Tri ženy. Tri osudy. Pijú, aby zabudli... Rozhovor

Odkedy Arabi vylepšili čínsky destilačný prístroj a európski mnísi tento vynález zdokonalili, uplynulo veľa storočí. A počas nich sa zrodilo nové tabu ─ ženské popíjanie. Zväčša tajné a skryté. Autorka románu Alkoholičky Taňa Lucká hovorí o tomto probléme taktne, ale otvorene. Tri kamarátky, ženy stredného veku, vzdelané, úspešné a navonok vyrovnané, v istej životnej etape podľahnú alkoholu. Nepijú preto, aby sa rozveselili. Pijú, aby zabudli...

Hovorí sa, že alkohol je metla ľudstva, ktorú žena nemá chytať do ruky. Hlavné postavy vašej novely – tri nešťastné ľudské bytosti – však touto metlou postupne zametajú všetko okolo seba. Prezradili ste mi, že vy osobne ste nezažili ťažkosti s alkoholom. Bolo pre vás náročné o tom písať? Spolupracovali ste pri písaní s odborníkom na túto problematiku?
Nie, ale spolupracovala som s niekoľkými ženami, ktorým sa podarilo vyriešiť závislosť od alkoholu. Premietala som si aj osudy tých, čo som poznala ako schopné ženy so sľubnou kariérou, obetavé mamy, sexuálne príťažlivé partnerky, dcéry milujúcich rodičov, o ktorých by som si nikdy nepomyslela, že skončia ako alkoholičky. Čo všetko sa odohráva ešte predtým, ako si začne žena vypomáhať alkoholom? To ma zaujímalo, keď som sa rozhodla napísať moje Alkoholičky.

Považujete pitie u žien za vážny fenomén súčasnosti, ktorému by sa spoločnosť mala viac venovať?
Naozaj nedokážem posúdiť, či sa naša spoločnosť dostatočne venuje ženskému alkoholizmu, ktorý nie je fenoménom súčasnosti, iba sa viac zviditeľnil. Viem však, že týmto nešťastníkom poskytuje možnosti liečiť sa, a záleží na jednotlivcovi postihnutom touto chorobou, či má slobodnú vôľu, tá je najdôležitejšia, zachrániť sa. Raz som takto vstupovala do svedomia mojej statočne popíjajúcej kamarátke, dohovorila som jej stretnutie s lekárom, sľúbila, že pôjdem s ňou. Pozorne ma vypočula, s mojím návrhom súhlasila a tuho ma na znak vďaky, tak som to cítila, objala. V duchu som sa tešila, že konečne spravila prvý krôčik na ceste k novému životu. Predčasne. Darmo som ju čakala na dohovorenom mieste. Neprišla, telefón nezdvíhala. Mohla som za ňou zájsť domov, ale došlo mi, že žiadne prehováranie nemá cenu, pokiaľ sa ona sama dobrovoľne nerozhodne riešiť svoj problém. A na to ešte nemala. Bola to z mojej strany medvedia pomoc? Skôr by som rada uverila, že kamarátska podpora ju vybudila a spamätala sa, no presťahovala sa a viac som o nej nepočula.

Čím si vy osobne vysvetľujete alkoholizmus u žien?
Mne pripadá ako dôsledok duševného oslabenia. Každý z nás sa narodil s inou výbavou psychiky a podľa toho zvláda rôzne životné kopance, ktoré sa nám pripletú, nezáleží na tom, či vlastnou vinou, do cesty. Žiaľ, ranené vnútro človeka nezapraští a nezabolí ako zlomená ruka a lekár hneď vie, o čo ide. Nemôžeme ho zmerať ako horúčku pri chrípke a zistiť, v akom stave sa nachádza, aby sme mu dali vhodné antibiotiká.

Váš príbeh sa končí happyendom. Zvolili ste programovo šťastný koniec? Život nie je vždy taký ružový...
Nádej zomiera posledná a ja v to verím. Tak prečo ju brať čitateľom Alkoholičiek? Dala som na radu psychológa a s radosťou som namiešala ružovú.

Aké posolstvo ste mali v úmysle pretlmočiť čitateľom alebo skôr čitateľkám (?) svojím novým románom?
Povzbudiť „alky“ − (skratka alkoholičiek), ich blízkych, ktorých podporu bytostne potrebujú. Neviem si predstaviť akéhokoľvek chorého človeka bez pomoci rodiny a priateľov.

K foto:
Taňa Lucká sa doteraz venovala predovšetkým detskej tvorbe. Od beletrie sa autorka viackrát odklonila k dramatickej spisbe. Jej divadelné hry sa s úspechom objavili na doskách slovenských profesionálnych i amatérskych divadiel. Práca s dramatickým textom autorku priviedla k tvorbe dramatizácií svetovej literatúry pre televíziu i rozhlas. V roku 2008 sa Taňa Lucká prezentovala knihou o spletitých vzťahoch medzi ľuďmi, úspešným románom Pavučina.

Zhovárala sa Mária Lešková
Foto Katarína Obermanová