Svetlo, ktoré nevidíme

Vojnu si zväčša spájame s krvou, s bezcitnosťou a drastickými obrazmi, ktoré súčasnej generácii, našťastie, reprodukujú už len učebnice dejepisu. Na tom predsa nie je nič zlé, všetci musíme uznať, že je to pravda a za synonymum vojny môžeme považovať i slovné spojenie ‚zbytočné krviprelievanie‘. No táto dokázala nevídané. Je o vojne, a predsa je ľudská či citlivá. Je v nej opísaných množstvo katastrof, no predsa tak odlišným a krehkým spôsobom.

Nemecko a Francúzsko predstavovali v čase druhej svetovej vojny dva rozdielne svety. Vo francúzsky hovoriacom žila Marie-Laure, dievča, ktorého otec bol zámočníkom v prírodovednom múzeu v Paríži. Keď jeho dcérka v šiestich rokoch prichádza o zrak, trpezlivo jej vyrába maketu ich štvrte, aby sa bez obáv mohla pohybovať aj za múrmi domu. Tie pravé obavy a nebezpečenstvo však prichádzajú o šesť rokov neskôr vo chvíli, keď do Paríža vtrhnú nacisti a Marie-Laure spolu s otcom priam utekajú preč, do bezpečia k prastrýkovi. Neodchádzajú však sami – z Paríža si odnášajú mimoriadne vzácny a nebezpečný predmet z múzea.
V Nemecku zasa žije Werner, malý chlapec a sirota, ktorý ešte v detstve spoznáva svoj talent a opravuje rádiá, ktoré potrápili aj tých najskúsenejších majstrov. Vďaka svojej vytrvalosti sa dostáva na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, ktorá preňho predstavuje vstupenku do špeciálnej jednotky. Keď po čase zisťuje, že to, čo vykonáva, sa dobrom práve nazvať nedá, vydá sa na cestu a skončí na mieste, kde sa stretáva s nevidiacou Marie-Laure. Dva rôzne svety tak našli jeden prienik, ktorý môže veľa vecí ovplyvniť.

„V poslednom čase je duchom neprítomný. Fajčí ako Turek, akoby sa chcel premeniť na kôpku popola, a ponocuje. Pracuje ako včelička, vyrába maketu Saint-Malo, vraj pre Marie, každý deň pribúdajú nové domy, vyrezáva mestské hradby, mapuje ulice, aby sa dievča naučilo orientovať v meste rovnako ako svojho času v ich parížskej štvrti.“

Svetlo, ktoré nevidíme v sebe skrýva svojrázny príbeh. Hoci sa text číta jednoducho (za čo môžu nižšie spomenuté prvky), dej plynie veľmi pomaličky a autor si počas celého príbehu udržiava svoje pozvoľné a ľahučké tempo. Menej trpezlivejších čitateľov, ktorí si potrpia na dynamiku deja a neustále očakávajú nové zvraty či dej meniace udalosti, môže táto rýchlosť, akou sa dej pohýňa vpred, trochu odradiť. Viem si predstaviť, že pár čitateľov knihu odloží nedočítanú a viac sa k nej nevráti, no tí, čo si dokážu vychutnať prítomné okamihy, i keď vskutku banálne, budú nadšení a uvidia v príbehu to povestné skryté čaro, ktoré knižka bezpochyby má.

Dej je vyrozprávaný v dvoch líniách, ktoré sa pravidelne striedajú. V jednej z nich čitateľ sleduje život Marie-Laure a v druhej zasa Wernera. Obe postavy sú zasadené do rozličných prostredí, no v jednom momente sa ich životy pretnú. Tento okamih môže predstavovať akýsi dejový míľnik, ktorý dojem „pomalej knihy“ trochu napráva, no po čase sa tento efekt môže opäť vytratiť.

Knižka má pomerne krátke kapitoly, vďaka čomu sa číta vcelku rýchlo. Niektorým čitateľom môže prekážať, že jednotlivé časti (väčšie zoskupenia kapitol) nie sú zoradené chronologicky, no autor v čase preskakuje vpred a potom sa zasa vracia nazad. Táto skutočnosť však nevyvoláva zmätok, možno i vďaka tomu, že všetky skutočnosti autor dokázal vyrozprávať zrozumiteľne a jasne, čím len minimalizoval riziko, že by sa niektorí čitatelia v deji úplne stratili.

Čo sa týka jazykovej stránky – dalo by sa povedať, že slovná zásoba ani štylistika sa nevymykajú z rámca priemeru. Jedno sa však autorovi uprieť nedá, a to výborný rozprávačský talent, ktorým dokázal konkurovať napríklad i Jeffreymu Archerovi – pre mňa úplnému majstrovi na tomto poli. Jednotlivé situácie autor opisuje dôveryhodne a s citom pre neho príznačným, čoho výsledkom je to, že aj bežné chvíle vedia čitateľom navodiť zimomriavky. V knižke sú dialógy zastúpené len v malej miere, väčšiu časť tvoria práve opisy, ktoré prehlbujú autenticitu všetkých zobrazených skutočností.

„Keď sa Marie-Laure preberie, zmenšeninu domu si pritíska na hruď a zistí, že prastrýkov kabát celkom prepotila. Nebodaj už svitá? Vyšplhá sa po rebríku, ucho pritisne na drevený poklop. Sirény už nezavýjajú. Možno dom vyhorel do tla, kým spala. A možno posledné hodiny vojny prespala a mesto medzitým oslobodili. /…/ Lenže čo ak majú mesto stále v rukách Nemci?“

Takisto sa autorovi podaril nie celkom bežný skutok – knihy s vojnovou tematikou zväčša hýria akciou a na čitateľa doslova vypľúvajú nepekné a drastické scény, aby mu predostreli všetky hrôzy, ktoré vtedy spoločnosť napáchala. Anthony Doerr zvolil pokojné tempo a rozvahu, nestavil na krv, no na pocity a skutky, ku ktorým boli hlavné postavy dohnané vplyvom vonkajších okolností. Aj napriek tomu však dokázal čitateľovi ukázať zlo spáchané počas druhej svetovej vojny, vyvolať v ňom búrku pocitov a zasiať mu do hlavy množstvo otázok.

Svetlo, ktoré nevidíme je knižka, ktorú buď nedočítate celú, alebo sa k nej budete pravidelne vracať a znovu všetko napätie i citlivé okamihy prežívať spolu s postavami. Ak hľadáte príbeh, ktorý „nespotrebujete“ počas jedného či dvoch večerov a ktorý vo vás bude doznievať ešte dlho-predlho, toto je ten správny kúsok. Pripravte sa na pekné myšlienky, ktoré bude treba z textu trošku vyhrabať, na pomalší, no stále pútavý dej a na emócie, ktoré na rozdiel od hlbokých myšlienok vyskakujú z riadkov úplne samy.

Recenzovala: Martina Melišková
http://plutonium.sk/2016/svetlo-ktore-nevidime-2/