Babička a vnučka, ktoré si zamilujete!

Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa vás zaujme už názvom a obálkou. Zábavný a zároveň smutný príbeh rozpráva sedem, už skoro osemročné dievčatko Elsa. V škole ju šikanujú, pretože je iná. Dospelí o nej hovoria, že je na svoj vek vyspelá a mala by sa snažiť zapadnúť... Jej jedinou kamarátkou je babička, ktorá robí všetko pre to, aby bola jej vnučka šťastná.

Byť výnimočný je najlepší spôsob, ako byť iný

Elsa má sedem rokov a je komplikovaná. Vlastne ju za takú označujú, a to len preto, že nemá „vymetenú hlavu“, aj keď podľa zaužívaných noriem sa to od nej v jej veku ešte očakáva. Jej najlepšou, v skutočnosti jedinou priateľkou je sedemdesiatsedemročná babička.

Tá kedysi bola vychýrenou a úspešnou chirurgičkou, no dnes jazdí bez vodičského preukazu a nelení sa jej nevítaných návštevníkov domu z balkóna ostreľovať paintballovou puškou. Ľudia o nej tvrdia, že je čulá, ale iná. Bláznivá. Ibaže babička je génius, ovláda tajný jazyk a má vlastné kráľovstvo, v ktorom všetko funguje inak.

Presne tam zaviedla vnučku Elsu, keď sa jej rodičia rozviedli a v škole ju šikanovali. Kráľovstvo Miamas je ich útočisko.

Jedného dňa však babička ochorie a dozvie sa, že zomiera. No milovanej vnučke Else ešte pripraví posledné dobrodružstvo – v podobe série listov, v ktorých sa ospravedlňuje susedom. Ich doručovanie zavedie Elsu na výpravu plnú stretnutí, napríklad s militantnými zástancami spoločenstva vlastníkov bytov, s fanatickým kávičkárom, s bojovým psom, s monštrom, s ožrankou aj hroznou babizňou.

Pri dobrodružnom putovaní sa Elsa učí akceptovať smrť blízkych a krok za krokom odhaľuje pravdu o kráľovstve Miamas a svojej babičke.

Vypočujte si AUDIO úryvok
Z knihy číta Judita Bilá:

Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa je typ knihy, ktorú si zamilujete. Dokonale prepracovaný príbeh i postavy, ktoré vás dokážu rozplakať. Bude to však akýsi očistný plač, plač smútku i radosti, po ktorom sa budete cítiť voľnejšie a šťastnejšie.

Fredrik Backman sa narodil v Štokholme a vyrástol v Helsingborgu. Študoval religionistiku, ale štúdium nedokončil a pracoval ako vodič kamiónu. Dnes je spisovateľom a známym blogerom. V roku 2012 debutoval naraz dvomi románmi, z ktorých mimoriadny ohlas zaznamenal Muž menom Ove. Smutnosmiešny príbeh z bežného života a osobitý humor predurčuje aj najnovšiu autorovu knihu na mimoriadny čitateľský úspech.

Objednajte si novinku
Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa.

Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa je zábavný a napínavý príbeh plný nečakaných stretnutí, nepravdepodobných priateľstiev a obrovskej sily rozprávok. Je to ten typ knihy, ktorá vás dojme, pobaví a po jej dočítaní budete mať príjemný pocit zo života.

Začítajte sa do tejto úžasnej novinky:
1
Tabak

Všetky sedemročné deti si zaslúžia superhrdinov. Je to jednoducho tak. A kto to nechápe, je naozaj mechom praštený.
Tak to hovorieva Elsina babička.
Elsa má sedem rokov, vlastne už takmer osem. Uvedomuje si, že sa jej veľmi nedarí byť sedemročným dieťaťom. A uvedomuje si aj to, že je iná. Dokonca riaditeľ školy sa vyjadril, že by sa „mala prispôsobiť“, aby „lepšie komunikovala s rovesníkmi“. Dospelí vo veku jej rodičov zasa tvrdievajú, že „je na svoj vek mimoriadne vyspelá“. Elsa pochopila, že to nie je nič iné, len ďalší spôsob, ako povedať, že je „na svoj vek hrozne otravná“. Totiž presne to si dospelí myslia, len čo im opraví výslovnosť výrazu „déjà vu“ alebo nesprávne používanie zámen „môj“ a „svoj“. Lebo tí mudrlanti to väčšinou nerozlišujú. Práve preto s neúprimným úsmevom na perách hovoria Elsiným rodičom, že „je na svoj vek mimoriadne vyspelá“. Akoby to bol hendikep, akoby ich urážalo, že sedemročná Elsa nemá v hlave otruby. A práve z tohto dôvodu nemá okrem babičky nijakých priateľov. Lebo všetci ostatní sedemroční spolužiaci majú prázdne hlavy. Ibaže Elsa je iná.
Babička tvrdí, aby sa na nich vykašľala. Veď všetci superhrdinovia sú iní. A keby superschopnosti boli bežné, mali by ich všetci.
Babička má sedemdesiatsedem rokov. Vlastne takmer sedemdesiatosem. A ani na ňu to nijako nesedí. Vek sa jej síce odráža na tvári, lebo pripomína noviny napchaté do mokrých topánok, no inak nie, ibaže jej nikto nepovie, že je na svoj vek vyspelá. Zvyčajne sa to končí tým, že niekto pred Elsinou mamou podotkne, aká je babička stále „čulá a svieža“. Keď to hovorí naštvane či znepokojene, mama si povzdychne a opýta sa, koľko bude stáť náhrada škody. Napríklad ako vtedy, keď ju babička presviedčala, že ak ľudia dokážu byť tak nehorázne nesolidárni a majú zatiahnutú ručnú brzdu vo chvíli, keď ona chce zaparkovať Renaulta, vlastne si za ňu môžu sami. Alebo vtedy, keď si chcela v nemocnici pofajčiť. Spustila tým požiarny poplach, a keď pribehla protipožiarna ochranka a nútila ju zahasiť cigaretu, na všetkých nakričala, vraj „aby sa z tej úžasnej politickej korektnosti nepoondiali“! Alebo keď postavila snehuliaka, obliekla ho do ozajstných šiat a naaranžovala do záhrady pod balkónom susedov Britt-Marie a Kenta tak, že vyzeral ako človek, čo padol zo strechy. Alebo keď sa na ulici zjavili vyobliekaní páni s okuliarmi, zvonili pri bránach a chceli sa rozprávať o pánbožkovi, Ježišovi a nebi. Babička sa v rozhalenom župane postavila na balkón a začala ich ostreľovať paintballovou puškou. Britt-Marie sa nevedela rozhodnúť, či ju väčšmi pobúrila streľba, alebo to, že pod županom babička nemala vôbec nič, takže pre istotu ju na polícii nahlásila za jedno aj druhé.
Presne v takýchto prípadoch ľudia hovorievajú, že babička je na svoj vek veľmi čulá. Aj tak sa to dá povedať.
Nájdu sa však aj takí, čo tvrdia, že babička je blázon. V skutočnosti je génius. Ibaže je súčasne aj trochu šibnutá. Pracovala ako lekárka, dostávala ocenenia a veľa sa o nej písalo v novinách, cestovala na najstrašnejšie miesta na svete, odkiaľ ostatní utekali. Zachraňovala životy a všade na svete bojovala so zlom. Ako to robievajú superhrdinovia. Nakoniec jej však povedali, že na zachraňovanie životov je pristará, hoci Elsa mala silné podozrenie, že tým mysleli „priveľmi bláznivá“. Od tých čias už nelieči. Babička z toho obviňuje „spoločnosť“, hnevá sa a hovorieva, že si nesmie do nikoho zarezať iba pre tú posranú politickú korektnosť. V skutočnosti ide len o to, že spoločnosť je rozmaznávaná kadejakými zákazmi fajčenia v operačnej sále. A kto by vládal pracovať v takých podmienkach? No kto?
Od tých čias je teda doma a Britt-Marie a mamku privádza do šialenstva. Britt-Marie je babičkina susedka a mamka je Elsina mama. Britt-Marie je zároveň aj jej susedou, lebo Elsina mamka býva vedľa babičky. Z toho vyplýva, že Elsa je, pochopiteľne, babičkina suseda, keďže Elsa žije so svojou mamou. S výnimkou každého druhého víkendu, keď býva u ocka a Lisette. Samozrejme, že aj George je babičkin sused. Lebo žije s mamkou. Zrejme to znie trochu zmäteno.
Nech je, ako chce, treba sa vrátiť k meritu veci – zachraňovanie životov a privádzanie ľudí do šialenstva sú babičkine superschopnosti. To z nej robí pomerne dysfunkčného superhrdinu. Elsa rozumie výrazu dysfunkčný, našla si to vo Wikipédii. Ľudia v babičkinom veku zvyknú hovoriť, že „Wikipédia je výkladový slovník, ibaže na internete“. „Výkladový slovník“ zasa Elsa chápe ako „analógovú Wikipédiu“. Pre istotu si výraz dysfunkčný vyhľadala v oboch zdrojoch. Zhodne sa v nich uvádza, že ak čosi síce funguje, ale nie podľa pôvodného zámeru, je to dysfunkčné. A to je jedna z vlastností, ktorú má Elsa na babičke najradšej.
Aj keď dnes práve nie. Bolo už pol druhej v noci a Elsa bola tak príšerne unavená, že sa jej žiadalo len spať, ibaže nemohla, lebo babička hádzala do policajta hovienka.
Je to zložité. Približne ako vzťahy na Facebooku.
Elsa sa obzerala po malej obdĺžnikovej miestnosti a znudene zívala tak naširoko, akoby si chcela prehltnúť vlastnú hlavu.
„Veď som ti hovorila, aby si nepreliezala ten plot, nepamätáš?“ zahundrala a pozrela na hodinky.
Babička neodpovedala. Elsa si stiahla z krku chrabromilský šál a položila si ho na kolená. Narodila sa na druhý sviatok vianočný pred siedmimi, vlastne takmer ôsmimi rokmi. V ten istý deň nejakí vedci z Nemecka zaregistrovali mohutný výbuch žiarenia gama z magnetického poľa okolo Zeme. Elsa nevie presne, o aké „magnety“ ide, vraj je to čosi ako neutrónová hviezda. To jej pripomína výraz Megatron, a to je meno zloducha z Transformerov. Prostí ľudia, ktorí nečítajú dostatočné množstvo hodnotnej literatúry, by to mohli označiť za „program pre detského diváka“. Transformeri sú v skutočnosti roboti, ale z čisto akademického hľadiska by sa prípadne mohli rátať medzi superhrdinov. Elsa našla zaľúbenie v Transformeroch aj v neutrónových hviezdach a výbuch žiarenia gama si predstavuje podobne, ako keď jej babička obliala iPhone fantou a pokúsila sa ho vysušiť v hriankovači. Podľa babičkinho názoru je Elsa výnimočná práve preto, že sa narodila v takýto deň.
Byť výnimočný je najlepší spôsob, ako byť iný.
V tejto chvíli je však babička zaujatá tabakom, ktorý na drevenom stole rozkladá do úhľadných kôpok a vzápätí balí do šuštiacich cigaretových papierikov. Elsa iba vzdychla.
„Počúvaš ma? Povedala som, aby si neliezla cez ten plot!“ zahundrala opäť.
Nechcela, aby to vyznelo vyčítavo, i keď bola predsa len trochu naštvaná. Ako sedemročné stvorenie na policajnej stanici alebo muži v strednom veku čakajúci na omeškaný let, keď im pritom nikto neposkytne náležité informácie.
Babička zafunela a po všetkých vreckách svojej trochu priveľkej bundy zhľadúvala zapaľovač. Nezdalo sa, že by situáciu brala vážne. Ona vlastne nikdy nič neberie vážne. S výnimkou okamihu, keď si chce pofajčiť, ale nenachádza zapaľovač. Tak to berie nesmierne vážne. Lebo fajčenie je pre babičku smrteľne dôležitá záležitosť.
„Prepánajána, však to bol iba krpatý plôtik! Načo sa tak rozčuľuješ?“ hovorí babička bezstarostne.
„Nechoď na mňa s tým svojím prepánajána! To ty si hádzala hovienka do policajta!“ ohradila sa Elsa.
Babička zagúľala očami.
„Prestaň mi tu fňukať! Už si ako tvoja mama. Nemáš zapaľovač?“
„Mám sedem rokov!“
„Dokedy sa na to mieniš vyhovárať?“
„Kým nebudem mať osem!“ odsekla Elsa.
Babička vzdychla a hundrala čosi ako: Nonono, hádam sa len smiem opýtať, nie? a pokračovala v prehľadávaní vreciek.
„Podľa mňa sa tu nesmie fajčiť,“ upozornila ju Elsa trochu pokojnejšie a prstom hladkala dlhé strapce na chrabromilskom šále.
Babička zafunela.
„Samozrejme, že sa smie. Stačí otvoriť okno.“
Elsa skepticky fľochla na oblok.
„Toto sa podľa mňa nedá otvoriť.“
„Rečičky! Prečo by sa nedalo?“
„Lebo je zamrežované.“
Babička vrhla nespokojný pohľad na okno a potom aj na Elsu.
„Takže najnovšie sa už nesmie fajčiť ani v base? Čo je toto za poondený policajný štát?“
Elsa znova zazívala.
„Môžem si požičať tvoj mobil?“
„Načo ti bude?“ zaujímala sa babička.
„Na surfovanie,“ odvetila Elsa.
„Čo?“
„Lečo.“
„Priveľa času utrácaš na internete.“
„Správne sa povie tráviť čas.“
„Dobredobredobre.“
Elsa nespokojne pokrútila hlavou.
„Utrácať môžeš napríklad peniaze, nie čas. A rovnako nemôžeš tvrdiť, že si strávila dve stovky za nové nohavice. Chápeš to?“
„Už si počula o jednej slečne, ktorá sa upremýšľala na smrť?“ vyprskla babička.
„A ty si už počula o takej, čo nepremýšľala vôbec?“ odvrkla Elsa.
Policajt, ktorý vstúpil do miestnosti, vyzeral veľmi, preveľmi vyčerpane. Sadol si za stôl a na babičku a Elsu vrhol pohľad plný čírej rezignácie.
„Chcem zavolať svojmu advokátovi!“ okamžite vyhlásila babička.
„Chcem zavolať mamke!“ ihneď požiadala Elsa.
„V tom prípade musím volať prvá!“ nástojila babička.
Policajt sa prehrabával v kôpke papierov.
„Tvoja mamička je už na ceste sem,“ vzdychol k Else.
Babička dramaticky zalapala po dychu, ako to dokáže jedine ona.
„Prečo ste jej volali? Preskočilo vám? Však bude zúriť ako fúria!“ protestovala babička, akoby jej policajt práve oznámil, že odvezie Elsu do lesa, aby ju vychovali vlky.
„Museli sme sa skontaktovať so zákonným zástupcom dieťaťa,“ pokojne vysvetlil policajt.
„Aj ja som zákonný zástupca dieťaťa! Som jej babička!“ Rozčúlene sa nadvihla zo stoličky a výhražne mávala nezapálenou cigaretou.
„Je pol druhej v noci. Niekto sa o ňu musí postarať,“ policajt si nevzrušene zaťukal na hodinky a potom nespokojne zagánil na cigaretu.
„Ja! To ja sa o ňu starám!“ vyštekla babička.
Policajt sa prekonal a zmohol sa na pokojné gesto, ukazujúc na vypočúvaciu miestnosť.
„Máte dojem, že sa vám to darí?“
Babička vyzerala, akoby sa trochu urazila, ale opäť si sadla a zaodŕhala.
„Či... teda... akože... Isteže. Keď sa už silou-mocou potrebujete zadrapovať do každej malichernosti, potom nie. Nie je to veľmi slávne. Ale kým ste ma nezačali naháňať, všetko bolo v poriadku!“ zasyčala naštvane.
„Vlámali ste sa do zoo,“ upozornil ju policajt.
„Však tam bol len taký mizerný plôtik!“ bránila sa babička.
„Lenže mizerné malé vlámanie neexistuje,“ vyhlásil policajt.
Babička mykla plecami a oprášila stôl, akoby naznačovala, že je najvyšší čas zmeniť tému. Načo toľko kriku pre nič.
„Ále čo! Počujte, však sa tu smie fajčiť?“
Policajt dôrazne zavrtel hlavou. Babička sa k nemu nahla, hlboko sa mu zahľadela do očí a usmiala sa.
„Neurobíte výnimku ani len kvôli mne?“
Elsa štuchla babičku do boka a prihovorila sa jej ich tajnou rečou. Majú totiž tajný jazyk, lebo babička tvrdí, že prarodičia musia mať s vnúčatami vlastnú reč, pretože na to existuje zákon. Alebo by aspoň mal existovať.
„Babi, prestaň! Baliť policajtov je zakázané!“ hovorí jej Elsa tajnou rečou.
„Kto to povedal?“ pýta sa babička rovnakým jazykom.
„Policajti!“ odpovedá Elsa.
„Polícia má slúžiť občanom! Začo platím dane?“ hnevala sa babička.
Nečudo, že policajt ich pozoroval s výrazom človeka, ktorý sa uprostred noci na policajnej stanici stáva svedkom výmeny názorov v tajnej reči medzi sedemročnou vnučkou a sedemdesiatsedemročnou babičkou. Vzápätí naňho babička pokušiteľsky zažmurkala a prosebne ukázala na cigaretu. Keď však znova dôrazne pokrútil hlavou, babička sa urazene usalašila na stoličke a spustila normálnou rečou:
„Vy a tá vaša politická korektnosť! V tejto poondenej krajine sa nám fajčiarom najnovšie vodí horšie ako v apartheide!“
Policajtovi sprísneli črty.
„Na vašom mieste by som sa vyjadroval opatrnejšie.“
Babička zagúľala očami. Elsa sa k nej otočila.
„Ako sa to píše?“
„Čo také?“ vzdychla babička, akoby sa na ňu práve oboril celý svet, hoci platí dane.
„No to apartaj-niečo,“ spresnila Elsa.
„A-p-a-r-t-e-j-d,“ vyhláskovala babička.
Samozrejme, že sa to nehláskuje takto. Elsa to zistila, len čo si zo stola vzala babičkin mobil a vygúglila si to. Babička hláskuje horšie ako neandertálec. Policajt sa zamyslene prehrabával v papieroch.
„Teraz vás prepustíme, ale očakávajte predvolanie za vlámanie a porušenia dopravných predpisov,“ oznámil babičke chladne.
„A ona má stále Android!“ Elsa zúfalo ťukala do babičkinho mobilu.
Babička vlastní telefón s Androidom, lebo ho má od Elsinej mamy, ktorá používa výlučne Android, hoci jej Elsa neustále vysvetľuje, že ľudia so zdravým rozumom si kupujú iPhone. Samozrejme, že babička nechcela vôbec nijaký telefón, ale Elsa ju donútila vziať si mamin, lebo babička so železnou pravidelnosťou a pri rozmanitých príležitostiach, podobných ako incident s hriankovačom, ničí Elsin. No a teraz si Elsa musí požičať babičkin mobil, hoci je v ňom Android.
„Aké porušenie dopravných predpisov?“ začudovane vyhŕkla babička.
„Nedovolené vedenie motorového vozidla, napríklad,“ povedal policajt.
„Aké nedovolené? Veď to je moje auto! Dofrasa, hádam len nepotrebujem povolenie, aby som mohla šoférovať vlastné auto?!“
Policajt trpezlivo zavrtel hlavou.
„To nie. Ale musíte mať vodičské oprávnenie.“
Babička rozhodila rukami.
„Tak toto je naozaj policajný štát!“
V nasledujúcom okamihu sa takmer otriasla miestnosť, lebo Elsa šmarila mobil na stôl.
„Čo ti zasa sadlo na nos?“ opýtala sa babička.
„To teda NIE JE ako apartheid! Porovnala si zákaz fajčenia s apartheidom, ale to je niečo úplne iné. Dokonca sa to ani NEPODOBÁ!“
Babička zdvihla ruky v obrannom geste.
„Povedala som, že to... že to je takmer horšie než...
„Ale to nie je ani TAKMER!“ rozčúlila sa Elsa.
„Prepánajána, to bolo iba prirovnanie...“
„Lenže dosť šibnuté!“
„Odkiaľ to ty vieš?“
„Z Wikipédie!“ nazlostila sa Elsa a ukázala na mobil.
Babička sa rezignovane otočila k policajtovi.
„Aj vaše deti sa správajú takto?“
Policajt sa zháčil.
„My... v našej rodine nedovoľujeme deťom bez dozoru surfovať po internete...“
Babička sa otočila k Else a rozhodila rukami, akoby chcela povedať aha. Elsa zavrtela hlavou a prekrížila si ruky na hrudi.
„Babi, jednoducho sa ospravedlň za to, že si do policajta hádzala hovienka, aby sme už mohli vypadnúť!“ hovorí tajnou rečou, ešte vždy veľmi pohoršená pre tú záležitosť s apartheidom.
„Prepáč,“ odpovedá babička tajným jazykom.
„Nie mne, policajtovi! Stojíš si na kábli?“ zlostí sa Elsa.
„Odmietam sa ospravedlňovať nejakému fašistovi! Platím dane. A na kábli si stojíš TY!“ odúva sa babička.
„TY!“ odvrkáva Elsa.
Obidve si demonštratívne prekrížili ruky na prsiach a odvrátili sa od seba. Po chvíli sa babička normálnou rečou prihovorila policajtovi:
„Boli by ste taký láskavý a oznámili mojej rozmaznanej vnučke, že ak sa bude správať takto, pokojne sa jej môže stať, že pôjde domov po vlastných?“
„Čože? Povedzte jej, že mňa odvezie domov mamka, ale ONA pôjde po vlastných!“ okamžite vychrlila Elsa.
„Povedzte jej, že mô...“ začala babička.
Vtom však policajt bez slova vstal, vyšiel z miestnosti a zatvoril za sebou dvere, akoby sa potreboval niekam schovať, zaboriť tvár do veľkej mäkkej podušky a z plných pľúc zarevať.
„Pozri sa, čo si urobila!“ povedala babička.
„Pozri sa, čo si urobila TY!“ odvrkla Elsa.
Krátko nato kolegu vystriedala v miestnosti policajtka so svalnatými ramenami a zelenými očami. Zdalo sa, že babičku nevidí po prvý raz, lebo sa na ňu usmiala tak unavene, ako to robievajú ľudia, čo ju už poznajú, zhlboka vzdychla a povedala:
„Prestaňte s tým, máme dosť roboty s ozajstnými kriminálnikmi.“
Vtedy babička zahundrala: „Už sme skončili.“
Potom im dovolili odísť domov.

Kým postávali na chodníku a čakali na Elsinu mamku, zamyslenej Else vkĺzol prst do diery, čo v jej šále zívala namiesto chrabromilského emblému. Zo všetkých síl potláčala plač, ale veľmi sa jej nedarilo.
„To nič, mamka ti to zašije,“ babička sa pokúšala hovoriť bodro, potom ju zľahka štuchla do pleca ako boxer.
Elsa zdvihla hlavu, ale netvárila sa o nič pokojnejšie. Babička trochu zahanbene sklonila hlavu, zvážnela a stlmila hlas:
„Ale čo! Mohli by sme.... Tvojej mame povieme, že šál sa roztrhal, keď si mi chcela zabrániť vliezť do klietky k opiciam.“
Elsa prikývla a znova prehmatala šál. Neroztrhal sa, keď babička liezla cez plot k opiciam. Stalo sa to v škole, keď si ju pred jedálňou počkali tri staršie dievčatá, ktoré ju bezdôvodne nenávidia, udreli ju, roztrhli jej šál a potom ho hodili do záchoda. Ich výsmech Else jednostaj rachoce v hlave ako kotúľajúce sa guľôčky v hre flipper.
Pri pohľade na jej výraz sa babička sklonila a dôverne, tajnou rečou jej šepla do ucha:
„Jedného krásneho dňa všetkých zadubencov z tvojej školy odvlečieme do Miamasu a hodíme ich levom!“
Elsa si opakom dlane zotrela slzy a smutne sa pousmiala.
„Babi, nie som idiot. Viem, že dnes v noci si to robila iba kvôli mne, aby som zabudla na tú vec v škole,“ hlesla.
Babička chvíľu kopala do štrku a odŕhala.
„Ále čo... veď vieš, že si moje jediné vnúča. Nechcem, aby si si dnešný deň zapamätala pre tú záležitosť so šálom. Tak som si povedala, že by si si ho mala pamätať ako deň, keď sa tvoja babička vlámala do zoo...“
„A ušla z nemocnice,“ uškrnula sa Elsa.
„A ušla z nemocnice,“ zachichotala sa babička.
„A hádzala hovienka do policajta,“ dodala Elsa.
„Veď to bola iba hlina! Vlastne z väčšej časti...!“ namietla babička.
„Meniť spomienky je výborná superschopnosť,“ zamyslela sa Elsa.
Babička pokrčila plecami.
„Ak sa už nedajú vymazať tie zlé, treba ich doplniť oveľa dobrejšími.“
„Také slovo nejestvuje.“
„Viem.“
„Babička, ďakujem ti,“ Elsa si pritisla hlavu k jej paži.
Babička iba prikývla a šepla: „My rytieri z kráľovstva Miamas si vždy konáme svoju povinnosť.“

Milan Buno, 10.11.2016