Grafikon - Rozhovor

Na svete je ďalšia zaujímavá kniha, ktorú sa oplatí prečítať. Román Grafikon sa zaoberá dnešným človekom, jeho ohrozenosťou, zraniteľnosťou i krehkou psychikou. Hovorí o potenciálnej moci nad jednotlivcami, skupinami, spoločnosťami prostredníctvom manipulácie. Život hlavnej hrdinky sa začne postupne odhaľovať ako dokonale premyslený plán organizácie zaoberajúcej sa manipulovaním ľudí. O Grafikone sa zhovárame s jeho autorkou Evou Kmeťovou.

 V týchto dňoch sa dostáva do kníhkupectiev váš prvý román.  Ukážky z Grafikonu ste ešte pred jeho vydaním pubikovali na internete a čitatelia boli nadšení. Čo vás najviac potešilo?

Samozrejme to boli ohlasy čitateľov a aj priateľov, ale rozhodujúcim bolo hodnotenie spisovateľa Petra Holku. Je príjemné sledovať a vedieť, že to čo tvoríte, sa čitateľom páči. Ich očakávania, sympatie, ohlasy ako sa príbeh vyvinie vás ženú vpred. Keď potom príde pochvala od človeka, spisovateľa, ktorého si nesmierne vážite, začínate si uvedomovať správnosť svojej cesty. Vďaka uznaniu Petra Holku som bola schopná pracovať do úmoru na finálnej verzii Grafikonu, ako aj na mojom druhom románe.

 Je o vás známe, že píšete od útleho veku. Doposiaľ ste sa však viac venovali poézii. Kedy ste sa rozhodli napísať román?

Vždy som chcela písať prózu. Potreba zúžitkovať bohatú fantáziu nielen v poézii, bola vo mne od nepamäti. Nikdy som však na to nemala čas, alebo som si to aspoň myslela. Do písania románu som sa pustila, paradoxne počas materskej dovolenky. Prišla som na to, že nie čas, ale vôľa dotiahnuť veci do konca, bola dôvodom, prečo mi to trvalo tak dlho. Matky mi dajú za pravdu, že žena nemá nikdy tak málo voľného času, ako práve v tomto období. Dnes už viem, že na písanie potrebujete hlavne dostatok pevnej vôle.

 Príbeh je pútavý, má prvky psychologického trileru. Hlavná hrdinka po smrti svojej dcéry objavuje schopnosť ovládania mysle iných ľudí, pričom netuší, že sama je obeťou manipulácie. Dobre som to povedala?

Je veľmi zložité definovať dejovú líniu príbehu. Napokon, až do konca knihy čitateľ presne netuší, či hlavná hrdinka skutočne získala schopnosť, alebo je to len dobre premyslený plán organizácie. Samozrejme, chcela som poukázať na skutočnosť, že formy manipulácie opísané v Grafikone sa reálne stali. Príbeh Andrei Chodasz uvedený v románe bol skutočný. Zraniteľnosť ľudskej psychiky v stave hypnózy je skutočná. Manipulácia más cez médiá je skutočná. Nešťastím posledných generácií je nezáujem o situácie, ktoré sa nás priamo netýkajú. Mojou nádejou je vzbudiť záujem čitateľov o informácie uvedené v knihe a vytvoriť príbeh, ku ktorému sa budú vracať po preverení faktov.

Odkiaľ ste čerpali námet? Mali ste nejaký konkrétny podnet, ktorý vás viedol k spracovaniu takej témy?

Na základnú školu som cestovala autobusom na druhý koniec mesta. Bola som útle dievča. Nikdy sa mi neušlo miesto na sedenie. Keď som sa knísala medzi ostatnými deťmi, chcela som mať schopnosť ovládať mysle. Viera v to, že sústredením dosiahnem všetko, po čom túžim sa vo mne zakorenila práve v tom autobuse. Po rokoch som sa však k tejto spomienke vrátila práve preto, lebo všetko, čo som si v živote priala, sa mi naozaj splnilo. Je to pre mňa fascinujúca a prínosná téma.

 Prečo Grafikon?

Grafikon cestnej premávky má presné pravidlá. Málokto im však rozumie.

 S manipuláciou sa aj v bežnom živote stretávame často. Mali ste aj vy v živote chvíle, keď ste si mysleli, že vami niekto manipuluje?

Mám ich neustále. Najprv nami manipulujú rodičia, potom naše polovičky a napokon naše deti J. Ale pokiaľ sa bavíme o skutočnej manipulácii, vôbec to nie je ojedinelý stav. Častejšie ho však prikrývame lichotivejším menom – motivácia. Myslím, že je málo takých šťastlivcov, ktorí môžu povedať, že všetko, čo v živote robia je len ich vôľa. Ja mám to šťastie, že mám rodinu, ktorá ma podporuje a teda môžem robiť to, čo ma napĺňa.

 Eva Kmeťová (1985) študovala na Hotelovej akadémii v Lučenci. Pracovala v Nemecku, Švajčiarsku,  zakotvila v automobilke,  v medzinárodnej spoločnosti, kde pracuje ako nákupca a colná deklarantka. Hovorí po anglicky, nemecky a maďarsky. Je aktívnou členkou literárneho klubu V. L. A. S. v Lučenci, kde ju usmerňuje spisovateľka Hana Košková a každým novým slovom jej pomáha dozrievať. Píše od útleho veku, už na základnej škole písala básne čítané na Hviezdoslavovom Kubíne. Próze sa venovala len okrajovo, no napokon v nej našla to, čo jej pri písaní poézie chýbalo.