A máme po vtákoch!

Prečítajte si rozhovor s Borisom Filanom nielen o vtákoch, ale aj o Pálenici, vystúpeniach so svojím synom Oliverom, či o jeho nenásytnej zvedavosti.

• Čo znamená názov Po vtákoch?

Boris Filan: Páči sa mi  slovný obrat – a máme po vtákoch. Je v ňom niečo záverečné, ale aj beťárske.  Keď máme po vtákoch, tak nie sme celkom spokojní, ale užili sme si. Medzi hosťami v programe Pálenica vynikal šťavnatosťou známy slovenský ornitológ Miroslav Saniga. Spomedzi mužov vie toho o slovenských vtákoch najviac. Usilujem sa, aby každá moja kniha mala niečo osobité. Do tejto sme pridali CD s rozhovorom. Volá sa O vtákoch. Ostatné nasleduje až po ňom. Takže Po vtákoch.

• Vaše cestovateľské zážitky sú stále z bližších miest. Po Austrálii, Afrike a Ázii nasledovalo Umenie zablúdiť o európskych historických mestách. Nová kniha Po vtákoch obsahuje nezvyčajne veľa postrehov z domu – zo Slovenska. Je to únava cestovateľa, návrat strateného syna, alebo zámer spisovateľa?

Boris Filan: Z akéhosi záhadného dôvodu mám v sebe viac cestovnej a pracovnej energie ako pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa nedalo cestovať, tak som sa zo všetkých síl usiloval dostať sa na druhý koniec sveta. A teraz, keď môžeme ísť kamkoľvek, zaujíma ma, čo sa odohráva naokolo.
Mal som v pláne sa postupne približovať k domovu. Ale urýchlili to naše vystúpenia s mojím synom Oliverom. Začali sme nenápadne, ale predstavení pribúdalo a Slovensko križujeme už druhý rok. Vystupujeme v divadlách aj domoch kultúry. Na pódiu, kde je okrem nás iba stolík a dve stoličky hodinu a pol zabávame ľudí. Je v tom niečo vzrušujúce, chute z dávneho tuláckeho muzikantského života. Presuny, rýchlo zhltnuté obedy, hotely a voľné dni až do večerného vystúpenia.

• Na obálke je informácia, že v knihe je výber z Páleníc. Nájdu čitatelia niečo iné, ako ste rozprávali poslucháčom?

Boris Filan: Kniha je plná písmeniek a to je celkom iný spôsob rozprávania aj vnímania. K fejtónom a poviedkam som pridal aj výber z mojich Denníkov a Nočníkov. To sú moje poznámky, ktoré si robím poctivo od šestnástich rokov a pomáhajú mi písať tak, ako píšem.
Rozhlasová Pálenica je samostatný program pre sobotné predpoludnie. Je ako prechádzka a posedenie  s priateľmi. Máte ju iba v tej chvíli a cez uši. Všetky tie príbehy a zážitky v knihe sú ako atlas a pohľad na krajinu z výšky.
Dôležité je nečítať Po vtákoch od začiatku do konca, ale skackať. Otvoriť knihu kdekoľvek a voľne sa v nej pohybovať. V tej knihe je zabudovaná sloboda. Hodí sa do vane, do dlane aj na záchod. Je urobená tak, ako to mám rád aj u iných autorov. Keď si ju položíte k posteli, možno budete v noci počuť, ako v nej tikajú hodinky.

Objednajte si novinku Borisa Filana Po vtákoch.

• Istý absolvent novinárstva robil o Páleniciach diplomovú prácu. Napísal, že ste v rozhlase vytvorili nový žáner, ktorý nazval „filanovky“.  Prepojenie  fejtónu, publicistiky, literatúry a zabávačstva. Vzniklo to plánovane, alebo ste si svoj štýl našli postupne?

Boris Filan: Vždy som to tak chcel robiť. Mojimi učiteľmi boli Jan Werich a Miroslav Horníček. Na verejnosti často vystupovali aj americkí spisovatelia, herci, fyzici a filozofi. Prišli pred ľudí a bolo ťažké rozoznať, či tak zábavne a zároveň vecne hovorí právnik, režisér, vedec, alebo zabávač. Páčilo sa mi byť nápoj s bublinkami. To poteší u vína, aj u minerálky.
Rovnako sme sa rozprávali v súkromí s Palim Hammelom, s Kamilom Peterajom, s Miškom Arpášom.  Kým si na nás ostatní zvykli, hovorievali: „Ja stále neviem, či hovoríte vážne, alebo si robíte srandu.“ Tí nás pochopili najlepšie.
Na obálke knihy je moja fotografia. Rád fotím a mám svoj cyklus, ktorý sa volá Kľaknúť si k zanedbateľnému. Náš vnímavý a múdry kamarát Peter Hrozenčík raz povedal: „Ty fotíš rovnako, ako rozprávaš a píšeš.“

• V niektorých Páleniciach je veľa zaujímavých, nečakaných informácií. Citujete historické fakty, vysvetľujete pôvod kukurice, detaily o sexuálnom živote chobotníc...

Boris Filan: Mám jednu tajnú vášeň. Odjakživa si pestujem rozsiahly archív. Som nenásytný zvedavec. Zaujíma ma všetko zaujímavé. 
Chcel by som sa niekoho múdreho a vzdelaného spýtať, aká je pravda o rituáloch v tajných spoločnostiach, o kameni mudrcov.
O čom je uctievanie Satana, vúdú, sibírske šamanské praktiky.
Prečo ľudia na celom svete stavajú chrámy, uctievajú bohov, prinášajú obete. Majú písma, čítajú ich a vykladajú.
Chcel by som vedieť, prečo to všetko existuje a nefunguje. A prečo to napriek tomu pokračuje.
Nerobím si archív pre seba. Milujem, keď sa o tie informácie môžem podeliť s vnímavými ľuďmi. Preto je Pálenica plná takýchto hrozienok. Baví ma to. Pálenica je spoločná rozkoš.

• Dostávajú sa k vám reakcie poslucháčov? Reagujete na ne?

Boris Filan: Je senzačné, ako ľudia reagujú. Píšu mi esemesky, maily. Keď som rozprával o smrti Maximiliána Habsburského v Mexiku, tak mi písali známi aj neznámi, že sa im stalo niečo mimoriadne. Pri počúvaní rozhlasu mali slzy v očiach. V Košiciach idem po Hlavnej ulici a dvadsať ľudí ma pristaví a niečo pekné mi povedia, alebo sa niečo spýtajú. Sú soboty, keď Pálenicu počúva 800 000 ľudí. To je milión šesťstotisíc uši. Veľká zodpovednosť, veľká príležitosť.

Objednajte si novinku Borisa Filana Po vtákoch.