Vek červených mravcov. Román, ktorý bolí, no prečítajte si ho!

Autorka nezostáva len pri línii jednotlivých osudov. Pred našimi očami rozkladá celý svet ukrajinskej dediny – kedysi plnej života, piesní, zvykov a úrody, no teraz zničenej kolektivizáciou, strachom a hladom.

Pjankova má dar opísať hrôzu bez zbytočného pátosu. Hlad, ktorý v románe vystupuje ako alegorická postava, nie je len telesným utrpením, ale aj metaforou pre duchovné a morálne vyprázdnenie spoločnosti. Ako nenásytný tieň sa vkráda do životov postáv, pohlcuje ich, premieňa a láme.

Jedným z najsilnejších motívov románu je personifikácia Hladu – hrozivého, neviditeľného, no všadeprítomného nepriateľa. Je to akýsi štvrtý hrdina, ktorý sa nedá zastaviť, nerozoznáva dobrých od zlých a nepozná súcit.

Týmto literárnym gestom Pjankova presahuje historický rámec a premieňa svoju knihu na univerzálnu metaforu o zle, ktoré človek dokáže ospravedlniť ideológiou. Kolektivizácia, zhabanie úrody, deportácie – všetko sú to konkrétne podoby zla, ktoré na Ukrajine v 30. rokoch spôsobilo smrť miliónov ľudí.

„Vek červených mravcov ponúka krátky pohľad do historickej pamäti Ukrajincov. Nazriete do najbolestivejšej kapitoly dejín tohto národa. Budem k vám úprimný. Nebude to ľahké čítanie. Nebude to kniha, ktorá vám po ťažkom dni zaistí spokojný a ničím nerušený spánok. Neodporučíte ju rodinným priateľom ako ľahké čítanie k moru alebo na chalupu. Dávam vám však svoje slovo, že ju nepustíte z rúk,“ tvrdí prekladateľ Ondrej Hubinský.

„Červené mravce sa množia, zoskupujú v kolónii, svižne sa rozlietajú po Ukrajine – po jej mestách, dedinách, dvoroch. Roztekajú sa tak, ako sa ohnivá rieka rozteká suchými trávnatými úhormi; výstražne pištia – chcú nás ovládnuť, už dávno nie ľudí – drobné nemé chrobáčiky. Obracajú naruby naše komory, naše truhlice, naše vrecká, berú naše matky a deti, ničia nás, vyžierajú nás zo sveta, vyjedajú cukor z našich živých duší a nemajú zľutovania s tými, kto sa ich odváži striasť zo svojej kabanice. Mstia sa nám... Za čo sa nám mstia?“

Hoci kniha nie je rozsiahla, jej sila spočíva v hĺbke. Nie v počte strán, ale v tých niekoľkých vetách, ktoré sa vám vryjú do pamäti a budú vás prenasledovať ešte dlho po dočítaní.

Vydavateľka Daniela Kollárová upozorňuje na zvláštny paradox románu: „Je zvláštne, ako sa kniha aj napriek svojej krutosti dobre číta.“ A naozaj – jazyk Pjankovej je poetický, miestami až nežný. Akoby sa autorka snažila obaliť bolesť do metafor, ktoré ju robia znesiteľnejšou, no o to silnejšou.

Román Vek červených mravcov je založený na autentických spomienkach svedkov hladomoru. Tým sa radí medzi najvýznamnejšie diela modernej ukrajinskej literatúry, ktoré sa usilujú zachovať historickú pamäť.