Úvodná stránka › Súťaž › Blesková súťaž o 2x Hodina vlka

Blesková súťaž o 2x Hodina vlka

Viete, kedy nastáva hodina vlka? Je to čas medzi nocou a dňom, keď sa človeku podľa severskej mytológie zjavujú veci Nám sa včera zjavilo, že dnes vyhráte v Bleskovke novú knihu Hodina vlka od Jaroslava KlusaJPráve včera ju pokrstil v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei spolu s Dadom Nagyom a my máme pre vás dve knihy s podpisom autora.

bleskovka hodina vlka

jaroslav klus „Tak ako má každý väzeň slabú chvíľku a ku všetkému sa prizná, tak má aj deň jednu slabinu, hodinu vlka, a v jej čase sa človeku všeličo vyjaví.“
Píše sa v knihe Hodina vlka, ktorá skrýva nezvyčajnú poetiku, humor, množstvo inšpiratívnych myšlienok.
Ak si chcete oddýchnuť od nadupaných trilerov, preerotizovaných romancí a spomaliť, vychutnať si dobre napísaný príbeh, siahnite po Hodine vlka od Jaroslava Klusa.

Rozprávačmi sú dve osoby: mladý muž hľadajúci samého seba a lono vhodné na zachovanie rodu, a syn, čo pred narodením spomína na dôležité okamihy zo života otca.
Napriek zdanlivo zložitej forme ide o vtipný, humorne ladený príbeh, plný emócií, bizarných scénok, ale aj nie vždy príjemných udalostí z našej nedávnej minulosti.
Zaujímavé je, že obrázky zo života otca zdedil syn vo forme spomienok...a to len preto, aby na ne hneď po narodení zabudol a všetko sa mohlo zopakovať odznova.

hodina vlka

★Blesková súťaž o 2x novinku HODINA VLKA★

Hrajte o 2 knihy Jaroslava Klusa s podpisom. Príbeh je aj o tom, akoby sme mali zakódované v DNA rovnaké prežívanie istých situácií. Akoby syn zažíval podobné veci ako jeho otec. Akoby sa dcéra dostala do podobných situácií ako sa ocitla dávno jej matka...
1) Zaujíma nás táto podobnosť – máte pocit, že sa naozaj v mnohom podobáte na svojich rodičov? Že robíte po čase tie isté veci (chyby či kroky), ktoré robili oni, a hoci ste si vtedy vraveli, že takí nebudete... zrazu robíte to isté? Naozaj je v nás čosi zakódované z našich rodičov a neskôr robíme a správame sa presne tak, ako oni v minulosti?

Odpovede píšte pod tento článok a odkaz na výhercov dvoch noviniek Hodina vlka nájdete na našom Facebook profile po 11-tej hodine (súťaž prebieha 29.9. 2015 v čase 9:00 - 11:00).
Nezabudnite tiež na našu AKCIU KNIHY OD 1 EURA – romance, trilery, encyklopédie za skvelé ceny. Ku každej objednávke nad 15€ navyše KNIHA ZADARMO.

Pridať komentár

E-mail:
Komentár:
Antispamová otázka: Koľko je sedem krát dva?	V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(29. októbra 2015 v 9:06)

Myslím, že nie, aj mój syn tvrdí, že som úplne iná ako moji rodicia. Možno som adoptovana :)

(29. októbra 2015 v 9:08)

V niektorých situáciách si to presne poviem, bože som ako moja mama :)

(29. októbra 2015 v 9:08)

myslim ze ano něco na tem pravdy bude su taky jako rodicia hlavne v tej zvedavosti :)

(29. októbra 2015 v 9:09)

keď som bola mladšia, tak som si hovorila, že určite budem robiť všetko inak ako moja mama, ale čím ďalej tým viac sa na ňu tuším v mnohom podobám :) Varím väčšie porcie než treba, zbytočne sa stresujem keď nie je niečo urobené, a hlavne ma všetko rozcíti ako ju :)

(29. októbra 2015 v 9:09)

Veľmi často mi v mladšom veku známi vravievali, že som čistý otec, či vzhľad, či povaha. Ja som sa vtedy vždy odul, lebo som sa nechcel naňho podobať, chcel som mať svoje povahové črty a nie "zdediť" ich po otcovi, avšak odstupom času, kedy už aj ja sám seba si viac všímam, tak prichádzam na to, že povahové i výzorové črty fakt po tom svojom otcovi mám a som za ne čoraz viac a viac vďačný. Možno ich nemám tak rozvinuté, ako ich má otec, sú také miernejšie, ale sú :)

(29. októbra 2015 v 9:11)

chcela by som napísať NIE ale...

(29. októbra 2015 v 9:11)

Človek by sa mal učiť na chybách, ale nie na vlastných. Život by bol asi veľmi jednoduchý, keby sme dokázali poučiť sa zo života našich rodičov a urobiť veci lepšie. A hoci som si vedomá, že niečo chcem robiť inak, nie vždy sa podarí mojej pevnej vôli, aby zvíťazila. V kritických momentoch väčšinou prevládne genetická výbava po rodičoch, pretože to zdedené nenápadne drieme pod povrchom a prejaví sa to práve vtedy, keď si to želám najmenej.

(29. októbra 2015 v 9:13)

Nemyslím si, že by to bola pravda. Všetko závisí od perspektívy. Mnohí hádžeme naše chyby a veci čo sa nám udejú na "gény", všetko je však len o tom, čo si sami vyberieme. V našom podvedomí môžu byť uložené isté prvky správanie, ktoré pochytíme od rodučov, ale aby sme sa ocitli v rovnakej situácii ako oni...Žiadna situácia nemôže byť rovnaká, pretože každý človek je iný.

(29. októbra 2015 v 9:13)

Keď som bola mladšia vždy som hovorila, že budem iná, nebudem robiť to a to. No čím som staršia vidím na sebe, že sa čím ďalej tým viac podobám na svoju mamu - hlavne v činoch, reakciách na isté veci, problémy. V štýle obliekania. To, v čom sme boli niekedy veľmi odlišné a vďaka čomu vznikali konflikty nás teraz spája. Neviem, či je to správne alebo nie. Skôr s tým ja osobne spokojná nie som, pretože u mamy to kritizujem a sama to robím. Na druhej strane môžem predvídať svoje činy :-D

(29. októbra 2015 v 9:13)

Niekedy ten pocit mám,no snazím sa poucit z ich chyb a byt iná.

(29. októbra 2015 v 9:14)

V niektorých veciach robím tie isté chyby ako moja mama, ale inak sa snažím poučiť napríklad z jej ťažkej povahy a byť trošku miernejšia ako je ona :-)

(29. októbra 2015 v 9:14)

Mám 32 rokov a od puberty si hovorím, že nebudem ako môj otec, ale už aj manžel mi stále hovorí, že som čistý otec, a jeho spôsoby ma dennodenne naservírované pred nosom u mňa - a ja stále stále bojujem, aby som práve taká nebola, ale čo už... :)

(29. októbra 2015 v 9:14)

Myslím si že je to individuálne ja si myslím, že som v mnohom ako mojo rodičia ale moja mama po tých svojich určite nie je :-)

(29. októbra 2015 v 9:15)

Hovorieval som si presne to, že nebudem ako moji rodičia...najmä otec, ktorý sa ku mne nesprával a ani nespráva dobre hovoril som si, že nikdy nebudem ako on a to sa mi našťastie podarilo nikdy by som sa k svojím deťom nesprával tak ako on ku mne...na druhej strane od maminy ktorá je zlatá a milá mi niečo zostalo. Ale samozrejme, že veľa vecí robím tiež inak ako ona :) ale predsa len tie gény sa nezaprú :) ja som rád za to ako ma mamina vychovala a za to, že otec mi ukázal presne to ako sa správať nemám

(29. októbra 2015 v 9:16)

Ja som trosku preskocila generaciu a som vernou kopiou svojej babky. Kazdy v rodine ju neznasal, tak sa "tesim". Ale snazim sa to nejak uhrat ☺

(29. októbra 2015 v 9:16)

Vždy som si vravela, že mám prísnych rodičov, nechcela som byť taká ako oni ale občas sa mi stáva, že sa cítim presne ako oni keď karhali oni mňa tak ja teraz karhám moje deti... Niečo na tom bude.

(29. októbra 2015 v 9:17)

Ja si skôr myslím, že som do mojej rodiny spadla z niekadial, sme úple odlišní, čo ja vidím ako výhodu, pretože nerobím také chyby ako moji rodičia

(29. októbra 2015 v 9:17)

Vzdy som ai vravela, ze nebudem ako moj oco..je to tazke kedze zvacsa som povahu a hlavne crty osobnosti zdedila po nom.. to dibre sa snazim drzat ale v tom co na nom nemam rada s tym sa snazim co najviac bojovat a vyhnut sa reakciam kt. by prezentovali prave jeho.. No aj napriek tomu sa mi sem tam stane ze mi manzel povie ze takto by reagoval tvoj oco a potom ma to mrzi.. Castejsie sa vsak stava ze mi hovori ze som ako mama - ze sa bojim a prezivam to ako ona :D bohuzial akosi si rste neuvedomil ze take su jednoduchi zeny (a o ti viac tie, ktore miluju)...

(29. októbra 2015 v 9:17)

Zmysel pre humor mám po ocinovi a občas dosť tvrdý tak sa musím krotiť :D ale napríklad vedieť lepšie hospodáriť s časom som nejako nepochytila.

(29. októbra 2015 v 9:18)

Ja som si vzdy hovorila, ze nebudem ako moja mama mlaskat pri piti kavy, komentovat vsetko a vsetkych, a zistila som, ze uz to zacinam robit ;)

(29. októbra 2015 v 9:18)

ano, mam pocit, ze som dost podobna rodicom, samozrejme vyzorom, ale aj povahovo, ale snazim sa ich chyb vyvarovat...neviem, ci sa mi to dari, to ukaze cas...Ale vzdy som si hovorila, ze chcem uplne ineho muza ako je moj tatino (aj ked ho strasne lubim, ale je trvdohlavy ako baran :-)) no a po 7.rokoch manzelstva zistujem, ze mam doma takeho isteho barana :D takze rovnakych chyb ako rodicia sa mozno clovek nevyhne :-)

(29. októbra 2015 v 9:20)

Aj ja som si vždy hovorila, že nikdy nebudem taká, aká je moja mama...ale nikdy nehovor nikdy...už aj u mňa sa začali prejavovať príznaky extrémnej pedantnosti :)

(29. októbra 2015 v 9:21)

Chcela by som byť viac ako môj otec, netrápiť sa pre niečo čo aj tak nemôžem ovplyvniť. Byť pracovitejšia a pokojnejšia. Vždy nabrať silu a ísť dalej.

(29. októbra 2015 v 9:21)

Zatiaľ je u mňa podoba "len" vonkajšia :) čo sa týka povahových vlastností, až tak sa neprejavujú...ale človek nikdy nevie...možno časom - genetika predsa len nepustí ;)

(29. októbra 2015 v 9:22)

My máme s mamkou podobné reakcie, čo sa týka emócií ako keď sme šťastné reagujeme rovnako, ale aj keď sme veľmi nahnevané tak, som si všimla že reagujem presne tak ako ona, cez kopirák. Mamka to zase mala zložité so svojou mamou, ktorá bola na ňu v mladosti veľmi prísna (nechcela ju nikde púšťať, manžela jej neschválila atď...) tak mamka si povedala, že ona taká byť nikdy nechce. A aj sa jej to NAŠŤASTIE podarilo a my so sestrou sme šťastné, že to v nej nezostalo zakódované a nespráva sa tak isto.

(29. októbra 2015 v 9:22)

Ano casto sa pristihnem, ze hovorim a konam rovnako ako maminka, a aj muz je obcas kopia svojho otca a smejeme sa na tom. Cast urobi genetika, cast vychova.

(29. októbra 2015 v 9:22)

ano urcite je v tom nieco...hoci si clovek hovori ze niejetaky ako ridicia ale nakoniec si sam casom uvedomi ze ,,jablko nepadlo daleko" :)

(29. októbra 2015 v 9:24)

Tak v mojom prípade to platí takmer na 100 %. Po otcovi som "zdedila" z toho dobrého zodpovednosť, ale žiaľ aj výbušnosť. Po mame som zasa veľmi citlivá a zo všetkého si robím starosti.

(29. októbra 2015 v 9:24)

V niektorých situáciach áno, niekedy nie.

(29. októbra 2015 v 9:25)

ano mam pocit,že sa podobám v určitých veciach s rodičmi a aj ako dieta som hovorila, že ked budem na ich mieste tak to budem robit inak no niektoré veci robím, ako oni aj mi to niekedy manžel podie v niečom, že robím ako moja mama

(29. októbra 2015 v 9:26)

určite to tak je, veľakrát sa zastavím, že toto presne robila moja mamička, a vždy som hovorila, že ja to tak nebudem robiť, ale gény sú gény a doženú Vás. Hlavné je si to uvedomiť, ak sú to chyby, a viac ich neopakovať, alebo aspoň obmedziť, zmierniť... Naopak niečo treba zdokonaľovať :-)

(29. októbra 2015 v 9:28)

Ja som absolútne ako môj otec :) a presne viem ako sa on zachová, alebo čo od neho môžem čakať, lebo je to ako kedy od seba. Ja som rozmýšľala vždy, či aspoň niečo mám po mame a prišla som na to, že len cit pre umenie, ale jej neuveriteľné kresliace schopnosti nie ... v každom prípade som im vďačná, zato, že som a že sú tu oni pre mňa a ja pre nich ;) a verím, že budú na mňa hrdí, tak ako ja na nich :)

(29. októbra 2015 v 9:30)

Istá podobnosť medzi deťmi a rodičmi podľa mňa je, no každá situácia si vyžaduje osobitný prístup každého jedinca. Podľa mňa ani rodičia sami si nemôžu byť istí ako bude ich dieťa na isté situácie reagovať.

(29. októbra 2015 v 9:30)

čiastočné áno :) a začínam si to uvedomovať len v posledných rokoch :) podľa mňa za to môže samotná výchova

(29. októbra 2015 v 9:30)

Určite ja aj brat máme veľa vecí po rodičoch. Všimol som si, že veľa krát konám podobne ako mama, ale nebolo to v negatívnom, tak som sa nesnažil to ani nejako meniť.

(29. októbra 2015 v 9:31)

Často mávam takýto pocit a najmä vo veciach o ktorých by som to nikdy nebola povedala ...

(29. októbra 2015 v 9:31)

Uplna podoba s mamou a hlavne povahou,ale noe uplne a snazim sa nebyt ako mamina :)

(29. októbra 2015 v 9:32)

Jednoznačne viem, že sa podobám svojej mame. Hovorí mi to každý blízky človek i človek z okolia, ktorí nas obe čo i len trošku poznal. Celá rodina mi vraví,že aj keď tu už mama nie je, vidia ju vo mne. Boli sme rovnaké povahy, energické, originálne a optimistické, no i extrémne výbušné a emotívne. Presne viem, že sa v problémových situáciách zachovám ako ona. Buď problém vyriešim rýchlo a rázne, alebo sa ním na chvíľu nechám zrazuť k zemi, no vždy si nájdem cestu späť na vrch. Rovnako ako ona si viem priznať svoje negatíva a som hrdá, že som "uprejdovaná" verzia mojej drahej maminy. Šialená, bláznivá, temperamentá.

(29. októbra 2015 v 9:32)

Aj ked som si v detstve vravela, že nebudem taka ako moji rodičia, teraz keď mám vlastné deti používam presne tie isté vety ako moja mama.

(29. októbra 2015 v 9:33)

Jednoznačne. Keď som bola mladšia, vravela som si, že ja určite nebudem taká ako moja mama, dokonca som si myslela, že som nejaký mimozemšťan, ktorý spadol našim z neba, no teraz zisťujem, že sa mame podobám viac ako sa mi páči. Hlavne, čo sa týka tých zlozvykov, akými sú napr. neskutočná dochvíľnosť, ktorou mojich kamarátov privádzam do šialenstva alebo poctivosť či tvrdohlavosť, ktorou hnevám už aj samu seba ;)

(29. októbra 2015 v 9:35)

Ja sa veľmi podobám na otca, vo všetkom. Ako vyzerám, ako sa správam. No myslím si, že máme úplne odlišný pohľad na svet. Jemu sa páči niečo iné, on urobí úplne niečo inak ako by som to urobila ja. Napriek tomu otcina (aj maminu) poznám ako svoju dlaň. Viem ako sa zachovajú pri určitých situáciach. Myslím si, že čím som staršia tým im budem viac podobná. Budem robiť veci tak ako robili oni. Teraz to tak nevnímam, ale časom keď budem mať ich vek, budem určite rovnaká ako oni. veď nie nadarmo sa hovorí, že rodičia sú našim najväčším vzorom :) oni si často neuvedomujú, že tak ako sa správam ja, sa správali kedysi aj oni. ťažko sa im to pripúšťa, ale myslím si, že boli na tom rovnako :)

(29. októbra 2015 v 9:36)

V niektorych veciach som velni podobna mojej mame ale musim priznat, ze sa coraz castejsie snazim ucit z jej chyb, ktore v obdobiach svojej mladosti urobila a som zato rada :)

(29. októbra 2015 v 9:37)

Vždy som si hovorila že nebudem ako moja mama / môj otec zomrel skoro/ale čím som staršia zisťujem že sa už začínam podobať na mamu .

(29. októbra 2015 v 9:37)

Óooo, ten pocit, že sa v mnohom podobám na svojich rodičov tu skutočne je ;) len vtip je, že ja nie som vôbec praktická, v tom som fakt celá po otcovi, čo mi mama rada pripomína, keď ma vidí "v akcii", keď sa snažím vyriešiť nejakú banalitu. Ja len také tie abstraktné filozoficko-matematické záležitosti viem :D a inak, keď tak niekedy počujem svoje reakcie a zmysel pre humor, tak to je celá mama. Fakt, že povaha je to jediné, podľa čoho sa dá určiť, že som dieťa svojich rodičov, lebo sa na nich výzorovo nepodobám vôbec ... :)

(29. októbra 2015 v 9:38)

Niečo na tom aj bude pravda , ale nie celkom. Výchova a príklady nás ovplyvňujú , ani nie tie gény. Prostredie vplýva na výchovu dieťa , ja si myslím , že je to skôr výchova a prostredie ako gény.

(29. októbra 2015 v 9:39)

v niektorých veciach sa dosť podobám na mamku,pribúdajúcim vekom čoraz viac...v tom ako rozmýšľa, aký má názor na určité veci...

(29. októbra 2015 v 9:40)

v niektorých veciach sa dosť podobám na mamku,pribúdajúcim vekom čoraz viac...v tom ako rozmýšľa, aký má názor na určité veci...

(29. októbra 2015 v 9:40)

v génoch to máme tak silne zakódované, že si to ani neuvedomujeme. Máme to nielen po rodičoch, ale ako si spomínam aj po starých rodičoch. Myslím tie najzákladnejšie povahové rysy. Neskôr k nim pridáme ešte aj tie čo si vytvoríme počas života. Bránime sa tomu, ale je to dané, hlavne to zistíme až v staršom veku.

(29. októbra 2015 v 9:41)

Určite je na tom kus pravdy. Dieťa sa učí napodobovanim a prostredie v ktorom žije ho veľmi ovplyvňuje, a tým pádom sa správanie našich rodičov v nás postupne zakódováva. Každopádne sa snažím správaniu, ktoré mi v detstve na rodičoch prekážalo vyvarovať, ale nie vždy sa mi to darí :-)

(29. októbra 2015 v 9:42)

Tak samozrejme, pretože rodičov berieme ako náš vzor a aj keď chceme byť inými tak aj tak sa neraz pristihneme že komentujeme veci ako polož toto tam, toto sprav inak. Takže určite áno, podobáme sa na svojich rodičov :)

(29. októbra 2015 v 9:47)

1./ áno, všímam si, že čím som staršia, tým viac sa v správaní podobám mojim rodičom - vzor je vzor a gény neokašleš :) ;)

(29. októbra 2015 v 9:47)

Áno, myslím si, že to má niečo do seba.. Aj keď ja osobne som povahovo viac po otcovi a vzhľadom po mame..

(29. októbra 2015 v 9:47)

Okrem fyzickej podobnosti som zdedila po rodičoch aj spôsob vyjadrovania sa, spôsob akým sa smejem (po mamke), výbušnosť pri riešení rôznych situácií (po otcovi), niekedy sa hnevám, keď mi to môj manžel pripomenie, že "čisto ako Tvoj otec"... A podobnosť medzi rodičmi a deťmi som zaregistrovala väčšmi pri svojom synovi, okrem rovnakých očí s mojim manželom, má rovnaký smiech, rovnaké gestá a mimiku...a či sa správame tak, ako naši rodičia v minulosti? Určite máme zakódované vzorce správania sa, ktoré sú dané výchovou ale aj genetikou... napríklad otec alkoholik - syn alkoholik, rodičia fajčiari - deti fajčiari a pod... Našťastie poznám aj niekoľko ľudí, ktorí sa z tohto vzorca "vyčlenili"...

(29. októbra 2015 v 9:48)

tak samozrejme, človek sa akokoľvek snaží, ale postupne zisťuje, že robí to isté. Možno trochu inak, ale v konečnom dôsledku to isté. :)

(29. októbra 2015 v 9:50)

Určite áno, už mi to neraz niekto povedal a dosť ma to štve, lebo je to väčšinou to, čo ma na našich rozčuľovalo a zaprisahávala som sa, že ja taká nebudem :D A dokonca mi viacerí povedali po stretnutí môjho o rok staršieho brata, že máme dokonca rovnaké gestá a štýl rozprávania ako dvojičky.. Nuž, asi sa tie rodinné gény nezaprú :D

(29. októbra 2015 v 9:53)

Myslím si, že je to tak. V niektorých veciach sa veľmi podobám na mamu, v iných zase na otca. Ako malý som tvrdil, že nič podobné ako oni nebudem robiť keď budem starší. Teraz ich samozrejme robím. Z niektorých vecí som sa im dokonca smial ale teraz ma už smiech prešiel.

(29. októbra 2015 v 9:53)

Jednoznacne je tomu tak...vidim to na sebe, ze sa cim dalej tym viac podobam na svoju mamu nielen vizualne, ale hlavne povahovo, gestami, nazormi a podobne. Spominam si, ze v obdobi puberty som vravievala, ze dufam, ze nikdy nebudem ako moji rodicia. Teraz som rada, ze takou som. To co bolo kedysi pre mna podstatne, je teraz na vedlajsej kolaji a opacne, to co ma niekedy nezaujimalo a zdalo sa mi nepodstatne pre zivot, je pre moj zivot to nevyhnutne, ale to je asi prirodzene, ze clovek sa vekom meni...:)

(29. októbra 2015 v 9:58)

Od detstva mi vraveli, že som celý tatino. Dokonca náhoda ma priviedla na letisko,stala som sa športovou pilotkou, vyštudovala leteckú dopravu a roky som robila na riadení letovej prevádzky. Môj ocino bol pilot, lietal od svojich 17-tich a lietanie bola jeho najväčšia láska, pri ktorej však aj zahynul. Ja som sa však k tejto záľube nedostala kvôli tatkovi, ale úplnou náhodou - spoznala som jedného kamaráta mne to tak učarovalo , že som tejto záľube zostala verná doteraz. Neviem, ale môj osud je asi spojený s lietaním. Navyše , bola som veľmi prekvapená , keď ma môj priateľ prvý krát vzal predstaviť svojim rodičom , jeho maminka ako keby z oka vypadla mojej babičke - tatkovej maminke. Tak neviem - je to náhoda ??? Obľúbila som si ju hneď ako som ju prvý krát uvidela a mám ju moc rada. Ako keby mi život chcel nahradiť dvoch ľudí, ktorých som veľmi ľúbila ...

(29. októbra 2015 v 10:02)

áno, je to presne tak v mojom prípade robím tie isté chyby ako robili moji rodičia a správam sa tiež ako oni. Po každom rodičovi som zdedila väčšinou tie horšie vlastnosti a samozrejme sa to prejavuje :-)

(29. októbra 2015 v 10:02)

Nemusi to tak byt.Urcite nie.Ked sa mi na niekom nepaci ako sa sprava,nebudem sa predsa spravat tak aj ja,aj ked je to rodic.Je to o voli.Bud chyby robit nebudem,teda aspon sa budem snazit ich nerobit,lebo nikto nieje dokonaly alebo ich robit budem,ved co,ospravedlnim sa genmi.Clovek si moze vzdy vybrat ako sa bude spravat ako bude zit...Aj keby bolo okolo neho len negativne prostredie,nemusi byt zakonite negativny aj on...

(29. októbra 2015 v 10:03)

zatiaľ som sa pri tom nepristihla, žeby som si uvedomila, že moje konanie by bolo podobné ako mojich rodičov. Ale určite, že podobnosť rodičov a detí je dosť častá, nakoľko oní sú tí ktorí nás vedú našimi životmi, vychovávajú a často si z nich berieme príklad

(29. októbra 2015 v 10:04)

Tema je pre mna vysokoktualna. Nejaky cas pozorujem moju upornu snahu vyhnut sa opakovaniu chyb mojej mamy. Zasla som tak daleko, ze som si zaumienila postupvat uplne opacne v urcitych veciach. Vysledok? Som presne tam, kde bola ona, aj ked inou cestou. Ostava otazka, ci sa s tym vysporiadam lepsie, ako maminka. Ak funguje evolucia, snad ano. :-)

(29. októbra 2015 v 10:05)

Cim som starsia, tym viac sa na svojich rodicov podobam :) Postupne sa objavuje vsetko, co mi ako dietatu a mladej na nich vadilo. Vela veci som pochopila a z mnohych sa poucila :)

(29. októbra 2015 v 10:06)

Myslím si, že v mojom prípade sa viac prejavujú gény zdedené po babke. Čím som staršia, sme si podobnejšie a podobnejšie, a to nielen črtami tváre, ale i povahovo. Dokonca i moje zmýšľanie je racionálne po babke a nie emocionálne po mame. :)

(29. októbra 2015 v 10:08)

Áno, sú to gény.A idú z rodičov na deti. ;-)

(29. októbra 2015 v 10:09)

Vzdy som si myslela ze budem ina ale casom vidim ze rozmyslam velmi podobnr ako rodicia. Mam podobne nazory a aj spravanir :-)

(29. októbra 2015 v 10:10)

Čím som staršia tým viac vidím vo svojom jednaní moju mamu, prekvapuje ma to, smejem sa na tom a nakoniec, je to krásne:-D

(29. októbra 2015 v 10:13)

niekedy je to na škodu, ale naozaj je to tak. mám určite zakódované určité vlohy správania a aj keby som chcela to nejako zmeniť proste to nezmením. je to vo mne a mám to od rodičov dané. ale aspon s istotou viem, že som ich :-)))

(29. októbra 2015 v 10:13)

Vždy som sa dusovala že ja taká nebudem, ale na 90 % sa mi to nejak nedarí O:)

(29. októbra 2015 v 10:13)

Ťažko povedať... v niektorých veciach som úplne iná a v niektorých rovnaká.ale myslím si, že je to normálne... v rannom detstve sú rodičia pre deti akoby Bohmi... v puberte naopak... im všetko prekáža..

(29. októbra 2015 v 10:14)

Prichádzam na to ,že rozmýšĺam podobne, ako rodičia najmä pri výchove mojich detí ,kedysi som si hovorila, že niektoré veci budem robiť inak, ale nerobím ;)

(29. októbra 2015 v 10:15)

V mnohom konám a správam sa ako moja mama. Stále som si ju vážila pre jej spravodlivosť, rozvážnosť, životný optimizmus. A toto som si od nej určite prebrala. Alebo žeby gény? Tie sa podľa mňa dajú potlačiť a niečo upraviť, ak človek chce :).

(29. októbra 2015 v 10:21)

V niektorých veciach sa samozrejme na rodičov podobám,no snažím sa tomu vyhýbať... Kedze chcem zit zivot iny ako mali oni :)

(29. októbra 2015 v 10:21)

podobná som si s ocinom čo sa týka správania :D s mamkou som úplne rozdielna iba vo výzore sme si podobné :)

(29. októbra 2015 v 10:21)

Zatiaľ sa svojimi činmi na rodičov nepodobám. Akurát výzorom som po mame a miernou povahou po otcovi..

(29. októbra 2015 v 10:23)

Určite sa podobáme, rozmýšľame a správame sa rovnako. Aj keď si poviem, že ja to takto robiť nebudem, neprejde ani sekunda a som ako moja mamka...

(29. októbra 2015 v 10:24)

tak ja to ešte neviem až tak určit, ale ešte vždy si hovorí, že ja nebudem taká ako oni... a teraz keď sme s priateľom tiež si to hovoríme, že sa nebudeme správať ako naši rodičia, hlavne keď budeme mať deti... však to je aké hrozné keď dieťa musí počúvať, keď sa rodičia hádajú, hádžu po sebe nábytok, nože.. však to je strašné niečo, tak mi taký nechceme byť... snáď teda ani nebudeme a ešte aj to, že furt moja mama vrieska, nechápem načo a potom ani chuť nemám byť doma, keď prídem na niektorí víkend náhodou a hneď sa to celé pokazí.. nechápem tie ženské čo furt iba vreštia, tak ja dúfam, že ja taká nebudem :) nechcem, nemôžem ! :D

(29. októbra 2015 v 10:28)

Dlho som sa bránila, aby som nebola v mnohých situáciách ako moji rodičia, ale človek ani nevie ako, a spadne do toho. Dnes sa moje správanie a reakcie podobajú maminým, aj keď ešte stále vstávam ráno s tým, že budem iná. Tým nechcem povedať, že je moja mama zlá, práveže je veľmi dobrá, no niekedy aj veľmi prchká. Veľmi ju ľúbim :-)

(29. októbra 2015 v 10:33)

Tak určite sa isté povahové črty dedia z generácie na generáciu aj keď to niekedy nemusí byť pravidlo,pretože občas sa stáva, že sa podobáme svojimi vlastnosťami viac na svojich starých rodičov ako na rodičov :) áno, nielen raz som si povedala,že toto a toto nebudem robiť ako moji rodičia a predsa to robím :) Boli už aj také situácie,že som niečo urobila a mamka s tým nesúhlasilaa bola z toho dosť nervózna..ocko jej hovorí, nechápem prečo sa hneváš, veď ty robíš presne to isté :) no a máme to tu, genetiku nezastavíš ;) :*

(29. októbra 2015 v 10:34)

Myslím si, že určite sa v mnohom podobám na oboch rodičov. Pripisujem to však nie len DNA, ale aj výchove. Jednoducho, keď ste od malička vychovávaní rodičmi k určitým hodnotám, postoju k životu,názorom /ktoré sa však vekom začínajú formovať individuálne/ tak sa jednoducho musíte v niečom podobať. Netvrdím, že vo všetkom. Každý človek je individuálna, jedinečná osobnosť. V niečom sa dieťa a rodičia jednoducho musia viac, či menej podobať. Myslím, tým nie len názormi, myšlienkami na život a ostatných ľudí,ale aj výzorom. :-D

(29. októbra 2015 v 10:37)

Vyzeram sice ako moja mama, jej kopia z mladosti, avsak spravanim som cisty otec. Povahou, schopnostami a vidim, ze tie chyby, ktore mi na nom najviac vadia mam aj ja :)

(29. októbra 2015 v 10:37)

Určite sa na svojoch rodičov podobám. V poslednej dobe ma zaujala mamina záľuba a tou je dekorovanie. Po ocinovi som tiež zdedila detailnosť vecí.

(29. októbra 2015 v 10:49)

Samozreme, genetické dedičstvo si od rodičov odnášame nevyhnutne už pri narodení, no je len na nás, ako sa s ním dokážeme "vyrovnať". Ak máme to šťastie a rodičia nás sprevádzajú nielen detstvom, ale aj celým životom, vidíme v nich celý ten čas vzor, ktorý sa podvedome snažíme napodobňovať, a to aj ked nechceme. Koľkí z nás si hovorili, že nebudeme ako oni a potom sa pristihneme pri rovnakých slovách, reakcii či názoroch? :) No ak by sme s nimi detstvo nestrávili, azda by sme so svojimi zdedenými povahovými črtami vedeli naložiť aj inak. Mnohokrát sú však tak silné, že to ani v takom prípade ovplyvniť nevieme - stratené deti nájdu po rokoch svojich rodičov a zistia, že našli svoje staršie ja. A to je na živote to krásne - každý z nás je jedinečný, no máme to šťastie podobať sa najviac na tých, ktorých máme radi. :)

(29. októbra 2015 v 10:51)

No niekedy sa stane, že niektoré veci robím presne tak isto ako moja mama. Dokonca sa stáva, že ľudia si nás mýlia napríklad v telefóne lebo máme veľmi podobné hlasy a spôsob prejavu :)

(29. októbra 2015 v 10:57)

Nepacilo sa mi v puberte,ze byva s nami babka ( po case som bola stastna- len ta puberta) , tak som si vravela, ze toto nikdy a teraz,dokial nepostavime nas domcek sme u nasich:-D

(29. októbra 2015 v 11:00)

Nie..zatiaľ nemám ten pocit ze by som sa začala podobat v istých veciach na rodičov. Ale možno to časom príde :)

(29. októbra 2015 v 11:05)

Zataľ som si nevšimla, že by som robila rovnaké kroky, ako robili moji rodičia v mojom veku. Povedala by som, že mám niečo z povahy každého rodiča, ale to bude vďaka výchove, ako napríklad že všetci čítame knihy. Myslím si však, že ak by ma k tomu od malička výchovou neviedli, tak by sa to nemuselo stať. Jasné je, že pri vzhľadovej podobnosti sa genetika podpísala na výzore, ale aj tam mam s každého rodiča niečo.

(29. októbra 2015 v 11:07)

Niekedy ano, zistujem ze v niektorych veciach sa podobam.

(29. októbra 2015 v 11:25)

Zatiaľ nič také nepozorujem, možno však príde ten keď sa v mnohom budem podobať na svojich rodičov a budem robiť to, čo robia oni.

(29. októbra 2015 v 11:27)

Vyzerá to tak, že naozaj je v nás čosi zakódované z našich rodičov a neskôr robíme a správame sa presne tak, ako oni v minulosti /podľa môjho názoru/.

(29. októbra 2015 v 12:03)

iba minimom sa podobam na svojich rodicov a chcem byt ina, urcite veci po nich nechcem opakovat, pretoze tym by som ublizila inym

(29. októbra 2015 v 23:04)

Nie

(30. októbra 2015 v 9:43)

Myslím že každý sa aspoň trochu podoáme na svojich rodičov, ale je len na nás či dokážeme svoje zlé vlastnosti zmeniť k lepšiemu.

(2. novembra 2015 v 13:16)

Samozrejme, niečo máme vštepené výchovou a podvedome "nachytáme" isté modely správania- ale, akonáhle z rodinného hniezda odídeme, formuje sa naša osobnosť ďalej (škola, internát, kamaráti, prostredie v ktorom sa pohybujeme) a vznikne z toho celkom fajn mix. Každopádne, každý sme osobnosť a robíme si svoje vlastné miesto vo svete a je len na nás, aké silné boli vzorce, ktoré nám vštepovali od malička. Ale, všetci sa pristihneme v istých momentoch, a povieme si "som ako mama alebo otec: :)

(22. novembra 2015 v 17:42)

Nedá sa povedat, ze robim podobne veci ako moji rodicia, obcas sa vsak prichytim pri tom, ze mam asi podobnú mimiku ako moji rodicia, ci uz chceme alebo nie sme s nimi pevne spojení a teda aj nevedomky nieco od nich preberieme. Ja som napríklad hrdá aj na to, ze sa podobam na jedneho z mojich rodicov

(30. novembra 2015 v 10:06)

som kopia mojej mamy

(29. decembra 2015 v 9:58)

Áno, často som hovorila, že budem iná ako mama, ale realita je, že keď som dospela rozprávam rovnaké frázy ako ona, rovnako reagujem ako ona. Snažím sa nerobiť také isté chyby a vyhnúť sa im, ale asi som odpozorovala v detstve určitý druh správania a nedokážem to premôcť. Nemyslím si, že to máme zakódované v DNA, myslím si, že je to jednoduchá psychológia a len opakujeme ten vzor správania, čo sme odpozorovali.