Za chyby sa platí

Tig Hague: Zóna 22, Bratislava, Ikar 2009 Preklad Igor Otčenáš.

To všetko v panoptikálnej koláži vzťahov v rámci väznice, trestaneckého tábora a v úzkej škáre, kadiaľ preniká svetlo, aj v relácii k rodičom, priateľke, známym z ambasády a odinakiaľ. Pritom si treba predstaviť neustále obmedzenú možnosť kontaktu danú predpismi a ich zneužívaním, ale tiež vzdialenosťou, keď sa pre kruté mrazy civilnými cestami vôbec nedá priblížiť k Zóne 22 a priviezť trebárs potraviny.

Dielo je vo svojej ucelenosti strhujúce, ťažko sa od neho odpútať. Jedine, čo azda možno trochu zazlievať, je nadmiera vulgarizmov, ktorá síce na jednej strane charakterizuje prostredie, ale na strane druhej najmä v počiatkoch celého rozprávania nepredstavuje Hagueho v práve pozitívnych farbách. Aj keď mu čitateľ od úvodných strán drží palce, uvedomuje si, že súkolie byrokracie preťaženého súdneho a exekutívneho systému ide rozomieľať nadrobno zrejme tiež neveľkého, ale predsa čerta. V závere zase chýba vysvetlenie, ako sa mu podarilo vyviaznuť von na podmienku.

Ak to aj autor nedokázal vysvetliť, mohol poskytnúť aspoň domnienku, veď, napokon, iste sa o to aj sám zaujímal. Alebo mu máme veriť naznačené, že sa zaviazal k spolupráci pre ruskú rozviedku či kontrarozviedku?

Opisované pomery sú skutočne brutálne. Avšak treba si uvedomiť, že podobne, ak nie ešte horšie by Hague či ktokoľvek iný mohol pochodiť za podobný čin v niektorej juhoázijskej krajine. Tig Hague mal pri všetkej svojej smole jednoducho šťastie na angažovanosť ambasády (z textu jednoznačne vyplýva, že s podobnou ústretovosťou sa nemohli stretnúť štátni príslušníci iných krajín, vrátane napríklad drogy vo veľkom prevážajúceho Čecha).

Tig Hague mal šťastie aj na rodičov a azda najväčšie na svoju priateľku, ktorá dokázala vykonať v Rusku dovtedy nevídaný čin. . . Ale o tom viac v knihe.

_{(Knižná revue; 13/2009; 24/06/2009; s.: 8; Michal Schuster ; Zaradenie: Prekladová literatúra)
Michal Schuster}