Školský rok sa opäť začína. S láskou sa k svojim deťom do školy vracia aj učiteľka
Bea Bazalová. Žije v Šahách. Na tamojšej základnej škole učí deti láske k slovenčine a výtvarnému umeniu. Vo voľnom čase sa venuje maľovaniu, pestovaniu byliniek a písaniu kníh. V súčasnosti jej vychádza tretí román s krátkym a lakonickým názvom OBRAZ. V živote sa drží svojich istôt, ktorými sú rodina, práca a dlhoroční priatelia.
Po dvojmesačným prázdninách opäť škola. Tešíte sa? Na čo konkrétne?
Posledné dni prázdnin je moje telo ešte doma, ale hlavou som už zvyčajne v škole – prebiehajú prípravy na plynulý chod školy spojené s administratívnymi prácami. Predstavu skorého ranného vstávania a každodenných povinností však vyvažuje očakávanie stretnutí s kolegami a žiakmi. Ten školský šum je totiž návyková záležitosť.
V čom je pre vás povolanie učiteľky príťažlivé? Prečo by ste ho nevymenili za iné?
Meniť povolanie by bolo pre mňa problematické. Je to práca, ktorú som začala vykonávať hneď po ukončení štúdia a robím ju dodnes. Navyše, učiteľovanie máme tak trochu v rodine a má svoje čaro. Máte možnosť vidieť vchádzať do dverí šesťročné dieťa a o deväť rokov tie isté dvere opúšťa takmer dospelý štrnásťročný človek. V škole nemáte šancu zostarnúť, vypočujete si od žiakov otázky i odpovede, aké by vás nenapadli ani vo sne. Ste učiteľom a zároveň spovedníkom, psychológom, policajtom. Nesmiete sklamať, musíte byť flexibilný, tvorivý, stále sa čosi učiť.
A tienisté stránky nášho školstva?
Sú to časté zmeny v posledných rokoch, mnohokrát nepremyslené, nedotiahnuté a neefektívne, množstvo administratívnej práce, ktorá akoby zatieňovala proces samotného učenia. Papiere, papiere, papiere... Tie nás oberajú o energiu. Našťastie, naše deti vzápätí tú energiu dobijú.
Na škole vediete žurnalistický krúžok. Máte talentovaných žiakov? Budeme o niekom z nich v médiách počuť?
Takmer v každom ročníku sa nájde talent. Niektorí členovia krúžku radi píšu, iní stránky školského časopisu radi ilustrujú. Nakoľko svoj talent deti v budúcnosti využijú a akým smerom sa v živote vyberú, nedokážem posúdiť. Ale áno, určite budeme o niektorých z nich ešte počuť.
Vy ste veľmi aktívny človek. Popri náročnej pedagogickej práci stíhate aj písať. V súčasnosti vám vychádza už tretí román. Čím je pre vás písanie? Terapiou, relaxom, únikom? Alebo všetko dohromady?
Písanie mi chutí. Vždy som si čosi kreslila a písala, i dnes pracujem ako redaktorka miestnych novín Hontianske listy. Preniesť príbehy z hlavy na papier, vyvolať emócie – to je také malé kúzlo. Dotknúť sa srdiečok mojich čitateliek je pridanou hodnotou. Keď si sadnem na terasu našej chalúpky vo Veľkých Turovciach, otvorím notebook a ponorím sa do deja rozpísanej knižky, problémy v tej chvíli prestávajú existovať.
Predstavíte nám svoj najnovší román? O čom je tento príbeh?
Je to krehký príbeh zo sveta troch odlišných žien, ktorých osudy sa v istej chvíli pretnú. Submisívna manipulovaná Petra sa nevie vzoprieť manželovi, bohémka Marianna si užíva život a zároveň pátra po totožnosti ženy na obraze, ktorý našla v pivnici. V románe nechýba vášeň, láska, sklamanie, ale hlavne napätie.
V jednom rozhovore ste prezradili, že máte radi anjelov a zbierate ich sošky. Koľko ich už máte?
Anjeli sú pre mňa čarovnými duchovnými bytosťami. Predstava, že moje kroky stráži anjel, je veľmi príjemná a povzbudzujúca. Niekedy si ho stotožňujem so svojím mŕtvym ockom, so starými rodičmi, možno vedie moje kroky správnym smerom. Môj anjel sa pri mne určite nenudí a dúfam, že ešte nie je veľmi unavený. Obrázky a sošky nezbieram, skôr ich dostávam od priateľov, takže sa mi akosi nahromadili. Sú veľmi milí, ale už dosť, priatelia!
Mária Lešková
