Cirkev smrdí extrémizmom a stredovekom

Jeho život poznačilo detstvo plné tyranie za múrmi katolíckej internátnej školy. Tvoriť fantastické príbehy znamenalo nezblázniť sa z ukrutnej reality. A práve na príbehoch si nakoniec britský scenárista a spisovateľ postavil kariéru.

Z krátkeho opantania kúzelným Hollywoodom vytriezvel, keď mu na nepoznanie zmasakrovali námet k filmu Múdrosť krokodílov a jeho vlažný vzťah k filmovému biznisu ochladol ešte viac po tom, čo dostal ponuku napísať scenár pre Francisa Forda Coppolu. Bez nároku na honorár. Jeho „výplatou“ mal byť hrejivý pocit, že spolupracuje s hviezdou najvyššieho rangu.

Neznáša, keď mu ľudia hovoria, čo má robiť. Katolíckej cirkvi vyčíta stredoveké praktiky, a je mu ľúto, že mladí ľudia dnes zabúdajú na krásu takých jednoduchých vecí, ako je dívanie sa z okna... Vety formuje pomaly a uvážlivo, ako človek, ktorý dáva von len zlomok toho, čo je vnútri. Paul Hoffman.

Mnoho vašich kolegov sa preslávilo nielen knihami, ale aj extravagantným štýlom práce. Taký Truman Capote vraj písal po ležiačky a zásadne s pohárom sherry v ruke. Uchyľujete sa aj vy k podobným výstrednostiam? Máte svoje rituály, čo vám pomáhajú privábiť múzy?
A viete, že ani nie? Veľa spisovateľov by vám povedalo, že najväčší problém pri písaní je vôbec začať, ale ja som nikdy nemal to, čomu sa hovorí „kreatívny blok“.

Tak to ste potom šťastný človek!
Áno. No asi to bude aj tým, že som mal za sebou dobrý tréning dávno pred tým, ako som sa dal na spisovateľskú dráhu. Existuje teória, podľa ktorej musíte stráviť najmenej 10 000 hodín robením niečoho, kým sa v tom stanete majstrom. Ako huslisti – ak chcú byť výborní, musia si odohrať aspoň tých 10 000 hodín.

Ako presne vyzeral ten váš „tréning“?
Keď som bol malý, býval som dosť lenivý chlapec. Sedával som v škole v zadnej lavici a dokázal som len tak na počkanie „vypnúť“. Vtedy som sa stratil vo vnútri hlavy a rozvíjal tam svoje prvé romány. Boli to hrozné hlúposti a všetky na jedno kopyto – vždy som tam bol za hrdinu, čo pácha hrdinské činy. Bol som príliš pohodlný na to, aby som niečo z toho spísal na papier. Len som si to predstavoval. Túto schopnosť sedieť a „zmiznúť“ som nadobudol kvôli prostrediu, v ktorom som vyrastal. Nebolo totiž ani príjemné, ani záživné. Nakoniec sa to ale ukázalo ako dobrá vec – aj vďaka tomu nemávam pri tvorení problém s blokom. Práve naopak, mám problém zastaviť sa! Väčšinu času trávim neprítomným civením a premýšľaním. Dokážem sa takto zahľadieť hocikedy a hocikde, ani mi neprekáža okolitý hluk. U hocijakého iného človeka by takéto správanie značilo vážny charakterový defekt, ale u spisovateľa je to veľké plus. Musím však povedať, že málokedy píšem viac ako dve hodiny denne. Viete, písanie je pre mňa ako hranie sa.

Písanie románov považujete za hru?
Presne tak. Určite by ste si pri hre nepovedali: „Ach jaj, ešte sa musím hrať aspoň desať minút...“. A takto nejako pristupujem k písaniu. Keď cítim, že je čas prestať, prestanem. Robím to vlastne naopak, ako väčšina spisovateľov. Nič nesilím, čím hrozne vytáčam môjho agenta: „Neznášam, keď mi povieš, ako si si to písanie zase užíval, to je zlé znamenie,“ hovorí mi. Ale u mňa to takto funguje. Sú dni, kedy napíšem aj päť strán, a potom ďalšie tri dni nepridám ani čiarku. To, čo ma stále udržuje v chode, je môj „hlad“ po písaní. Ale v momente, keď sa mi už v mojom piesočku nechce hrať, nechám to tak a idem sa venovať niečomu inému. Inak, je dosť zvláštne, že keď končím, cítim sa unavený. Tá hra vie dosť vyčerpať. 

Koľko hodín denne trávite snívaním s otvorenými očami?
Neskutočne veľa! Povedal by som, že až príliš veľa času trávim polihovaním, počas ktorého „odchádzam“ na všetky možné miesta. Niekedy mi pri tom napádajú plodné myšlienky, a niekedy je to len také smutné denné snenie. No dokázal by som sa tejto činnosti venovať hodiny a hodiny. V katolíckej internátnej škole, ktorú som navštevoval, sa skrátka nič iné robiť nedalo. Bolo to také nudné miesto, že keď som chcel zažiť niečo zaujímavé, musel som ísť do svojej hlavy. Tak som sa už ako chlapec naučil fantazírovať a ostalo mi to dodnes. Vo všeobecnosti nečítam veľa, dokonca ani nepočúvam hudbu, keď cestujem vo vlaku. Namiesto toho sa len tak dívam z okna a hneď som „preč“.

Predpokladám, že pri tom dívaní sa z okna spriadate v hlave budúce príbehy, vymýšľate nové postavy, či?  
Je to tak. Keby sa mi aj niekedy náhle stalo, že mi dôjdu nápady, nič by som si z toho nerobil. Už teraz mám v hlave také zásoby, že by mi vystačili na najbližších dvesto rokov! Nosím si v hlave rozpracované desiatky poznámok, bolo by toho dosť na tri nové knihy... 

Prejdime k trilógii, ktorá vás preslávila po celom svete.  Ľavá ruka Boha má v sebe silný náboženský rozmer, obsiahnutý vlastne už v názve. Nájdu sa aj čitatelia, ktorí ju označujú za provokatívnu, až kontroverznú... 
To dúfam!

Ako sa vyrovnávate s negatívnou odozvou zo strany náboženských extrémistov?
Priznám sa, že som bol trochu sklamaný nízkym počtom negatívnych reakcií. Čakal som ich oveľa viac. V mojich knihách nepíšem síce priamo o katolíkoch – nazývam ich tam „spasiteľmi“, no pri písaní som počítal s tým, že každý čitateľ okamžite odhalí, kto tí „spasitelia“ sú. Ako sa ukázalo, nie všetci to takto pochopili.

Mojím cieľom bolo otvoriť debatu o katolíckej cirkvi. Katolicizmus osobne považujem za formu extrémistického náboženstva a s praktikami, ktoré sa od stredoveku skoro nezmenili. Jediným dôvodom, prečo je v súčasnosti katolícka cirkev menej násilná, je fakt, že v štátoch, kde je toto náboženstvo rozšírené, platia zákony, čo tomuto násiliu bránia. Vo Veľkej Británii dnes nemôžete len tak zbiť dieťa, neviem, ako u vás na Slovensku...

Ani u nás, samozrejme, nie.
No vidíte. Nebolo to teda tak, že by si niekto v cirkvi odrazu povedal: „Čo sme to celé tie roky robili?! Aké je to od nás strašné, že sme bezdôvodne mlátili deti!“ Nie. Museli prestať, lebo sú dnes v platnosti zákony, ktoré takéto správanie netolerujú. Ako som už povedal, prekvapuje ma, že moji čitatelia spojenie medzi „spasiteľmi“ a katolíkmi nezachytili. Nerozumiem tomu, mne to tam pripadá úplne očividné. V ďalšej knihe to už budem musieť podať jasnejšie... 

Plánujete napísať niečo ešte kontroverznejšie? Budete očakávať výhražný list z Vatikánu?
Rad by som! Viem, že v minulosti bolo bežným zvykom ľudí exkomunikovať. Keby sa to stalo aj mne, len sa poteším, ale nemyslím si, že by boli vo Vatikáne natoľko krátkozrakí, aby sa tým vôbec zapodievali. Moja ďalšia kniha bude s prvkami komédie, ale témou bude opäť katolicizmus. Tentoraz si už dám pri písaní pozor a tie spojenia budú neprehliadnuteľné, takže budem naozaj sklamaný, ak sa mi pár ľudí nepodarí naštvať.  

Ľavá ruka Boha je napriek žánrovému zaradeniu „fantasy pre mládež“ plná realistických pasáží a explicitného násilia. Museli ste robiť kompromisy s editorom, aby ste si tie drsnejšie časti textu obhájili? Či bol snáď pôvodný rukopis ešte surovejší? 
Nie, nie. Editori mi až tak do obsahu nezasahujú. Násilie v knihách je však chúlostivá záležitosť. V „serióznej“ beletrii sa málokedy popisuje otvorene a realisticky, ako keby to bolo niečo, čo je pod úroveň autora. Pritom sa pozrite okolo – veď svet je nesmierne kruté miesto! Máme Sýriu, máme Irak, Afganistan... V USA bolo od 9.septembra 2011 zastrelených viac ako 300 000 Američanov!  Odkedy som prišiel na svet v roku 1953, v podstate neprešla dekáda, aby Británia nebola v nejakom vojnovom konflikte...

Vzhľadom na toto všetko by som povedal, že je málo kníh, ktoré by to násilie reflektovali z viacerých uhlov a kládli si otázky: Čo je a čo nie je násilie? Ako vlastne funguje?

Chcel som písať o tom, že násilie je tu, je prítomné. Že je to trvalá, a zároveň veľmi aktuálna starosť tohto sveta. Povedať niečo o povahe násilia, čo robí s ľuďmi, a prečo je jeho existencia nevyhnutná. Lebo násilie je nevyhnutnou časťou moderného sveta.

Pri písaní som sa nechcel vybrať tradičnou fantasy cestou, alebo splošťovať násilie tak, ako to vídame v komiksoch či videohrách – nič proti nim  –  , kde býva prezentované ako niečo rýchle, vzrušujúce, fascinujúce. Ja sám som vyrastal v násilnom prostredí, preto viem, aké je to nepríjemné. Bol som okolo vojakov – ľudí, pre ktorých je násilie bežná súčasť práce, ktorej sa venujú v menej svojej krajiny. Snažil som sa teda ukázať, aké to je. Dôvod, prečo je v mojich knihách násilie také explicitné, je, že takéto skutočne aj je. Zanecháva na ľuďoch následky. Keď sa porežú, tak to cítia.

Viackrát ste sa nechali počuť, že aj keď píšete o deťoch, nie je to čítanie pre deti.
Nikdy nebol môj zámer adresovať túto trilógiu deťom. Philip Pullman (známy autor detských kníh, pozn. red.) raz v nejakom rozhovore povedal, že detská literatúra by mala byť upokojujúca, a to beriem, je to vynikajúci spisovateľ. Ale ja nepíšem knihy, ktoré sú upokojujúce, naopak, sú miestami až surové. Pretože byť dieťaťom neznamená žiť ako v bavlnke. Na začiatku tretieho dielu je veta: „Keď máte štrnásť rokov, to najhoršie, čo sa vám v živote môže stať, sa vám už pravdepodobne stalo.“ Sú to tie najdramatickejšie, najťažšie roky. Pokojne by som mal znova 21, ale za nič na svete by som nechcel byť znova dieťaťom! A to nehovorím len kvôli zážitkom z katolíckej školy, ale všeobecne. Deti sú tí najbezmocnejší členovia spoločnosti. Keď trpia, vždy je to intenzívnejšie, ako keď trpia dospelí. Navyše, sú sústavne pod kontrolou. Dodnes neznášam, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť, a presne toto sa deje, keď ste dieťa. Neustále vám niekto prikazuje, čo môžete a čo nemôžete robiť. Nie je veru nič ľahké byť v tej životnej etape.

Protagonista vašej trilógie, Thomas Cale, je všetko možné, len nie klasický hrdina z fantasy ság. Zdá sa vám, že dnešní čitatelia majú plné zuby hrdinov a začínajú skôr vyžadovať anti-hrdinov? Že sú tie hranice medzi „klaďasmi“ a „záporákmi“ nejednoznačnejšie?
Myslím, že to takto bolo stále. Pozrite sa na Robina Hooda. Bol síce zlodej, ale dobrý zlodej, čo bohatým bral a chudobným dával. Veľa ľudí číta príbehy, aby sa mohli stotožniť s ich hrdinami, a ľudia sa chcú vidieť v lepšom svetle, preto majú radi dobrákov. Keď si vezmete príklad Hviezdnych vojen, tam je to až elementárne – dobrí sú doslova bieli, oblečení v bielych kostýmoch, zlí zas v čiernych. Pre mňa je však zaujímavejšie poznanie, koľko detí sa rado prezlieka za Dartha Vadera. Takisto halloweenske kostýmy sú plné záporákov, stríg a príšer. A tu vidíme, že ľudia sa chcú identifikovať aj s tým zlým. Prečo? Lebo túžia po moci. Je to veľmi silný pocit, zakorenený hlboko v nás. Sympatizovaním so zloduchom sa napĺňa naša vnútorná potreba „natrieť to“ celému svetu.

U mnohých anti-hrdinov je jasne vidieť, že majú špinavé metódy, ale čistý zámer. Napríklad taký Dirty Harry. Alebo Jack Bauer zo seriálu 24 – vkuse do niekoho strieľa a mláti z ľudí pravdy, ale to preto, lebo má na to dobrý dôvod. Takže tu máme dobrých dobrákov ako z Hviezdnych vojen, zlých dobrákov – ako je Jack Bauer, no a potom existuje tretia kategória, oveľa poredšia, a práve do nej prináleží Thomas Cale. Neviem, či poznáte western Nezmieriteľní...

Áno, poznám.
Hlavná postava tohto filmu, William Munni, je veľmi komplexná, a taký je aj môj Thomas Cale – nie je to niekto, kto je v princípe dobrý, len používa zlé metódy. Skôr niekto, kto je schopný skoro hocičoho. A záleží iba od okolností, čo to bude. 

Nemajú v tom potom ale vaši čitatelia trochu „hokej“? Ako toho Thomasa uchopiť a pochopiť?
Keď som si čítal internetové fóra, kde sa diskutujú moje knihy, všimol som si, že veľa ľudí nevie, ako k tejto postave pristupovať. Či mu vôbec fandiť. Nie je to žiadny Jack Bauer, to je pravda. Je schopný hrozných vecí a sám nevie, kam by až dokázal zájsť. Myslím, že toto na ňom čitateľov rovnakým dielom fascinuje a zároveň znepokojuje. Azda aj preto sú takí neistí vo vynášaní súdov nad ním. Nie je to hrdina, nie je to ani anti-hrdina. Je taký, akí sme my všetci. Večne tápajúci medzi dobrom a zlom, čakajúci na príležitosť ukázať, čo v ňom je. Je veľa vecí, ktoré by sme chceli spraviť, ale brzdia nás mantinely, ktoré nepreskočíme. Thomas Cale tie mantinely nemá, aj keď s tým prichádza riziko, že by ten skok mohol viesť k niečomu strašnému. Napísal som túto postavu tak neromantizujúco, ako sa len dalo. Je to mladý chlapec s neskutočnými fyzickými dispozíciami, ktoré sú však dôsledkom tvrdého tréningu. Čiže nie je žiaden Spiderman, čo sa zo dňa na deň stal silným. On bol do tejto podoby vymodelovaný. 

Priznávate paralelu medzi charakterom Thomasa Calea a vašimi vlastnými zážitkami z detstva?
Táto postava v mnohom reflektuje, čo som ja sám zažil. To, ako som bol vychovávaný, ma urobilo v istých ohľadoch neskutočne silným. To znamená, že som sa nebál žiadnej porážky, ničím by ste ma nezastrašili. Necítil som žiaden strach, ale určite by som to nenazval odvahou, skôr zatvrdnutím. Keď sa človek prestane báť, otvára sa mu svet nekonečných možností, stáva sa nezastaviteľným. Nakoniec sa ten strach, samozrejme, vráti a gniavi človeka, čo sa stane aj Thomasovi Caleovi, ale po istý čas mu to umožňuje vracať údery, a to ho robí istým spôsobom atraktívnym. Jeho morálna nejednoznačnosť je výsledkom veľkého trápenia. Nie každý si vie pripustiť, že aj z trápenia môžu vzísť veľké veci. Na mieste je otázka – možno akceptovať trápenie, keď viete, že vás zmení na niekoho, čo necíti strach?  Bol som tam, na mieste bez strachu, a nie je to dobré miesto. Človeka to nakoniec aj tak dostihne.

Je o vás známe, že ste strávili 13 rokov nad prvým rukopisom predtým, než ho vydali. Ste ten typ autora, čo sa stále vracia k napísanému a prepisuje už prepísané, až kým nie je 100-percentne spokojný s výsledkom?
To, že som strávil 13 rokov písaním knihy, zvádza k názoru, že som perfekcionista, čo vôbec nie je pravda. Trvalo to tak dlho, lebo sa to stále nabaľovalo. Začal som krátkymi poviedkami, a postupne toho bolo viac a viac. Keď som začínal s trilógiou Ľavá ruka Boha, mal som presnú predstavu, kam mierim, zato prácu na svojom debute by som skôr prirovnal k jazde na veľmi rýchlom športiaku. Užíval som si cestu a pritom nemal ani šajnu, kam sa veziem.

Prvá verzia môjho debutu bola po vytlačení takto vysoká (Paul gestom naznačuje výšku od zeme až po sed kresla, pozn. red.). Bolo to osem príbehov, všetky pridlhé, priveľa detailov. Štruktúra bola celá zlá. Mohol som sa na to v tej chvíli vykašľať, čo bolo neprípustné po toľkom čase, čo som nad tým strávil. Tak som sa rozhodol pre druhú možnosť a pustil sa do hľadania riešenia. V priebehu šiestich týždňov som vyškrtal 120 000 slov, reštrukturalizoval celý text. Ale kým som tam došiel, trvalo to niekoľko rokov.

Neprepisoval som to ani tak z perfekcionizmu, ako skôr z nevyhnutnej potreby krátenia, aby to bolo menej komplikované, čitateľsky stráviteľnejšie. Perfekcionista fakt nie som. Som typ, čo formuluje príbehy tak, ako ich vymýšľa. Píšem ich, ako keby som sedel a niekomu ich rozprával. Škrtám len zriedka – raz to skorigujem, a viac sa s textom nepiplem. Keď raz niečo napíšem, väčšinou to v takej podobe už ostane. 

Žijeme v ére počítačových technológií – ľudia sa nepohnú na krok bez svojich mobilov, trendom je knihy nečítať, ale počúvať. Vy ste vyrastali v pravom opaku. Nie je vám niekedy ľúto dnešnej generácie, že kvôli hi-tech vymoženostiam a virtuálnej realite stráca možno kontakt s tou „obyčajnou“?
Viete, čo ma na tom internete desí najviac? Nie ani tak to, čo tam ľudia robia, že tam prekvitá pornografia. Oveľa horšie je, čo ľudia kvôli internetu nerobia. Prestali sa len tak dívať z okna a vymýšľať. Keby dnes mladého človeka zavreli na tri týždne do väzenia, asi by sa z toho zbláznil, lebo by nemal čo robiť, nevedel by sa len tak „ukryť“ vo svojej hlave. To je niečo, v čom som ja vždy našiel potešenie. Mladí ľudia počúvajú hudbu, často výbornú, ale ja hovorím – nepočúvajte to neustále. Skúste sa niekedy len pozerať.

Nebojíte sa katastrofických predpovedí, že nasledujúce generácie úplne stratia chuť čítať?
Prekvapivo, nie. A to napriek tomu, že za posledných 30 rokov nám pribudlo nekonečne veľa alternatív k čítaniu. Keď som vyrastal, pamätám si, že až do osemdesiatych rokov sme mali v televízii tri kanály. Neboli žiadne počítače, aby sme mohli hrať hry, a keď aj boli, tak len veľmi jednoduché. Dnes je tých možností závratne veľa, a aj tak ľudia stále siahajú po knihách. Lebo nič z toho, čo som vymenoval, sa celkom nevyrovná pôžitku z čítania knihy. Čítanie vám odomkne fantáziu spôsobom, ako to napríklad film nikdy nedokáže. Preto dúfam, že ľudia nikdy neprestanú čítať.

Existuje autor, prípadne dielo, ku ktorému by ste sa spokojne vrátili aj po stýkrát a vždy by ste mali z toho potešenie, akoby ste to čítali prvý raz?
Asi by sa patrilo povedať, že William Shakespeare. Toto meno by uviedol, alebo mal uviesť, hádam každý britský spisovateľ. Avšak „mojím“ autorom, ku ktorému sa vraciam znova a znova, je niekto, kto je v Európe menej známy. John Webster – a hlavne jeho hra Vojvodkyňa z Amalfi. Napísal ju krátko po Shakespearovej smrti a je to úžasný, zvláštny príbeh s veľmi príťažlivým antagonistom, ktorý je v mnohom podobný Thomasovi Caleovi. V tom, že je to komplikovaná postava plná protichodných emócií. Nikdy nemá úplne jasno, čo a prečo robí, kam smeruje. Obdivuje dobro, ale sám je zlý. A takisto hrdinka je nesmierne dobre napísaná, dokonca si dovolím povedať, že lepšie, ako hociktorá zo Shakespearových hrdiniek. Je to skrátka sen každej herečky, ktorá dostane možnosť si ju zahrať. Celé je to jedna dokonalá hra, a keď som začal písať Ľavú ruku Boha, presiaklo tam toho veľa práve z mojej obsesie Vojvodkyňou z Amalfi.

Autor: Monika Maťušová
magazin.atlas.sk