bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka







Hrajte o 3 balíčky Stratená rovnováha

Osud je ako hojdačka – po chvíľach radosti a zadúšajúceho šťastia nás často čaká nepríjemné vytriezvenie. Niekedy sme hore, potom zasa dolu, ale dôležité je pozviechať sa a kráčať ďalej. Niekto sa totiž začne utápať v žiali, ľutuje sa, prestane sa snažiť a upadá. Iní zasa zatnú zuby a začnú bojovať, aby opäť nadobudli stratenú rovnováhu... Máme tu pre vás 3 balíčky ku knihe Stratená rovnováha, o ktoré hráme do pondelka 18.augusta. Ideme na to?:-)

O NÁJDETE V BALÍČKOCH?
V každej slniečkovej taštičke je prirodzene kniha Stratená rovnováha od Andrey Boldišovej. K tomu umelá slnečnica, ktorá vám môže osviežiť pracovný stôl a ďalší darček. V jednej taške je krásny hrnček, v druhej šatka do vlasov a v tretej taštičke malý kabelko-zápisník.

V pondelok rozdáme tieto balíčky trom z vás, ktorí sa zapojíte do našej súťaže.

súťaž Stratená rovnováha bux.sk

O ČOM JE STRATENÁ ROVNOVÁHA?
Zuzana je ambiciózna mladá žena, ktorá má všetko, o čom iné len snívajú - milujúceho manžela, skvelú dcéru, zaujímavú prácu. Jej život sa ale jedného dňa nečakane zlomí. Zuzana je však bojovníčka, púšťa sa do nerovného boja, no ako to už v ťažkých situáciách býva, nešťastie nechodieva samo.
A tak sa stane, že najbližší človek, ktorý by mal stáť pri nej, v rozhodujúcej chvíli zlyháva.
A naopak, žena, ktorá ju kedysi zradila, sa stáva jej oporou. Zuzana sa zoznámi s vozičkárom Dodom, tento muž plný energie v nej opäť prebudí ženu a významne ovplyvní Zuzanin ďalší život...

Andrea Boldišová bux.skAutorka Andrea Boldišová nemá rada prílišnú publicitu, je skôr introvertný typ, ktorého viac než rozprávanie fascinuje hra so slovom a možnosť písať. Po úspešnom debute Láska vo vetre (2011) jej vlani vyšiel román Okno do duše.
Novinka Stratená rovnováha je pútavý príbeh, ktorý osloví (nielen) mnohé ženy. Už venovaním veľa naznačuje: „Venujem všetkým pacientom s diagnózou sclerosis multiplex s úprimným želaním, aby moderná medicína čo najskôr objavila účinný liek proti tejto zákernej nevyspytateľnej chorobe.“

súťažná otázka bux.skSÚŤAŽNÁ OTÁZKA
A práve hlavnej témy príbehu a venovania sa týka naša súťažná otázka:
Možno sa aj vo vašej rodine, či v blízkom okolí vyskytla vážna choroba. Ako ste bojovali vy? Čo pomáhalo nadobudnúť tú „stratenú rovnováhu“. Kto bol najväčšou oporou?

Odpovede píšte pod tento článok do pondelka 18.augusta a v utorok ráno vyberieme troch z vás, ktorým pošleme balíčky Stratená rovnováha. Veríme, že už samotné čítanie odpovedí iných súťažiacich vás nabije energiou, inšpiruje vás, dodá vám silu a nádej, ak sa vaša rovnováha začala vytrácať.
Veľa šťastia želá BUX.sk

stratená rovnováha kniha

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(14. augusta 2014 v 11:12)
ja osobne si myslím, že najväčšou oporou pre každého vždy sú a budú rodičia. Nech si každý hovorí čo chce rodičia vás vždy podržia a budú tu vždy pre vás nech sa deje čo chce.
(14. augusta 2014 v 11:12)
Zatiaľ sa taká situácia nevyskytla, a keby naskytla, tak verím že by sme si boli všetci navzájom oporou.
(14. augusta 2014 v 11:14)
Starka bola velmi chora a cela rodina sme drzali spolu az do konca :(
(14. augusta 2014 v 11:16)
nastastie mozem napisat ze v nasej rodine sa vazna choroba nevyskytla ale ked sa da nazvat chorobou aj obezita a depresia tak som nou trpela a najviac mi pomohli kamaratky a prechadzky v prirode ktora su pre mna najlepsim liekom dakujem
(14. augusta 2014 v 11:16)
Tento rok je tomu 20 rokov, čo moji rodičia podľahli rakovine. Pre mňa sa tým skončila puberta a bola som zo dňa na deň dospelá...veľmi mi pomohli ľudia priatelia - tí skutoční.
(14. augusta 2014 v 11:17)
Ano, bojoval som s chorobou a ešte stále bojujem.
(14. augusta 2014 v 11:19)
Mojou najväčšou oporou je vždy moja mamka, aj ked našťastie som sa s takouto situaciu este nestretla.
(14. augusta 2014 v 11:19)
Áno u nás sa vyskytla v rodine choroba. Oporou pre dotyčného bola jeho priateľka ktora vzdy stala pri nom bola pre neho oporou v každom slova zmysle.
(14. augusta 2014 v 11:19)
Mali sme v rodine vážnu chorobu, ale držali sme všetci spolu. Rozprávali sme, podporovali sa navzájom a všetko dobre dopadlo.
(14. augusta 2014 v 11:19)
Keď sa prababka bola vážne chorá...držala spolu celá rodina...boli sme si navzájom oporou až do konca :// noo vlastne tú "rovnováhu" nič nepomohlo nadobudnúť...ale prababka vždy bude žiť v mojom srdci <3
(14. augusta 2014 v 11:20)
Takáto situácia sa u nas vyskytla uz viackrát- teta, ujo, babka, dedko, prababka....najviac pomôže rodina, utuzovanie vztahov, rozhovory...
(14. augusta 2014 v 11:20)
Mala som 4 roky, keď mi mamka ochorela a spolu sme sa trápili 36 rokov, kým mi ju smrť nezobrala. Veľa sa natrápila, choroba ju ničila postupne, ale bola to žena plná odhodlania, že ešte chce žiť, mala pre koho - pre mňa. Veľkou oporou jej bol môj otec, ktorý to s ňou napriek všetkému vydržal do jej vydýchnutia. Žial, dnes už ani on nie je medzi nami..
(14. augusta 2014 v 11:21)
Tiež som mala problémy so zdravím, bolo to veľmi ťažké, no neustále pri mne stáli a pomáhali mi rodičia a priatelia
(14. augusta 2014 v 11:21)
Určite najviac rodina.
(14. augusta 2014 v 11:21)
Oporou nam pri chorobe nasho ocka bola viera v Boha,ako v kazdej tazkej situacii v zivote :)
(14. augusta 2014 v 11:21)
Bojovať pomohlo hlavne uvedomenie si casu...ze nic netrva vecne a treba si uvedomit kazdy okamih a tesit sa aj z malickosti...
(14. augusta 2014 v 11:21)
Našťastie V našej rodine sa nič vážneho nestalo...keď ma niekto chrípku alebo je chorý je tu preňho rodina ktorá vždy pomôže :)
(14. augusta 2014 v 11:22)
nastastie, v nasej rodine sma sa zatial z vaznou chorobou nestretli, ale ak medzi vazne choroby mam zaradit alkoholizmus, tak s takou chorobou sa bojuje velmi tazko... preto som stastna, ze moja mama vyhrala nad otcovou "chorobou". teraz su ako dva holubky ;) a verim, ze im to dlho vydrzi
(14. augusta 2014 v 11:22)
Tatino nam zomieral na rakovinu a vtedy sme drzali cela rodina spolu, pomohla nam viera, aj ked po jeho smrti sme od zialu chvilu na Boha zanevreli :-( Ale je to casta reakcia vyplyvajuca z velkeho zialu ...
(14. augusta 2014 v 11:23)
Najväčšou oporou sú bezpochyby blízki. Tí sú zároveň aj tým, čo chorého "núti" bojovať s chorobou. Stratenú rovnováhu a silu dodáva viera. V Boha, v budúcnosť, v seba, v rodinu...
(14. augusta 2014 v 11:23)
Stratenu rovnovahu som nasla v mojom prietelovi a partnerovi zaroven, ktory ma podporoval nielen slovne ale najme laskou a objatim
(14. augusta 2014 v 11:24)
Keď bola mamka vážne chorá, najviac ju nad hladinou držali vnúčatká.... mala so sebou v nemocnici ich fotky, každý deň bola so sestrou a jej deťúrencami v kontakte. A aj keď je už teraz v poriadku, stále sú deti a vnúčatá pre ňu tou hybnou silou, prečo ráno vstať.
(14. augusta 2014 v 11:24)
Obaja moji rodicia zomreli po tazkej chorobe. Nadobudnut stratenu rovnovahu mi pomohli moji blizki a hlavne cas. Pretoze strata blizkeho nikdy neprestane boliet, ale cas tu bolest postupne zmensi...
(14. augusta 2014 v 11:25)
Stratenú rovnováhu pri riešení nielen chorôb, ale i zlých životných udalostí (či už v rodine, alebo blízkom okolí) nachádzam v objatí svojho manžela a dcérky, oni boli a aj sú mojou najväčšou oporou, ako i rodina a blízky priatelia.
(14. augusta 2014 v 11:27)
práve to bude pol roka čo starká umrela na rakovinu...dovtedy žila sama a chodili sme ju všetci navštevovať tak často ako to len šlo, keď však prišla tvrdá rana, všetci sme s ňou trávili takmer všetko čas, pomáhali sme jej ako s fyzickými prácami tak aj po psychickej stránke vyrovnať sa so situáciou. Zvláštne bolo, že napriek bolestiam a utrpeniu vždy mala pre nás v zálohe úsmev, pohladenie, vtipnú poznámku. Keď sa tak nad tým zamyslím, vlastne ani neviem kto komu viac pomáhal, či ona nám ale my jej, nájsť tú stratenú rovnováhu...
(14. augusta 2014 v 11:30)
Rakovina si vzala dve moje staré mamy. Bolo to veľmi ťažké obdobie, plné beznádeje a zúfalstva. V prvom období veľmi pomáhala túžba vyliečiť sa. Podporovali sme ich, aby mysleli pozitívne, veľa sme sa s nimi rozprávali, trávili s nimi všetok čas, aby ani na chvíľu neboli samé a nedopadol na ne smútok. Mne bola vtedy najväčšou oporou moja maminka, hoci ona sama sa pozerala na to, ako bojuje s chorobou tá jej. Vtedy si človek uvedomí, že k jeho pokoju mu stačia maličkosti - vypiť si kávu s milovanými ľuďmi, držať sa za ruky, keď pozeráme správy, naservírovať si obľúbené jedlo, len tak si priniesť malú pozornosť alebo sa ísť chvíľku prejsť po parku. Veľmi to pomáha prinavrátiť ten stratený pokoj a harmóniu, ktorá nám chýba. Potom však prišla posledná fáza, kedy nám lekár oznámil, že máme čakať najhoršie. Stará mama sa už nedokázala sama ani posadiť, bolo ju treba kŕmiť, umývať, prebaľovať. Vtedy človek stratí nádej. Bolesť a smútok mu úplne otupí zmysly a prinúti ho zamýšľať sa nad tým, aké šťastie je byť zdravý. Netrápia ho malichernosti, premýšľa nad cenou života, nad chvíľami, ktoré s tým chorým človekom prežil. Vtedy ťažko nájde rovnováhu. Nedá sa to. Keď stará mama dospela do štádia, kedy nás už nespoznávala, vedeli sme, že jej čas s nami je veľmi, veľmi krátky. A naozaj, o pár dní zomrela. Srdce mi zaplavil veľký žiaľ, lebo ona bola moje slniečko. A trvalo mi roky, kým som sa s tým ako tak zmierila. A potom prišla opäť rakovina. Opäť stará mama. Opäť metastázy na mozgu. Šlo to tak rýchlo. Bolesť zaplavila naše srdcia. Ale mali sme jeden druhého a každé jedno objatie a pohladenie nám dodávalo chuť bojovať za každý ďalší deň.
(14. augusta 2014 v 11:31)
Najhoršie bývajú správy o chorobách. Popri nich sú ostatné veci malichernosti. Človek sa musí v takých situáciách naučiť pozitívne myslieť, čo je polovica úspechu, aj keď nie vždy je to jednoduché. Ja som to za posledné roky na sebe "odskúšal" dvakrát. Pred štyrmi rokmi po vyoperovaní polypu, ktorý nakoniec vykazoval známky rakoviny. Výsledky však prišli až o 6 týždňov a presvedčil som sám seba, že nie sú moje:). Na onkológii mi odporúčali "zaisťovaciu liečbu," ktorú ja osobne považujem za spúšťací mechanizmus (a za svoj názor sa ospravedlňujem všetkým, ktorý ju vidia, ako poslednú záchranu, rozumiem im). Ja som odmietol. Po roku mi lekárka po kontrole povedala, že to nerada priznáva, ale je rada, že som nedal na jej lekárske tlaky. No a minulý rok môjmu otcovi zistili rakovinu hrubého čreva. Tri operácie, vyvod, desivé, doslova unikal lekárom z lopaty. Rodina bola mimo, naozaj to vyzeralo hrozivo. Napokon to bolo skôr upozornenie na niečo, nejaké znamenie. Otec je v poriadku, nechodí ani na chemoterapie, výsledky má čisté. Pozitívne myslieť sme sa museli naučiť celá rodina a zjavne to pomohlo...
(14. augusta 2014 v 11:31)
S ľútosťou musím priznať, že v mojej rodine sa ťažká choroba vyskytla. A čo na to pomôže? Jedine bojovať. Bojovať tak, že si nepripušťam, že to zle dopadne, ale byť pripravený na všetko. Bojovať tým, že sa neuzatváram do seba ale obraciam sa na svoju rodinu a blizkych. Lebo to je to jedine dôležité v danom okamihu. Vedieť, že je tu niekto kto pre mňa urobí všetko čo dokáže, na koho sa môžem spoľahnúť a kto ma má rád. Bohužial mam skúsenosti aj s ľuďmi, ktorí v ťažkých časoch prejavili svoj charakter v tom najhoršom svetle. Na to mám jedinú odpoveď: "kašľať na nich! Takíto ľudia nestoja za to aby som sa kvôli nim trápila. Prípad o ktorom rozprávam ja sa neskončil šťastne. Aspoň nie pre nás blízkych. Ale ak sa na to pozerám z pohľadu mne blízkeho človeka, aspoň sa už netrápi, a zomrel obklopení ľuďmi, ktorí ho milovali. Nám ostatným zostal už len čas na to, aby sa nám zahojili rany. A BOH, ktorí nám bol a je oporou aj v ťažkých časoch. Aby som ale nekončila negativisticky, chcem dodať. Nevdávajte sa, bojujte a neoslabujte sa negatívnym myslením a trápením. NIKDY, NIKTO A ZO ŽIADNEHO DOVODU. Vždy stojí za to bojovať, vždy je nádej a vždy je možný zázrak.
(14. augusta 2014 v 11:32)
Mali sme v rodine vážnu chorobu, vtedy sme držali pokope. Pomohlo nám to všetko prekonať, aj keď to bolo ťažké.
(14. augusta 2014 v 11:33)
Mala som len 14 a už mi na lekárskych správach svietila diagnóza "skleróza multiplex". Mamke sa začal rúcať svet a nakoniec som musela dvíhať ja ju. Ťažko sa jej sústreďovalo v práci a často sme navštevovali lekárov aj mimo Slovenska. Po roku mi zistili aj nádory v prsníku, pravdepodobne zo silnej hormonálnej liečby. Operáciou sme tento problém vyriešili, ale zvyšok je ešte stále záhadou. No myslím si, že zmieriť sa so skutočnosťou je najväčší krok vpred. Potom ostáva veriť, že vyzdraviete, pretože myseľ je najsilnejšia zbraň. Samozrejme, priatelia tu boli tiež, keď som potrebovala počuť povzbudzujúce slová, tak oni majú "košík" plný zásob.
(14. augusta 2014 v 11:34)
Uz je tomu niekolko rokov, ked mi zacal tlacit nador na miechu. Stalo sa to, coho som sa najviac obavala - zostala som na voziku. Od toho dna sa moj zivot zmenil. Bola som mlada a nevedela som ako zit takto dalej. Bola som zufala, pre vacsinu ludi, o ktorych som si myslela, ze su kamarati, som sa stala neznamou. Tvarili sa, ze ma nepoznaju. Citila som sa opustena, zivot mi uz nedaval ziadny zmysel. Ani som nikde nechodila, pretoze vsetci naokolo sa na mna pozerali ako keby som prisla z inej planety... Nastastie tu bola a stale je moja rodina a skutocni priatelia, ktori ma neopustili, su mi stale oporou, pomahaju mi, dodavaju mi sily a vzdy si pri nich uvedomim, ze aj napriek tym zdravotnym problemom ma zmysel zit. Ked ich mam pri sebe, citim sa stastna. Keby som pri sebe nemala takuto velku oporu, ktovie, ako by som bola na tom teraz. Patri im moja velka VDAKA.
(14. augusta 2014 v 11:36)
S vážnou chorobou sme v rodine našťastie nikdy nebojovali, ale so stratou blízkych, tak ako asi v každej rodine, áno. Veľkou oporou nielen v týchto, ale v akejkoľvek ťažkej situácii sú pre mňa vždy najmä mama a sestra. Oprieť sa vždy spoľahlivo môžem o svojho manžela, ktorý je nielen láskou, ale aj najlepším priateľom a obrovskou pozitívnou vnútornou silou ma v súčasnosti nabíja naše bábätko, ktoré si každý deň spokojne kope v mojom brušku.
(14. augusta 2014 v 11:37)
po porode som mala depresie, ale nastastie s pomocou rodiny a priatelov som to zvladla aj bez liekov :-)
(14. augusta 2014 v 11:43)
Som mladá žena, ktorá sa s chorobami v rodine vyrovnáva neustále.. Najprv smrť rodičov na rakovinu keď som bola dieťa, potom smrť jedného z poručníkov a operácia druhého poručníka.. A o koho sa môžem oprieť?? Jedine o svojho psíka a o seba samú.
(14. augusta 2014 v 11:45)
pri vážnej chorobe nám pomáhala rodina - povzbudenia, rôzne nové informácie, ktoré zistili
(14. augusta 2014 v 11:46)
stratenú rovnováhu mi stále pomôže nájsť rodina, v tej človek vždy nájde silu a pomoc
(14. augusta 2014 v 11:46)
s vaznou chorobou bojuje momentalne moja 65rocna mama, ktorej v maji diagnostikovali rakovinu zaludka. Kazdy jeden den sa snazim naplnat ho pozornostou, podporou, usmevom a skolskymi uspechmi mojich deti. Pre mna samotnu je uvedomovanie si jej choroby velmi narocne, kedze mi po kratkom, 2 mesacnom boji, v marci na rakovinu pazeraka zomrel 67rocny otec. Velmi tazky rok pre mna. Deti ma nastastie pohanaju vpred a partner sa mi snazi byt silnou oporou, za co som mu vdacna.Ani najvacsiemu nepriatelovi nezelam zazit to, co prezivam tento rok. Teste sa z kazdeho dna, ktory mozte prezit v kruhu vasej rodiny, lebo nikdy neviete, kedy vam cestu skrizi zakerna choroba!
(14. augusta 2014 v 11:48)
stretnu rovnovahu pomaha navratit rodina,pozitivne emocie,priatelia okolo nas, a splnene sny,ktore sme odkladali tak dlho.
(14. augusta 2014 v 11:50)
Mala som všetko čo si človek môže priať...milujúcu rodinu, šťastie,zdravie, lásku...svojho milujúceho priateľa, s ktorým sme boli 6 rokov a chceli sme spečatiť manželstvom náš vzťah.Všetko bolo perfektné, až sa mi to zdalo neskutočné. Až prišiel jeden deň, ktorý zmenil môj život. Môj snúbenec, 30-ročný, dostal krvácanie do mozgu, o dva dni zomrel.Preživala som doteraz najhoršie obdobie môjho života. Odrazu boli všetky tie plány preč...ďaleko.Nevedela som ako ďalej, nechcela som nikoho vidieť, najlepšie mi bolo samej medzi štyrmi stenami.Vedela som,že to nie je správne a postupne som nabrala silu, premáhala sa a stále zamestnávala niečim.Ten smútok a prázdno však navždy ostal v mojom srdci....aj po 6 a pol roku.Najdôležitejšie je podľa mňa nebyť sám, obklopovať sa ľuďmi,ktorým na vás záleží, či už je to rodina...priatelia...aj keď na to človek práve nemá náladu......
(14. augusta 2014 v 11:57)
Mam chorobu podobnu s DMO akurat su to chvala bohu len nohy aj ked "len". Ja už ledva chodím len tak po dome. Niekam íst to nie len na kratku vzdialenost. Svalstvo pomali odchadza.Pomaha mi môj manžel, ktorý je mi oporou v každej situacii. Ked nechcem íst ešte na mna pritlačí, že musím a má pravdu a je mi oporou, že ma aj drží a nehambí sa za mna aké mám nohy a že je to stale horšie. On je taký poklad čo ma drží pri živote aj s detmi.
(14. augusta 2014 v 12:04)
Mne v novembri diagnostikovali Crohnovu chorobu, čo je zápal čriev. Po každom jedle som mala kŕče, 39 stupňové horúčky a musela som si vyvolávať vracanie. Bola som niekoľkokrát v nemocnici, našťastie operácii som sa zatiaľ vyhla, ale som na infúznej biologickej liečbe a momentálne mám k tomu ešte aj zápal mandlí. Už roky mám alergie, astmu, chudokrvnosť, nízku imunitu a rôzne iné ťažkosti, takže táto nová choroba bola pre mňa totálna rana. Schudla som vyše 17 kíl a mala som nenormálne depresie. Moji rodičia boli strachom bez seba, neustále sa o mňa starali, hľadali riešenia, otec mi vždy prispôsobuje jedlo, keď varí a ono je to so mnou stále nič moc. Mala som pocit, že som v tej nemocnici úplne sama a modlila som sa, aby som tam nemusela byť aj na Vianoce, pretože som už bola na pokraji psychických aj fyzických síl. A ešte ten pohľad na zdravých ľudí či súcitných lekárov a sestričky a pozerať sa ako mi spolubývajúce v nemocnici odchádzajú domov po týždni, bol na nevydržanie. Som asi najviac chorý človek z našej rodiny a desí ma, že moja malá sestra bude mať rovnakú diagnózu v budúcnosti. Nikomu neprajem, aby si prežil ťažké chvíle s chorobou, okrem svojich chorôb som sa musela vyrovnať aj s rakovinou v blízkej rodine a poviem vám, že už ma nebaví chodiť na pohreby. Niekedy ma už ani nebaví bojovať s chorobou, lebo niektoré veci proste neovplyvním. Oporou mi boli rodičia a po nemocniciach priateľ, ktorého som si potom našla. Bez nich by som stále len sedela vo svojej izbe v depresii a nič nerobila. Vrátiť sa späť k normálnemu životu je ťažké a nikdy to nebude ako predtým, ale netreba nikdy strácať nádej, poznám takých, čo sú na tom ešte horšie ako ja a je strašne smutné, že vesmír udeľuje choroby tým dobrým ľuďom, ktorý si to nezaslúžia 8(
(14. augusta 2014 v 12:12)
Rodina
(14. augusta 2014 v 12:20)
Dnes sa už skoro v každej rodine vyskytne nejaká vážna choroba. Dôležité je pozitívne myslenie a nejaká blízka osoba, ktorá Vám to pomôže prekonať.
(14. augusta 2014 v 12:25)
Mamka má cukrovku už 30 rokov. A niekedy sa stane že sa jej cukor zníži až tak že odpadáva, nevie hovoriť ani sa držať na nohách. Najhoršie je keď sme vtedy so sestrou samé doma. Ale už sme sa naučili ako jej pomôcť. Mamka stále hovorí že je vďačná že má takú chorobu akú má pretože sa s tým dá aspoň ŽIŤ. :)
(14. augusta 2014 v 12:27)
Vaznou chorobou trpim v nasej rodine prave ja a uz 7 rokov sa trapim, ale beriem to s nadhladom, s usmevom a optimizmom, velmi mi pomahaju moji zlati synovia a nevesta. A ti ma drzia nad vodou...
(14. augusta 2014 v 12:31)
Stratená rovnováha sa hľadá naozaj ťažko, hľadám ju doteraz, doma bojujeme optimizmom, dobrou náladou, spoločne strávenými chvíľami,,,, nikdy v živote nevieme, či ten deň nie je náš posledný, preto si každý musíme plne vychutnať
(14. augusta 2014 v 12:32)
V našej rodine sa našťastie vážna choroba nevyskytla ale súcitím s tými, ktorí, tým ťažkým obdobím prešli. Myslím, že najväčšou oporou by mala byť v prvom rade rodina, jej láskavý pozitívny prístup k životu a viera v uzdravenie ... Dôležité je aj veselá myseľ a akékoľvek zamestnanie mysle - určite veľa prechádzok do prírody, čítanie kníh ;), ktoré dajú veľa krásnych myšlienok a pomáhajú prekonať akýkoľvek žiaľ ... takže aj Stratená rovnováha a ďalšie super knihy od Bux-u potešia nejednu dušu a pomôžu prekonať ťažké obdobia, ktoré nás niekedy prekvapia. Je milé od stránky Bux, že aj takýmto spôsobom - súťažnou formou chcú potešiť troch z nás a venovať nám takýto knižný balíček :)
(14. augusta 2014 v 12:35)
Manzelka bojuje, tak ako sa len da a ja aj s celou rodinou sa jej snazime pomahat.
(14. augusta 2014 v 12:35)
Manzelka bojuje, tak ako sa len da a ja aj s celou rodinou sa jej snazime pomahat.
(14. augusta 2014 v 12:36)
Mali sme donedávna veľmi blízkeho rodinného príslušníka, ktorý bojoval s ťažkou rakovinou, žiaľ svoj boj dobojoval. Vyrovnať sa s tým dá len ťažko, od toho je tu zvyšok rodiny. Všetci sme si pomáhali predtým a pomáhame si doteraz. Jednoduchý úsmev a smiech dokáže divy, pre chorého ako i pre ostatných, ktorí s ním bojujú tiež. Netreba sa tomu poddať a vyplakávať, to vám aj tak nepomôže. Treba spríjemňovať dané chvíle všetkým naokolo :)
(14. augusta 2014 v 12:39)
Ja som sa starala o starú mamu, ktorá viac menej "len" zostarla. Ale aj takáto starostlivosť je ťažká, ak je nepretržitá. Oporou mi vtedy bol môj otec, dnes už nebohý. Je to naozaj hlavne o rovnováhe. mne ju pomáhajú udržať aj dobré knihy.
(14. augusta 2014 v 12:44)
Ja som sa starala o starú mamu, ktorá viac menej "len" zostarla. Ale aj takáto starostlivosť je ťažká, ak je nepretržitá. Oporou mi vtedy bol môj otec, dnes už nebohý. Je to naozaj hlavne o rovnováhe. mne ju pomáhajú udržať aj dobré knihy.
(14. augusta 2014 v 12:44)
Táto novinka ma veľmi zaujala a chcel by som si ju prečítať nakoľko touto chorobou, o ktorej kniha je, trpí moja babka. Nič nie je stratené a skúšam o ňu hrať, možno po jej prečítaní získa babka stratenú rovnováhu a táto kniha ju vzpruží do ďalšieho života ... samozrejme okrem nás - jej rodiny sa stane jej oporou a vierou v ľahšie prekonanie tejto choroby.
(14. augusta 2014 v 12:47)
Aj u nas sa vyskytla vazna choroba, alkoholizmus nou totiz je...clovek niekedy do "toho" spadne ani nevie ako. Da sa vsak liecit, treba len najst tu silu bojovat. Tym bojovnikom, bol mne velmi blizky clovek, ja som bola prave tou, ktora ho v tom boji podporovala. Zda sa, ze je vsetko na dobrej ceste, bitku sme vyhrali, ale bojovat budeme asi este dlho. Tazko sa zabuda...je urcite velmi potrebne, mat pri akejkolvek vaznej diagnoze pri sebe niekoho, na koho sa mozete opriet, komu sa vyzalovat, ci sa hoci aj vykricat.
(14. augusta 2014 v 12:55)
V našek rodine sa bohužiaľ vyskytla rakovina.Babka s ňou ten boj prehrala,je to už 10 rokov,ale mám pocit že tú stratenú rovnováhu sme odvtedy nenašli......
(14. augusta 2014 v 13:00)
Kniha Stratená rovnováha ma upútala hneď ako vyšla - je jednou z tých kníh, ktoré si plánujem prečítať z toho veľkého množstva noviniek, ktoré práve vyšli - ešteže som obdivovateľkou Bux-u a hneď sa dozviem, čo je v knižných novinkách nové ;)A prečo ma tak táto kniha zaujala? Asi preto lebo choroby nás neobchádzajú a aj v mojom okolí mám blízkych ľudí, ktorí nimi trpia. A je dobré vedieť ako sa s takouto situáciou vyrovnajú hlavní hrdinovia v knihách ;) Aj pár pekných viet a vyrozprávanie svojho ťažkého údelu akým je vážne ochorenie je určite oporou, pretože nás nabije energiou a núti nás zamyslieť sa nad osudom iných ľudí ...
(14. augusta 2014 v 13:03)
Otcova sestra zomrela veľmi mladá, mala 38 rokov, rakovina, bolo to ťažké, najmä kvôli malému synovi,ktorý sa z toho dodnes úplne nespamätal :(
(14. augusta 2014 v 13:04)
U nás sa v rodine vyskytla nečakaná udalosť, ktorá o to viac zaskočí.Ocina operovali na hlavu, ked bol ešte mladý...mal aneurizmu...len nedávno dostavali dom, bolo ešte treba všeličo doriešiť a vybaviť a mamina ostala sama na dve malé deti..Operáciu chvalapánubohu prežil. Lekári hovorili, že sa druhýkrát narodil a že sa stal zázrak...ocino dostal druhú šancu na život a rodičia ju veru využili najlepšie ako mohli lebo potom som sa ešte do tretice narodila ja :)
(14. augusta 2014 v 13:04)
(14. augusta 2014 v 12:47) Aj u nas sa vyskytla vazna choroba, rakovina totiž nou je.. človek dúfa že sa s toho dostane ale nie vždy to tak je..doležité pre našu rodinu aby sme sa snažili nášho chorého člena rodiny, podporit vo všetkom či už to boli chemoterapie alebo iné vyšetrenia, kedže sme veriaci pomáhala nám aj naša viera,
(14. augusta 2014 v 13:11)
Nikdy nevieme koho a aká choroba zasiahne .... naša rodina nieje výnimkou :( vyrovnať sa s tým musí každý vo svojom srdci a hlave a rodina a blízky majú byť oporou. Viera, nádej a láska je jediné čo chorému môže pomôcť. Modlime sa za zdravie všetkých chorých.
(14. augusta 2014 v 13:17)
už 30 rokov bojujem s nevyliečiteľnou chorobou, najväčšou oporou je moja rodina
(14. augusta 2014 v 13:18)
Vážna choroba v našej rodine? Rakovina a moje dve sesternice, moja babka a môj otec...a napokon ja a 4.štadium rakoviny prsníka s metastázami v kostiach. Ak vám ochorejú blízki ľudia poriadne to vami zamáva. Ale ak ochoriete vy sami, tak sa zastaví svet, nechápete a všetko je zrazu inak. Nájsť tu „stratenú rovnováhu „ nie je vôbec ľahké, ale ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás držia za ruku aj vtedy keď ste zlí, keď vám je na figu, keď ste na dne a najradšej by ste sa na všetko vykašľali, tak vtedy sa to podarí. Mne v tom veľmi pomohol manžel, je to človek, ktorý ma drží za ruku v každej situácii a nemusí ani nič hovoriť, jemu vďačím za nájdenie mojej „stratenej rovnováhy“.
(14. augusta 2014 v 13:18)
Ako v každej rodine, aj v mojej sa vyskytli ťažké choroby, dokonca aj ja sama jednu takú mám. Pred 17 rokmi prežila moja starká mozgovú mŕtvicu a ostala ochrnutá na pol tela. Odvtedy sa o ňu nepretržite stará moja teta, jej dcéra. Za celých 17 rokov nemala ani deň dovolenky a nemá ani vlastnú rodinu, len aby pomohla starkej nadobudnúť jej doslova stratenú rovnováhu.
(14. augusta 2014 v 13:18)
Vážnou chorobou v rodine sme prešli, takže viem, aké je to ťažké vyrovnať sa s ňou ... Niekedy je dobré odreagovať sa pri dobrom filme alebo knihe so šálkeou čaju alebo kávy - v kruhu rodiny a priateľov... Kniha Stratená rovnováha je práve tým pravým orechovým, takže tiež dokáže byť fajn oporou vďaka Vám - Bux, a Vašim super knihám a súťažiam ;)
(14. augusta 2014 v 13:18)
Našťastie sa V našej blízkej rodine nevyskytla žiadna vážna choroba ale veľmi rada by som I napriek tomu prečítala túto knihu
(14. augusta 2014 v 13:22)
Áno aj v našej rodine sa vyskytla vážna choroba vo forme rakoviny. Bolo to veľmi ťažké zvládať a bojovať s ňou. my sme sa snažili podporovať chorého človeka v rodine, povzbudzovať ho a vnášaj mu do života lásku a porozumenie. Kedže sme veriaca rodina, tak nám pomáhala naša viera.
(14. augusta 2014 v 13:23)
Sama jsem si prešla 4onkologickymi operacemi pomohli mi tí kteří mi nedali čas myslet negativne...zamestnat mozek,myšlenky..v tom čase jsem končila VŠ a stale jsem četla cokoliv co mi prišlo pod ruky...z knih mi neskutecne pomohla kniha Na vine su hviezdy. .
(14. augusta 2014 v 13:24)
Dakujem Bohu ze v mojom blizkom okoli sa ziadna vazna choroba zatial nevyskytla. Nezelam nic take ani najvacsiemu nepriatelovi....
(14. augusta 2014 v 13:27)
27.03.2014 sa zmenil moj zivot o 360 stupnov. Dovtedy som zila usporiadanym zivotom, mala stalu pracu, precvicovala som vo fitku, zacala som si popri praci robit vysoku, chcela som si splnit davny sen. No v ten den, v mojom 27 roku zivota, stvrtok rano, mi zazvonil telefon so slovami: dostavte sa, je to vazne. 160 km/h som prevetrala auto na dialnici do bratislavskej nemocnice, aby mi povedali histologicky zaver: rakovina... caka vas 13 hodinova operacia, tu vam vyrezeme, tam vam nasijeme a mozno to bude fajn... a moja opora? Dodnes tvrdim, ze za to, aby som si takeho skveleho chlapa, co mam pri sebe zasluzila, som si tymto vsetkym musela prejst. Tri tyzdne v nemocnici, cela pozosivana ako po autonehode, s natrhnutym kutikom a milion hadickami, ten skvely chlap za mnou denno denne dochadzal a to bola moja sila, ktora ma z toho viac menej dostala. Potom nastupila domaca liecba. Nekonecne mesiace, kedy clovek zachadza do krajnosti svojich sil a experimentuje, kam az zajde jeho telo. Aj vtedy mi bol oporou. Prichylil si ma u nich doma a bol trpezlivy, chapavy, uzasny... dva mesiace na to, dalsia rana. Otec sa mi dostal do nemocnice. po siestich rokoch boja s rakovinou sa opat ocitol v slepej ulicke. Snazili sme sa mu byt co najvacsou oporou na svete, kedze mal len nas,s mamkou sa rozviedli uz niekolko rokov dozadu. denno denne sme ho navstevovali a ked to bolo mozne, aj sme prespali. po troch tyzdnoch trapenia, lezania nehybne na posteli bez moznosti moct nieco povedat a rozlucit sa s nami, naposledy dvihol ruku a zakyval nam. Len on vedel, ze ten piatok to bolo naposledy. Vecer uz len zvoni telefon a informuju nas, ze ocko uz zije s anjelikmi. Aj tu stal pri mne ten uzasny chlap. A samozrejme aj moja rodina. LUBIM TA A VAZIM SI TA. Vazeni, toto je laska...
(14. augusta 2014 v 13:29)
Aj v mojej rodine sa vyskytla zákerná rakovina, týkala sa môjho uja. Diagnóza bola stanovená v polovici novembra a presne o mesiac už bol pochovaný. Až do posledného výdychu mu bola rodina a priatelia tou najväčšou oporou.
(14. augusta 2014 v 13:31)
Mamka prekonala rakovinu prsníka keď som mala 4 roky. Často rozmýšľam nad tým, kde a ako by som skončila keby tento boj nevyhrala. Určite by som na tom nebola tak dobre ako som. Ďakujem za to, že to dopadlo tak ako to dopadlo a ja som sa nemusela vyrovnávať so životom bez mamky. Nie každý si to môže povedať, preto treba byť vďačný za všetky dary života.
(14. augusta 2014 v 13:35)
V našej rodine sa na šťastie nevyskytla žiadna choroba v poslednom čase, na ktorú by som si vedela spomenuť, možno v detstve.. Ale vtedy to človek až tak nevníma ako v dospelosti.. Po strate (väčšinou aj nečakanej) blízkeho človeka, je asi najväčší liečiteľ sám čas.. A ak je už reč o samotnej rovnováhe, tú možme stratiť aj bez toho, aby mal niekto z našich blízkych vážne ochorenie.. Mne pomáha sa ísť niekam prejsť do prírody, tzv. vyvetrať si hlavu a najlepšie bez akej koľvek spoločnosti.
(14. augusta 2014 v 13:35)
Príbehy z kabelky číta moja mamka veľmi rada - sú jej obľúbené a má ich doma niekoľko ... Stratená rovnováha by ju určite potešila ... Takéto témy číta veľmi rada, pretože pracuje v lekárskom prostredí a s ľuďmi s vážnymi chorobami je neustále v kontakte. Je tým chorým ľuďom tiež svojim spôsobom oporou a myslím si, že práve táto kniha by bola v tých správnych rukách, preto skúšam šťastie, pokúšam sa o to už niekoľkokrát ale šťastie mi nejak naklonené nie je :( a tak rád by som jej spravil radosť ...
(14. augusta 2014 v 13:36)
Bohužialaj u nás v rodine sa vyskytlo nešťastie . Moja mamina má rakovinu a snažíme sa s ňou bojovať .musím povedať že mamine sa prilepšilo ked sa k nám prisťahovala pretožežila v zahraničí a nestretávali sme často . Ked prišla tak konečne aj po prvý krát videla svoje dve vnúčence. Ja mám 7-mesačného synčeka a moja sestra má tiež chlapca ktorý má už rok. Naozaj kedbola v kruhu rodiny tak sa cíti ovela lepšie a to nás teší.Rodina musí držať spolu hlavne v takýchto ťažkých situáciach .
(14. augusta 2014 v 13:41)
Aj u nás sa vyskytla vážna choroba. Stará mama mala rakovinu pľúc. Bojovala som s ňou niekoľko rokov, ale svoj boj prehrala.. Najhoršie ale bolo, že týždeň po jej smrti, zomrel aj starý otec. Ten mal leukémiu, ale zistili mu ju neskoro... :( Oporou sme si boli celá rodina navzájom. Podporovali sme sa a pomáhali si, ako vždy v ťažkých chvíľach.
(14. augusta 2014 v 13:44)
Len pred 7 týždňami sme pochovali mamku,na tretíkrát sa jej vrátila zákerná choroba a tentokrát už boj prehrala.Hoci som ja bola po náročnej operácii chrbtice,snažila som sa v tej dobe venovať hlavne jej.Ju udržiavala v nádeji hlavne viera a pocit,že ma okolo seba svojich sedem deti,dvoch synov a manžela už pochovala.Bolo to neuveriteľne ťažké,ale pri takomto utrpení si už človek uvedomí,že sa musí zmieriť s tým,že ho treba v pokoji aj keď s bolesťou v srdci odísť..Aj keď nám strašne chýba,sme v duši spokojní,že sme s ňou boli do posledných chvíľ.
(14. augusta 2014 v 13:44)
V našej rodine sme mali tak isto závažné ochorenie. Určite sme boli pri otcovi denne, boli sme mu veľkou oporou, sprevádzali sme ho na každom kroku, či už to bolo k lekárovi, na prechádzky a podobne.
(14. augusta 2014 v 13:57)
Mamka mala toto vážne ochorenie, po operácií a liečbe sa to naštastie nešírilo dalej a je tu stále medzi nami.
(14. augusta 2014 v 14:02)
U mňa práve dedko bojuje so závažnou chorobou. Už 3krát bol na operácií a vždy sa bojíme, čo s ním bude. Našťastie, stoja pri ňom všetci strážny anjeli a stále je tu, medzi nami. A kto bol najväčšia opora? Povedala by som že rodičia, ale pravdou je, že vždy mi pomáhal môj psík.
(14. augusta 2014 v 14:18)
Môj brat mal vážne ochorenie a pomohlo nám že celá rodina sme držala po kope a podporovali sme sa navzájom nakoniec môj brat zomrel a tak sme sa museli veľmi navzájom podporovať pretože to nebolo ľahké sa s tým vyrovnať
(14. augusta 2014 v 14:19)
ja dakujem za zdravie clej rodiny každý deň a verím, že s ničím takým sa nestretneme
(14. augusta 2014 v 14:22)
Nášmu kamarátovi ako 27-ročnému diagnostikovali sklerózu multiplex. Je to už takmer 20 rokov, teraz je na vozíčku. Veľmi obdivujem jeho manželku, ktorá stojí pri ňom a neuveriteľne mu pomáha. Naša "úloha", ako kamarátov, je oveľa jednoduchšia - sme s ním v kontakte, či už osobnom, alebo cez telefón a fb. Kamarát sa neopúšťa, angažuje sa v klube SM.
(14. augusta 2014 v 14:22)
V mojej blizkej rodine sa este stale nedobojovalo so zakernou chorobou...stratenu rovnavahu nachadzam v sporte kde vybijam "zlost" preco prave nam sa toto udialo...najvacsou oporou je rodina a priatelia...je dolezite sa nepoddat tomu nenechat sa pohltit negativnymi myslienkami prave naopak...mysliet pozitivne pretoze ten, kto to uz v sebe vzda to je to najhorsie co moze urobit..treba drza spolu ako celok neplakat pred dotycnou osobou, ktorá má tuto zakernu chorobu prave naopak...dufam ze sa vsetko na dobre obrati verim tomu pevne
(14. augusta 2014 v 14:23)
ano poznám to aj nasu rodinu to neobyslo tak viem o čom sa stále rozpráva a všade píše,takému človeku treba byť oporou ale netreba sa ho vypytovať na diagnozu ale treba s nim viac trávit cas a všetko pozitívne s nim rozpravat aby pochopil ak sa objavila niejaka choroba tak v jeho živote nie je nieco v poriadku a kazdá choroba ma niečo s ľudmi najviac pomáha pozitívne myslenie a modlidba.
(14. augusta 2014 v 14:24)
Dakujem Bohu,ze nas nijaka vazna choroba nepostihla,ani mojich najblizsich,ktorich mam najradsej na celom svete <3.
(14. augusta 2014 v 14:24)
Moj otecko mal tri infarkty a strojcek na srdiecku. Bolo to tazke obdobie.Tento rok bol viac v nemocnici, ako doma. Mojou oporou boli moje tri deticky a viera , ze sa uzdravi.Aj ked v juni zomrel,stale zije v nas jeho detoch a v jeho vnucencoch. Verim v boha a viem, ze v nebicku sa ma dobre, uz netrpi a viem, ze nam bude pomahat.Viera a Nadej pomahaju kazdemu cloveku.
(14. augusta 2014 v 14:28)
Od narodenia som bola iná než ostatné deti. A keď som mala asi päť rokov zistili mi, že mám tú istú chorobu ako moji dvaja súrodenci, ktorí kvôli nej už odišli do neba. Je to choroba, ktorá sa postupne stupňuje a berie so sebou každý kúsok sily. Začalo to tým, že som prestala chodiť a odvtedy, za tých niekoľko rokov môjho života, už iba pomaly slabnem a horšie dýcham. Moji súrodenci však nechodili nikdy a jedného som ani nepoznala. Snažím sa žiť pre prítomnosť a nepozerať do budúcnosti a ani do minulosti. Keď som bola malá, neuvedomovala som si to až tak veľmi, no teraz keď som staršia cítim to všetko oveľa viac. Neviem, ako bude zajtra či dokonca o pár mesiacov. Všetko však vždy vyrieši čas a Boh. Ja mu verím a dôverujem, že sa o nás postará. A čas, ten pomaly zmenil smutnú realitu na spomienky. Teraz sa teším z každej maličkosti a všetko v mojom živote, to čo bolo, je a bude, prikláňam k Bohu. V ňom mám všetku silu - tú najdôležitejšiu, duševnú silu. Nehovorím, že je to vždy ľahké, ale stojí to za to. Boha treba hľadať najmä vtedy, keď si myslíme, že ho nepotrebujeme. Niekedy som aj vďačná za svoju chorobu, pretože ktovie aká by som bola bez nej. Boh mi dáva rovnováhu v živote, pretože na jednej strane je tu choroba a všetko čo s ňou súvisí a na druhej strane je tu toľko dobrých ľudí a priateľov, ktorých mi posiela a ktorých by som inak nespoznala. A tiež som získala aj hodnoty. A prežila som veľa krásnych chvíľ, z ktorých mám radosť. :) Všetkým prajem veľa sily a odvahu nechať zveriť svoj život Bohu... Inak, tá šáločka je prekrásna! :) Ako aj ostatné ceny. :)
(14. augusta 2014 v 14:38)
najvacsia opora bola viera vo vyliecenie nasho dedka, oporou sme mu boli my vnucata, deti a jeho surodenci, stale sme ho podporovali, aby sa nevzdaval a bojoval dalej... No zial, po roku boj so zivotom prehral :(
(14. augusta 2014 v 14:43)
majvečšou oporou mi bola moja rodina a vier a
(14. augusta 2014 v 14:45)
najväčšia opora je manželka alebo manžel treba byť na blizko človeku ked to potrebuje a aj treba snim chodit na prehliadky a najmä aby ten clovek mal úsmev na tvari aj ked je tazke ale treba sa smiat a vela krát ho rozosiat ,aby zabudol na to co ho možno este caka
(14. augusta 2014 v 14:45)
Ďakujem zato, že moju rodinu nepostihla vážna choroba, preto som vďačná za zdravie našej rodiny
(14. augusta 2014 v 14:47)
Zatial sme nebojovali s vaznou chorobou,ale rakoviny v rodine mame viac nez dost,najviac som sa bala,ked manzel nedavno odpadol,asi prepracovanost a krvacajuci vred
(14. augusta 2014 v 14:47)
Za vážne považujem všetky choroby, pretože nalomia zdravie a človek už musí dávať vždy väčší a väčší pozor. Sama ale bojujem s vnútornými démonmi, ktorí ma môžu priviesť na hranicu života a smrti. Nepovažujem to za vážne nalomenie zdravia, pretože tým pádom by som tú rovnováhu naozaj stratila a niektorí z dvoch démonov by ma úplne pohltil. K tomu, aby som sa ale dostala k tomu zisteniu som sa potrebovala vzoprieť, nájsť motiváciu, dostať sa do normálneho života. Vzoprela som sa, snažím sa byť neustále aktívna, ak aj nemám čo robiť, tak si niečo vytvorím, pretože by som sa asi vrátila opäť na bod zlomu a to nechcem. Čiže rovnováhu som nadobudla aktívnou činnosťou, zamestnávaním mysle a najmä podporou svojich blízkych a priateľov...
(14. augusta 2014 v 14:55)
Vážnu chorobu majú moji obaja rodičia, sme im všetci veľkou oporou.
(14. augusta 2014 v 14:55)
mne pred 5 rokmi zomrel ocko, ktory mal viacero diagnoz, dokonca sa vyliecil z rakoviny, ale slabe srdiecko a slabe pluca ho zradili, mala som vtedy 1,5 rocnu dcerku a velmi ma bolela tato strata, lebo som si s ockom velmi rozumela, dostala som zdravotne problemy aj ja so srdieckom, a mojou najvacsou oporou bol moj manzel a moje deticky a samozrejme viera v Boha a viera v to, ze sa v nebi este raz stretneme.
(14. augusta 2014 v 15:14)
Ani nasu rodinu neobisli tazkosti,ked mojmu ocinovi diagnostikovali rakovinu. psychicky to bolo velmi narocne a doteraz neviem,kde sme brali silu. Ona prisla asi sama, ked videla,ze ju naozaj treba a to najma vo chvilach,ked sme stali tvarou v tvar s bezmocnostou. Pre niektorych ludi nepochopitelne,ale stratenu rovnovahu sme nasli az par mesiacov po smrti, ktorej sa aj tak uz nedalo vyhnut.
(14. augusta 2014 v 15:22)
je to už 8 rokov čo odišiel do nebíčka mj otec bol to úžasný človek v 70 mu našli rakovinu na prostate a 3 roky sme s nov bojovali bola som mu oporou opatrovala som ho do posledného výdychu zomrel tíchúčko a zmierený no v obrovských bolestiach doma a verte mi dodnes mi chýba smrť si nevyberá zobrala si tiež svokra a po 3rokoch aj svokru obaja boli vážne chorý najhorie n atom je kto toto zažil tá obrovská bezmocnosť ked chorý trpí a vy mu nedokážete pomôcť hoci by ste dali aj neviem čo len aby sa mu uľavilo
(14. augusta 2014 v 15:22)
Otec má schizofréniu. Nevedela som o tom, kým sa nezačal s mamou viac hádať, krik bol u nás vtedy na dennom poriadku. Dôvod? Už roky neužíval lieky, odflákol svoju diagnózu, a keď mu do života zasiahla preňho šokujúca správa, príznaky, ktoré pokladal už len za spomienku sa všetky do jedného opäť naplno prejavili. Do nemocníc chodil ako na výlety, ani sme nevedeli, že sa tam chystá, kým sme nenašli odkaz. Raz v lete, keď sa mu polepšilo, bol s mamou von a ja som zostala sama doma, niečo ma pritiahlo k jeho zdravotnej karte. Zovrelo mi hrdlo. Nepokoj, slabosť, počuje hlasy, myšlienky na smrť... Mala som vtedy 12 rokov a začínala som čoraz viac vnímať smútok okolo seba. Bola som z toho celá nesvoja, lebo som cítila, že vo mne drieme bojovníčka. Možno práve vďaka tomu sa neobviňujem, že som otcov návtaz príznakov spôsobila ja. Pretože sa to zhoršilo hneď po tom, ako mi diagnostikovali celiakiu. Pre mňa po čase ľahko zvládnutlná choroba. Preňho ako keby koniec sveta a doteraz nebol na vyšetrení, či som to nezdedila z jeho strany, lebo je to dedičné a mama to nemá. Pred 2 rokmi bol na tom tak zle, že sa pokúsil o samovraždu. Najhorší zážitok v mojom živote: vidieť, ako otca nakladajú do sanitky predávkovaného liekmi. Bol až taký zúfalý. Teraz je na tom konečne stabilizovane. Stále sa akurát sťažuje na občasnú slabosť a nepokoj. No o také bláznostvo, akým je samovražda, sa už dúfam nikdy nepokúsi. Verím tomu, lebo konečne berie ohľad aj na moju mamu a mňa, a tak jeho trápanie netvorí základ jeho života, ako to bolo kedysi. V najhorších chvíľach som spoliehala na zvrat k lepšiemu, ktorý mi pripadal ako najlogickejší zákrok budúcnosti. Prišiel. O niečo neskôr, ako som čakala, ale predsa. Ja som bola oporou pre mamu, hoci dodnes neviem, kde som dokázala nájsť v sebe toľkú silu.
(14. augusta 2014 v 15:26)
Keď ochorel môj svokor na rakovinu, v prvom rade sme ako rodina držali pri sebe a podporovali sme jeden druhého, pomáhali sme mu prechádzať fázami liečenia a aj uvedomovania si blízkeho konca, a keď prišiel, do poslednej chvíle sme ho držali za ruku. Bolo to veľmi ťažké obdobie i napriek tomu že, som zdravotná sestra. Mojou oporou bol a je manžel,ktorý ma podržal a podporoval aj dávno pred tým, keď mi zomreli moji rodičia, za čo som mu nesmierne vďačná.
(14. augusta 2014 v 15:26)
Pred dvoma rokmi mi zomrela babka, ktora bojovala s Alzheimerovou chorobu. Pred rokom zomrel otec, ktory mal rakovinu hrubeho creva. Bolo to velmi narocne a doteraz sa s tym neviem uplne vyrovnat. Mam este len 25 rokov, necakala som to... Oporou sme si navzajom so surodencami, mamkou a tiez mi silu dodava moj priatel.
(14. augusta 2014 v 15:42)
V každej rodine nájdeme niečo.Oporou môže byť každá osoba ale len vtedy keď ten chorý človek to tiež chce.
(14. augusta 2014 v 15:43)
Viera v Boha a malé dieťa v rodine nám dodávali optiuitzmus.
(14. augusta 2014 v 16:04)
BOH a MAMA
(14. augusta 2014 v 16:15)
Najväčšou oporou bola asi rodina a najbližší priatelia.
(14. augusta 2014 v 16:17)
Choroby sa nevyhýbajú žiadnej rodine. V našej rodine je to podobné, raz sa tešíme zo zdravia a inokedy sa trápime s nejakou chorobou alebo smútime za človekom, ktorý nás opustil a čaká nás niekde tam hore. V týchto chvíľach určite pomáha modlitba a určite, teda aspoň mne, aj kniha. V týchto chvíľach rada čítam príbehy - Slepačia polievka - mám doma niekoľko vydaní a sú to príbehy či už šťastné alebo aj smutné, príbehy lásky, ale aj bolesti.
(14. augusta 2014 v 16:45)
Uz davno predtym ako som si zacala uvedomovat, co je rakovina, ju diagnostikovali mojej babke. V mojich 9tych rokoch sme sa stahovali do noveho domu. Boli sme velka rodina a potrebovali sme vacsi dom. Najvacsiou oporou choreho cloveka je jej rodina :) Ostala som byvat s nou. Zacala som brat zivot inac. Castejsie k nam niekto chodil. Choroba nielen berie ale aj spaja rodinu. Viem, ze v ten den, ( uz pred 8 rokmy) ked zomrela, som jedina neplakala :) vedela som, ze sa uz konecne netrapi a je uz na takom mieste, kde ju choroba netrapi :) Skor mne bola babka oporou v tych casoch dospievania ako ja jej, ked sa trapila chorobou :) chyba mi, velmi, no napriek tomu verim, ze nie len tak nahodou ludia z nasho okolia ochoreju. Davaju nam pocitit, ake stastie ma clovek, ked je zdravy :)
(14. augusta 2014 v 16:49)
V našej rodine sa zatiaľ zakerne choroby ako rakovina a leukemia neobjavili. No pred 3 rokmi mi zomrel starky. Čiperny muž, ktory pomahal každemu kto to potreboval. Pracoval ťažko no nakoniec dostal mozgovu poražku a položilo ho to. Nemohol už viac pracovať. A pred 3 rokmi nahle zomrel. Ťažko sme to preživali. No ako sa hovori niekto s tohto sveta zomrie a iny pride. K nam prišlo male dievčatko moja sestra, ktora je velmi šikovna. Ona nam vratila stratenu rovnovahu. A usmevy rozdava každy deň každemu.
(14. augusta 2014 v 17:14)
mne zomrel otec na rakovinu, o pol roka babka na nador na mozgu, liek na smutok bolo presne na den od smrti otca babetko, maly Frederik - vniesol život do bolesti a spomienok, mame doma male slniečko, jeho oči sa smejú aj keď sa on nesmeje, je to dar, narodil sa po 8 rokoch manželstva, bol to zazrak a odmena za dni obetavosti a utrpenia, keď viete že blízkym už nepomôžete, len čakate na smrť, ktorá je vykúpením ich aj Vašim, ďakujem za tento krásny dar, trpieť sa oplatí, budete odmenení, ja som toho dôkazom
(14. augusta 2014 v 17:20)
Na rakovinu mi zomrel starky. Nádej zomierala posledná, viera dodávala silu a rodina bola oporou.Stále som sa s tým nevyrovnala!
(14. augusta 2014 v 17:29)
Zomrel mi necakane otec na infarkt, isiel rano do prace a uz sa nevratil, bol to velky sok, 2 tyzdne bol v kome, boli to najdlhsie dni v mojom zivote, ta bezradnost, nemohucnost, v tych chvilach sme sa ako rodina zomkli, a kedze sme veriaci, takze urcite modlitba,k tomu nie je co viac povedat.
(14. augusta 2014 v 17:39)
Ochorel mi otec, bolo to nahle a velmi som sa o neho bala. Prisiel o oblicku. Nastasitie zije, aj ked s obmedzeniami. pomohla mi viara v Boha. Kazdy den som sa modlila aby nam ho nechal. Dozil sa vnucky s ktorou ma krasny vztah.
(14. augusta 2014 v 18:22)
Babina mala najskor rakovinu maternice,prekonala ju,neskor rakovinu pluc,to uz odmietla bojovat,pocas chorob sa utiekala k Bohu,dlhe roky mala diabetes ktory sa jej zhorsoval,ako rodina sme stali pri sebe
(14. augusta 2014 v 18:40)
Pred 7 rokmi nás opustila naša mamka, ktorej diagnostikovali rakovinu. Celá rodina sme bojovali s touto zákernou chorobou-malo to rýchly spád ... ťažko sa o tom hovorí a píše, keď nám náhle odíde milovaný človek. Každý to prežíva ináč a viacerí sa snažíme byť trpiacemu oporou, či už je to rodina, priatelia, kolegyne... Osud je však neúprosný a tak nám nič neostáva len zmieriť sa s tým ako to je a spomínať - to nám pomáha nadobudnúť „stratenú rovnováhu“ a určite aj táto kniha má čo povedať všetkým, ktorí niečo podobné ako hlavná hrdinka prežili alebo prežívajú ...ale stáva s aj to, že najbližší človek, ktorý by mal stáť pri trpiacom, v rozhodujúcej chvíli zlyháva. Táto kniha zrejme túto bolesť rieši - stojí zato, prečítať si a pochopiť aj reakcie iných!
(14. augusta 2014 v 18:50)
pred 13 rokmi mi umrel na rakovinu manžel, mal len 44 rokov. Keby som nemala deti, neviem ako by som to zvládla...
(14. augusta 2014 v 19:15)
Pred 4 mesiacmi mi zomrela moja starká, s ktorou som prežila skoro celé detstvo. Ešte stále si spomínam na jej úžasné palacinky a pirohy. Bola mojou súčasťou, pretože celé detstvo som ku nej po večeroch chodila, vodila ju po prechádzkach, oberala malé jahody z jej záhradky a hrala karty (takisto aj so starkým). No raz sa stalo, že ochorela. Bola to rana akoby zasiahol blesk. Rakovina je strašná a navyše keď doktori nie sú schopní operovať, pretože žiaľ ochorela vo vianočnom období, ste nahnevaní na celý svet. Dni plynuli, operácia bola, no aj tak sa jej nepomohlo. Už nebol napadnutý len žalúdok, ale všetko vo vnútri brucha. Dúfala som, že sa uzdraví, no keď prišla domov a začali jej zlyhávať pľúca, modlila som sa za to, aby Boh už jej trápenie skončil. Bola vďačná, že sa moja mama a jej sestra o ňu postarali a mohla zomrieť v pohodlí domova, kde vychovala dve zdravé dcéry. Zomrela deň na to ako jej začali zlyhávať pľúca. Chýba to áno, ale myslím si, že niekedy je lepšie, keď už je "hore", akoby sa mala trápiť. Bolo to strašné ju vidieť. Neviem si predstaviť čo zažívala. Ostal po nej prázdny dom do ktorého sa bojím aj teraz vkročiť, pretože by sa spomienky opäť vytvorili. Všetko má však svoj dôvod a keďže jej zomrel manžel, už nemala s kým byť, bola úplne sama, tak sa už ani "nečudujeme" čo sa jej stalo. No bola bojovníčkou do posledného okamihu. Ťahala ju sila, že sa dožije pravnučky. Stále bude pre mňa vzorom silnej ženy, ktorá prežila veľa, no nikdy sa nevzdala a do posledného okamihu bojovala.Odstupom času sa rozprávame o tom aká bola, nie o tom, pretože ochorela.
(14. augusta 2014 v 19:17)
juj ako rada by som privítala takuto knihu
(14. augusta 2014 v 19:21)
Moja dcérka mala istý čas komplikovaný zdravotný stav moja opora bol a stále je môj manžel
(14. augusta 2014 v 19:37)
Mala som sestru, dve sestry. No teraz už iba jednu. Tá druhá si v mladom veku zobrala život. Nemala žiadnu chorobu, no všetkých z rodiny to zlomilo. Pomohlo mi nemyslieť si na tú udalosť, čo sa nám stala. Fakt, že mi zostala ešte aspoň jedna sestra, ma držalo pohromade. Rovnako aj kamarátky zosnulej sestry mi pomohli, lebo sme sa vyrozprávali a navzájom sa vedeli aj usmiať. Musím povedať, že od smrti sestry doteraz cítim jej prítomnosť, tak som pokojnejšia. Nemám ju pri sebe na Zemi, stráži ma však zhora a pomáha mi tiež v ťažkej chvíli. O rok neskoršie odišla do neba susedka s rakovinou. Pre mňa ako druhá mama a opäť neopísateľná bolesť zo straty. Len spomienky a myšlienka, že sú tie dve osoby spolu, ma upokojovalo. Ďalšie straty blízkych prežívam už len pomocou síl, ktoré mi dáva moja, už jediná, sestra a ja si vždy hovorím, že ak som prežila smrť sestry, prežijem už všetko...musím. Zmenil sa mi pohľad na svet, na ľudí a na veci, ktoré sú obyčajné, ale o to vzácnejšie. Ďakujem Bohu za babičku, ktorá napriek svojmu dosť vysokému veku, vládze bojovať a má vieru. Zažila si veľa a ona je mojím anjelom na Zemi. Rada vyhrám, ešte radšej si ju prečítam. Najviac ale všetkým od srdca želám, aby sa vedeli vysporiadať z ťažkostí, ktoré život prináša. Práve pre osoby, ktoré ma v živote podržali, si hovorím, aký je ten život úžasný a oplatí sa ho žiť ďalej. Verím, že si vážite všetci tak, ako ja. Na srdce i dušu odporúčam aj sériu kníh od Lorny Byrne. P. S. Nestrácajte nádej a pamätajte, že naozaj všetko zlé je na niečo dobré. S pozdravom Radka.
(14. augusta 2014 v 19:46)
Pred pár mesiacmi zomrela mojej najlepšej kamarátke mama na rakovinu, mala 50 rokov. Celý priebeh ochorenia bol hrozný a veľmi obdivujem svoju kamarátku ako to zvláda,aj keď viem, že vo vnútri jej duše musí prevládať neskutočný smútok:-(
(14. augusta 2014 v 19:50)
Aj v našej rodine sme mali vážnu chorobu,ktorá sa skončila smutne.Snažili sme sa pomáhať každý ako vedel,..ale horšie to bolo po odchode najbližšieho človeka na veľmi dlhý čas.Teda pre mňa určite aj po rokoch.
(14. augusta 2014 v 20:10)
V decembri som prišla o prácu a januári mi diagnostikovali rakovinu prsníka. Prišlo veľmi ťažké obdobie, najprv otázky typu prečo práve ja a psychika zlyhávala. Postupne som si začala uvedomovať, že nie som jediná, ktorá sa pasuje s onkologickým ochorením. Najväčšou oporou počas celej liečby /chemoterapia a teraz rádioterapia/ je mi manžel a moje dcéry. Nedávajú mi príležitosť na negatívne myšlienky a v liečbe ma podporujú. Energiou ma napĺňajú vnúčatá. Som vďačná za každý prežitý deň a svoje ochorenie nepovažujem za trest, ale životnú skúsenosť a príjmam ju s pokorou. Ešte nie som na konci liečby, ale verím, že to zvládnem. Každodenným navštevovaním nemocnice som našla nové priateľstvá. Kniha Stratená rovnováha je venovaná pacientom Sclerosis multiplex, žiaľ na toto ochorenie zomrela moja najlepšia kamarátka.
(14. augusta 2014 v 20:23)
Mala som 45 rokov,keď som musela podstúpiť operáciu maternice. Bola to "bežná" operácia. Vtedy už vyberali maternice ako na bežiacom páse. Proste som s tým bola vyrovnaná. Keď ale prišli výsledky,myslela som,že skolabujem hneď v ordinácii. Zistili tam rakovinu a hneď som musela podstúpiť druhú operáciu-vybratie vaječníkov. Bola som úplne rozhodená,lebo ma súrili čo najskôr a ja som do toho dostala teploty a muselo sa to odkladať. Nakoniec som išla plná strachu čo tam zas nájdu.Pomáhali mi moji najbližší, synovia 17 a 12 roční a manžel. Taktiež kolegyne ma podporovali a rozoberali sme to čo najviac. Našťastie už tie výsledky boli lepšie, a tak som nemusela podstúpiť žiadnu chemoterapiu, nakoľko to v tej maternici bolo uzatvorené a ďalej sa to nešírilo. Bola som šťastná ako blcha...dodnes som v poriadku a dúfam,že to tak zostane.
(14. augusta 2014 v 20:33)
Moja kamarátka trpela na ochorenie žalúdka a čriev. Absolvovala množstvo vyčerpávajúcich vyšetrení, hospitalizácie v nemocniciach, liečbu. Ešte stále nie je v poriadku. Veľa som sa za ňu a aj s ňou modlila. Vravela, že jej okrem modlitby pomáha aj práca, aby len tak nesedela a nemyslela na ochorenie, a tiež spoločnosť skutočných priateľov. Je to silná žena a ja verím, že čoskoro bude v poriadku, aj keď, ako sama vraví, choroba ju naučila byť empatickejšou, chápajúcejšou a naučila ju predovšetkým bojovať.
(14. augusta 2014 v 20:56)
Vazne choroby mam i ja....lepsie povedane plucnu emboliu a diabetes typu II...k tomu nehoda....a ako som sa vysporiadal....nesmutim le zijem...optimistom sa dari lepsie....
(14. augusta 2014 v 21:21)
Sme dve sestry, zdravotne sme na tom nie velmi dobre. Sestra ked mala 6 mesiacov dostala zapal mozgovych blan - hnisavy. Lekari povedali, ze tazko dozije do 2 rokov. Po case sa pridali epilepticke zachvaty. Len vdaka maminej znamej, ktora v tych casoch byvala v Kanade a posielala pre sestru lieky sa dozila a teraz ma 67 rokov. Nastastie uz teraz su lieky na velmi dobrej urovni takze tie jej velmi pomahaju.Cely cas ju mali rodicia pri sebe doma, nebola v ziadnom zdravotnom zariadeni. Po 8 rokoch som sa rodicom narodila ja. Aby ten zivot nemali lahky tak aj ja som mala a mam zdravotne problemy s nohami. Vtedy sa tomu ludovo hovorilo - vyklbene nozicky. Samozrejme obidve. Zacala som normalne chodit ked som mala 5 rokov. Vsetko bolo v poriadku az do tej doby, pokial do mna nenarazi chalan na bicykli. Po case tie moje nohy zacali neposluchat a zacala som krivat. Cez to vsetko som sa vydala, porodila dvoch krasnych synov a mam dobreho milovaneho manzela, ktory aj po operacii oboch noh stale stoji pri mne. Pouzivam francuzske barle, ale v domacnosti si urcite veci urobim sama a co nemozem, pomoze manzel. Rodicia zomreli a starost o choru sestru zostala na mne a mojom manzelovi. On je ten clovek, ktory mi v zivote velmi pomohol a stale pomaha a vdaka jemu sa oplati zit aj ked s chorobou.
(14. augusta 2014 v 21:23)
V mojom prípade to bola poporodná depresia z ktorej sa liečim už vyše jeden a pol roka boli chvile ked som myslela že už nevládzem vtedy mi pomáhali cvičenie,motlidba,knihy,divadlo a láska.Myslím,že táto choroba ma zmenila-pozerám sa na svet trochu inak a hlavne riešim len podstatné veci aj ked niekedy ma všetko stojí veľa síl,no snažím sa veriť ,že všetko bude dobré :-D
(14. augusta 2014 v 21:23)
optimizmus je najlepsi liek....clovek musi len pozitivne mysliet a vsetko tazke sa aspon trosku odlahci...mne to pri tazkych zdravotnych problemoch pomohlo :-)
(14. augusta 2014 v 21:28)
Myslím si, že vážnych chorôb je v dnešnom období veľmi veľa, a to či už v rodine alebo blízkom okolí. Najdôležitejšou oporou v týchto ťažkých chvíľach je určite najbližšia rodina, ktorá stojí pri vás. Stratenú rovnováhu nadobudne človek hlavne tým, že cíti pri sebe tých najbližších a hlavne je dôležité "nehádzať flintu do žita" (ako sa hovorí) a bojovať a samozrejme žiť ďalej, lebo život máme len jeden a treba žiť NAPLNO....
(14. augusta 2014 v 21:44)
Najväčšou oporou v ťažkych situáciach, ktore sme prežívsli pred 7 rokmi bola rodina, viera a pozitívne myslenie aj, keď v tých chvilach to bolo naozaj náročné.
(14. augusta 2014 v 21:49)
Moja sestra prekonala rakovinu krčka maternice, lekári konštatovali, že je vyliečená, ale po ožarovaní je črevá poprerastali nezhubné nádory. Hoci chodila na pravidelné kontroly, lekári nič nezistili a skoro zomrela. Jej manžel ale chodil za lekármi a žiadal jej riadne vyšetrenie, až nakoniec uspel. Následná operácia jej zachránila život, ale dnes žije s vývodom. Tento darček by som chcela darovať jej, pretože je napriek všetkému optimistka a má veľmi rada slnečnice.
(14. augusta 2014 v 22:11)
prekonala som dva infarkty,zakaždým bol mojou veľkou oporou môj manžel,pomáhal mi a pozitívne na mňa vplýval
(14. augusta 2014 v 22:39)
Nedá mi nezapojiť sa do tejto súťaže, táto kniha „Stratená rovnováha" ma upútala svojou anotáciou a po prečítaní niektorých príspevkov, ktoré tu všetci súťažiaci vkladáme , si myslím, že by sme si ju všetci svojim spôsobom mali prečítať - snáď by sme pochopili, že v tomto príbehu je to omnoho ťažšie ako v tom našom životnom - veď aj autorka tohto príbehu určite čerpala zo svojho prežitia niečoho podobného ako prežívame my a možno ešte aj ťažšieho ... A možno práve tento príbeh by nám ukázal ako sa vzoprieť ťažkým chvíľam ak nás opúšťa v ťažkej chorobe milovaná bytosť a posunie nás ďalej ... možno práve naozaj kniha je tým, čo nám pomôže zamyslieť sa nad životom ako takým ...
(14. augusta 2014 v 22:51)
rodina by mala drzat pokope v tazkych chvilach...ak nie,stale sa niekto najde co vas podrzi a povzbudi,,,
(14. augusta 2014 v 23:29)
Pozdravujem vás. Vážna choroba bola v našej rodine našťastie len jedna, no i tá bohate stačila. Rakovina u otca, následné odobratie obličky, o nejaký čas na to dysfunkcia tej jedinej, dialýza, ... no nechcem vám tu písať o tom, aké to bolo ťažké či náročné. Rada by som skôr o tom, aké to bolo POUČNÉ. Človek je tvor silný a zvládne toho oveľa viac ako si myslí. A práve svoju silu nachádza a objavuje vo chvíľach, kedy si myslí, že je už na dne. Mňa môj otec naučil jedno a síce BOJOVAŤ. Bojovať nech ide o čokoľvek; nikdy sa nevzdať. Platí to pre 9-ročné dieťa na školskej súťaži v behu keď už len lapá po dychu, platí to pre 18-ročnú slečnu, ktorá nechce prísť o svoju prvú veľkú lásku, platí to pre 30-ročného hokejistu na ľade, ktorého tím prehráva dve minúty pred koncom. Platilo to i pre môjho otca, ktorému už ani samotní lekári nedávali veľké šance. Ale je jasným príkladom bojovníka, ktorý prekonal azda nemožné. Takže ten človek, ktorý mi i keď necielene spôsoboval najväčšie bolesti a ťažkosti, ma súčasne naučil ako sa postaviť k životným výzvam. Keď som videla bojovať jeho, jednoducho som musela i ja. Tá túžba byť silným človekom sa šírila ako infekcia. :-) A aj vďaka nemu sa dokážem teraz na svet pozerať inak – netrápiť sa pre maličkosti či pre zbytočnosti, ktoré už nezmením; a súčasne vedieť vzdorovať prekážkam. V mojom živote platí jedno a síce – „môžeš prehrať, len sa nesmieš vzdať“. A to ma naučil on – muž, ktorý pre mňa urobil na tomto svete najviac. ♥
(14. augusta 2014 v 23:41)
mám známu vozíčkárku po detskej obrne, veľmi jej pomáha, že aktívne vyhľadáva spoločnosť iných ľudí a "oplatilo" sa jej to, že sa len nesťažuje, naopak povzbudzuje iných a dodáva im odvahu a radosť do života svojím úsmevom a optimizmom... rada sa s ňou stretávam
(15. augusta 2014 v 6:12)
Ešte nikdy som sa takto verejne k tomu nevyjadrila, mám z toho strach, ale cítim, že mi týmto odľahne. Keď som mala 16, môj život sa obrátil hore nohami. Prevážali ma a ja som videla ten obrovský nápis na budove "ONKOLÓGIA". Musím vám povedať, že v momente som vedela, že zomriem (veľa mi nechýbalo). No postupom času a hlavne v deň kedy som dostala 1. Chemoterapiu, čo bol náhodou deň narcisov som vedela, že musím bojovať. Presviedčala som samú seba, že som zdravá a hlavne mojim rodičom, ktorým sa asi nikdy zato neodvďačim, pretože nič nemá takú cenu, akú si oni zaslúžia. A hovorí sa v núdzi poznáš priateľa. Áno, rodina sa na nás vykašlala, pretože nepochopili čo prežívame a cudzí ľudia nám pomáhali. Chcem len povedať tým, ktorí prežívajú nieco podobné. Úsmev, radosť, majte všetkých radi a nepripúšťajte si že ste chorí. Zdá sa že je to nemožné, ale za ten čas čo tam strávite nič nedáte. Som toho živý dôkaz :) klop klop nech nezakríknem. UF
(15. augusta 2014 v 8:17)
moj syn ma rakovinu bojujeme ako sada nevzdavame sa momentalne ma aj nohu v sadre najvedcou oporou mi je manžel
(15. augusta 2014 v 11:47)
Až vážna choroba v rodine odhalí to,čo bolo dovtedy skryté,pod povrchom.Je smutné,keď až takáto hraničná situácia odhalí,čo je kto zač,kto to s vami myslí naozaj dobre,stojí pri vás,pomáha. A kto naopak,obráti sa chrbtom k celej situácii,hrá "mŕtveho chrobáka" /v tej lepšej možnosti/,alebo vás dokonca obviní,že chcete zo situácie vyťažiť,čo najviac.Je smutné,keď ide o rodinu,ktorá má držať pri sebe,pomáhať si a nie podrážať sa.Moja stará mama bola na svoj pokročilý vek veľmi vitálna.Vek 93 akoby si ani neuvedomovala.Aj keď mala nejaké zdravotné problémy,na jej vek to boli skôr "maličkosti". Potom však prišla starecká demencia. Bol to pre nás všetkých obrovský šok.Osôbka dovtedy taká živá,vitálna,nespoznávala ľudí okolo seba,netušila,čo robila pred 10 minútami,bolo to naozaj strašné,kto to nezažil,nepochopí.Babičku,bolo potrebné doopatrovať,postarať sa o ňu.Jej deti,ktoré ju dovtedy "zbožňovali" mali zrazu toľko svojich problémov,starostí, že sa jednoducho nemohli postarať,zaopatriť ju.To,že pred chorobou im porozdávala pozemky,peniaze,dokonca svoj dom,zrazu akoby nebolo. A viete, kde skončila? U mojej mami,tej najviac nenávidenej nevesti,ktorá bola pre starú mamu dovtedy najhoršia z celej rodiny, a pri "rozdávaní" nedostala ani korunu.Ale o to teraz nejde.Moja mama si ju zobrala do starostlivosti a spoločne sme ju doopatrovali.Trvalo to približne pol roka.Tie mesiace mi veľa vzali,ale aj veľa dali.Opatrovanie 24 hodín denne,nočné vstávanie,dni keď nás vôbec nespoznávala a mala nás za úplne cudzích ľudí.Vtedy sa mi otvorili oči.Až keď máte problémy,starosti vtedy sa ukáže, kto bude pri vás stáť a pomáhať vám a kto sa otočí chrbtom.Podpora od úplne cudzích ľudí bola vtedy neskutočných pohladín duše. Chvíle,keď nás niektorí obviňovali z toho,že sa chceme priživiť na starkej neprajem nikomu /vtedy už samozrejme nič nemala-všetko bolo podelené medzi "milované" detičky/ Ale vôbec neľutujeme.Už vieme na koho z naozaj veľkej rodiny - babička mala 6 detí- sa môžeme spoľahnúť v ťažkých chvíľach a kto len vidí vlastný prospech.Je to naozaj smutné,ale naozaj platí: ,,V núdzi poznáš priateľa" Samozrejme,bola by som rada,keby pri nás stála a podporovala nás celá naša rodina,ale človek si rodinu nevyberá. Prajem všetkým, ktorí bojujú s vážnou chorobou hlavne veľa zdravia,síl,optimizmu,viery,rodinu,ktorá vás podrží a priateľov,ktorí vás budú podporovať pri tom vašom boji.Nie ste sami - na to nezabúdajte!! A život je príliš krátky na to aby sme sa vzdávali tak ľahko!
(15. augusta 2014 v 12:23)
je viac ľudí v mojom okolí ktorí bojovali a žiaľ nevybojovali. A práve dnes idem na stretnutie s niekym kto stále bojuje. opora je jednoznačne rodina. Aj v boji aj po ňom.
(15. augusta 2014 v 12:52)
Rovnováha je vždy o rodine a zázemí.Viem o čom hovorím,lebo sám som už prešiel ťažkou skúškou...
(15. augusta 2014 v 14:02)
Myslím, že v takýchto ťažkých chvíľach je pre pacienta dôležitý kontakt s rodinou a priateľmi, aby človek nezostal sám, len so svojimi myšlienkami.
(15. augusta 2014 v 15:23)
je to neopisatelny zazitok ked sa v rodine vyskytne choroba ktora oznaci celu rodinu na cely zivot a najme takych ktory chcu inym pomahat moja dcera sa vyucila za zdravotnu osetrvatelku nakoniec ona potrebuje pomoc lebo ma chorobu skleroza multiplex jej oporou dusevnou aj fyzickou sme ako rodicia manzel deti a cela rodina je to tazke ked rodic vidi ako jeho trpi a bojujeme stale budeme s nou bojovat a nevzdame sa
(15. augusta 2014 v 15:28)
moja kamarátka bojovala s rakovinou,keď som sa to dozvedela bol to šok,ale zažili sme spolu toľko bláznovstiev a prežili sme každý deň naplno,že za iných okolností by sme sa nad tým možno aj pohoršovali,ale vtedy nám to bolo jedno.žiaľ už je tam,ale naše zážitky pretrvajú večne.
(15. augusta 2014 v 16:02)
Moja mama bojuje s važnou chorobou a dufam že oporou sme my , jej deti aj ked uz každá z nás ma svoju rodinu.. Viem že je to pre ňu ťažké a neraz si poplačem aj ja ...ale mami bojuj ľúbime ťa
(15. augusta 2014 v 17:08)
U nas sa choroba prejavila rok po porode mojho syna ... zacalo to nenapadne az napokon zaslepila celu moju mysel. Jedneho dna som sa rozhodla navstivit doktora a diagnoza znela : *depresia* ... tí, ktorí nevedia sa nad touto formou len cuduju a nechapu ale poviem Vam, nic tazsieho som v zivote nezazila ... najvacsiou oporou mi bol priatel, syn a verte ci neverte odputanie mysle na prijemne veci formou knihy :) pekny dnik prajem citatelka Katka
(15. augusta 2014 v 20:24)
Aj u nas sa vyskytla ta najzakernejsia choroba - rakovina. A o to horsie to bolo, ze svokor uz pred niekolkymi rokmi boj s rakovinou vyhral. No ona, bestia, sa vratila, a o to doraznejsie :-(. Zial, boj prehral, a my vsetci sme jeho stratu znasali tazko, ale zaroven sme sa vsetci tesili, kedze v tom case som bola tehotna. Taky je kolobeh zivota.
(15. augusta 2014 v 20:42)
Mám len 18 rokov no čo je vážna choroba poznám veľmi dobre. Dva dni po mojich 18 narodeninách mi zomrela babka na rakovinu. Vedeli sme, že to už príde, no nikto nečakala, že tak skoro. Pohreb bol strašný, no ešte horšie je, keď vidím svojho dedka ako sa trápi. Už druhú ženu mu zobrala rakovina. Najväčšou oporou je však môj ocino, jeho zať. Mamina sa nevedela z toho spamätať, no ocino nás drží pokope, dáva na nás pozor, stará sa aj o svokra! To nás drží pokope. Práve ON!
(15. augusta 2014 v 20:56)
V rodine sme sa našťastie nestretli s vážnou chorobou a ja dúfam, že to tak bude i naďalej. S manželom sme si prešli však smrťou jeho otca, ktorý mal rakovinu a pomohla nám vzájomná láska. Na tú sme sa obrátili i v čase, kedy sme mali problémy s otehotnením, ale tiež nám samozrejme veľmi pomohlo pozitívne myslenie a fakt, že sme sa začali mať viac radi, nielen navzájom, ale i každý seba. A zvládli sme to i bez liekov či rôznej inej chémie. Stačí myslieť pozitívne a veriť na pozitívne afirmácie.
(15. augusta 2014 v 21:53)
Moj ujo mal rakovinu, ale svoj boj prehral :( Bolo to tazke, bol v nemocnici a zrazu nam bolo povedane ze zomrel :( moja opora bola samozrejme cela rodina :( uz je tomu rok, ale este stale je to tazke, hlavne ked vidim jeho dom :(
(16. augusta 2014 v 9:58)
v mojom živote sa toho udialo dosť. Dva týždne po mojej 18, a dva týždne pred stužkovou zomrel môj oco na roztrúsenú sklerozu, ktorá mu zasiahla dýchacie cesty. Bolo to pre mňa a moju mamu dosť ťažké. Po siedmych rokoch, tri mesiace pred mojou svadbou zomrela mama na zlyhanie orgánov.Keď sa mi mala narodiť dcéra, celé tehotenstvo prebehlo v poriadku, po ťažkom pôrode som zistila, že asi dcérka nie je celkom OK, nehýbala totiž vôbec pravou rukou. Keď som sa pýtala lekárov čo je dcére, nikto nechcel nič konkrétne povedať. Až neskôr mi povedali, že má čiastočné ochrnutie pravej ruky - stalo sa to pri pôrode, zlomili jej kľúčnu kosť a pri zlom prvotnom ošetrení jej poškodili sval na ruke. Vďaka lekárke a rehabilitačnej sestre v detskom centre v Košiciach sme to zrehabilitovali do takej miery, že dcéra má síce obmedzenú pohyblivosť pravej ruky, ale ňou vie hýbať. Časom sa pridružila aj skolióza chrbtice.Teraz má 16 rokov a snaží sa s tým vyrovnať, vie že to má na celý život a musí s tým žiť. Ako dieťa to mala dosť ťažké so spolužiakmi, namiesto toho aby jej pomáhali pri veciach, ktoré nedokázala urobiť, tak sa jej ešte posmievali a dávali jej to dosť pocítíť. Ale čo ma prekvapilo boli to dievčatá, ktoré jej ubližovali. Oporou mi boli moje dve staršie sestry.
(16. augusta 2014 v 11:02)
Našťastie som v takej situácii ešte nebola a dúfam,že ani nebudem. Neviem si ani predstaviť ako by som sa zachovala keby niekto vážne ochorel. Viem,že je veľa ľudí čo musia bojovať s ťažkými chorobami a tých treba potporovať. Pretože najväčšou pomocou pre nich sme mi blízky.
(17. augusta 2014 v 8:56)
Mne pomaha prechadzka po meste, prirode ci obchodoch, samozrejme aj kniha, kde zabudam na starosti
(17. augusta 2014 v 9:20)
Neočakávané udalosti nás, teda aj mňa sprevádzajú denne, v rôznych podobách. Kde začať? Prvé reakcie ako stres, zvýšený tlak, pulz, adrenalínu v krvi bolo v dvadsiatke, keď sme s priateľom bojovali s rakom (rakovinou ). Chvála bohu, s kámošila som sa s Hildegardou. Skvelá kámoška! Aj keď ona bola v knižnej forme, ale tie jej bylinkové recepty nám dopriali šťastný, niekoľko ročný vzťah až do dnes. Druhý šok, smrť blízkeho. Keď dcéra stratí mužský vzor, za okolností, kde sa opakovane každý pýta „čo sa to preboha stalo!?“, existuje vôbec správna reakcia, ako sa s tým vyrovnať? Smrť je súčasť ľudského života. Každý sa s ňou musí vyrovnať alebo aj zmieriť. Ale naša generácia nemá čas ani nad tým premýšľať. Chceme hovoriť len o príjemných veciach a tvárime sa, že to ostatné neexistuje. A tak som spoznala ďalšieho kámoša, jeho pseudonym je Jan Van Helsing. Opýtal sa ma: Bojíte sa smrti? Ak nepoznáte odpoveď, skámošte sa aj vy. A jéjej, ale som sa opäť rozkecala. Ale to mám asi po mojej celoživotnej opore. Naj kámoška má v mojej knižnici vždy prvé miesto. Vďaka Louiske Hay milujem svoj život, užívam si ho v láske, uzdravujem nielen svoje telo, pozitívnymi myšlienkami si užívam zázraky každodenného života a som za to naozaj Vďačná.
(17. augusta 2014 v 14:17)
nič nepomohlo... vidieť milovaného človeka trpieť bolo najhoršie čo ma doposiaľ stretlo... i po 7 mesiacoch stále nič nepomáha :(
(17. augusta 2014 v 14:24)
Keď príde niečo nečakané, narúšajúce rovnováhu, pomáhajú mi priatelia, hudba, dobrá kniha a viera, že všetko bude zasa v poriadku...
(17. augusta 2014 v 14:26)
Tak mňa osobne na kolená dostali slová v ordinácii lekára: Slečna mám silné podozrenie bipolárnu afektívnu poruchu (mániodepresiu).Krvi by sa ma nikto nedozeral. Len neprítomný pohľad, dodnes si nepamätám ako som vlastne odišla z ordinácie, v ktorej som každý mesiac alebo dva týždne. Všetko som musela odsunúť bokom...ale po neustálych atakoch, po neustálych zmenách nálad som to vzdala a povedala som svojim pár priateľom, ktorí o tom vedia, aby ma ak mám depresiu, zapojili do činnosti a ak je mánia, ma trošku krotili. Prešiel dlhý čas, priatelia si vypočuli zopár teplých slov, ale ostali so mnou a teraz sa tešia, že som opäť v normále. :D Nálady sa síce striedajú, lebo mne nestačí len striedanie nálad, moje nálady musia mať rýchly cykler..ale zvládam to s pomocou priateľov, pomocou záľub, kníh a svojich psíkov. Základ je nepoddať sa chorobe, akejkoľvek..vždy sa dá niečo robiť..len treba chcieť..
(17. augusta 2014 v 14:27)
pomohla rodina, priatelia, hudba a viera.
(17. augusta 2014 v 14:29)
Choroba je strašná vec a vidieť ako pomaly odchádza osoba, ktorú nadovšetko milujete, ešte horšia. Vtedy pomôže jedine láska- rodinná, priateľská a sila bojovať. Veď vždy sa bojuje lepšie s niekým ako samému.
(17. augusta 2014 v 14:35)
Stratená rovnováha - viem o čom to je, vyslovene, už vyše 14 rokov "bojujem" s diagnózou sclerosis multiplex .... ale zatiaľ, s Božou pomocou a podporou rodiny nemá u mňa šancu. Chodím o 1 francúzskej barle, pomáhajú mi dennodenné prechádzky za každého počasia so psíkom, prechádzky lesom - zbieram hríby, kúpele, cvičenie, rehabilitácie .... a prídu aj ťažšie chvíle a vtedy si prečítam Božie slovo a dobrú knihu. Pozdravujem a všetkým pacientom s diagnózou SM držím palce :)
(17. augusta 2014 v 14:37)
Prežili sme manželovu ťažkú chorobu,bolo to ťažké, človek nie je na to pripravený a musí sa k tomu postaviť čelom. Verili sne v dobrý koniec , netreba sa poddať zlým myšlienkam, aj keď je to ťažké, vod ne v noci, ale zvíťazili sme!
(17. augusta 2014 v 14:39)
Ťažko sa o tom píše, ale v rodine môjho manžela sa vyskytla samovražda. Sme navždy poznačení a kladieme si otázku Prečo? Hovorí sa, že čas všetko zahojí, ale aj po rokoch je to nesmierne ťažké a citlivé. Stmelila sa nám rodina.
(17. augusta 2014 v 14:42)
Moja teta a zároveň birmovná mama prekonala pred dvoma rokmi mozgovú mrtvicu/príhodu ... Tie stresy v prvých hodinách toho strašného dňa, neprajem nikomu. Vďaka Bohu sa z toho dostala. Nie je to 100%-tné vyliečenie, ale vďaka Bohu aj za to. Všetci členovia našej rozvetvenej rodiny sme sa vzájomne povzbudzovali, nepripúšťali sme si, že by sa z toho nemohla dostať. Pri takýchto ťažkých momentoch v živote si človek uvedomí, aká nesmierne dôležitá je súdržná rodina. A my sme celý ten čas držali spolu ... Veľmi pomohla aj modlitba, cez ktorú vnáša pokoj do života samotný Pánbožko...
(17. augusta 2014 v 15:05)
V našej rodine sa zatiaľ nevyskytla žiadna takáto choroba za čo som veľmi vďačná. :)
(17. augusta 2014 v 15:13)
:( Už som sa veľa krát stretla s takými ľudmi a bolo mi ich veľmi ľuto. Keď som ich uvidela mala som chuť zakričať: "Nevzdávaj sa, bojuj, ty to zvládneš, máš na to, ja ti pomôžem len ver!" Ale neurobila som to. Chcela som im pomôcť no nedalo sa. To čo som najviac mohla urobiť bolo modliť sa za nich a veriť. Neviem Vám povedať ako som bojovala, ale viem jedno, keby sa to stalo mne snažila by som sa aby to tak nebolo a vždy by som verila. Lebo vždy sa dá všetko napraviť. :(
(17. augusta 2014 v 15:18)
Naša rodina je ako začarovaná. Môj dedko zomrel na rakovinu, moja babka zomrela na rakovinu, môj ujo zomrel na rakovinu, ďalší na cirhózu pečene. Keď mojej sestre po havárii diagnostikovali nádor v hlave, bolo toho už dosť. Našťastie, je nezhubný, no vidieť sestru, ako ju bolí hlava a ako sa s tým nedá nič robiť, je to hrozné. Jediná vec, ktorá nás drží pokope je láska, ktorou sme všetci prepojení a nádej, že všetko bude zase dobre.
(17. augusta 2014 v 15:23)
V našej rodine sa veľmi vážna choroba našťastie ešte nikdy nevyskytla. No pri akomkoľvek inom probléme vien, že sa môžem bez obáv spoľahnúť na rodičov a súrodencov. Tí by sa mi nikdy neotočili chrbtom.
(17. augusta 2014 v 15:54)
V našej rodine mal dedko vážnu chorobu - mal rakovinu po celom tele a oporou si bola rodina, držali sme spolu a veľmi nám pomohla viera v Boha.
(17. augusta 2014 v 16:02)
V mojej rodine našťastie žiadne takéto prípady niesú, ale v mojom okolí je žiaľ veľa ľudí s vážnymi chorobami, nakoľko pracujem v nemocnici. Každý pacient je iný, niektorí sú na tom lepšie, niektorí horšie, ale ich blízka rodina ich vždy podrží a povzbudí. To robí túto prácu trochu ľahšou...
(17. augusta 2014 v 16:08)
Mojej mamine sa pred 20 mesiacmi narodilo bábo s ojedinelou vývojovou chybou, tak ojedinelou, že mnoho lekárov o tejto chybe ani nepočulo. A tak sa začal nekonečný kolobeh pobytov v nemocnici. Malinká strávila svoje prvé týždne bez mamičky na opačnom konci Slovenska v jednej bratislavskej nemocnici a hneď v prvých dňoch svojho života ju čakala náročná operácia, ktorá sa nepodarila a vďaka tomu sa objavilo viac komplikácii. Mesiac pred svojimi prvými narodeninami maličká absolvovala náročnú operáciu a niekoľkotýždňový pobyt v Nemecku, kde lekári majú k pacientom úplne iný prístup, čo sa maličkej páčilo, a táto operácia bola úspešná a malinká sa vrátila domov síce nešťastná, lebo musela dlho ležať, ale za to o niečo menej komplikovaná čo sa zdravotného stavu týkalo. Malinkú ešte pár operácii čaká a všetci vieme, že to v živote nebude mať ľahké, aj teraz je často v nemocnici, ale je to krásna princezná, ktorá sa rada smeje a to nám všetkým pomáha. Všetci mamininy priatelia aj tí moji jej držia palce, vždy sa na ňu pýtajú a ona robí radosť nám všetkým tým, aká je to silná malá osôbka. Sú chvíle kedy sa človek neubráni slzám a pri našej malej princeznej sme takýchto chvíľ mali celkom dosť. No vidieť ju ako sa usmieva, ako lieta po dome, ako sa hašterí so starším bratom o hračky, ako kŕmi psíka tým, čo ona už nechce papať je pre nás jednoducho na nezaplatenie. Všetky tieto chvíle nám všetkým pomáhajú ďalej bojovať, pomáhajú nám prečkať čas, kým je v nemocnici.. Ona sama je našou oporou, našou malou bojovníčkou. Veľmi ju ľúbim a vždy pri nej budem stáť, pretože aj keď je to s ňou zlé, stačí jediný pohľad do tých modrých očičiek a viem, že jednoducho musím byť silná za všetkých okolností, kvôli nej. <3 No a aby toho nebolo málo, vyskytla sa u nás v rodine rakovina, presnejšie lymfóm. Našťastie, liečba šla dobre a aj keď niektoré chvíle neboli pre nevlastnú babku jednoduché čo sa týkalo starostlivosti o jej manžela, keď prišla správa že je vyliečený boli sme všetci radi. No napokon sa rakovina vrátila ako bumerang a kým dedkovu operáciu poisťovňa stále prekladala rakovina sa šírila. Dnes sme vďaka tomu opäť na začiatku... :( Našťastie obaja títo ľudia sú silný bojovníci a ja verím, že dedko svoj boj neprehrá a že malinká raz bude úplne zdravá a bude môcť svoj život žiť bez komplikácii. :)
(17. augusta 2014 v 16:13)
V rodine sa mi našťastie nevyskytla vážna choroba a som za to vďačná. Ale i napriek tomu keď mám ťažké obdobie najväčšou oporou mi je môj priateľ a kamaráti.
(17. augusta 2014 v 16:22)
Mám syna downíka, okrem toho je aj autista, takže je to dosť náročné,ale stmelilo to našu rodinu,sme si bližší.Okrem toho mám mánio-depresívnu poruchu, ale môj manžel,deti a rodičia stoja pri mne, za čo som im veľmi vďačná a ďakujem Pánu Bohu.
(17. augusta 2014 v 17:04)
Bojovali sme zial uz viackrat s vaznou chorobou.je to vekmi smutne ked sa vam straca milovany clovek pred ocami a vy musite vydrzat a povzbudzovat ho. Najviac nam pomaha rodina ktora nas vzdt vsetkch spajala,bez nej byto bolo este tazsie.je to dobry pocit ak sa mate na koho obratit.zazili sme to viacjrat preto si uzivame kazdu spolocnu chvilu lebo neviete kedy bude ta posledna..
(17. augusta 2014 v 17:33)
U nás v najbližšej rodine sa zatiaľ našťastie nevyskytla nijaká veľmi vážna choroba. Snažíme sa žiť zdravo, no, samozrejme, občas sa chorobám zabrániť nedá. No vždy stojíme pri sebe a v prípade núdze si vieme všetci navzájom pomôcť.
(17. augusta 2014 v 17:44)
So stratenou rovnováhou som bojovala ja sama. Po ťažkom pôrode, ktorý mi vyvolali oxytocínom nastúpila popôrodná depresia. Kto nezažil, nepochopí, ten prázdny pocit. Keď sa narodila moja dcérka, necítila som nič, akoby ma vypli. Najkrajší moment v mojom živote si pamätám iba veľmi matne. Vypnutá som bola ďalšie štyri mesiace. Cítila som sa akoby ma rozbili a ja sa už nikdy nedám dohromady. Zavrela som sa do seba a ani sama neviem ako to prešlo, lebo som nikoho k sebe nepustila. Vďaka tomu si prvé mesiace života mojej dcérky pamätám akoby ich obalili hmlou. Už mi to nikdy nikto nevráti.
(17. augusta 2014 v 18:44)
ani neviem, ako začať, život som mala pred sebou a chodila som na strednú školu autobusom, vtedy ešte len do prvého ročníka, chcela som dosiahnúť tie najlepšie výsledky a tak som patrila medzi dve najlepšie žiačky s vyznamenaním. Raz sa mi stalo,že som odpadla v autobuse cestou do školy, prebrala som sa v nemocnici, nevedela som, čo sa stalo, chodila som po vyšetreniach a lekári mi nemohli prísť na moju chorobu, odpadávala som aj v spánku.Najďalej som bola vyšetrená aj v Bratislave, ale ani tam na nič neprišli. V jednom nemenovanom meste mi pomohol veľmi staručký doktor - zistil o čo ide, čo mi je, bála som sa čo mi povie, vtedy som mala tkz. " Stratenú rovnováhu ".Rodičia dobre vedeli, že mojim snom bolo ísť na vysokú školu, ale žiaľ, keď som sa vrátila naspäť po pol roku do školy, nič som si nemohla zapamätať a najväčšou oporou mi boli rodičia a moja teta, pomáhali mi, ako sa len dalo. Doteraz sama neviem, ako by som sa im odvďačila, ale jedno viem na 100%. Nikdy netreba preháňať so svojimi silami, hoci som nemala vysokú školu, predsa som dostala ponuku učiť na jednej základnej škole a ani p. riaditeľ dodnes nevie, ako mu za to veľmi ďakujem, že mi splnil sen - aj keď len na rok, ale predsa. Splnil sa mi sen - splnil mi ho p. riaditeľ školy, za to mu patrí všetká česť odo mňa. Nie každí máme na vysokú školu, veď predsa musí byť niekto aj bez vysokej, teraz sa nad tým už len zamýšľam, prečo práve ja, ale malo sa to tak stať. Ako jedno múdre príslovie vraví:,, Človek mieni, Pán Boh mení. "
(17. augusta 2014 v 18:46)
Stratenú rovnováhu...Po psychickej aj po fyzickej stránke.Prvý muž ma skoro o rozum pripravil,chránila som svoje deti tak som ho opustila,keď deti podrástli nešla som si iného ,sme spolu 27 rokov,ale deti ma opustili,lebo som vraj nehodná matka,hoci som im venovala svoju mladosť a zdravie,podržal ma môj manžel a skoro som stratenú rovnováhu našla,ale stopy a jazvy mi zostali.No odcudzili sme sa s deťmi a súrodencami,nahradili mi ich zvieratká z útulku
(17. augusta 2014 v 19:59)
Nepoddať sa,bojovať,veriť,že to čo som prežila bolo to najhoršie a už ma čaká len to lepšie a krajšie,samozrejme deti a teraz už aj dve krásne vnučky,pre ktoré sa oplatí žiť,rodina,ktorá ma potrebovala a ja ju a samozrejme priateľky.A keď strácam rovnováhu,vyrovnám ju dobrou knihou,krásnou hudbou a pssst fajnou čokoládou.
(17. augusta 2014 v 20:28)
ocino sa raz ocitol v situacii na pokraji zivota a smrti, boli sme este male ,ale mamina to vtedy musela mat velmi tazke, neviem ako to bolo z pohladu ocina, ani som sa ho nikdy na to nepytala,ale viem, ze vtedy nas drzala v nadeji viera v Boha a spolocna modlitba.
(17. augusta 2014 v 21:23)
1.trpezlivosťou 2.viera a nádej BOH
(17. augusta 2014 v 21:31)
Oporou mi je maminka - hoci som dospelá, svojou láskou a obetavosťou ma vždy drží nad vodou
(17. augusta 2014 v 22:08)
mala som skusenosti, ale to som bola ešte veľmi malinka, vtedy ma najviac podržala moja rodina, otec a mama, vysvetlili mi, ako sa s tym mam vyrovnať a pochopila som že musim byť silna, že veľa ludi sa ocitne v podobnej rovnakej situacii ako moj blizky, som rada, že nakoniec sa jeho zdravotna situacii zlepsila natolko, že mu táto vážna choroba ustupila a verime, že sa uz viac neobjavi, myslim pozitivne a hlavne sa mu snazim byt oporou, uz lepsie chapem co znamena bojovať so zákernou chorobou , videla som jeho trápenie, keby som to mala zazit na vlastnej kozi, nevim ci by som to dokazala prezit, ci by som zvladla vsetku bolest, stres a hlavne strach, neviem ci by som bojovala o prezitie, cenila si kazdu minutu na tomto svete, ale on to dokazal s nasou pomocou, bolo tazke aj pre mna sa vyrovnat s tym že niekto mozno zmizne z mojho zivota, ale moji rodicia ma povzbudzovali a hlavne sme verili , že to moj bratranec prezije a to sa aj stalo, je silny bojovnik, bol a stale bude, tymto chcem pozdravit Radka, máme ťa radi a vždy ťa radi potešime nejakou prijemnou knižkou :) Radko si pre nas vzor, dakujem ze si :)
(17. augusta 2014 v 22:39)
Našťastie sa našej rodine takéto zákerné choroby vyhýbajú aj keď práve ja mám niekoľko celoživotných diagnóz, ktoré však drasticky neprežívam, lebo viem, že sú oveľa horšie a strašnejšie choroby.
(17. augusta 2014 v 22:47)
Práve tento víkend som strávila so svojim spolužiakom, ktorý je už 25 rokov ochrnutý na ľavú stranu tela (po mozgovej príhode) a až teraz sa mi podarilo ho presvedčiť na stretnutie, lebo odmietal (bál sa a stále sa bojí pre svoj výzor) lenže teraz som sa doslova votrela. Žije so svojou mamkou, ktorá mu je veľkou a jedinou oporou. Majú krásny vzťah, ktorý sa v dnešnej dobe len tak nevidí. Po návšteve mi ďakoval, že taký pekný víkend nezažil celých 25 rokov a ja som šťastná, že len moja prítomnosť hoci len na chvíľu mu spríjemnila ťažký život. Verím, že po prekonaní bariéry bude takýchto víkendov viac a ľutujem jedine to, že som to neurobila skôr. Zdravý človek si neuvedomuje krehkosť chorého a preto ak môžeme tak ľudia pomáhajme nájsť stratenú rovnováhu. Pre nás zdravých malými činmi, ale pre chorých je to veľké pozitívum.
(18. augusta 2014 v 9:06)
V mojej rodine sa vyskytla rakovina. Hoci sme všetci dúfali že sa s toho starí otec dostane.nedostal sa.. zomrel a hoci sa s tým tažko žije velkou oporou nám bola moja najlepšia kamarátka a viera v Boha
(18. augusta 2014 v 10:49)
V našej rodine zomrela babka.. Ale stále dúfame že je s nami a veríme v tom že nás stále ohraňuje..
(18. augusta 2014 v 11:46)
Moja najlepšie priateľka trpí chorobou zlej zražanlivosti krvi. Prakticky povedané je obmedzená s každej strany, pretože sa jej kedykoľvek môže pustiť krv a zastaviť ju je ťažké. A pretože nemôžeme robiť všetko naplno ako iní mladí ľudia hľadáme spôsoby ako na niektoré aktivity, zatiaľ sa nám to darí. No pred nedávnom jej zistili ďalšie dve choroby, ktoré hu znova obmedzili, tento krát v strave. Bola s toho smutná.Tak ako som už spomínala, že vždy hľadáme spôsoby aj teraz som jeden našla. Dnes sme si podľa receptu robili palaci také, ktoré môže aj ona. Bola hrozne šťastná. PS: palacinky nechutil tak dobre ako tie klasické, ale ja jej to nepoviem. ;)
(18. augusta 2014 v 14:09)
Keď som.mala 4 roky q.môj brat jeden rok naša mamina dostala rakovinu maternice no my deti sme ju nabijali energiou dodávali jej silu kvôli nám bojovala kvôli nám sa usmievala q boj s touto hnusnou chorobou vyhrala je tu s nami q spolu sa tešíme sa života
(18. augusta 2014 v 14:21)
Bohužiaľ v našej rodine nás choroby neobchádzajú, ale bojuje zo všetkých síl ako sa len dá. Môjmu bratovi, ktorý má 22 rokov pred pol rokom diagnostikovali sklerózu multiplex. Celá naša rodina to znášala ťažko, ale videli sme že on si to ani neuvedomuje, nebere si to vôbec k srdcu a vďaka nemu sme si uvedomili, že treba žiť dnešok a nie žiť v strachu čo bude. Podobným príkladom je aj moja svokra, ktorá tiež trpí presne touto diagnózou a keď som ju spoznala ani som len nevedela, že niečím takým trpí. Vyžarovala zo seba takú energiu, že človek by ani nepovedal, že má chorobu. Užíva si každý deň, rada cestuje a rozosiela úsmev všade kam príde.
(18. augusta 2014 v 20:50)
V našej rodine zatiaľ nie, ale kamarátovej manželke objavili sklerózu multiplex pred cca 12 rokmi, keď zrazu začala trpieť častou únavou. Odvtedy sa im život otočil úplne naruby, pani je momentálne už na vozíčku a v podstate musí byť pod neustálym dohľadom niekoho z rodiny. Ale čo je alarmujúce, že počas pravidelných kontrôl u špecialistov sa už v čakárni nestretáva so staršími ľuďmi alebo paniami po 40tke ako kedysi, ale práveže sedia tam mladé,20 ročné kočky s touto diagnózou ..vyskúšali možné i nemožné, ale už sú viac menej zmierení a snažia sa užiť si naplno každú minútu v lepších momentoch choroby
(25. augusta 2014 v 10:18)
u nás doma je to psychická porucha ocina, už 15 rokov trvá a neskončí, najväčšou oporou pre nás je mamina, a nie len pre nás, aj pre ocina...