Láska. Silnejšia ako smrť

Hosseiniho svetom je Afganistan ostatných päťdesiatich rokov. Krajina rovnako exotická, nepochopiteľná, pestro lákavá, orientálne ázijská, fanaticky krutá i nádherne vášnivá. Krajina, kde sa európsky rozum občas zastaví v nepochopení, rozpakoch a údive nad tým, či Afganistan a hoci Slovensko sú naozaj na jednej planéte. Podľa všetkého nie vždy.

Amerikanizovaný Afganec Khaled Hosseini s ľahkosťou dokáže rozprávať príbehy z krajiny tisíc a jednej noci s až nerozprávkovo krvavým a krutým obsahom. Postupne sledujeme príbeh dospievajúceho dievčaťa Mariam, ktoré sa narodilo ako "nevlastné" dieťa z mimomanželského zväzku bohatého miestneho podnikateľa. Drsná príroda horského Afganistanu, chudoba, psychopatická matka, nekorektne sa správajúci otec, ale predsa len aká-taká idylka.

A potom sobáš v pätnástich preto, že tak rozhodli iní. Prvá časť románu predstavuje čitateľovi Afganistan prerastajúci v šesťdesiatych rokoch do krajiny, kde sa islam snúbi so socializmom a tradičné hodnoty začínajú koketovať s moderným svetom. Krajinu, kde platia pravidlá mužských a ženských úloh, ale zároveň krajinu, ktorá má túžbu žiť, rozvíjať sa, meniť sa k lepšiemu. Etnické a náboženské napätia mierni atmosféra rozvoja, smerovania, zmyslu.

Dramatická zmena nastáva v druhej časti románu. Píšu sa osemdesiate roky. Dej sa presúva do Kábulu, do čias prerodu relatívne otvorenej islamskej socialistickej republiky na štát, ktorý sa dáva do poriadku za pomoci sovietskej vojenskej sily. Politika tvorí pozadie, na ktorom sledujeme mladú dozrievajúcu lásku, ale aj kultúrne vrenie, keď sa v boji za oslobodenie od ruskej nadvlády čoraz viac aktivizujú islamistické zložky.

Zvrhnutie ruskej moci neznamená oslobodenie, ale občiansku vojnu (ak sa dá v prípade neobčianskej spoločnosti hovoriť o občianskej vojne). V tej nakoniec zvíťazí absurdný a krutý režim Talibanu. Pre Afganistan to znamená uvrhnutie do najtemnejšieho politického stredoveku, pre ľudí teror, prenasledovanie, totalitu fanatikov, rozpadnutie akýchkoľvek väzieb.

Samozrejme, nasleduje záver hodný Shakespeara i najhollywoodskejších či - keď sme v strednej Ázii - najbollywoodskejších filmov. Niť príbehu sa zamotá tak, že nevyhnutná rodinná tragédia, keď Mariam zabije nenávideného manžela, vedie zároveň k obnoveniu ohromnej lásky, ktorá prekoná aj tie najhoršie prekážky. So slzami v očiach tak sledujeme popravu, ktorá je vlastne obetou za lásku iných. A veľkolepý záver príbehu okorení svitanie 1a lepšie časy. Život sa vracia do koľají aspoň trocha normálnych.

Hosseiniho rozprávanie cez príbehy ženských hrdiniek má ešte jeden zaujímavý rozmer. To, čo je na Západe vo vzťahu muža a ženy považované za normálne, to, čo je výdobytkom modernej európskej civilizácie a volá sa rovnoprávnosť, v Afganistane ako tradičnej spoločnosti prakticky nejestvuje. Osvietený duch spoločnosti, v ktorej by si žena a muž boli rovní, prežíval Kábul len chvíľami.

Burka, tradičný odev fanatických islamistických režimov, umožňuje vidieť svet len veľmi obmedzene. Hoci ženy sa pod ňou môžu cítiť aj bezpečne, obmedzený výhľad je zväzujúci najmä pre mužský svet. Žena ako tovar, ako majetok, ktorého úlohou je v absurdne nízkych necivilizačných podmienkach vypúšťať v pravidelných intervaloch deti, najlepšie mužských potomkov do sveta džihádu, je v afgansko-talibanskej spoločnosti vlastne len zvieraťom.

Hosseiniho morálny apel na ľudskosť je o to silnejší, že ukazuje práve túto ponižujúcu úlohu ženy vo svetle, v ktorom sa nakoniec práve ženy stávajú hrdinkami ochotnými obetovať za životy najbližších aj život svoj.

Samotný príbeh je plný efektných obrazov, občas typicky klišéovitých ako z amerického dokumentárno-propagandistického filmu vystrihnutých scén, kde je jasné, že toto sú tí zlí a tamto zasa tí dobrí. Akoby Hosseini už rátal s prípravou scenára na film, ktorý nepotrebuje mať psychologicky náročné postavy, ale šablóny. Okrem hlavnej hrdinky biblických rozmerov Mariam, ktorá sa vyvíja z utiahnutého dievčaťa a pokorne trpiacej manželky v heroickú postavu záchrankyne lásky medzi druhou manželkou svojho muža a jej vyvoleným, prakticky ani jedna postava neprechádza dramatickým vývojom.

Na príbeh to stačí, pretože exotické prostredie a dôverná znalosť hrozných pomerov Afganistanu ostatných desaťročí vytvárajú dostatočne dramatické pozadie, ktoré je silné už svojou existenciou.

Tisíc žiarivých sĺnk Khaleda Hosseiniho patrí medzi knihy, ktoré sa predávajú vďaka tomu, že spĺňajú predstavy o silnom príbehu. Nie je to experimentálna, hĺbavá sonda do literatúry a jazyka, ale príbeh, silný príbeh, ktorý sa rovnako nepravdepodobne mohol aj nemohol stať. Pre niekoho môže byť ohromujúcou love story, pre niekoho bude ohromujúcim skôr pomenovanie reálií Afganistanu tak, ako ho vidí človek, ktorý z Afganistanu ušiel práve preto, že teror a nedemokratickosť režimu svojich najlepších ľudí vyhnali, ak ich rovno nezabili.

Keby však Hosseini napísal dokumentárnu knihu o absurdných podmienkach napríklad ženských nemocníc za čias Talibanu, podmienkach, ktoré si nevieme predstaviť, tak by sa o tom dozvedelo oveľa menej ľudí, ako keď otrasnú scénu vykreslil v ľúbostnom príbehu. Za túto prácu otvárajúcu oči mnohým ľuďom, ktorí nevedia pochopiť, čo sú to zverstvá islamistického fanatizmu, si Hosseini zaslúži obdiv.

"Osvietený duch spoločnosti, v ktorej by si žena a muž boli rovní, prežíval Kábul len chvíľami."

"Ak si príbeh človek vezme ako niť, na ktorú Hosseini navlieka absurdné koráliky nedávnej minulosti a súčasnej situácie v Afganistane, tak sa začíta do knihy, z ktorej ho zamrazí."

_{(Pravda; 04/04/2009; s.: 28; Martin Kasarda ; Zaradenie: knihy)}