starý dom.“ Bože, čo je to za odkaz? Keby to uvidel nejaký vlamač, len by sa potešil. Stráca rozum? A komu to vlastne napísala?

Preklínal svoje impulzívne rozhodnutie zistiť, čo je vo veci. Ale aj tak si povedal, že si urobí malý výlet na vidiek.

Sedela vo dverách na verandu a snažila sa vymyslieť prvú vetu. Neprítomne sa pozerala pred seba, keď si všimla, že na zárubniach je niečo vyryté. Niekto si tam značil výšku svojich detí. Boli dve. Dvojčatá. Chlapec a dievča. Len o niečo starší ako ona. Museli to byť deti bývalých majiteľov domu.

Povedala si, že Davidovi o svojom náleze nepovie. Ani nevedela prečo. Toto bude jej kauza. Ona zistí, čí bol ich dom.

Bude na to potrebovať Ronyho. Pri spomienke naňho sa usmiala. Chýbal jej, bastard jeden. Rony to bol Tel Aviv, jej mladosť a sny.

Vyrastali spolu v jednom dome, kamarátili sa od škôlky. Rony bol detská televízna hviezda. Niekoľko rokov ho obsadzovali do všetkých zábavných programov aj rodinných seriálov, poznal najslávnejších hercov aj najvychytenejšie modelky. Neta však stále zostávala jeho najlepšou kamarátkou.

Lichotilo jej to. Záujem verejnosti o Ronyho aj to, že sa občas spolu objavili v spoločenskej rubrike vo víkendových novinách. Boli dobrí priatelia, ale nikdy medzi nimi nič nebolo.

Rony sa k dievčatám veľmi nemal. Ani v puberte, ani po tom, keď už aj tie najväčšie uhrovité polená z triedy mali frajerky. Neta sa ho na to nikdy nepýtala, hoci si myslela svoje. Rony bol jednoducho Rony.

Po niekoľkých rokoch prestal byť televíznou hviezdou. Napichal si náušnice a krúžky na najnemožnejšie miesta na tele, stratil detský kukuč aj nevinnosť, a o takých nemali v televízii záujem. Rony však za tie roky spoznal veľa ľudí aj ich tajomstiev. Mal zvláštne známosti a veľa ľudí mu dlhovalo.

Milan Buno, 22.11.2016